Ako si pripomínať reformáciu v dobe ekumenizmu?

Reformačné jubileum v roku 2017 podľa dokumentu Od konfliktu k spoločenstvu

31. október 1517 sa v priebehu storočí stal symbolickým dátumom odkazujúcim na sériu historických udalostí, ktoré bežne označujeme spoločným termínom „reformácia“. Hoci je z historického hľadiska pochybné, či Martin Luther v tento deň naozaj pribil na dvere zámockého kostola vo Wittenbergu svojich 95 téz proti odpustkom (príp. to urobil namiesto neho niekto iný alebo boli len jednoducho rozmnožené a rozdané)1 a viacerí súčasní bádatelia posúvajú začiatok reformácie až do roku 1520, keď Luther spálil kópiu pápežskej buly a následne bol exkomunikovaný, symbolický význam si 31. október zachoval až do súčasnosti. Aj dnes si mnohé kresťanské cirkvi, ktoré sú nositeľkami dedičstva európskej reformácie 16. storočia, každoročne pripomínajú výročie tohto dňa.

Jubilejné výročia („storočnice“) reformácie poznamenal ich špecifický dobový kontext. V roku 1617 tak napríklad spoločné oslavy 100. výročia reformácie významne napomohli pri stabilizácii spoločnej reformačnej identity evanjelikov (luteránov)2 a reformovaných (kalvínov). Neskôr v roku 1917 bol Martin Luther počas reformačných osláv uprostred Prvej svetovej vojny vykresľovaný ako národný hrdina.3

S blížiacim sa 500. výročím reformácie v roku 2017 sa tak prirodzene začali vynárať otázky, ako by mali takéto oslavy pamiatky reformácie vyzerať. Aké skutočnosti by sa mali podpísať na formáte týchto osláv? Čo by malo určite zostať zachované pre budúce generácie? A je vôbec ešte stále čo oslavovať v čase, keď počet členov cirkví neustále klesá a jednotlivé cirkvi uvažujú o reštrukturalizácii?

Tieto a podobné otázky si položili aj členovia Evanjelicko-rímskokatolíckej komisie pre jednotu, keďže v roku 2017 sa 500. výročie reformácie bude spájať aj s iným významným jubileom: 50. výročím od začiatku oficiálneho evanjelicko-rímskokatolíckeho dialógu na globálnej úrovni, ktorý bol jedným z významných plodov Druhého vatikánskeho koncilu. Už v roku 2013 preto vydali špecifický ekumenický dokument s názvom Od konfliktu k spoločenstvu: Spoločná evanjelicko-rímskokatolícka pamiatka reformácie v roku 2017, v ktorom sa usilujú prerozprávať príbeh reformácie spoločne. V súčasnosti je tento dokument prekladaný do mnohých jazykov.4

Od konfliktu k spoločenstvu je odlišný od predchádzajúcich dokumentov najmä v tom, že sa usiluje stručne a čo možno najzrozumiteľnejšie sprostredkovať čitateľom najvýznamnejšie doterajšie výsledky evanjelicko-rímskokatolíckeho dialógu. Takýto formát dokumentu si zaslúži pozornosť, keďže jedným z najväčších problémov súčasného ekumenizmu je produkcia enormného množstva bilaterálnych a multilaterálnych dokumentov, ktorým však rozumie len veľmi úzky okruh ľudí a tak majú stále menší potenciál na to, aby skutočne zmenili zmýšľanie jednotlivých veriacich či ekumenické smerovanie celého cirkevného spoločenstva. Ťažkosti procesu pretavovania ekumenického dokumentu z textu do života – tzv. ekumenickej recepcie – veľmi realisticky popisuje aj nemecký katolícky teológ Peter Neuner: „Očekávání recepce se obrací v první řadě k církevním vedením, jejichž reakce jsou zpravidla vskutku stereotypní. Dokument se přivítá s velikou chválou, ocení se jako doklad toho, že vyvrací tvrzení o ekumenické stagnaci, a poděkuje se zúčastněným teologům za jejich důležitý přínos. V dílčí argumentaci se vyzvednou výroky, které se shodují s vlastní tradicí; výsledky, které jsou s ní v napětí, se více nebo méně laskavě zkritizují, případně se žádá, aby na tomto místě dialog dále pokračoval, aby se docílilo větší přesnosti. (...) Těžko se najdou příklady, že by církev vlivem dokumentu o konvergenci nebo konsenzu přezkoumala své učení nebo praxi či je dokonce korigovala.“5

O tom, že autori sa v tomto prípade naozaj usilovali vytvoriť iný formát dokumentu, ktorý bude široko dostupný a skutočne čítaný a študovaný, svedčí aj fakt, že v súčasnosti je na internete k dispozícii aj príručka pre štúdium6 tohto dokumentu v menších skupinkách a návrh programu spoločného liturgického slávenia7 na tematickej báze dokumentu.

