Autor vo zverejnení svojho určitého vnútorného konfliktu medzi túžbou po žití ideálu, ktorý ho oslovil a ktorý ho neustále priťahuje, a realitou dnešnej situácie vystihuje - možno tvrdo, nepríjemne, ale pravdivo - často aj inými prežívaný rozpor.
Cirkev .ilegálna", pôsobiaca počas totality v podzemí, mala svoju nezastupiteľnú úlohu, ktorú spĺňala v plnej sile. Stála skutočne .na stráži slobody" pre všetkých. Bol to často stimulujúci a oživujúci motív pre desiatky a stovky aktivistov. Dnes však už tento silný motív nejestvuje a akoby chýbal podobný, danej historickej situácii adekvátny motív. Popritom po páde totality začal vlastne úplne odlišný spôsob rehoľného života než počas nej. Mnohí skôr narodení chcú kriesiť mŕtvoly. Chcú sa vrátiť tam, kde kedysi pred päťdesiatimi rokmi prestali. Na druhej strane však práve pre .chýbajúce" desiatky rokov nik nemôže povedať, že jeho vízia rehoľného života je jediná správna. Všetci sme v štádiu hľadania. Zdalo by sa, že je to ťažká úloha. Ale odvážim sa tvrdiť, že tu bola obrovská šanca práve pre začatie odznova, v návrate k charizme a charakteristickým črtám tej-ktorej rehole. Hovorím, že bola, pretože sme ju všetci v rovnakej miere jednoducho prepásli.
Ak sa vrátim k spomínanému motívu, nie je možné nevidieť, že tam, kde chýba takýto motív, ústredná línia či smer jedinečný a charakterizujúci tú-ktorú rehoľnú rodinu, línia, ktorá charakterizuje a zároveň špecifikuje a odlišuje, tam každý robí všetko. Alebo niektorí vykonávajú len alibistické aktivity, či skutky sebarealizácie podľa svojich predstáv. Iní nevedia, čo majú robiť a vo všetkom čakajú na pokyn alebo schválenie zhora. Keďže človek sa potrebuje realizovať (v kladnom slova zmysle) a cítiť naplnenie, a keďže pritom chýba táto charakteristická a určujúca línia, motív vhĺbený do charizmy rádu, rehoľník sa napĺňa a realizuje po svojom, spôsobom aký odhaľuje aj autor článku. A tak je tu bohatstvo, pohodlie, pobožnostkárstvo atď. Často práve títo rehoľníci sa cítia vyvolení a ich kázne s dokonalou dekoráciou vanú ponad hlavy poslucháčov. Tí sa cítia podcenení a právom vyčítajú .bľabotanie" kazateľov. Títo sa po zabývaní v teplom pohodlí a vo svojej pravde odcudzujú každodenným prežívaným problémom ľudí vo svete. Ich rady sú potom aj napriek zdanlivej dokonalosti neživé. Sú často bránené podvedomým autoritárstvom. Avšak autorita stavajúca sa do pozície nadradenosti (aj keď skrytej) nemôže byť oživujúcou. Rehoľník, ktorý nepoznal núdzu, nikdy nebude vedieť plne pochopiť tých, ktorí ju často, ba dokonca denne prežívajú.
Na ustráženie oviec totiž stačí aj pes. Na to, aby mohli byť privedené na nové pasienky, je potrebný (dobrý) pastier.
Nechcem tu inými slovami opakovať to, čo autor vyjadril výnimočným spôsobom. Nedá sa k tomu dodať nič iné len: áno, je to tak. Našiel odvahu vyjadriť otvorene to, o čom sa mlčí, ale čo sa trpí za múrmi pod ochrannou známkou značky .klauzúra". Som presvedčený a zo skúsenosti viem, že takýto konflikt prežívajú mnohí. Niektorí ho riešili odchodom. Žiaľ, kompetentné autority vždy znovu a znovu vinu zhadzujú na odchádzajúcich a nevidia, že práve oni, ktorí si poslušnosť pomýlili s reálnym uskutočňovaním jej zneužívania, alebo chudobu s jej opakom, žiaľ chýba. Znamenalo by to priznať si omyly a nedostatky a to by ďalej znamenalo zmeniť spôsob života. A to by už bolo priveľa.
