Mystická skúsenosť u Otca Sofronija I.

Život a dielo Sofronija Sacharova

Archimandrita¹ Sofronij Sacharov, vlastným menom Sergej Semjonovič Sacharov (22. 9. 1896 – 11. 7. 1993) je považovaný za významného pravoslávneho askétu a mystika 20. storočia.

Narodil sa v Moskve do bohatej obchodníckej rodiny, veľmi zbožným rodičom. V rodinnom prostredí dostal základy náboženstva a duchovného života. Jeho mladosť je spojená s búrlivým obdobím po revolúcií v r. 1905. Okrem filozofie, náboženstva a mystiky sa venoval výtvarnému umeniu, prevažne maľbe, ktorú v rokoch 1915 – 1921 študoval. Jeho prístup k maľbe mal mystický nádych. V roku 1921 odišiel z Ruska. Krátko žil v Taliansku a v Berlíne. Zakotvil v Paríži. Tam vystavoval svoje diela.²

Po mystickom zážitku na Veľkú noc v roku 1924 sa rozhodol najprv pre štúdium teológie na pravoslávnom teologickom inštitúte sv. Sergeja, ktoré však po niekoľkých mesiacoch zanechal a odišiel na svätú horu Athos. Tam vstúpil v roku 1925 do ruského kláštora sv. Panteleimona.³ Po piatich rokoch kláštorného života spoznal starca Silvána. Stal sa jeho duchovným synom a v jeho blízkosti prežil osem rokov, až do smrti Silvána. Toto obdobie malo na Sofronija najväčší vplyv. Po smrti starca Silvána sa Otec Sofronij uchýlil do pustovne. V roku 1941 bol vysvätený za kňaza. Rozhodnutie zachytiť múdrosť starca Silvána písomne a podlomené zdravie, zrejme v dôsledku prísneho asketického života viedli k tomu, že sa v roku 1947 presťahoval do Francúzska. Počas rekonvalescencie po náročnej operácií sa okolo neho zhromaždili muži a ženy, túžiaci žiť mníšskym životom. Ale až v roku 1958 sa spolu s nimi presťahoval do Anglicka, kde v malej dedine v hrabstve Essex založil stauropegický (spadá priamo pod Ekumenický patriarchát v Konstantinopoli, nie pod miestnu pravoslávnu hierarchiu)⁴ kláštor sv. Jána Krstiteľa. Sem preniesol dôrazy, ktoré si osvojil na hore Athos od starca Silvána, ako aj svoju skúsenosť so životom cirkvi na Západe. To dalo základ ekumenickej otvorenosti a pohostinnosti voči prichádzajúcim pútnikom, kedy cesta za skutočným kresťanstvom je dôležitejšia ako denominačná príslušnosť. Dôležitými znakmi tohto kláštora je prax Ježišovej modlitby a ikonopisectvo. Naďalej pokračovalo vydávanie Silvánových spisov, ktoré započal Otec Sofronij už v roku 1948. Otec Sofronij zomrel v kláštore v r. 1993.⁵

Dielo Sofronija Sacharova zahrňuje tak spisy sv. Silvána, ako aj jeho duchovnú autobiografiu Vidět Boha, jaký je. Teraz sa chcem bližšie pozrieť na dielo Otca Sofronija. Svojho učiteľa predstavil už v roku 1948 v diele Starec Silván, mních z hory Athos. Dielo sa však nestretlo s takým ohlasom u pravoslávnych teológov, ako očakával. Táto práca neskôr vyšla v rôznych vydaniach, jazykoch, úpravách, často pod Sofronijovým vedením. V niektorých bodoch je ťažké odlíšiť, kde končí vlastné učenie sv. Silvána, a čo už sú interpretácie tohto učenia Sofronijom. V každom prípade Sofronij usiloval o oficiálne prijatie jeho popisu života sv. Silvána ako autentickej formy athoskej spirituality, čo sa mu aj podarilo.⁶ Jeho dielo prispelo veľkou mierou k procesu svätorečenia starca Silvána dňa 26.12.1987 konštantinopolským patriarchátom.⁷

