Martin Luther

Úvod

Martin Luther sa stal osudným pre cirkvi viac než ktorýkoľvek iný teológ - protestantské cirkvi sú bez neho nemysliteľné, katolícka dodnes nemôže prekonať vtedajšie narušenie uniformity a napokon i ortodoxné cirkvi Východu boli zasiahnuté rozdelením Západnej cirkvi. Pre ekumenické dorozumenie je potrebná aspoň „základná" zhoda o Lutherovi. Táto je cieľom sekcie „Ekumenizmus", čomu má poslúžiť tento zošit "Concilium" (12 Jahrgang, Heft 10 Oktober 1976). Hoci dve skutočnosti sú tu zrejmé: katolícky výskum o Lutherovi urobil v posledných desaťročiach značný pokrok a to jednak v histórii a jednak v teológii. Napriek tomu katolícka oficiálna i ortodoxná úradná cirkev (Amtskirche) vo svojom názore o Lutherovi ešte tento vývoj neprekonala. Ani vedenie evanjelických cirkví nevyvodilo praktické dôsledky z doterajších výsledkov. Avšak naozaj musíme zostať pri tom, aby oficiálna katolícka cirkev a ortodoxná zásadne nechceli nič vedieť o Lutherovi tak, ako tomu bolo v dobe reformácie v skutočnosti?  Kto nemôže sledovať celé terajšie bádanie o Lutherovi, tak katolícke ako evanjelické a predsa by chcel presnejšie informácie o súčasnom stave dorozumenia, môže ich nájsť v nasledujúcom texte. Máme nádej, že konečne aj Rím bude môcť vyriecť .slovo zmierenia" vo veci Martin Luther, na ktoré mnohí čakajú.

Prečo Luther nebol pochopený?

(Luteránska odpoveď)

Pri tejto otázke treba problém vymedziť spočiatku tromi otázkami.

1. Kedy vzniklo nedorozumenie?

Zrejme netrvala dlho možnosť Lutherovi porozumieť. Začala pri jeho vystúpení na verejnosti, tj. zverejnením 95 téz o odpustkoch. Kedy táto možnosť skončila, nemožno jednoznačne určiť. S istotou však možno povedať, že pri vydaní buly, ktorou bol daný do kliatby 15. júna 1520 táto šanca už nejestvovala. V základoch bola prehratá už pri lipskej dišputácii Ecka s Lutherom v júni-júli 1519. Vtedy sa naskytla Eckovi príležitosť odhaliť Luthera ako heretika, keď popieral neomylnosť koncilových uznesení a pápežský primát pre potrebu spásy. Ale možno už počas rozhovoru medzi Kajetanom a Lutherom v Augsburgu v októbri 1518 bolo po takejto šanci.  Neskôr sa ešte napriek tomu vyskytli ojedinelé situácie, keď katolíci prejavili porozumenie pre reformátorskú teológiu (ale nie pre Luthera), a zhoda sa nezdala byť nemožnou. Takáto príležitosť bola daná pri rokovaniach na ríšskom sneme v Augsburgu 1530, ako aj pri náboženských rozhovoroch 1540/41. Avšak v týchto prípadoch by bolo bývalo potrebné prekonať väčšie ťažkosti, lebo medzitým sa reformácia stala silným hnutím aj politicky.

2. Kto nepochopil Luthera?

Pri tejto otázke je potrebné sa vyhnúť zovšeobecňovaniu na jednej strane a na strane druhej je potrebné si uvedomiť hlbšie dôvody prekážok. Pri tejto príležitosti spomenieme dôležité osobnosti. Johann von Staupitz, Lutherov predstavený rádu lepšie chápal Luthera ako ktokoľvek iný z hierarchie.  Aj arcibiskup z Trieru Richard von Greiffenklau, hoci bol odporcom reformácie, napriek tomu mal pre Luthera viac pochopenia než iní. Friedrich Múdry by ho bol rád videl v úlohe rozhodcu pri spore okolo Luthera. Naproti tomu jestvovali aj muži ako arcibiskup Albrecht von Mainz, ktorý vôbec neodpovedal na 95 Lutherových téz, ktoré mu boli zaslané. Johann Tetzel (dominikán) by bol dal Luthera ako kacíra najradšej upáliť. Johann Eck (prof. teológie) bol určite najschopnejší z Lutherových odporcov, hnal Luthera do ďalších konzekvencií. Kajetan (generál dominikánov, kardinál a zároveň pápežský legát na ríšskom sneme v Augsburgu) žiadal od Luthera odvolanie bez toho, že by bol najprv vecne analyzoval sporné otázky. Títo všetci chceli Luthera len umlčať, hoci mali k tomu odlišné pohnútky.

