Katolícky pohľad na uznanie reformovaných úradov
Hans Jorissen
Najväčšou prekážkou, ktorá stojív ceste z hľadiska katolíckej jednoty cirkvi a spoločného eucharistického stola je ešte nevyjasnená otázka úradu. Bližšie vzaté nie úradako taký, ale otázka po určitej podobe úradu ako „byť cirkvou v cirkvi“, otázka platnosti ordinovaného úradu a eucharistie. Táto prekážka pre pokrok ekumenyn a jej ceste k úplnému cirkevnému a bohoslužobnému spoločenstvu nie je podľa toho tak veľmi v rovine učenia a obsahu viery v užšom zmysle, ale v rovine cirkevnej ústavy a štruktúry úradu. Lebo vo veciach eucharistickej viery, tak aj v otázke teológie úradu je dosiahnutý ďalekosiahly konsenzus. Otvorenou ostáva aj otázka ekleziologického významu historického úradu biskupa a biskupskej postupnosti. Vyhlásenie „Dominus Jesus“ Kongregácie pre otázky viery menuje jedným dychom „apoštolskú postupnosť“, „platnú eucharistiu“ a „platný episkopát“ a z pohľadu týchto troch aspektov odopiera reformovaným cirkvám byť cirkvou „vo vlastnom slova zmysle“. Preto sa nielen smie, ale sa musí brať do úvahy teologická kvalifikácia tohto poňatia. Práve tu by sa muselo overiť, či platí stanovisko ekumenickej encykliky pápeža Jána Pavla II., aby to, čo cirkvi rozdeľuje, v porovnanís tým, čo ich spája, sa zmenšovalo a tým by bolo ľahšie sa ľahšie prekonalo.
1. V nasledovnom by som chcel – vo vzťahu uznania úradu – navrhnúť jedno riešenie, ktoré striktne vychádza z jednoty apoštolského úradu a nenúti žiadnu cirkev klásť si otázky jej cirkevnej identity a platnosti jej úradu. Tento pokus o riešenie prijíma stanovisko veľkého nemeckého teológa Karla Rahnera, ktorý rozlišuje medzi podstatou a jej dejinnými formami realizácie na strane druhej. Tento pokus o riešenie sa nechá viesť základnou myšlienkou, aby to, čo je teologicky možné z hľadiska Kristovej jednoty cirkvi, bolo naozaj aj uskutočnené. Pritom cirkvi musia byť pripravené ísť až na hranice svojich teologicko-dogamtických možností.
2. Kratší novozákonný exkurz
Nový zákon nepozná jednotnúpodobu úradu. Nerozlišuje ani medzi biskupmi a presbytermi (jednoduchými kňazmi), ani neviaže podstatu cirkvi na určitý ústavný a organizačný model. Naproti tomu je jednoznačne vidieť základnú podobu a chápanie cirkvi ako spoločenstva miestnych cirkví, ktoré vzájomne komunikujú v slove a v sviatosti – toto sa najviac konkretizuje v slávnosti Večere Pánovej. V tejto základnej podobe má úrad ako služba vo vzťahu k jednote svoje nezastupiteľné miesto.
3. Dosiahnuté spoločné znaky v teológii úradu
Zhody dosiahnuté v spoločnomv dialógu s reformovanými cirkvami sú zhrnuté predovšetkým v známych dokumentoch[1].
Výsledky sa dajú krátko zhrnúť:
3.1 Na základe všeobecného kňažstva všetkých veriacich a v rámci cirkvi, ktorá ako celok je jednou apoštolskou cirkvou, sa uznáva Kristom ustanovený zvláštny úrad ako jeden z podstatných znakov v cirkvi.
3.2 Jednota, súhlas platí tiež vo vzťahu funkcie úradu v živote cirkvi, na ktorú sme už práve poukázali, totiž priorita Božej iniciatívy a autority k reprezentácii a službe slovom a sviatosťou, budovaniu a vedeniu obce. V tejto funkcii stojí úrad v obci – obec proti sebe.
3.3 Konsenzus trvá aj v základnom pochopení ordinácie. Ordinácia sa deje primárne vďaka Kristovi, pomocou vkladania rúk, cez modlitbu slúžiaceho nositeľa úradu (t. j. Kristus je vlastným vykonávateľom; vysluhuje sa ale ľudskými služobníkmi). Ordinácia je neopakovateľné uvedenie do služby slovu a sviatosti.