V nasledujúcej časti sa pokúsime spolu s autormi pozrieť na to, aké skutočnosti by sa podľa textu Od konfliktu k spoločenstvu mali podpísať na pamiatke reformácie v roku 2017. Cieľom tohto článku pritom nie je teologická analýza dokumentu,8 ale skôr jeho základné predstavenie a povšimnutie si niektorých zaujímavých častí, ktoré môžu byť podnetom pre zamyslenie a pozvaním k ďalšiemu štúdiu.

Prvá ekumenická pamiatka reformácie a jej výzvy

Autori v rámci prvej kapitoly dokumentu identifikovali tri základné výzvy, ktoré by mali ovplyvniť reformačné jubileum v roku 2017: skúsenosť ekumenického hnutia, existencia kresťanstva v globalizovanom svete a potreba novej evanjelizácie v čase sekularizmu. V nasledujúcej časti sa na tieto výzvy pozrieme bližšie.9

Hneď prvou výzvou je výzva ekumenizmu. Spojenie výročia reformácie, ktorá bola v dejinách často symbolom rozdelenia kresťanskej cirkvi, s výročím osláv 50. výročia vzájomného dialógu medzi evanjelikmi a rímskymi katolíkmi má značný symbolický význam. Za nemenej významný krok však možno považovať prepojenie teoretického pojmu ekumenizmu s praktickým príkladom vychádzajúcim z jedného z najzákladnejších ľudských vzťahov, v rámci ktorého je ešte aj dnes veľmi bytostne a takpovediac na vlastnej koži možné zakúsiť bolesť kresťanského rozdelenia, ale aj praktický ekumenický dialóg – a síce príklad zmiešaných interkonfesijných manželstiev. Práve takéto rodiny ešte stále zažívajú dôsledky doterajšej neschopnosti cirkví dohodnúť sa na realizácii spoločného eucharistického slávenia, alebo aspoň vzájomnej eucharistickej pohostinnosti. Ich životné príbehy sú naďalej trvalou výzvou pre cirkvi a ekumenických odborníkov.

Dokument ďalej správne upozorňuje na to, že v kontexte vzájomného ekumenického dialógu je nemysliteľné, aby sa len naďalej opakovali staršie konfesionálne zaťažené pohľady na reformáciu, ktoré stáli často v opozícii a neraz viedli k ďalším konfliktom, či dokonca otvorenej nenávisti.10 Preto, ako hovorí dokument na inom mieste, to čo sa stalo v minulosti nie je v našich silách zmeniť, no môžeme a máme meniť to, akým spôsobom si minulosť pripomíname.11 Táto perspektíva je súčasne hlavným motívom celého dokumentu, keďže v ďalších kapitolách sa členovia Evanjelicko-rímskokatolíckej komisie pre jednotu pokúsili prerozprávať príbeh Martina Luthera a európskej reformácie spoločne.

Druhou významnou výzvou, ktorú si autori všímajú v súvislosti s reformačným jubileom, je globálny kontext súčasného kresťanstva: kým kresťanstvo na Juhu rastie, počet kresťanov na Severe naďalej klesá. V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné uvedomiť si skutočnosť, že európska reformácia je primárne spätá s historickým kontextom severnej pologule. Kým Európa (a Amerika) bola priamo historicky poznačená reformáciou a protireformáciou, ktoré boli sprevádzané náboženskými konfliktmi, krajiny globálneho Juhu prijali rozdelenie kresťanstva ako faktickú realitu priamo od prichádzajúcich misionárov, ktorých konfesionálne pozadie bolo rôznorodé. Zjednodušene povedané – obyvatelia týchto krajín sa stali súčasťou nejakej kresťanskej cirkvi len preto, že inú dovtedy nepoznali. Z toho pramení značné odcudzenie od konfesionálnych sporov a náboženských vojen, ktorými si prešli obyvatelia Európy, ale aj od rozdelenia kresťanstva vôbec.