3. Prečo Luther nebol pochopený?

Že nedošlo k dorozumeniu medzi Lutherom a menovanými mužmi nebola náhoda. Neochota z ich strany Luthera seriózne vypočuť bola motivovaná rôzne.

a/ Prax boja proti kacírom.

Nemožno odôvodňovať nepochopenie Luthera len hlbokým úpadkom v cirkvi a u pápeža, ale skôr spôsobmi zachádzania s kacírmi, aké boli už dlhé obdobie v cirkvi zaužívané. V stredoveku sa kacírovi sotva dostalo spravodlivého ľudského vypočutia. Poväčšine žiadali od nich hneď iba odvolanie. Často i po odvolaní bol trest uskutočnený podľa pôvodného úmyslu, hoci trochu zmiernený. Príklad neohrozeného Husa, ktorý bol na koncile v Kostnici v r.  1415 upálený, hoci mal od cisára sprievodný list, mali ešte všetci pred očami.

S Lutherom od začiatku zo strany cirkvi zaobchádzali ako s možným kacírom.  Na jeho žiadosť, aby boli jeho názory konfrontované so sv. Písmom, nikto nepristúpil. Aj iné okolnosti v praxi boja proti kacírom sťažovali porozumenie Luthera. Pri prenasledovaní heretikov úzko spolupracovala cirkev so štátom; snáď nikde tak dobre nefungovala jednota stredovekého Corpus christianum tak dobre ako tu. Veď cirkev neskorého stredoveku bola rovnako štátom ako ostatné európske štáty bez ujmy na jej univerzálnom charaktere, ktorý si napriek všetkému snažila uchovať. Avšak rovnako ako ostatné štáty, aj ona uskutočňovala mocenskú politiku, musela viesť vojny a mala nesmiernu finančnú spotrebu. Za panovania Karla V. boli rozhodnutia kúrie v dôležitých bodoch podmieňované starosťami o uchovanie cirkevného štátu. Bolo by, samozrejme, nesprávne pripisovať to na vrub iba pápežom.  Skôr boli v hre spletité štruktúry, ktoré vznikali v priebehu dlhého vývoja a z ktorej nedokázal cirkev vyslobodiť ani taký jedinec ako Hadrián VI. Ale nutnosť zohľadňovať politické faktory pri rokovaní v ústredných otázkach viery, prekážala cirkvi počúvať muža akým bol Luther.

b/ Nehanebnosti v zbožnosti - odpustky

V kulte svätých a pri odpustkoch sa vyskytovali neprístojnosti, ktoré tu zohrali tiež svoju úlohu. Zbožnosť a túžba po spasení boli nehanebne využívané na vylepšenie cirkevných financií. Keď Luther napísal svojich 95 téz, nebolo mu známe pozadie predávania odpustkov, ktoré realizoval Albrecht von Mainz. Luther vtedy netušil, že arcibiskup Albrecht musel pápežovi za kumuláciu úradov (funkcií), čo nakoniec odporovalo i cirkevnému právu, vyplatiť "compositio". Zálohový obnos (pôžičku), ktorý mu poskytli Fuggerovci mal získať z odpustkov. Ako potom mala cirkev vypočuť Lutherovo volanie po pokání pre neprístojnosti pri odpustkoch, keď jej najvyšší hodnostári uzavreli taký obchod.

c/ Neprístojnosti v teológii

Aj teológia niesla vinu na rôznych nehanebnostiach. Väčšina teológov sa nielenže zdržiavala zabrániť nesprávnemu konaniu tým, že by vypracovala jasne ústredné výroky z Písma, ale dokonca sa teológovia pokúšali škandalózne konanie teologicky ospravedlniť. Dokonca i náuka o eucharistickej obeti bola rozvinutá nedostačujúco.

d/ Čo nebolo pochopené u Luthera?