3.4 Ďalšie dôležité porozumenie spočíva v základnom chápaní apoštolskej postupnosti úradu. V rámci tejto tradície viery konsenzus spočíva v základnom chápaní apoštolskej postupnosti úradu v tom zmysle, že je zásadne podriadená celej cirkvi apoštolskej viery. V rámci tejto tradície viery a iba v tejto súvislosti má potom apoštolská postupnosť úradu podstatný význam ako nutná služba v kontinuite apoštolskej viery a pre náväznosť cirkvi na jej apoštolský pôvod.
3.5 Nakoniec treba vyzdvihnúť ešte jeden dôležitý bod konsenzu totiž začlenenie úradu do cirkvi ako spoločenstva (komunia) miestnych cirkví. Úrad má slúžiť tejto jednote s Kristom a veriacimi, ako aj medzi cirkvami navzájom.
Vyjadrené výroky sú podoprené mnohými teologickými stanoviskami a štúdiami, ktoré boli spracované na príkaz reformačných cirkví, resp. ich orgánov, a preto si môžu nárokovať záväzok „magnus consensus“, ako sa to nazýva v odbornej reči reformátorov. Stanovenie tohoto základného porozumenia verifikuje našu výpoveď zo začiatku, že rozdielne stanovisko v chápaní úradu cirkvi nespočíva v teológii úradu ako takom, ale v otázke po význame, ktorý prináleží určitej podobe úradu. V tejto prednáške zaznieva téza: menované spoločné znaky určujú podstatu úradu, historické formy realizácie patria k legitímnym možnostiam, nakoľko sú konkretizovaním tejto podstaty. Toto musí byť teologicky zdôvodnené a podložené.
4. Otázka historického úradu biskupa a biskupskej postupnosti
4.1 Niektoré historické zmienky.
Historicky nemožno spochybniť, že sa rozvinul historický úrad v troch stupňoch: biskup – kňaz – diakon. Už v Ríme (a v Korinte) nebol až do 2. stotočia storočia žiadny monoepiskopát, t. j. že nebolo ešte žiadne vedenie obce jednotlivým biskupom, obec viedlo kolégium presbyterov, ktoré spoločne (kolegiálne) vykonávalo vedeniea dohľad (episcopé – ako sa to nazýva odbornou terminológiou). V Antiochiia v oblasti Malej Ázie pod vplyvom Ignáca Antiochijského (+ r. 110) sa už vyvinul v tomto čase naplno monoepiskopát. To je dobrý doklad pre historický vývoj a pre to, že v ranej cirkvi nebol iba jediný model vedenia obce.
Samozrejme, aj v Ignácových listoch sa monoepiskopát nesmie mylne chápať v zmysle monarchického episkopátu (t. j. jedinej a výlučnej právomoci biskupa). “Nie je žiadne miestov Ignácových listoch, ktoré bližšie vysvetľuje skutočné podriadenie alebonerovnocennosť medzi presbytermi a biskupom“, E. Dassmann. Až koncom 2. alebo zač. 3. storočia sa presadzuje všeobecne monoepiskopát – „právne rozlišovanie medzi episkopátom a presbyterátom prináša až 3. storočie“, H. Müller. Čo bolo príčinou tohoto masovo sa rozvíjajúceho javu, by sa mohlo pripísať pôsobeniu Ducha sv.
Ale otázka znie: je preto toto členenie v prísne vzatom význame nemenné a výlučne konštitutívne pre všetky neskoršie formy cirkvi a ich ústavy? Každá cirkev, ktorá bez výnimiek trvá na postupnosti historického biskupského úradu, musí sa k tejto otázke postaviť seriózne a nemôže príliš rýchlo uzavrieť diskusiu s odvolaním sa na apoštolskú tradíciu uchovávanú v nej samej. Ako sa teda majú historické fakty interpretovať a ozrejmiť, aby sa rozčlenenie trojitého úradu bezpochyb nezjavilo ako akt cirkvi? To historické nie je v tejto otázke bez teologicko-dogmatickej relevancie. Platí to potom aj prirodzene, tak by sa dalo namietať pre historické faktum biskupskej postupnosti. Ale teologický dôraz jev oboch prípadoch rôzny: cirkev síce nikdy nebola bez úradu, ale zato bola dlhý čas (zvlášť v Ríme) bez monoepiskopátu.