Vzhľadom na dôležitosť mnícha Silvána v Sofronijovom živote považujem za vhodné priblížiť niekoľkými vetami jeho život. Vlastným menom Simeon Ivanovič Antonov (1866 – 1938) pochádzal z chudobnej ruskej roľníckej rodiny, ktorá získala slobodu ešte pred zrušením nevoľníctva v r. 1861. Po ukončení šesťročnej vojenskej služby v armáde odišiel na horu Athos, kde sa v roku 1892 stal mníchom. Pracoval ťažkou fyzickou prácou v mlyne, neskôr mal na starosti vedenie stavebných prác. Nemal teologické vzdelanie, jeho výnimočnosť bola daná jeho duchovnou skúsenosťou a jej reflexiou. Po vstupe do kláštora mu bol daný dar ustavičnej modlitby. Navzdory hlbokej modlitbe, mystickým zážitkom stretnutia s Kristom a prijatím Ducha Svätého nebol ušetrený pochybností, útokov démonov, úzkosti a odlúčeniu od Boha. Toto obdobie trvalo pätnásť rokov. Výsledkom tohto jeho zápasu o dosiahnutie duchovnej čistoty, pokory a svätosti bola radikálna forma kenózie, keď v modlitbe starec počul Božie slová „Zanechaj svoju myseľ v pekle a nezúfaj“. Silván sa stal vyhľadávaným duchovným otcom. Neskôr presídlil do menšieho kláštora Starý Rusikon. V tom čase sa s ním zoznámil Sofronij a stal sa jeho žiakom. Silván zažil spory okolo dôležitosti Ježišovej modlitby, resp. o dôležitosti dychových cvičení na správnosť aplikovania Ježišovej modlitby, tiež dôsledky boľševickej revolúcie v Rusku a jej dopady na život na Athose – či už išlo o absenciu ruských pútnikov, odliv mníšských povolaní, či obmedzenie finančnej podpory ruských kláštorov z ich vlasti.⁸

Kniha Vidět Boha, jaký je je duchovnou autobiografiou Sofronija. Ako sám Otec Sofronij hovorí v Predhovore knihy, ešte na hore Athos v roli duchovného otca objasňoval otcom – askétom duchovné javy, ktoré zažil, aby im dal možnosť domýšľať skúsenosti, ktoré mu boli poslané zhora. V priebehu rokov svojej činnosti sa rozhodol svoje prežitky dať na papier v nádeji, že táto spoveď, či duchovná autobiografia pomôžu aspoň niekomu nájsť priaznivé riešenie ich vlastných životných skúšok.⁹

U Boha je všetko nečakané¹⁰ – hovorí už v úvode, keď spomína životné etapy a situácie, ktoré vnímal ako bolestné, ale neskôr sa mu stali zdrojom poznania a sily pre zvládnutie výziev, ktoré pred ním stáli. Jeho duchovná autobiografia zachytáva jeho cestu k dosiahnutiu duchovnej zrelosti, totiž proces vedúci k tomu, aby sa človek stal tým, kým bol od začiatku zamýšľaný Bohom – jedinečnou, unikátnou, s ničím a s nikým neporovnateľnou osobnosťou. Duchovný život neprebieha priamočiaro, ale má svoje kľučky, pády, návraty. Napriek tomu a práve preto sa od človeka očakáva jediné: zostať na tejto ceste, zostať v láske Kristovej. Len tak môže človek smerovať k slobode. Kráčať za Kristom vyžaduje odvahu a vytrvalosť. Myslenie a duchovná cesta Otca Sofronija boli zakotvené v tradícií svätých Otcov. Vernosť tradícií a otvorenosť mysle a srdca boli hlavnými črtami jeho cesty.¹¹ Počas nášho života nie sme schopní dosiahnuť dokonalosť, ale musíme sa o ňu neustále usilovať. Uspokojiť sa s už dosiahnutým stupňom nie je žiaduce.¹²

Mystická cesta Otca Sofronija

Za najdôležitejšie východiská jeho života, na ktorých sa mohli formovať a dozrievať mystické dôrazy, považujem: rané detstvo, dospievanie, štúdium maľovania a teológie, život na hore Athos a stretnutie so starcom Silvánom a v neposlednom rade založenie kláštora v Essexe v Anglicku.

Rané detstvo

Sofronij bol už v detstve ovplyvnený kontextom svojej rodiny. Živá viera a skúsenosť s Bohom v živote jeho rodičov ho robili citlivým na prítomnosť Boha. Od detstva bol nosený, či vodený do chrámu, kde priestor, ale aj liturgia mali na neho mocný vplyv. V chráme aj pri modlitbách prežíval pokoj a tichú radosť, spojenú s vnímaním Boha ako svetla, iného ako bežné svetlo slnečného svitu, osvetľujúce mesto. Aj okolnosti svojho narodenia vnímal ako prejav Božej moci a priazne.¹³