Čo to bolo, čo u Luthera nebolo pochopené, alebo čo hierarchia nechcela počuť? Ak chceme na tieto otázky nájsť odpoveď, nemôžeme si predstavovať obraz determinovaný moderným bádaním o Lutherovi. Je to obraz o hlbokej, na Písmo sv. orientovanej teológie, aká sa nachádza najmä v jeho prvých prednáškach. Tieto prednášky boli však známe len niekoľkým wittenberským študentom. Verejnosť vzala na vedomie od Luthera spočiatku len 95 téz o odpustkoch, ktoré boli zverejnené 31. októbra 1517. Verejnosť však nechápala dosť dobre ich teologické pozadie, ktoré len v súvislosti s ním nadobudnú svoj plný význam.

95 téz

Týchto 95 téz bolo - a nemohol to nikto prehliadnuť - výzvou k pokániu pre cirkev. Je zrejmé, že odpustky boli bezprostredným cieľom Lutherovho útoku, avšak Luther kritizoval odpustky nie z hľadiska ich zneužívania, ale na základe ich nového chápania. Prvá téza znie: .Náš Pán a Majster Ježiš Kristus svojimi slovami „čiňte pokánie. . ." chcel, aby celý život veriacich bol pokáním." V druhej téze Luther vychádza zo skutočnosti, že tieto Ježišove slová sa nevzťahujú na sviatostné pokánie.

Potiaľ je pre Luthera pokánie, ktoré má na mysli Nový zákon, nie identické s cirkevnou sviatosťou pokánia. Luther však nekladie Ježišovu výzvu k pokániu a sviatostné pokánie vedľa seba. Práve odmieta vzťahovať Ježišovo slovo o pokání len na akési vnútorné kajúcne zmýšľanie a zdôrazňuje, že skutočné vnútorné pokánie sa vždy prejavuje aj navonok (téza 3).  Tu ešte Luther neodmietal pokánie v každej forme. Chápanie pokánia v uvedenom podaní však poskytlo zápalnú látku. Nové chápanie je zjavné aj v ďalších z 95 téz. Tak napr. hovorí Luther v 60. téze: „Pápež nemôže žiadnu vinu odpustiť inak než (scit. dostatočným) vyhlásením a potvrdením, že ju odpustil Boh." Tu sa ohlasuje nové chápanie kňazského úradu. Luther však hovorí ďalej, že Boh nikomu neodpustí bez toho, že by ho pritom pokoreného nepodriadil kňazovi ako svojmu zástupcovi (téza 7). Veľmi zreteľné boli už v 95 tézach aj kritické výroky o úrade pápeža. Podľa Luthera pápež nemá moc odpúšťať očistcové tresty. Pápežské odpustky sú vraj iba vtedy účinné, ak sa neskladá dôvera v pápeža, ale v Boha (9). Pozoruhodná bola i otázka: „Ak odpustkami hľadá pápež viac spásu duší než peniaze, prečo potom ruší ustanovenia, ktoré už predtým povolil, veď sú práve tak účinné?  (89)

Pozitívne stavia Luther do popredia evanjelium a konfrontuje ho s odpustkami:

