Idea solidarity

Definovať pojem solidarita nie je jednoduché už aj preto, lebo akýkoľvek pokus o definíciu je neúplný a vyjadruje určitý pohľad a východiskový bod. Preto jestvujú azda iba styčné body viacerých pohľadov, vytvárajúce priblíženie a porozumenie tohoto pojmu. Solidarita je tak skôr ideou ako pojmom. Ideou, pri ktorej vždy zostáva priestor pre doplnenie, zväčša v kontexte jej praktického uplatnenia či uskutočňovania.

Od egoizmu k solidarite

Človek neprichádza na svet ako tabula rasa, ale prináša si skúsenosti ľudstva a jeho kultúry. Zároveň vstupuje do spoločnosti a spoločenstva, do vzťahov a historických okolností. V nich smeruje k zavŕšeniu svojej darovanej existencie a prispieva k zavŕšeniu dejín ľudstva. Na tejto ceste sa stretáva s bolesťami a radosťami, nádejami aj sklamaniami, šťastím aj utrpením, ktoré on sám vytvára alebo k nim prispieva, alebo na druhej strane sám ich bytostne zakusuje vo svojom živote. Aj keď na jeho rozhodovania a voľby majú vplyv mnohé faktory, v konečnom dôsledku on sám sa rozhoduje, či bude kráčať s postojom egocentrizmu alebo bude spieť k altruizmu. Tieto základné osobné smerovania potom prenáša aj do spoločenských vzťahov. Tak môže na jednej strane prispieť k vytváraniu zbytočnej disharmónie a utrpenia, alebo na druhej strane svojím altruizmom, porozumením, spolucítením, zodpovednosťou a solidárnosťou môže prispieť k tomu, aby tento svet a život bol krajší a lepší. Egoizmus je preto zradou sociálnosti.

Egocentrické nasmerovanie na seba sa skladá z dvoch základných postojov: z ne-schopnosti vcítiť sa do situácie druhého človeka a z preceňovania dôležitosti svojej osoby. Úlohou človeka je prejsť od egocentrizmu k altruistickému vnímaniu sveta a života, kde sa dokáže dívať na svet aj očami toho druhého, vcítiť sa do jeho situácie a vnímať a chápať jeho pocity. Toto je už zároveň solidárny prístup vnímajúci toho druhého ako človeka s takým istým darom existencie a s ktorého ranami, bolesťou, utrpením sa nechá osloviť. Je to zároveň vykročenie z ľahostajnosti k zodpovednosti. Takto človek vykročí z egocentrického nasmerovania na seba smerom k druhému, aby zdieľal jeho osud a aby mu podal pomocnú ruku. Je to vykročenie z egoizmu k solidarite, kde si ľudia pomáhajú navzájom niesť svoje bremená. Slo-boda, pravda a zodpovednosť tak kráčajú spoločne.

Solidarita sa dnes teda prejavuje predovšetkým ako úsilie. Nie ako hľadanie úľavy, ale ako úsilie o riešenie. Je to úsilie o prehĺbenie vedomia globálnej celoplanetárnej spolupatričnosti a spoluzodpovednosti a zároveň konkrétne úsilie (angažovanosť) o spravodlivosť, pokoj a harmóniu.

Etika solidarity ako etika svedomí

V postoji solidarity človek uskutočňuje svoje obnovené svedomie, v ktorom pocítil povinnosť a potrebu pomôcť človekovi, ktorého ťažký údel, bolesť a utrpenie spôsobil druhý človek alebo životný "osud". Solidarita - ako to naznačuje aj Kristovo podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi - znamená bratstvo s ranenými. Človek pripravil druhému človekovi ťažký údel a spôsobil mu zbytočné rany. Táto skutoč-nosť sa dotýka jemného a citlivého svedomia, z ktorého vyrastá solidarita. Čnosť solidarity sa rodí vo vnútri človeka. A navyše neraz stojí - tak ako aj v spomínanom príklade - mimo zaužívaných štruktúr a spôsobov myslenia a vzťahov. Ale kým si problém cudzieho utrpenia človek vybavuje myknutím pleca, zhadzovaním zodpovednosti na iných, či alibistickým sebaospravedlňovaním, prispieva k princípu krutosti.

Etika ako morálna filozofia orientuje človeka vo svete hodnôt a preto je neoddeliteľná od svedomia a solidarity. Tak sa etika stáva mravnou sebarealizáciou. Etické meradlo potom "kladie špecifický druh hodnotovo-racionálnej viery človeka ako normu na ľudské konanie, ktoré si nárokuje na predikát 'mravne dobrého'" (M. Weber). Etický človek je človekom svedomia a človek svedomia je človekom solidarity. Preto je etika solidarity etikou obnoveného svedomia, resp. obnovených svedomí. Solidarita tak vedie k spoločenstvu a k dialógu.

Hans Küng vidí budúcnosť ľudstva v planetárnej zodpovednosti. Táto etika glo-bálnej zodpovednosti stojí v protiklade s etikou úspechu. Keďže predpokladom vytvorenia lepšieho sveta je solidarita, táto etika musí vyjsť zo súkromia a musí sa stať verejnou záležitosťou. Solidarita sa tak spája so zodpovednosťou, ktorá je, podľa Fromma, etickou požiadavkou.

