V súčasnom svete sme všetci ohrození ilúziami. Číhajú na nás z veľkoplošných reklám, ktoré poskytujú polopravdy nielen o pracích práškoch, ale aj o nás samých. Dravo útočia na naše čiastočne alebo vôbec nenaplnené potreby a poskytujú rýchlo dostupný cieľ: kvalitne vyprať, bohato sa najesť či sa odviezť v rýchlom a vyblýskanom aute. Spoločným znakom pre súčasný svet je ľahko dostupný cieľ, .za málo peňazí veľa muziky". Rovnako ako všetky ľudské zoskupenia, ilúzie zasiahli aj cirkev. Spoločenstvo už netreba budovať poctivo a pomaly roky, deň čo deň, stačia na to dni, ba niekedy necelá hodina. Sme často svedkami, keď sa v kostoloch náhodne zídenej anonymnej spoločnosti hovorí .spoločenstvo" bez toho, aby sme niekedy pátrali čo vôbec spoločenstvo je. Ilúzie sú príjemné, sú však ako droga, platia sa psychickým a fyzickým zdravím.
Pozrime sa bližšie, čo hovorí o spoločnosti a spoločenstve sociológia.
1. Spoločnosť definuje ako skupinu ľudí, ktorá sa vyčleňuje zo sociálneho celku na základe určitého znaku: triednej či štátnej príslušnosti, spoločného záujmu a pod. Ak pominie cieľ zoskupenia, skupina ľudí sa rozíde bez nároku na ďalšie stretnutie. Je totiž zoskupením, v ktorom chýba súdržnosť ako jednota hodnotových orientácií, ktoré nespája spoločná činnosť podmieňujúca vzťahy medzi jej účastníkmi.
Na rozdiel od spoločnosti spoločenstvo má nároky omnoho vyššie. Jestvuje niekoľko druhov spoločenstiev, združujúcich sa podľa záujmu jeho členov. Tu pripomenieme definíciu spoločenstva kresťanského.
2. Spoločenstvo je skupina ľudí, ktorá má:
a) spoločný cieľ, s ktorým sa všetci členovia spontánne identifikujú ako so svojím osobným cieľom
b) spoločné a nekontraverzné záujmy
c) spoločné radosti a starosti každodenných dní
d) spoločné trávenie aspoň minimálneho voľného času
e) spoločnú prácu na určitom diele
f) spoločné zdieľanie života s Bohom
g) pevné vzťahy a väzby budované na dôvere a prehlbované v neustálej interakcii
h) spoločnú neformálnu autoritu.
Spoločenstvo teda musí mať mnoho vnútorne spoločného, nestačí mu na hodinu iba spoločná strecha nad hlavou alebo čosi vonkajšieho. Vyhlásenia o .spoločenstve" počujeme často na eucharistickej slávnosti. Vyhlási to o nás pred našimi ušami niekto, kto sa nás ani nepotrebuje spýtať, či chceme patriť do tejto alebo inej spoločnosti, alebo sme si len prišli splniť povinnosť. Najväčším problémom však je, že obyčajne hlásateľovi samotnému to stačí - vyhlásenie už dodatočne nepotrebuje naplniť skutkom a pravdou. Samozrejme, nemôže k tomu povzbudzovať ani ostatných, pretože skutočne motivovať možno iba osobným príkladom.
Príkladov na podobnú devalváciu hodnôt na prázdne slová máme desiatky, spomeniem iba jeden z mnohých. Koncom minulého roka sa konalo v Mníchove Európske stretnutie mladých organizované komunitou bratov z Taizé. Po poludňajšej modlitbe sa jednotlivé národnosti odobrali na slávenie Eucharistie, pokiaľ nebol v tom čase iný program. V jeden deň šli Slováci do kostola sv. Benedikta, kde je správcom farnosti P. Lacko, rodák zo Slovenska. V homílii nebola ani jedným slovom spomenutá komunita Taizé, ktorá nás hostila, zato sa nešetrilo slovami o tom, aká je to nádhera mať plný kostol mladých ľudí, aká je to obroda pre ľud pod Tatrami, aké krásne je pozerať sa na toto .spoločenstvo". . .
Po skončení liturgie na žiadosť predsedajúceho kňaza vystúpilo niekoľko ľudí, aby sa podelili o bezprostredné zážitky. Ako prvý hovoril bohoslovec zo Spišskej kapituly o tom, čo pre neho znamená stretnutie Taizé. Druhá účastníčka hodnotila ťažké roky v emigrácii a ako náhradu za domov opisovala cestovanie po svete. Tretia v poradí a zároveň posledná prehovorila asi dvadsaťšesťročná rehoľná sestra o tom, že spoločné modlitby a spevy Taizé sú síce pekné, ale chýba jej na nich živý Ježiš. Situácia sa vraj zmenila až potom, čo mohla byť účastná na liturgickej slávnosti. Človeku bolo smutno, keď počul slová: .. . .pri modlitbe mi chýbal živý Ježiš". . . S kým potom v modlitbe hovorí, sme sa nedozvedeli. Naviac ten živý Ježiš okolo nej v blížnych chodil, vedľa nej sedel, hovoril k nej v Božom slove. Lenže tento živý Ježiš - v blížnom a v Božom slove - nie je tejto sestričke dosť katolícky identický. Je to naše katolícke špecifikum. Sme spokojní, keď tohto živého Ježiša zamkneme do svätostánku a potom zbožne hľadíme na výzdobu zlatostriebornej búdky. Po vyjdení z kostola aj ten zamkneme. A sme spokojní, že sme sa porozprávali so svojím Bohom. Iné formy Božej prítomnosti nevnímame - nenaučili nás to a my sami ani nemáme snahu pátrať ďalej.
V niektorých kostoloch na Západe je zvykom urobiť bohostánok menej lesklý než je to zvykom v našej zemepisnej šírke, napr. z neotesaného kameňa, resp. z tmavého nelešteného kovu. Je to prirodzenejšie prirovnanie Pánovho tela k životnej skúsenosti, s ktorou sa stretávame s naším Bohom v každodennom živote viac než v naleštenej umelej žiare.
Skutočnosť je vždy menej poetická než sny o nej. Rovnako aj spoločenstvo nemožno vyrobiť vyhlásením tak ako zbožné pocity. Lacno získané ilúzie potešia, ale človeka nenaplnia.
Klára Podhradská