Postoj reformátora Martina Luthera (1483-1546) voči Židom sa často nazýva ‚temnou kapitolou‘ v jeho živote, a Luther je často považovaný za predstaviteľa stredovekého antisemitizmu, ba dokonca i za predchodcu nacizmu. Je daná námietka ale oprávnená? Pre správne vyhodnotenie Lutherových názorov musíme zohľadniť celkovú situáciu v západnej Európe v predvečer reformácie, a porozumieť kontextu v ktorom Luther vyslovil svoje pomerne tvrdé slová. Našim cieľom nie je problematiku zjednodušovať, Luther naplno zdieľal vtedajšie stredoveké predsudky voči Židom, mienime ale, že Luther antisemita bol, ale nie v rasovom či nacionálnom zmysle, ale teologicky. Ďalej sa domnievame, že jeho tvrdé výroky boli podmienené špecifickou historickou situáciou a konkrétnou biblickou hermeneutikou.
Počas celého stredoveku bolo prenasledovanie Židov samozrejmosťou, z Anglicka boli Židia vyhnaní ešte v roku 1290, po roku 1394 i z Francúzska, a v roku 1492 zo Španielska. Mýlime sa ak si myslíme, že aspoň humanistickí učenci boli tolerantní voči židom, napr. Erasmus Rotterdamský, nech akokoľvek propagoval harmóniu a mier, nenašiel tam miesto pre Židov.
Často sa objavuje názor, že v rannom veku bol Luther pomerne zhovievavý a až neskôr sa stal kritickejším voči Židom. Táto teória ale neobstojí, lebo už vo svojich ranných prednáškach na Žalmy (1513-1515) možno vidieť zárodky Lutherových neskorších námietok voči Židom. Luther v nich tvrdí, že Židia trpia pod Božím trestom, pretože zavrhli Krista. Sú aktívnymi Božími nepriateľmi a neprestajne sa Mu rúhajú, zavrhli Slovo Božie a sledujú len svoje falošné predstavy. Vo svojom spise „Ježiš sa narodil ako Žid“ (1523) prejavuje zase Luther otvorený vzťah voči Židom. Zdá sa tak, že nastáva nová epocha vo vzťahu medzi kresťanmi a Židmi. Vydanie tohto pojednania sa stretlo s pozitívnou odozvou u židovských autorov v celej Európe, ktorí privítali návrat k hebrejským prameňom zastávaní reformátormi, a niektorí Židia dokonca hodnotili Lutherovo dielo ako znamenie príchodu Mesiáša. Používajúc svoju povestnú satiru Luther píše, že „naši hlupáci, pápeži, biskupi a mnísi – drsné somárske hlavy – sa tak správali voči Židom, že každý kto chcel byť dobrým kresťanom by sa zároveň musel stať Židom. Keby som ja bol Židom a také tekvice a hlupáci by vyučovali kresťanskú vieru, skôr by som sa stal sviňou než kresťanom.“ Luther ďalej dokazuje, že Ježiš bol narodený ako Žid a apeluje u kresťanov o humánne zaobchádzanie so Židmi: „Keby apoštolovia, ktorí tiež boli Židia, konali s nami pohanmi ako my konáme so Židmi, nebolo by žiadneho kresťana medzi pohanmi.“
V období od roku 1523 do roku 1536 sa v Lutherových kázňach a prednáškach objavujú rôzne zmienky o Židoch. Luther predkladá teologickú kritiku, ktorá bola inšpirovaná zápasom o správnu interpretáciu Biblii, neprestajne si tak uvedomuje kontrast medzi jeho spôsobom výkladu a rabínskym výkladom Písma. Luther sa domnieva, že výklady rabínov nie sú vedené Duchom Svätým a preto ich možno kritizovať. Ukazuje sa tak, že teologické a exegetické rozdiely boli ústredným prvkom v Lutherovom konflikte s židovstvom.