Spoločenstvo a spoločnosť (solidarita ako kolektívna identita)

Združovanie ako vytváranie spoločnosti z nevyhnutnosti alebo z potreby komuni-kácie neznamená náhodilé zoskupovanie, ale znamená to byť navzájom vnútorne spojení. Podľa Piepera spoločenstvo ako formu združovania charakterizujú dva znaky: na jednej strane vzájomné pritakanie ľudí, ktorých združuje, na strane druhej zdôraznenie toho, čo je im spoločné. Kým spoločenstvo vzniká spontánne a jestvuje bez zmluvných úprav, spoločnosť je vyššou a orgaizovanou formou združovania so štrukturalizovaním sociálnych vzťahov a s právnym usporiadaním (aj preto sa objavuje neskôr ako spoločenstvo). Spoločenské štruktúry majú svoje vymedzené miesto.

Sekularizácia, ako proces reorganizácie spoločenských štruktúr a vymedzenia špecifického miesta jednotlivých zložiek a štruktúr spoločnosti, sa neraz mylne spája s protináboženskými tendenciami. V skutočnosti nemá nič spoločné s útokmi proti náboženstvu ani s útokmi proti cirkvi. Iste, radikálny sekularizmus už obsahuje aj túto zložku, ale to už nie je ten skutočný a pozitívny proces sekularizácie, ale proces odstraňovania faktu a vplyvu náboženstva alebo cirkvi racionalizovaný a zdôvodňovaný nejakou, v danej dobe a v danom priestore vhodnou zámienkou.

Spoločenstvo, ako vyjadrenie spoločenskosti človeka, vyniká snahou o zblíženie jednotlivcov. Spoločnosť však takúto črtu nevykazuje. Prirodzenou hranicou v spoločenstve je rešpekt a úcta k osobnej rovine jednotlivca, čím sa v spoločenstve nachádzajú nielen spoločné znaky, ale aj individuálne charaktery. Človek nachádza seba samého a uvedomuje si svoju individualitu prostredníctvom spoločenského života. Spoločenstvo môže byť trvalým alebo dočasným zväzkom, má spoločné prostriedky a spoločné ciele. No spoločenstvo, ako výsledok sociálnej expanzie osoby, podobne ako spoločnosť, musí mať aj svoje pravidlá, pretože inak by sa rozpadlo na ostrovy jednotlivcov. Tieto pravidlá sú dané etickým étosom.

Podľa Maritaina inštitúcie a spoločenské orgány stelesňujú konkrétne a pozitívne ľudské práva, v ktorých sa prejavuje vnútorná sloboda osoby v spoločnosti.

Každé spoločenstvo sa pohybuje medzi dvomi pólmi: medzi snahou o rozšírenie spoločenstva a uzavretosťou potrebnou pre zabezpečenie a udržanie čistoty a etické-ho étosu. Zato je však možný plynulý prechod od uzavretia k otvorenosti a opačne (zreteľne to vidieť v izraelskom spoločenstve transformujúcom sa na spoločnosť, kde bol zákaz miešania sa s cudzincami, no bol povolený prozelytizmus).

Sociálne vzťahy sú zároveň vzťahmi solidarity. Tak vzniká v spoločnosti a v spoločenstve pasívna a aktívna solidarita, ktorá znamená, že "zodpovední za konanie jedného účastníka sú všetci rovnako ako on sám, na druhej strane jeho konaním sú všetci rovnako ako on legitimovaní k používaniu tým zabezpečených šancí" (M. Weber).

Spoločenstvo je tam, kde ide o vzájomnosť. Solidarita odhaľuje, že každý človek je jedinec so samostatnou existenciou, ďalej, že každý človek nosí v sebe aj niečo všeobecné a spoločné s inými ľuďmi, a napokon, že každý človek je originál, je jedinečnou a neopakovateľnou osobou. Spoločnosť a spoločenstvo sú utvárané týmito charakteristikami. A navyše nejde tu iba o rovinu vzťahu, ale aj o spojenie spoločenskosti a imanencie. Solidarita nemôže jestvovať tam, kde niet zmyslu pre spoločenstvo.

Vlastný záujem, povýšený nad záujem spoločenstva či spoločnosti, nielen neberie ohľad na tieto znaky, ale zároveň ruší aj harmóniu a etický poriadok. Následne ide o uplatnenie moci, o presadenie vlastnej vôle uprostred sociálnych vzťahov, a to aj proti odporu. Takáto moc vedie k panovaniu, k násiliu, k nespravodlivosti v sociálnych vzťahoch či k celkovej sociálnej nespravodlivosti v spoločnosti, a na druhej strane k utrpeniu, ktoré môžeme nazvať zbytočným. Tam, kde chýba princíp dôstojnosti človeka, tam všetky princípy rovnosti vyústia do "rovnosti" niektorých a potláčania druhých. Preto ide o zásadu vzájomnosti a dôstojnosti ľudskej osoby.