Veľký význam má zvlášť historicky nespochybniteľná skutočnosť, že v starých cirkvách boli nebiskupské ordinácie vrátane kňazských svätení, pričom neskoršie odvolanie tohoto dišpenzu nikdy nespochybnilo platnosť týchto ordinácií. (Cirkev v Alexandrii,v ranom stredoveku v karolínskom období 8. stor. : germánsko-sachskímisionári Willehad a Ludgerus, dokonca ešte v 15. stor. a síce s pápežským dišpenzom Bonifác IX, r. 1400, Martin V. , 1427 a Innocent VIII, r. 1489). Toje „dogmatická skutočnosť/factum dogmaticum“ prvého stupňa! (Dogmatická skutočnosť je skutočnosť, ktorá úzko súvisí s náukou o viere a to tak, že omyl v tejto veci by bol zároveň omylom vo viere. V tomto prípade je v hre neomylnosť cirkvi. Keby svätenie nebolo možné prostredníctvom jednoduchých kňazov, mýlili by sa v dôležitej otázke viery dlhú dobu pápeži a cirkev.)
4.2 Relevancia nebiskupskej ordinácie pre určenie vzťahov medzi episkopátom a presbyterátom
4.2.1 Uvedené historické faktum nebiskupskej ordinácie sa uvádza obyčajne pod titulom presbyteriálna ordinácia– postupnosť. Tu treba myslieť na to, že rozlíšenie medzi „biskupskou“ a „presbyteriálnou“ ordináciou/postupnosťou je vždy videné na pozadí historického členenia jedného cirkevného úradu, ale – a to je naša téza – to už neznamená dogmatický rozdiel. Toto poňatie sa dá legitimizovať závermi II. Vatikánskeho koncilu, ktorý ešte ani zďaleka nevyčerpal potenciál v otázkach podstaty a štruktúry úradu cirkvi, možnosti uznania úradov reformačných úradov a dosiahnutiajednoty cirkvi.
4.2.2 V cirkevnej konštitúcii (LG 28, 1) hovorí koncil o úrade – službe v cirkvi (ministerium ecclesiasticum), ktorá je vykonávaná rôznym usporiadaním tými, ktorí sa už dávno volajú kňazi, biskupi, diakoni. Celkom otvorene vychádza II. Vatikánsky koncil z jednoty úradu cirkvi, ktorý sa už v priebehu storočí rozvíjal trojstupňovo. O tomto jednom úrade sa vypovedá ako o Bohom založenom. Ani II. Vatikánskym koncilom, ani skôr už pred Tridentským koncilom sa nestanovila preň dogmaticky trojstupňovosť úradu. Síce koncil učí, že biskup má „plnosť sviatostí svätenia“ (LG 26, 1) a tým je zdôraznená podriadenosť kňazov biskupom vo vykonávaní ich právomoci (LG 28, 1). To sa však nedá uvádzať ako protiklad, ako sa to často stáva. Koncil však týmto (a to nemožno poprieť) nijako nevypovedá o teologických súvislostiach episkopátu (biskupského úradu) a presbyteriátu (kňazského úradu). Týmto sa teda vôbec nevyjadruje o sviatostnom rozdiele medzi episkopátom a presbyterátom. Oveľa viac kladie koncil dôraz pri zaobchádzaní s rádom v jeho plnosti a preto nevidí veľký rozdiel medzi presbyterátom a episkopátom. To je v súlade s chápaním pôvodnej jednoty úradu. V tejto súvislosti je dôležité, že koncil nevzťahuje podriadenosť kňazov biskupom v otázke právomocí udelených svätením, ale na ich vykonávanie, resp. vykonávateľnosť. Episkopát nie je zdrojom presbyteriátu, ale tento másvoj vlastný a jediný zdroj v Kristovi samotnom.