Zároveň sa situácia stáva zaujímavou. V roku 1536 vydáva knieža Ján Fridrich dekrét, v ktorom zakázal Židom trvalý pobyt v Sásku, nesmeli tu pracovať, ani sa pohybovať. Nemáme konkrétne zmienky, žeby Luther mal niečo spoločného s prípravou či vydaním dekrétu. Tento dekrét nebol ničím zvláštnym, mnohé európske štáty podobné dekréty vydali už dávno predtým. O rok neskôr sa Josel von Rosheim, autorita vo vtedajšej židovskej komunite, pokúšal prehovoriť knieža o zrušení tohto ediktu. Napísal dopis aj Lutherovi a prosil ho, aby orodoval u Fridricha, pretože nebola v otázke len Joselova bezpečnosť a sloboda, ale aj sloboda všetkých Židov v Sásku. Luther to ale odmietol. Napísal mu odpoveď a začal priateľským tónom: „Drahý môj Josel: Veľmi rád by som sa prihováral za Teba, aj ústne aj písomne, pred mojim veľaváženým pánom, podobne ako aj všetky moje spisy prispievali celému židovstvu. Ale pretože Tvoji ľudia tak hanebne zneužili moju službu a podnikli veci, ktoré my kresťania od Teba nebudeme trpieť, oni sami ma obrali o všetok vplyv, ktorý by som mohol využiť pred kniežatami a pánmi vo váš prospech.“ Lutherov list Joselovi sa považuje za bod zvratu. Za pozornosť stojí i zmienka z Rečí pri stole (1537), kde sa Luther zmieňuje o tomto Joselovom liste: „Prečo by bolo dané povolenie týmto zlodejom, ktorí škodia ľuďom na tele a majetku, a ktorí obracajú mnohých kresťanov k ich poverám?“ Je cítiť antisemitizmus v Lutherovom liste Joselovi? Vyvodzujeme jasný záver, že nebolo antisemitizmu v tejto odpovedi. Ba čo viac, Luther sa nikdy nestal antisemitom v modernom, rasovom slova zmysle. Luther bol antisemitom v tom zmysle, že sa protivil každému, kto odporoval jeho spôsobu vnímania teológie.
V roku 1532 sa Luther dozvedel o novom náboženskom hnutí, ktoré vzniklo na Morave a kde trvali na svätení soboty namiesto nedele. Stúpenci tohto hnutia pravdepodobne prišli z anabaptizmu, nie je ale známe akékoľvek ich spojenie so Židmi. Lenže podstatné je to, že Luther považoval Židov za zakladateľov tohto hnutia a pracoval v falošnej domnienke, že tam Židia násilné obracajú kresťanov k židovskému náboženstvu. Môžeme sa iba domnievať, že mu niekto poskytol nesprávne informácie. Toto hnutie, ktoré tiež praktizovalo i obriezku, bolo podľa Luthera návratom k židovskému zákonnictvu, a jeho odmietnutie Joselovej prosby musíme vidieť i v tomto svetle. Ako reakciu na tieto udalosti napísal Luther spis „Proti sobotárom“ (1538). V tomto diele Luther odrádzal od exegetickej konfrontácii so Židmi, pretože žiadne argumenty ich nepresvedčia a vždy budú dôverovať rabínskym výkladom. Cieľom spisu bolo podať kresťanom teologické a apologetické argumenty proti judaizmu. Židia totiž sami seba odsúdili tým, že zavrhli Mesiáša, a zničenie chrámu s následným exilom bolo toho dôkazom. Niet pochyb o tom, že Luther zavrhuje židovskú exegézu, stále ale zdieľa Pavlovo presvedčenie, že časť Židov môže byť získaná pre Krista. Z tejto perspektívy musíme hodnotiť jeho nasledovný spis „O Židoch a ich klamstvách“ (1543) o ktorom možno povedať, že ‚človek by si prial, aby Luther umrel skôr, než napísal tento traktát‘. Filip Melanchton a Andreas Osiander mali pochybnosti ohľadom tohto spisu a Heinrichovi Bullingerovi sa Lutherove názory zdali inkvizítorskými.
