Waleriána som prvýkrát stretol v roku 1994 ako jedného zo svojich pedagógov na gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte UPJŠ v Prešove. Hoci bol mladý, bol veľmi rozhľadený a mňa veľmi lákalo písať pod jeho vedením diplomovú prácu. Táto moja nádej sa však nemala splniť, pretože Walerián zanedlho z Prešova odišiel a mne neostalo nič iné, než sa o pomoc obrátiť inam.
Kým som sa s ním stretol najbližšie, ubehlo pár dlhých rokov. Ja som pôsobil na Trnavskej univerzite a Walerián na Univerzite Palackého v Olomouci. Naša spolupráca sa rozbehla akosi prirodzene a vzťah žiak – učiteľ prerástol do priateľstva. Na Waleriána si spomínam ako na výborného spoločníka so zmyslom pre humor, ktorý sa naplno venoval všetkému, čomu žil. Veľa čítal, študoval, písal, venoval tomu všetko svoje úsilie. Pri stretnutí to zasa bol naplno kamarát, rovnako s plným nasadením organizoval, recenzoval, ale aj komunikoval. Keď ma povinnosti zaviedli do Olomouca, vždy si našiel čas, a to nielen na prácu, ale aj na neformálne stretnutia.
V živote to nemal ľahké. Viem, že čelil rôznym výzvam a problémom a spolu s návalom práce bola jeho situácia často neúnosná. Nikdy sa však nesťažoval. Nepočul som z jeho úst ani raz slová znechutenia, hnevu, či dokonca zúfalstva. Napriek frustrácii sa vždy zachoval biblicky: striasol si prach z nôh a išiel ďalej (Mt 10,14; Mk 6,11; Lk 9,5), hoci ho to muselo stáť veľa síl. Táto neúnavnosť však bola preňho typická.
Posledné roky boli pre nás oboch ťažké – či pracovne, alebo aj súkromne. Pracovné nasadenie, životné osudy a okolnosti si začali vyberať svoju daň. Ani vtedy sme však neprerušili kontakt, hoci len písomný a nik z nás netušil, že už ostane len pri ňom. V ťažkostiach sme si vymieňali e-maily a snažili sme sa vzájomne povzbudzovať a dodávať si odvahu a silu. Plánovali sme spoluprácu, projekty, konferencie, ale aj ďalšie stretnutia a chystali sa najprv na tie neformálne.
Jeho náhly odchod prišiel ako blesk z jasného neba. Bolo to také nečakané, až som tomu nechcel uveriť. Waleriána sme všetci poznali ako človeka plného síl a elánu, schopného pracovať takmer nepretržite, vždy ochotného pomáhať, počúvať, podporovať. V snahe hľadania pravdy bol neúnavný, žil tak, akoby mal nevyčerpateľný zdroj energie.
Nechápem jeho odchod. Pýtam sa, prečo? Ako je to možné? Teraz, v rozkvete síl, keď už má človek dosť skúseností a môže „začať“ naplno pracovať. Hoci Walerián túto vekovú tradíciu predbehol a získané skúsenosti rozdával už skôr, vravím si, že predsa mohol ešte aj dlhšie. Veď mal len čosi vyše päťdesiatky, mohol predsa ešte aspoň dvadsať alebo tridsať rokov pracovať.
Tak náhle, tak nečakane. Zdá sa mi, že Walerián odišiel priskoro. Ešte predsa nemohol byť jeho čas. Zdá sa však, že Boh bol iného názoru. Človek mieni, Pánboh mení. Božie cesty sú naozaj nevyspytateľné a človeku len málokedy pochopiteľné.
Walerián neúnavne hľadal pravdu. Teraz ju už našiel a ja verím, že jej hľadí z tváre do tváre.