Ekumenická láska

Joachim Schwind

Autor je šéfredaktoremčasopisu Neue Stadt, zjehož čísla 7-8/2003 je převzata i tato úvaha.

V ľudskom živote saprelínajú viaceré fázy, ktoré vždy súvisia s rastom a dozrievaním človeka.Zhustené do spoločného menovateľa možno povedať: láska začína vždy dobytím,objatím a pripútaním druhého k sebe a vedie – často po dlhom a bolestnomprocese – k udeleniu slobody milovanému. Zatiaľ čo spočiatku – najmäv partnerských vzťahoch – sa hľadá to, čo spája, a to, čo rozdeľuje, saeliminuje alebo sa dokonca ani nevníma, hlboká a zrelá láska sa prejavujev tom, že podporuje druhého v jeho odlišnosti.

V ekuméne– to je moja osobná bilancia veľkolepého prvého spoločného Cirkevného snemu (Kirchentagu) v Berlíne – sme práve v prechodnejfáze medzi obidvomi spomenutými pólmi každého vzťahu: pripútaním a uvolnením.

Po stáročiach rozkolu, rozdeleniaba dokonca hlbokého nepriateľstva nás posledné storočie priviedlok stretnutiu, k vzájomnému spoznávaniu sa, k skutočnému a pravémupartnerstvu. Vzájomne sme sa objavili ako konfesie s osobitnými darmia schopnosťami, ktoré každá prináša do vzájomných vzťahov. Pozerali sme sadoteraz na to, čo je nám spoločné a učili sme sa ceniť si druhých, ba milovaťich. Ekumenický cirkevný snem v Berlíne bol až búrlivým sviatkom takéhotopartnerstva, láskyplného vzťahu medzi kresťanskými konfesiami v Nemecku.

Ako to teraz pôjde ďalej?Domnievam sa, že by bolo vhodné uvolnenie. Ba ešte viac: plnosť spoločenstvadosiahneme len vtedy – o tom som hlboko presvedčený – ak sa už nebudemesústreďovať len na to, kde sa k sebe hodíme, čo môžeme spolu robiťa kde máme spoločného menovateľa. Láska medzi nami – to mi Berlín ukázal –je dosť silná a hlboká, aby sme sa mohli vnímať v našej odlišnosti apodporovať ju.

Tým nemyslím, že by sme maliznova nastúpiť nešťastnú cestu známu z minulosti, ktorá vyzdvihovala azdôrazňovala to, čo nás rozdeľuje. Nie! Nám musí ísť o to, aby smev druhom napomáhali jeho pravé ja, jeho realizáciu, to, čo tvorí najhlbšízáklad jeho povolania, mohli by sme aj povedať: jeho posvätenie.

Milovať cirkev toho druhého akosvoju vlastnú – tak znie jednoduchý recept pre tento krok. Ako evanjelik mámstarostlivo dbať o to, aby sa katolíci nevzdávali toho, čo im Boh dal ako ichosobitné bohatstvo; ako katolík mám úzkostlivo dbať o to, aby sa pravoslávie mohlorozvinúť do svojho plného rozkvetu; ako ortodoxný sa mám voči cirkvám z reformácie usilovať, aby boli verní svojmupovolaniu.

Dokonalá jednota vznikne,ak sa každý bude starať len o posvätenie druhého. Teším sa na to!