Luther daný spis napísal potom, ako sa mu do rúk dostal židovský pamflet napísaný proti jeho dielu „Proti Sobotárom“. Okrem teologických, Luther tu použil i ekonomické argumenty, považuje za groteskné, že Židia žijú z úžerníctva a kresťania majú pracovať. Položil tak otázku o opatreniach proti Židom, ktorí nemôžu byť vyliečení a ich obrátenie nie je uskutočniteľné. Predkladá teda politickej a cirkevnej vrchnosti návrhy, ako majú jednať so Židmi. Podľa Luthera by sa mala aplikovať „tvrdá milosť“. Človek nevie, či sa má viacej diviť nad tvrdosťou Lutherových slov, alebo jeho návrhov. Táto milosť bola bližšie rozvedená v siedmych návrhoch: synagógy majú byť spálené, židovské domy majú byť zničené, ich knihy majú byť skonfiškované, zakázať rabínom vyučovanie, zakázať cestovanie, úžerníctvo má byť zastavené a zlato odobraté, a Židia sa majú naučiť nejakému remeslu. Luther vychádzal z toho, že koexistencia kresťanského a židovského náboženstva nie je možná. Našťastie tento spis nebol veľmi rozšírený a nestal sa známym, preto ani jeho návrhy neboli uskutočnené. Nesmieme zabudnúť, že jeho návrhy neboli o nič tvrdšie než iné, ktoré navrhol, a ani to, že v pozadí cítiť presvedčenie tej doby, že iba jedno náboženstvo môže byť verejne praktizované. Nemôžeme však ani nevšimnúť si Lutherovo protirečenie si – chcel ubrániť nenásilného Krista násilnou cestou. Pre svoj strach a hnev nechal Luther málo miesta pre dôveru a lásku.
Ako si môžeme vysvetliť Lutherove slová z roku 1543 „Zborte im synagógy!“ a jeho, z toho odvodený, antisemitizmus? Najprv si musíme uvedomiť, že je ťažké určiť mieru Lutherovej závislosti od tradičného stredovekého kresťanského nepriateľstva voči Židom. Vzniklo veľa teórií – odvolávali sa na Lutherovo slabé zdravie, rozčarovanie nad ťažkosťami v reformačnom hnutí alebo na Lutherove bezprostredné skúsenosti so Židmi. Ťažké je odhadnúť aký bol vplyv týchto činiteľov. Od samého začiatku Luther vo svojich prednáškach útočil na Židov pre ich zákonníctvo a samospravodlivosť. Židia sa pokúšali dosiahnuť vlastnú spravodlivosť pred Bohom a dôverovali svojim skutkom. Na základe tohto Luther často zaraďoval Židov do rovnakej skupiny s inými heretikmi, ktorí dôverovali vlastnej spravodlivosti a neverili v spásu, ktorú Boh dáva zdarma. Luther rozlišoval medzi pravým a falošným náboženstvom. Kritériom bolo ospravedlnenie z viery a do náboženstiev mimo vieru boli zaradení ako Židia, tak i pápeženci alebo moslimovia, ktokoľvek hľadá Boha mimo Ježiša, hľadá diabla. Lutherov pohľad na Židov nemôže byť preto hodnotený oddelene od jeho hodnotenia heretikov alebo moslimov. Luther bol proti Židom, to je pravda, ale rovnako ako sa postavil proti iným, ktorí páchali zlo (z jeho hľadiska). Veľkým teologickým problémom bolo i hodnotenie a interpretácia Starej zmluvy; ktorý výklad je správny – rabínsky alebo kresťanský reformačný? Luther vykladal Starú zmluvu prevažne kristologicky a bol presvedčený, že život Židov má odrážať ich pretrhnutý vzťah s Bohom. Exil zo zasľúbenej zeme je trestom. Avšak Luther vidí i to, že život Židov nie je až taký zlý a biedny, aký by mal byť. Luther vyjadruje štandardné nepriateľstvo voči všetkým, ktorí nepracujú, poctivá práca robotníka je kladená do kontrastu s nepoctivým úžerníctvom židovských predákov. Kniežatá často podporovali Židov, pretože im prinášali peniaze, a Luther sa postavil proti tomu.
Bol teda Luther antisemitom? Nie, aspoň nie v modernom slova zmysle. Luther považoval židovstvo za náboženstvo rozumu, a ako také muselo byť zavrhnuté. Jeho opozícia voči Židom bola náboženského a teologického rázu a mala do činenia s zavrhnutím Krista, ospravedlnením vlastnými skutkami a interpretáciou hebrejskej Biblie. Medzi Lutherovou vierou v spasenie sola gratia Christi a rasovou ideológiou je veľký rozdiel. Akokoľvek, jeho jednanie na základe neoverených informácií, nekorektný slovník a nevhodne zvolená agitácia mali negatívny dôsledok a tak sa Luther stal jedným z ,cirkevných otcov‘ antisemitizmu a pripravil materiál pre modernú nenávisť voči Židom, ktorá sa zahaľuje pod autoritu reformátora.