Apropo: poslušnosť. Často sa žiada - odvolávajúc sa na veľké vzory - absolútna poslušnosť. Ale za tým je v mnohých prípadoch podvedomá snaha po ovládnutí či manipulácii podriadených, ktorí sa potom stávajú skutočne chodiacimi mechanizmami. Rigorózny legalizmus má často prednosť pred priestorom osobnej zodpovednosti.
Sám však túžim po dokonalej poslušnosti. Ale aj ja sa často - keďže, žiaľ nie som dokonalý - vnútorne búrim. Prečo? Premýšľal som nad tým, prečo kedysi napr. prví nasledovníci sv. Františka z Assisi s takou radosťou žili totálnu poslušnosť. Dospel som k záveru, ktorý vôbec nie je lichotivý, a viem, že mnohí ho nebudú chcieť počuť, ba pre niektorých sa môže zdať výhovorkou: atmosféra okolo poslušnosti bola v tých časoch úplne iná ako dnes. Iná bola atmosféra celkového spoločného života. Bratia žili spoločný ideál v šťastí a v nadchnutí. Do prežívania tohto ideálu bola vsadená aj poslušnosť. Bola jeho súčasťou. A rozhodnutia predstavených boli pre podriadených oslobodzujúce. Dnes je však ideál skôr muzeálnou starožitnosťou či predmetom výuky. A tak ani poslušnosť vytrhnutá z kontextu žitia tohto ideálu nemôže a nikdy ani nebude dosahovať tú vnútornú kvalitu, ktorú by mnohí predstavení radi videli, ale nikdy nedosiahnu. A to práve preto, lebo oni sami ju znemožňujú! Poslušnosť v atmosfére spoločného (!) žitia ideálu oslobodzuje a vedie k Bohu. Vyžadované plnenie príkazov v opísanej atmosfére často vedie k ľudským karikatúram.
A tak sa pomaly vytvára aj akýsi monopol na pravdu, ktorý sa stáva súčasťou skrytej moci. Čiastočne to vidieť aj v tom, proti čomu sme za totality spoločne bojovali. Cenzúra sa dnes robí aj tam, kde by nemusela byť. A práve tak je súčasťou čohosi. . .
Dosť bolo vypočítavania faktov. Napokon nie je možné ani zovšeobecňovanie a našťastie nie všetko je také čierne. Sú, vďaka Bohu, aj kvality a svetlá. Pred hľadaním riešenia skonštatujem už len posledné: strácame kontakt so spoločnosťou, so svetom, s ťažkosťami ľudí a pod najsvätejším rúchom často jednoducho iba karháme. A zabudli sme aj na to, že za totality mnohí v zahraničí bojovali za našu slobodu. Dnes, keď ju máme, túto štafetu nepodávame ďalej. Koľkí kňazi, rehoľníci či laici za posledné roky zorganizovali modlitby za prenasledovaných kresťanov? Koľkí podpísali vyhlásenia Amnesty International? Koľkí vyvinuli čo len tie najmenšie aktivity za prepustenie väzňov a za slobodu v Číne či na Kube? Raz príde zúčtovanie! Za každým konštatovaním je potrebné hľadať riešenie. Jedno našiel aj autor spomínaného článku: .Naučil som sa pochopiť, čo som a čo nie som schopný bez kŕčovitosti žiť. Podľa toho poznania som si usporiadal akýsi osobný program, ktorý mi hovorí, čo z kresťanského a rehoľného nároku som teraz schopný prevziať a uskutočniť. O ostatných prvkoch musím priznať, že som ich aspoň zatiaľ vedome odložil. Je tu, pravda, istý morálny a duchovný deficit, ale ten som s dôverou zveril Božiemu milosrdenstvu." Priznám sa, že by ma úprimne zaujímalo praktické uskutočňovanie tejto myšlienky.