Vojna a dospievanie

Toto obdobie detskej viery a v dôvery v Boha však netrvalo dlho. Tu môžem pripomenúť protestantského filozofa Paula Ricoeura, ktorý upozorňoval na to, že obdobie „prvej naivity“, či „prvej bezprostrednosti“, ako ho nazýva, je vystriedané pochybnosťami a prehodnocovaním dovtedy bezproblémového a priateľského sveta a to v miere tým väčšej, čím je väčší otras, ktorý mladý človek zažije. Násilie a smrť spojená s vojnou sú určite jedni z najväčších zneistení v živote.¹⁴ A Sofronij, ktorý vo veku sedemnásť rokov bol konfrontovaný s vojnou a všadeprítomnou smrťou a utrpením, začal uvažovať o smrti, o večnosti a zmysluplnosti života.¹⁵ Obrátil sa k mystickej filozofií nekresťanského Východu a v nej hľadal odpovede na svoje otázky. Táto mystická východná filozofia v ňom rezonovala aj počas jeho etapy života ako maliara.¹⁶

Štúdium maľby a teológie

Okrem východnej filozofie a mystiky mal na jeho tvorbu veľký vplyv aj maliar Vasilij Kandinskij s jeho abstraktnými maľbami. Až okolo roku 1920 si Sofronij uvedomil, že abstraktné umenie nedokáže zodpovedať jeho existenciálne otázky po Bohu ako najvyššom Bytí.¹⁷ Začal sa venovať maľovaniu prírody. Spolu s rovnako naladenými priateľmi – maliarmi po čase začali vystavovať najprv v Moskve, neskôr aj v Berlíne a v Paríži.¹⁸ Ale ani umelecká tvorba a úspechy ho plne nedokázali uspokojiť.¹⁹

V tom období sa v jeho kresťanskom prežívaní začínajú profilovať najmä dve témy: Ježišov príkaz milovať Boha celým srdcom, dušou a mysľou podľa Mt 22,37 a hľadanie skutočného významu Božieho zjavenia Mojžišovi „Som, ktorý som“ (Ex 3,14). Veľkú úlohu v jeho živote zohrali tiež Sergej Bulgakov a Nikolaj Berďajev, ktorí významnou mierou ovplyvnili jeho teologické myslenie a asketickú prax. Bulgakov svojim dôrazom na kenóziu, Berďajev dôrazom na slobodu a predstavou človeka ako mikrothea.²⁰ Toto búrlivé obdobie vyvrcholilo mystickým zážitkom - videním nestvoreného svetla počas troch dní na Veľkú noc v roku 1924.²¹ Ovplyvnený mystickým zážitkom študoval v období rokov 1924 – 1925 teológiu na novozaloženom Pravoslávnom teologickom inštitúte sv. Sergeja, ale ani štúdium mu nedokázalo uspokojivo odpovedať na jeho otázky. Odišiel preto zo seminára a vstúpil do ruského kláštora sv. Panteleimona na hore Athos.²²

Hora Athos a starec Silván

V kláštore na hore Athos pokračoval v úpornom hľadaní odpovedí na svoje existenciálne otázky. Zahĺbil sa do štúdia spisov Otcov Cirkvi a to mu otvorilo oči a vnieslo svetlo a porozumenie do mnohých udalostí z toho, čo dovtedy prežil.²³ Kľúčovým a rozhodujúcim momentom, ktorý ovplyvnil celý jeho nasledovný život, bolo však stretnutie so starcom Silvánom. V jeho blízkosti ako jeho žiak strávil osem rokov, až do starcovej smrti v roku 1938. Bolo to obdobie duchovného zrenia a dospievania vo všetkých aspektoch spirituálneho a mystického života, počnúc modlitbou, cez pokánie a asketický život, až po vnímanie slobody, nestvoreného svetla a zbožštenia (theozie). Tam sa v jeho živote všetko akosi usporiadalo a zapadlo do seba. Nový smer zrelého umelca nadobudla aj jeho maliarska tvorba, keď od svetských motívov prešiel k ikonopisectvu.²⁴ Po smrti starca Silvána sa uchýlil do pustovne. Až v roku 1947 sa vrátil do Paríža, hlavne, aby sa venoval spísaniu životopisu Silvána.

Založenie kláštora

Založenie kláštora predstavovalo pre Otca Sofronija akúsi konečnú stanicu jeho pôsobenia. Okrem šírenia spirituality starca Silvána, hesychastickej spirituality²⁵ a praxe Ježišovej modlitby sa zameral tiež na ikonopisectvo. Tu dosiahla jeho umelecká tvorba vrchol, došlo k symbióze duchovnej a umeleckej zrelosti. V kláštore sa Sofronij usiloval o nastolenie priateľskej atmosféry a vzťahov v duchu vzťahov existujúcich v Najsvatejšej Trojici. Voči návštevníkom sa uplatňoval priateľský prístup, kde vzťahy sú doležitejšie ako denominácie. Takto vlastne začali do kláštora prenikať myšlienky ekumenizmu.