4.2.3 Ďalej nemožno po II. Vatikánskom koncile menovať žiadne sviatostné kultové funkcie, ktoré by boli za všetkých podmienok a vo všetkých historických dobách vždy len v kompetencii biskupov. V prvom rade v dejinách cirkvi najvyššia autorita v učení katolíckej cirkvi necháva otvorenú možnosť, že v nejakom zvláštnom prípade kňazi povolali niekoho zo svojich radov na biskupský stolec „a to bez novej vysviacky“ (H. Müller). Koncil tu zohľadňuje historicky nanajvýš pravdepodobnú a dobre dotvorenú prax alexandrijskej cirkvi (asi okolo r. 318). Podľa toho nehovorí II. Vatikánsky koncil (II. VK) – ako bolo pôvodne navrhované – aby len biskupi mohli prijať prostredníctvom svätenia nových zvolených do svojich radov, ale stanovuje presne fakt, že toto je úloha biskupov (LG 21, 2). Odtiaľto sa dá upresniť vyššie naznačená téza: už pri kňazskej vysviacke sa udeľuje úrad celý a nerozdelený, aj keď vykonávanie určitých právomocí je ešte právne viazané. Rozdiel medzi episkopátom a presbyterátom podľa toho nespočíva vo sviatostnej ordinácii ako takej, ale v rozličnom spôsobe akým boli pri ordinácii prenesené duchovné právomoci, totiž u biskupa na základe samotnej konsekrácie a u kňaza na základe jurisdikcie (právneho aktu) prislúchajúcej k ordinácii. Takto by sa dala posúdiť napr. aj právomoc ordinácie „jednoduchého kňaza“ ako v kanonickom práve jednoznačne právne uvedenie právomocí absolúcie a právomoci birmovať. Vo všetkých týchto prípadoch nekonštituuje jurisdikčný akt právomoc ako takú – duchovné právomoci sa podľa II. VK celkovo sprostredkúvajú sviatostne, ale aj ich vykonávaním, resp. vysluhovaním.
4.2.4 Ak sa tu pamätá na plnosť sviatosti ordinácie, potom môžeme povedať tézu: jeden nerozdielny úrad vo svojej sakramentálnej podstate je „biskupský“. Diferencovanie úradu, resp. jeho funkcií sa netýka sviatostnej podstaty samotnej, ale vykonávania udelených právomocí. Rozdiel nie je potom dogmatického charakteru, ale má charakter cirkevného práva a je v oblasti jurisdikcie (čo nie je nijako nevýznamné)! Jeden apoštolský úrad má svoje dejinné rozlíšenia a je otvorený pre rôzne podoby. Historický vývoj, ktorý viedol k diferenciácii úradu v episkopáte a presbyteriáte sa dá najjasnejšie vysvetliť za podmienky určitých kultovo-sviatostných právomocí, ako aj právomocou vedenia prostredníctvom monoepiskopátu – vývoj, ktorý sa bezproblémovo presadil za nevyhnutnosti overenia jednoty a ako ochrana pred štiepením.
5. Dôsledky pre uznanie úradov
5.1 Vo vývoji dovtedajšieho biskupského usporiadania viedla vo väčšine reformovaných cirkví ku zlomu nie námietka na historický úrad biskupa ako takého, ale práve nemožnosť vtedajšej doby dosiahnuť „porozumenie v učení evanjelia a získanie vtedajších biskupov pre vysvätenie evanjelických nositeľov úradu“. V tejto núdzovej situácii ordinácia ne-biskupmi prišla do úvahy ako núdzové právo, ktoré jev cirkvi znakom pevného presvedčenia o nutnosti úradu. Dôležité je, že kňazské svätenie sa zachovalo vo všetkých reformačných cirkvách. Samozrejme, jeho vykonanie z hľadiska katolíckej cirkvi bol „nelegitímny“, pretože bol mimo platného cirkevného poriadku, tým však poľa hore uvedených dôvodovv zmysle dogmatickom, nie neplatnom. V tejto súvislosti je významné, že aj Tridentský koncil neurobil žiadne rozhodnutie o neplatnosti reformačných úradov, ale len konštatoval, a zdôraznil ich nelegitímnosť. Vychádzajúc z toho, v zhode s našimi predpokladmi – mohlo by sa získať nové, veci primeranejšie porozumenie „defectu“ (UR 22, 3) v zmysle II. VK, ktoré je vyjadrením ekleziálneho nedostatku (kvôli rozdeleniu cirkvi a strate biskupskej postupnosti).
5.2 Takto môže byť zodpovedanátéza z hľadiska katolíckej teológie bez konfliktu s dogmou: Podstata apoštolského úradu a postupnosti apoštolského úradu je v cirkvách reformácie aj podľa katolíckeho poňatia potvrdená a to aj vo forme apoštolskej postupnosti presbyteriátu, ktorý je skrz-naskrz sakramentálnou podstatou biskupský.
Týmto je daná teologicko-dogmatická možnosť. Zodpovedajúc hore uvedenému ekumenickému princípu: čo je pre znovuzjednotenie cirkvi teologicky možné, to sa musí aj uskutočniť. Týmto je daná teologicko–dogmatická možnosť uznania úradov. Z toho teda vyplýva aj povinnosť uznania úradov.
