"Človek je tak zablokovaný voči človeku a Bohu, že táto uzavretosť je už neudržateľná. Musí von!" povedal jeden františkánsky rehoľník na stretnutí s bratmi z Taizé. Mnohí z nás zdieľajú podobný pocit. Uzavretosť medzi jednotlivcami, cirkvami, štátmi sa nielen láme, ale - bohužiaľ - aj buduje. Pokým bude silná práve táto druhá tendencia, musí byť ešte silnejšia túžba po zmierení a budovaní mostov. O akútnej potrebe zmierenia hovoril mladý dominikán takto: "Máme rôzne starosti v rámci našej farnosti, nemusíme chodiť po rozpory do medzikonfesijných oblastí. Problémy medzi starými a mladými, medzi kňazmi a laikmi a vlastne - čo človek, to problém so svojim blížnym. Ako riešiť tieto rozdiely v ich rôznosti? Existuje vôbec prijateľné riešenie?" Po stáročia problém zmierenia trápi ľudstvo a ešte trápiť bude. V dejinách ľudstva i cirkví je mnoho menej či viac úspešných dôkazov o jeho riešení. Klasická cesta je cez odpustenie. Jedno tiché a nenápadné poskytuje aj živé svedectvo bratov z Komunity v Taizé.
Neposkytujú zaručené návody na rýchle riešenie problémov a stieranie rozdielov z nich vyplývajúcich. Usilujú sa však deň čo deň žiť zmierenie rôznych kresťanských vyznaní v každodennej všednosti života tým, že sa všetci sústredia na cieľ svojho života - na Ježiša Krista. Bratia z katolíckej cirkvi i rôznych protestantských cirkví z dvadsiatich siedmych krajín sveta v obyčajnom každodennom živote žijú praktické zmierenie rôznych kultúr, jazykov, spoločenských vrstiev i názorov. Nenápadné svedectvo Rogera Schutza a jeho bratov bolo také živé, až sa stalo nápadným a príťažlivým pre tisíce mladých ľudí, ktorí do Taizé prichádzajú od začiatku šesťdesiatych rokov rok čo rok, týždeň čo týždeň. Bratia sa ich po celý čas pobytu nepýtajú z akej cirkvi pochádzajú, čo od Taizé očakávajú, ba ani s akým úmyslom do malej burgundskej dedinky v strednom Francúzsku prichádzajú. Položia len jedinú otázku: "Chcete s nami hľadať pramene viery?" Viac sa na nič nepýtajú; ba ani pri odchode z Taizé na výsledok hľadania. Vedia totiž, že rozhodnutie hľadať Boha dozrieva v tichu a dozrieva dlhší čas. Bratia len poskytujú priestor na hľadanie. Nikoho k sebe nelákajú, nezakladajú okolo svojej myšlienky hnutie. Prijímajú mladých ako svojich hostí v jednoduchých podmienkach so zameraním na dôvod ich návštevy - hľadanie Boha.
Nijakým spôsobom mladých ľudí k sebe nepútajú. Tí po návrate domov hovoria svojím životom o Bohu tam, kde ich Duch vo svojej rozmanitej plnosti volá.
Podľa vlastného výberu a dohovoru s bratmi si mladí ľudia z celého sveta volia v Taizé pobyty týždňové alebo niekoľkomesačné či ročné. Tu uskutočňujú svoje hľadanie Boha v rozhovoroch so svojimi rovesníkmi, s bratmi z komunity alebo v tichu podľa vlastných potrieb a nasmerovania. K tomu dva príklady. Claudio z Talianska hovorí o svojom pobyte v Taizé takto:
"Skončil som štúdium teológie a tri roky som učil na univerzite. Štúdium aj prednášanie ma veľmi zaujímalo. Popri tom som vyštudoval hudbu. Teológia a hra na klavír boli mojimi obľúbenými činnosťami, ktoré určovali môj život, nimi som smeroval k Bohu. Až mi jedného dňa môj Boh povedal: Štúdium teológie je veľmi dôležité, ale odlož ho teraz. Rozprávaj sa so mnou bez teológie. Vydaj sa na púšť, zbav sa všetkej zbytočnej záťaže."