Okrem toho si však dokument všíma aj situáciu obyvateľov krajín, ktorých historická tradícia je naopak už po stáročia spätá s kresťanstvom, no mnohí ľudia v poslednom období vystúpili zo svojich cirkví alebo pod vplyvom sekularizácie „zabudli“ na svoje pôvodné kresťanské korene. Skúsenosť súčasných ekumenických teológov naozaj dosvedčuje, že ak chceme v súčasnosti hovoriť o ekumenizme ako úsilí o jednotu kresťanov, často musíme začínať vysvetlením dôvodov a podstaty rozdelenia! Mnohí z kresťanov tak v súčasnosti svoju konfesionálnu identitu často prijímajú skôr automaticky, než aby naozaj rozumeli jej historickému a teologickému opodstatneniu. Môže sa však takéto „zabudnutie“ na historické korene rozdelenia stať základom pre budúcu jednotu kresťanstva? Autori dokumentu to jasne odmietajú. Nemôžeme jednoducho opomenúť, že predchádzajúce generácie boli ochotné nasadzovať pre vieru svoje životy a vedeli, že má cenu za niečo bojovať. Zostáva však naďalej otvorenou otázkou a stálym hľadaním, čo je tým, čo by malo byť z reformácie zachované aj v budúcnosti.

Ďalšie nové výzvy jubilea v roku 2017

Mimo spomenutých troch hlavných znakov našej doby, ktoré by sa mali podpísať na pamiatke 500. výročia reformácie, dokument popisuje aj niektoré ďalšie fenomény, ktoré predstavujú nové výzvy.

Na jednej strane sú to kultúrne elementy jednotlivých krajín, ktoré boli poznačené reformáciou. V dôsledku toho, že cirkev a kultúra boli po stáročia pevne previazané, viaceré prvky kresťanského života poznačili kultúru krajín a zostali v nej zachované. To otvára pred reformačným jubileom významnú príležitosť pre dialóg medzi cirkvou (kresťanstvom) a kultúrou.

Ďalším významným prvkom je existencia pentekostálneho hnutia, ktoré sa za posledné storočie rozšírilo po celom svete a prinieslo so sebou viaceré nové teologické dôrazy a ekumenické výzvy. Toto hnutie je dnes v rôznych formách prítomné v mnohých kresťanských cirkvách (vrátane „tradičných“) a ovplyvnilo viaceré hnutia, ktoré prekračujú hranice jednotlivých konfesionálnych spoločenstiev.

V neposlednom rade pisatelia dokumentu poukazujú na súčasný kontext náboženského pluralizmu: kým predchádzajúce oslavy reformácie prebiehali v krajinách a spoločnostiach, ktoré boli nábožensky jednoliate, nadchádzajúce jubileum sa odohrá v prostredí, kde sa popri sebe nachádza okrem kresťanstva veľa ďalších náboženstiev. Práve v takomto kontexte je rozdelenie kresťanstva často zahanbujúce a ohrozuje dôveryhodnosť kresťanstva ako celku.

Pamiatka, nie oslava

Pri čítaní dokumentu si čitatelia už po pár stranách môžu ľahko všimnúť, že jeho autori veľmi rozvážne a dôsledne používajú spojenie ekumenická pamiatka reformácie (ang. Commemoration, nem. Gedenken), ktoré je odlišné od spojenia oslava reformácie. Už tento samotný termín vlastne predstavuje istú formu ekumenického konsenzu a sumarizuje v sebe zámer celého dokumentu.

Oslavný charakter predchádzajúcich jubilejných výročí reformácie v sebe niesol istý pátos, ktorý bol často sprevádzaný tendenciou prehliadať „temné stránky“ historických postáv a udalostí. Oslavný postoj by tak bol z pomerne pochopiteľných dôvodov nevhodný aj z rímskokatolíckej strany.

Spoločné pripomínanie si reformácie je preto spojením, ktoré v sebe zahŕňa sebakritický postoj pre obe strany. Na jednej strane poukazuje na to, že pripomínanie si reformácie je dôležité aj v rímskokatolíckom prostredí a prináša ponaučenie a obohatenie. Zároveň však nechce tieto udalosti nekriticky idealizovať, ako sa tomu často dialo pri protestantských oslavách reformácie v minulosti.

Záver

Od konfliktu k spoločenstvu predstavuje ekumenický dokument, ktorý je v mnohých ohľadoch jedinečný. Predstavuje špecifickú príležitosť pre ekumenickú recepciu tých najvýznamnejších výsledkov ekumenických dialógov medzi evanjelikmi a rímskymi katolíkmi, ktoré sa autori snažili ponúknuť v čo možno najstručnejšej forme. Zároveň nabáda k ekumenickej reflexii spoločnej minulosti, ktorá by mala viesť k uzdraveniu historických spomienok a zmiereniu.