5.3 Biskupsky ustanovená katolícka cirkev môže byť uznaná spolu s presbyteriálnou cirkvou ako sesterské cirkvi a ich úrady uznané ako právoplatné. Takýto akt uznania by bol zároveň určitým druhom uzdravenia koreňov (sanatio in radice). Uvoľnenie právomoci ordinácie spočíva v tom, keby sme nesúhlasili s mienkou Karla Rahnera, že takéto uznanie „právne podloženej podstaty“ cirkvi už vysloveneprebieha ešte skôr, než došlo k výslovnému uznaniu zo strany katolíckej cirkvi. V zjednotenom spoločenstve cirkvi by mohli byť viaceré legitímne ustanovujúce a organizačné formy. Úsilie o jednotu cirkvi sa nepotrebuje trieštiť o „skalu“ historickej biskupskej postupnosti.
6. Znovuzískanie biskupskej postupnosti?
Existujú dobré dôvody obhajovať znovu začlenenie do historickej biskupskej postupnosti v jednotnej cirkvi. V tomto zmysle sa nechápu predložené pripomienky ako znevážene ekleziologického významu biskupského úradu, resp. biskupskej postupnosti. Oveľaviac by malo byť zo strany katolíckej teológie poukázané na zodpovednú možnosť, ktorá dovolí cirkvám, ktoré stratili túto historickú postupnosť biskupského úradu, opäť ju získať bez toho, aby predtým došlo k spochybneniu platnostiich úradu. Na základe už predtým požadovaného uznania úradov môže byť podnetom dialóg a snaha o znovuzískanie historickej postupnosti ako to stojí v niekoľkých ekumenických dialogických dokumentoch a tak môže byť dialóg zavŕšený (Limský dokument o úrade č. 22 – 25, 38, a dokument Jednota pred nami, 117 – 139. 2). Toto znovuzískanie by bolo významným vonkajším znakom duchovnej kontinuity apoštolskej cirkvi a jej identity v apoštolskej viere a ako takej potvrdením cirkevného spoločenstva. Úrad biskupa, ktorému prislúcha predovšetkým služba diecézneho episkopa, je služba v jednote a zachovaní apoštolskej viery. To by malo byť samozrejmé v jednej zjednotenej cirkvi menej monarchicky štruktúrované, ale bez nivelizácie jej autority, zároveň synodálne prepojené, v zmysle efektívnej spoluzodpovednosti kolégia presbyterov (resp. jeho reprezentatívneho zastúpenia) vo vedúcich funkciách. Tým by sa vyjadrilo, že úrad biskupa ako taký je štruktúrovaný ako funkcia úradu a úrad biskupa podľa jeho podstaty je štruktúrovaný kolegiálne.
7. Zhrnutie téz
Na základe zhody dosiahnutejv ekumenickom dialógu o teológii úradu, je už teraz možné uznanie reformačných úradov.
Vychádza sa z jednoty úradu(tak ako aj II. VK LG 28, 1). Jeden apoštolský úrad vychádza zo svojich dejinných diferenciácií a je otvorený pre rôzne podoby.
Trojstupňové členenie úradu (episkopát, presbyterát, diakonát) sa stalo historickým a cirkevným právom (diakonát bol vždy episkopom a presbyterom vyzdvihovaný, nemôže zostať v tejto súvislosti nepovšimnutý).
Jeden úrad sa udeľuje celý a nerozdelený v presbyterskom svätení, aj keď je ešte vykonávanie určitých právomocí právne viazané.
Rozdiel medzi episkopátom a presbyterátom nespočíva potom v sakramentálnej ordinácii ako takej, ale vo vysluhovaní udelených právomocí. Výpoveď II. VK o „plnosti kňažstva“ (LG26, 1) nemôže byť uvádzaná ako protiklad.
Podstata apoštolského úradu a apoštolskej postupnosti sa udržala v cirkvách reformácie vo forme ordinovaného úradu (kňazská postupnosť).
Tridentský koncil nerozhodol o neplatnosti reformovaných úradov, ale len stanovil ich nelegitimitu. Odtiaľto vzniklo vecné porozumenie výpovede II. VK o „defecte“ sviatosti svätenia (defectus sacramenti ordinis) v zmysle ekleziálneho nedostatku, nie chyby.
Pred požadovaným uznaním úradov existujú dobré dôvody pre znovuzačlenenie do historickej – biskupskej – postupnosti ako znaku dejinnej kontinuity a identity cirkvi (CA 7 Lima,Porvoo).