Ďalším riešením je to, čo praktizujú niektorí, ale s čím ja nemôžem súhlasiť:
čakať totiž vždy zmenu podmienok často závislých od zmeny vedenia. A dovtedy .držať hubu a krok".
Iné riešenie našli niektorí františkáni v Taliansku. Tí, ktorí túžili po spoločnom žití pôvodného ideálu, oddelili sa a žijú radikálne v chudobe, chodia bosí a odetí sú v chudobných zaplátaných habitoch. Majú zatiaľ biskupské schválenie. (Ide o Frati rinnovati alebo ináč Nuovi reformatori.) Obávam sa, že skôr či neskôr príde na zváženie podobná alternatíva aj tu. Možno ste si všimli, že zdôrazňujem spoločné žitie ideálu. Je to totiž oveľa dôležitejšie, než by sa zdalo. Práve preto ďalším riešením by bolo podchytiť tých, ktorí vo svojej rehoľnej rodine nie sú spokojní so spôsobom života. Mali by sa spoločne rozhodnúť na konkrétnych krokoch. Tým sa nemôžme donekonečna vyhýbať. Ináč to vždy budú len úvahy, konštatovania a pod., a po čase možno budeme žiť to, čo sa nám samým dnes nepáči. Pri týchto konkrétnych krokoch však treba mať na mysli priamo návod či výzvu koncilu: návrat k pôvodnej charizme každej rehole. Čo to znamená? Návrat k tomu, čo charakterizovalo rehoľu v jej počiatkoch a čo ju zároveň špecifikovalo a odlišovalo, čo bolo hlavnou líniou a hybným motívom, v čom mnohí našli svoje životné naplnenie. V počiatkoch každej rehole bol ideál totožný s konkrétnymi ľuďmi, ktorí boli jeho nositeľmi. Návrat k pôvodnej charizme a ideálu znamená napr. u františkánov návrat k prísnej a nezameniteľnej chudobe. Kým tak neurobia - nech sú odôvodnenia akékoľvek praktické, sväté, pastoračné a pod. - nebudú v skutočnosti františkánmi. (Až z tohto obratu či návratu vzídu aj aktivity verné charizme. Chyba je často v tom, že charizmu chceme prispôsobiť aktivitám a nie aktivity charizme.) A budú pokračovať v neposlušnosti voči koncilu a pápežovi práve v neposlúchnutí spomenutej výzvy. A to je závažný priestupok často prikrývaný svätou a praktickou dekoráciou.
Ak tento návrat neprichádza .zhora", je potrebné uskutočniť ho .zdola". Treba však počítať s množstvom protivenstiev práve od tých najbližších, ako na to upozorňuje aj svätá Terézia z Avily. Ono .spoločne" znamená aspoň dvaja. Je v tom totiž určitá skrytá sila. Ani ja totiž nie som titan, ktorý by dokázal spĺňať návody starých mníchov pre podobné prípady: sklopiť oči a rozhodnúť sa žiť ideál hoci aj sám. Nemám na to dosť síl. Tie sa vyčerpali v obrane proti karikatúre a chodiacemu mechanizmu bez ducha, čím by som sa v prípade vnútorného poddania a zrieknutia sa ducha v prospech litery mohol stať. Mám však obavu, že ak by chcel takýto návrat uskutočniť jednotlivec sám, po čase vykrváca. Preto je dobré pripravovať si pôdu získavaním blízkych duší. Ak to niekto chce uskutočniť sám, musí vopred počítať aj s tým, že niektoré predpisy bude musieť jemne obchádzať (napr. pri rozdaní svojich vecí, ktoré si postupom času nazhromaždil, alebo pri zaobstarávaní potravín alebo financií pre hodnoverných kresťanov žijúcich mnohonásobne núdznejšie, ba často na hranici existencie, než hmotne sa zabezpečujúci rehoľníci).
Avšak: radšej sám, ako nijak. A vziať na seba riziko ba aj skutočnosť nepochopenia. Toto sú len náznaky niektorých riešení. Treba ich však ďalej hľadať, no predovšetkým: VYKROČIŤ! TU A TERAZ!
Ján Krst. Balázs, OFM