Za zamyslenie však stojí, či už v evanjelicko-rímskokatolíckom dialógu nebolo doteraz až priveľa koncentrovania sa na uzdravenie minulosti. Je cieľom ekumenického dialógu dosiahnuť jednotu v takej forme, aká fungovala v minulosti? Alebo je budúca jednota cirkvi, po ktorej kresťania túžia, odlišným a novým typom jednoty?

Inšpiráciu a iný uhol pohľadu pri hľadaní odpovede na túto otázku by mohol priniesť napríklad dialóg evanjelikov s anglikánmi – a obzvlášť dokument Spoločného vyhlásenia z Porvoo, ktorý práve tento rok oslavuje 20. výročie od svojho podpísania v roku 1996. Posolstvom tohto dokumentu totiž je, že primárnym cieľom ekumenizmu nie je len pohľad do minulosti, ale najmä spoločná budúcnosť, ktorá spočíva vo viditeľnej jednote. Diskutovanie o minulosti je síce dôležitým momentom, no ešte dôležitejšie sú konkrétne kroky, ktoré vedú k reálnej a viditeľnej jednote Kristovej cirkvi.

Reformačné jubileum v roku 2017 je však predo dvermi, a preto môžeme v kontexte všetkého, čo bolo doteraz povedané privítať tento dokument. Dovolíme, aby skutočne formoval to, ako si budeme udalosti spred 500 rokov pripomínať?

1Ako na to správne upozornila aj prof. Margot Käsmann vo svojej prednáške Co je tu ke slavení? Na cestě k reformačnímu jubileu 2017 na ETF UK v roku 2014: http://www.nase-reformace.cz/co-je-tu-ke-slaveni-na-ceste-k-reformacnimu.... Podľa Käsmann sa za počiatok reformácie v súčasnosti kladie skôr na rok 1520, keď Luther spálil pápežskú exkomunikačnú bulu. V roku 1517 totiž Martin Luther skôr reprezentoval niečo, čo by sme v súčasnosti mohli nazvať reformným katolicizmom a dnes by s podpísaním jeho 95 téz nemalo problém ani mnoho katolíckych teológov.

2Pri preklade Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení do slovenčiny sa prekladatelia rozhodli, že anglický termín lutheran budú do slovenčiny prekladať ako evanjelik, keďže slovo luterán býva, žiaľ, aj v súčasnosti považované za pejoratívny výraz. Tento úzus sa rozhodli zachovať aj členovia prekladateľskej komisie dokumentu Od konfliktu k spoločenstvu a bude zachovaný aj v tomto článku.

3Cf. From Conflict to Communion, 5-6. (V prípade citovania z dokumentu podľa zaužívaného úzu uvádzame čísla článkov, nie čísla strán.)

4Na oficiálnych webových stránkach Svetového luteránskeho zväzu sú momentálne voľne dostupné preklady do angličtiny, fínčiny, francúzštiny, nemčiny, poľštiny, španielčiny, holandčiny, portugalčiny, taliančiny, švédčiny, nórčiny a maďarčiny: https://www.lutheranworld.org/content/resource-conflict-communion-basis-.... Ekumenický prekladateľský tím doktorandov momentálne dokončuje práce na slovenskej jazykovej mutácii, ktorá by mala byť k dispozícii v blízkej budúcnosti.

5NEUNER, P. 2001. Ekumenická teologie, Praha : Vyšehrad, 2001, s. 260-261. [ISBN 80-7021-408-2].

6Study Guide: From Conflict to Communion, 2015. Príručku spoločne pripravila Pittsburghská a Greensburgská (rímskokatolícka) diecéza, Byzantská katolícka archieparchia a Juhozápadná pennsylvánska synoda Evanjelickej luteránskej cirkvi v Amerike (ELCA). Príručka je voľne dostupná na: http://www.strasbourginstitute.org/wp-content/uploads/2015/05/FCTC-Guide....

7Common Prayer: From Conflict to Communion, 2016. Dostupné na: https://www.lutheranworld.org/sites/default/files/dtpw-lrc-liturgy-2016_... (paralelne je možné nájsť aj nemeckú, francúzsku a španielsku jazykovú mutáciu).

8O trochu hlbšie predstavenie dokumentu som sa pokúsil vo svojom staršom príspevku KOVÁČ, M. 2015. Luteránsko-rímskokatolícky dialóg vo svetle dokumentu Od konfliktu k spoločenstvu. In: Jednota v mnohosti - In pluribus unitas. Olomouc: Refugium, 2015, s. 157-165. [ISBN 978-80-7412-192-0].

9Nasledujúca časť je predstavením a voľnou reflexiou prvej kapitoly dokumentu (čl. 4-15).

10From Conflict to Communion, 8.

11Ibid., 16.