Bolo to prekvapivé, lebo čo som doteraz robil, robil som pre Boha. Prerušil som teda doktorskú prácu a prišiel do Taizé. Stretáva ma tu veľa zaujímavých zážitkov, ale aj ťažkých bojov. Nie je ľahké zbaviť sa - hoci na čas - všetkého, čo sme mali radi, čo tvorilo náš život. Za celý rok pobytu v Taizé som prečítal iba jednu jedinú knihu. Dovtedy som ich týždenne prečítal niekoľko. Celý rok som nehral na klavíri, predtým som hral denne. Či chcem zostať ako brat v Taizé? Túto otázku nechávam otvorenú. Bude mi dobre tam, kde ma Boh povolá. V Taizé som prišiel na to, že nie je dobré veľa hovoriť, ale veľa počúvať. Ak On chce mať zo mňa otca rodiny, alebo mám byť kňazom, alebo ma chce mať za katedrou, alebo mám zostať v komunite bratov, je Jeho vecou. Mojou je, aby som počul Jeho volanie a šiel za Ním." Inú skúsenosť má dvadsaťšesťročný Prodib z Bangladéša, ktorý hovorí o doterajšom hľadaní Boha nasledovne: "Pochádzam z krajiny, kde je 90 % moslimov a 0,2 % kresťanov, aj to rozdelených na katolíkov a členov rôznych protestantských cirkví. Kresťanov je veľmi málo aj preto, lebo vláda nedovolí nové krsty, všetko sa musí robiť bez jej vedomia. Doma sme sa každý večer spolu s rodičmi a súrodencami modlili. Je síce u nás veľká materiálna bieda, ale tá nebráni rozvoju ducha. Napokon, krajiny východnej Európy majú skúsenosti dosť podobné s našimi. Skončil som štúdium teológie a filozofie, ale zo seminára som odišiel. Trápil ma totiž obraz, ktorý som videl v našej krajine: katolícki kňazi pracujú výlučne pre katolíkov. Protestantom, moslimom, ani iným ľuďom neposkytnú žiadne služby. To sa mi nepáčilo. Zdá sa mi, že kresťania by mali hľadať zmierenie všetkými mnohými spôsobmi a teda aj vzájomnou pomocou ľudí rôznych vyznaní a usilovať sa v zmierení pomáhať aj iným. Som tu zatiaľ (v Taizé) sedem mesiacov a veľmi sa mi tu páči." Mladí ľudia prichádzajú k bratom s rôznymi želaniami. Istá dievčina po príchode do Taizé oslovila brata z komunity s prosbou, že by sa chcela rozprávať s bratom protestantom. Nezvyčajná otázka na území Taizé bratovi vylúdila na tvári úsmev, nie však prekvapenie. Ponúkol jej rozšírené možnosti ešte o jeden druh: vždy sa môže rozprávať alebo s protestantom, alebo katolíkom, nikdy však nebude vedieť, ktorý je ktorý. V Taizé totiž rozdiely nie sú dôležité. Bratia žijú cieľavedome pre skutočnosť, ktorá ich spája: Ježiš Kristus, ktorý zomrel, po troch dňoch vstal z mŕtvych, žije v každom z nás. Žijú, aby denne svedčili sebe samým aj okoliu o živej prítomnosti Krista vo svojej každodennosti. Nemajú zaručený recept na stieranie rozdielov okrem hľadania Boha deň čo deň nenápadným životom vernosti v situáciách, ktoré ich stretávajú. Tento živý príklad pomáha mladým návštevníkom najúčinnejšie zo všetkých spôsobov v hľadaní Boha a jeho nachádzaní.
Klára Podhradská