Solidarita ako angažovanosť

Solidarita však znamená aj nazvať veci pravým menom a konkrétne a pravdivo pomenovať príčiny utrpenia. Tak zahŕňa v sebe aj pravdu a spravodlivosť a zároveň aj ochotu a odvahu angažovať sa za tieto hodnoty. Táto angažovanosť sa však nesmie dostať do protirečenia s etikou svedomia (aj preto je vhodnejší výraz "angažovanosť" ako "boj").

Ak je solidarita solidaritou svedomí, potom znamená aj angažovanosť v pomoci tým, ktorí trpia. V skutočnosti nestačí len vedieť o utrpení druhých, o ich zlom postavení, nestačí len hovoriť o potrebe ľudskosti, ale je potrebné skutočné úsilie a solidárna angažovanosť.

Sociálne hnutia a solidarita

(solidarita ako spojenie angažovanosti a kolektívnej identity)

Osoba, ktorá je nejakým spôsobom spojená s určitou organizovanou alebo spontánne vzniknutou skupinou, vo chvíli kolektívneho konania prispieva svojím konaním ku konaniu skupiny, čo je výraz solidarity ako spolupatričnosti s touto skupinou a jej členmi. Takto jednotlivec svojím konaním či vlastnou iniciatívou prispieva ku konaniu ostatných. Čím je pevnejšie vedomie spolupatričnosti a teda aj vedomie solidarity, tým mobilizovateľnejšia bude aj samotná skupina. Solidarita tak pôsobí ako mobilizačný faktor. Takáto solidarita je výrazným znakom sociálnych hnutí.

Moderné sociálne hnutia vznikli na báze postmateriálnych hodnôt a uprostred vy-tvárania akejsi novej strednej vrstvy. Sociálnym hnutím označujeme kolektívne jed-nanie väčšej či menšej skupiny ľudí, ktorých "varieta začína na jednej strane hnutím ako snahou o zmenu individuálnych praktík a na strane druhej končí otvorenou výzvou existujúcemu spoločenskému usporiadaniu" (F. Znebejánek). Solidarita v tomto kontexte znamená na jednej strane spolupatričnosť s členmi skupiny a hnutia (solidarita vzťahu vo vnútri) a na strane druhej angažovanosť za kvalitatívnu zmenu. Tu sa stretáva, spája a prelína solidarita ako kolektívna identita s angažovanou solidaritou ako úsilím.

Sociálne hnutia koncom 20. storočia tak vedome smerujú k atmosfére solidárnosti vo vnútri hnutí (sociálnosť, spoločenskosť, spoločné ciele, princípy) aj smerom von v úsilí presadiť a realizovať myšlienky hnutia, čo je zároveň aj sebarealizáciou členov hnutia. Práve možnosť sebarealizácie dáva zmysel ich životu a je, podobne ako solidárna spolupatričnosť, silným podvedomím mobilizačným faktorom.

Solidarita ako naplnenie spomienky a rozprávania

(prínos politickej teológie)

Azda najpoprednejším predstaviteľom katolíckej politickej teológie je Johann Baptist Metz, ktorého politická teológia vyrástla na pozadí Rahnerovej teológie. Protestantská politická teológia, ktorej najvýznamnejšími predstaviteľmi sú azda J. Moltmann a Dorothee Sölle, vyrástla na pozadí Barthovej a Bultmannovej teológie a filozofie sústredenej okolo Frankfurtskej školy.

Kresťanstvo vystupuje ako dejinný prvok s dejinnou iniciatívou zo strany Boha. Inkarnácia Boha je zároveň posvätením ľudských dejín aj rešpektovaním svetského sveta. Metz zdôrazňuje úlohu kresťanov vo zviditeľňovaní Božieho konania v rovine pokoja, spravodlivosti a slobody. Kresťania sa musia zapojiť do verejného života a angažovať sa za naplnenie a realizáciu týchto hodnôt, pretože je to požiadavka konkrétnosti Božích prisľúbení.

Viera kresťanov nemá byť žitá mimo tohoto sveta a jeho problémov, ale má byť žitá plne uprostred tohoto sveta. Zjavuje sa tak univerzalita kresťanskej viery v kontexte hlbokej zodpovednosti za svet.

Podľa Metza dnešný svet je už svetom skôr hominizovaným ako divinizovaným. Sekularizácia, dlho vnímaná ako hrozba, sa môže stať, a aj je šancou, ak sa jej kres-ťania chopia práve z pohľadu zodpovednosti.

Viera kresťanov je spomienkou na umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Nie je to však pasívna spomienka, ale spomienka pozývajúca človeka k praktickému nasledovaniu Krista, ku konaniu. Odovzdávanie viery sa deje rozprávaním, a to aj teologickým. Takto sa, podľa Metza, solidarita javí ako naplnenie tejto aktívnej spomienky a tohoto rozprávania.

Keďže politická teológia kladie dôraz na dejinnosť, aj solidarita v konceptoch politickej teológie nie je len solidaritou súčasnosti, ale je to aj hlboká solidarita s tými, ktorí trpeli v minulosti.