S uznaním platnosti reformačných úradov by bola odstránená hlavná prekážka pre obojstranné eucharistické spoločenstvo. Samozrejme, musí sa presadiť tento výsledok z katolíckej strany v cirkevnej prepojenosti. Tu je naliehavá potreba vyjednávania. Pritom by muselo byť leitmotívom: čo je teologicky možné, musí sa pre Kristomchcenú jednotu aj uskutočniť.
8. Riešenie predtým
Ale už aj pred konečnýmvysvetlením otázky úradu je riešenie obojstranného eucharistického spoločenstva teologicky zodpovedné aj pre katolíka. K tomu poznámky:
II. VK hovorí v ekumenickom dekréte o „defekte“, ktorý prischol ordinovanému úradu reformačných cirkví apreto by nezachovával pôvodnú a úplnú skutočnosť eucharistického mystéria (UR22). Súčasne to uznáva duchovná realita, ktorá je daná určitým obmedzeným spôsobom Večerou Pánovou v rozdelených spoločenstvách cirkvi. To je pamiatka smrti a zmŕtvychvstania Pána, označená v živom spoločenstve s Kristoma očakáva sa jeho slávny príchod (UR 22). Kardinál Joseph Ratzinger sa vyjadril v jednom liste bavorskému biskupovi Hanselmannovi: „Aj teológia orientovanána pojem postupnosti nijako nepopiera prítomnosť Pána evanjelickej Večery Pánovej. Kto sa ako katolík z vážneho dôvodu zúčastní evanjelickej Večere Pánovej, môže a musí prinajmenšom uznať túto duchovnú skutočnosť a súhlasiťs ňou.“
II. VK hovorí o nedokonalých (parciálnych) spoločenstvách, ktoré sú spojené s katolíckou cirkvou rozdelenými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami, teda spoločenstvom cirkví vo vývoji. Ale aj parciálne spoločenstvo cirkvi je celým cirkevným spoločenstvom. Tak umožňuje II. VK jednoznačne rozoznať, že medzi úplným cirkevným rozdelením a úplným cirkevným spoločenstvom je intermediálna oblasť, kde sa vynára otázka, či sú možné prechodné formy eucharistického spoločenstva, ktoré zodpovedajú predpokladanému zblíženiu sa medzi cirkvami. Môžeme sa teda konzekventne pýtať, či by mohlo byť podľa tohoto parciálne spoločenstvo cirkvi aj parciálne eucharistické spoločenstvo a spoločenstvo Večere Pánovej. Nemohlo by byť „eucharistické pozvanie“ vnímané ako znak už existujúceho spoločenstva, ktoré dynamicky pôsobí na celú cirkev a bohoslužobné spoločenstvo a zároveň zaväzuje k tomu cirkev a veriacich? Chcel by som s touto otázkou súhlasiť z teologicky rozumných dôvodov.
9. Súhrn
Výsledok našich úvah sa dá krátkozhrnúť: Spoločenstvo cirkvi a bohoslužobné spoločenstvo sa nemusí a nesmie daťotriasť v otázke úradu. Ekumenicky najnaliehavejšou úlohou je preto (dogmaticky možné) uznanie úradov, ktoré môže prebiehať síce nie ako izolovaný akt, ale iba v celocirkevnom kontexte, ktoré však nepadá s prijímanímplného cirkevné spoločenstva, ale musí sa to diať ako nutný predpoklad, ako podmienka. Ináč dosiahnutý stav ekumeny stagnuje. Cirkvám je dnes darovaný kairos (pravý čas), v ktorom nesmú zlyhať.
Bratislava, 11. mája 2002,preložila Mária Savková
[1] Menujem krátko najdôležitejšie:
a) pre rímsko-katolícko/reformovaný dialóg: Duchovný úrad v cirkvi (1981), Jednota pred nami (1984), cirkevné spoločenstvo v slove v sviatosti (1984), Cirkev a ospravedlnenie (1994)
b) pre rím.kat./reformovaný dialóg Prítomnosť Krista v cirkvi a v svete (1977) Na ceste k spoločnému porozumeniu cirkvi (1984 – 1999)
c) vo oblasti Ekumenickej rady cirkví: Limský dokument Komisie pre vieru a poriadok/usporiadanie
d) štúdia ekumenickej pracovnej sekcie evanjelických a katolíckych teológov Učenie rozdeľuje cirkev“ (1985). Väčšina dokumentov je v oboch zbierkach H. Meyer, Paderborn/Frankfurt, zv. 1 (1983), zv. 2 (1992).