"Pravým pokladom cirkvi je sv. Písmo v sláve a milosti Božej. Tento poklad je však odôvodnene najviac nenávidený, pretože robí prvých poslednými.  Poklad odpustkov je zas pochopiteľne najpríjemnejší, lebo robí posledných prvými (tézy 62-64). Luther dôrazne prikazuje biskupom, dušpastierom a teológom nepokračovať s rúhavými kázňami o odpustkoch.  95 téz bolo výzvou k pokániu a zároveň upozornením na otázky viery. Ale ani pri najlepšej vôli ich nebolo možné jednoducho včleniť do cirkvi neskorého stredoveku. Chápanie pokánia, kňazského úradu, evanjelia a viery nebolo určite ešte protirímske, ale tézy poukazovali na kontradikciu Nového zákona a vtedajšej cirkvi. Nebolo možno poprieť nebezpečný charakter téz s nepriamymi ekleziologickými výrokmi. Keby bola bývala cirkevná vrchnosť schopná pochopiť Luthera, bol by snáď býval aj predpoklad ochotne sa podrobiť kritike a pokániu, ako i priznať, že cirkev v istých oblastiach nezodpovedá Novému zákonu. Preto teológovia ako napr. Eck nie bezdôvodne položili ruku na tieto ekleziologické implikácie téz. Ale tým, že bol spor prenesený na otázku pápežskej učiteľskej a koncilovej autority, spor zároveň poslúžil sebaospravedlneniu: nebolo predsa treba, aby wittenberský mních a profesor vyzýval vysokých cirkevných hodnostárov k pokániu!  Situácia bola v určitých bodoch zvlášť spletitá v tom, že si Luther nebol vedomý svojho začínajúceho odklonu od všeobecne platných katolíckych názorov a to i takých, ktoré v ich záväznosti neboli ešte celkom jasné.  Až ku koncu roku 1518 prichádzal Luther postupne na to, že protiklad je nepreklenuteľný. Napokon, keď mu pohrozili kliatbou dospel k tomu, že v Ríme vládne Antikrist. Pritom Luther chápal ako vládu Antikrista aj vysvetlivky k Písmu: vraj tam, kde Kristus chce svojím slovom vládnuť sám, nemajú miesta ľudské dodatky a už rozhodne nesmú byť záväzné.

4. Odkedy už nebolo dorozumenie možné?

Možnosť dorozumenia medzi Lutherom a jeho rímskymi protivníkmi i rozvojom jeho reformátorskej teológie čoraz viac unikala s neustálym vyhrocovaním sporu. V spise „An den christilichen Adel" (1520) Luther rozviedol svoj názor o všeobecnom kňazstve všetkých pokrstených proti stredovekej téze o nadradenosti duchovnej moci nad svetskou a proti nároku pápeža záväzne vysvetľovať Písmo. Podobne napadol L. katolícke učenie o eucharistickej obeti v spise „O babylonskom zajatí cirkvi" (1520). Zo sviatostí ponechal v platnosti len krst, Večeru Pána a pokánie s obmedzením. Roku 1521 zavrhol rehoľné sľuby, ak k nim rehoľník od počiatku pristupoval s úmyslom vykonať zvláštne "dielo". Okrem týchto podstatných vieroučných rozdielov aj Lutherova veľmi ostrá polemika proti pápežovi a rímskej cirkvi (1520) významnou mierou spolupôsobila pri neporozumenie voči Lutherovi. Polemiku sporné strany viedli hrubým spôsobom, zodpovedajúcim stredovekej dobe.  Šanca pre vecnú výmenu názorov a porozumenie sa strácala i tým, že reformácia už nebola len hnutím kvôli pokániu a obnove cirkvi, ale bola zatiahnutá i do politických zápletiek. Už z Lutherovho predvolania na ríšsky snem do Worrusu bolo zrejmé, že dôležité politické sily podporovali Luthera.  Pri ríšskych rokovaniach v nasledujúcich rokoch sa zosilnila hranica medzi katolíckym a evanjelickým blokom. Vrcholom bolo zlúčenie luterskej reformácie a politických síl r. 1531 dohodou „šmalkaldského spolku" po postupnom zavádzaní reformácie v jednotlivých teritóriách od r. 1525. Tým však bola reformácia zatiahnutá od opakujúcich sa výmen názorov medzi cisárom a stavmi aj do komunikácie s inými európskymi mocnosťami. A tak už každý ďalší pokus z katolíckej strany vykročiť v ústrety Lutherovi a reformácii s porozumením stál pred ťažkou úlohou riešiť zároveň teologické aj politické problémy veľkých rozsahov. Dlhý čas už potom nebolo možné riešiť jeden alebo druhý komplex problémov spoločne.