Jak je to s biritualismem?

Uvádíme dva příspěvky, které pomohou se orientovat v otázce biritualismu v dnešní spletité situaci. Prvý z nich je závěr referátu o řeckokatolické církvi v ČSFR. Referát přednesl v srpnu letošního roku na kongresu teologů střední a východní Evropy Janko. Druhý příspěvek dal k disposici Getsemanům jeden z nesporně kvalifikovaných svědků činnosti ES, pověřený církevní autoritou vypracovat jisté memorandum, ze kterého některé pasáže předkládáme. . . .

V dobe útlaku sme boli všetci solidárni a nikto sa neviazal na výlučnosť rítov, pretože život sa prebíja k správnemu kresťanskému štýlu cez všetky, trebárs aj dobre myslené schémy a predely, či už kultúrne, jazykové, národnostné alebo obradové a to veľmi vehementne najmä vtedy, ak sa mu v tom bráni, alebo ak sa cíti byť v tomto smere obmedzovaný alebo celkom ohrozený! Toto konštatovanie je prínosom pre celú všeobecnú cirkev! Za stavu Ecclesiae in silentio sa do aktívneho evanjelizačného snaženia a do služieb Veľkňaza Ježiša Krista hlásili aj za cenu veľkých rizík a obetí tak mladí ako aj starší dospelí muži, motivovaní láskou k Bohu, k cirkvi a blížnym. Po dôslednej duchovnej a vzdelanostnej príprave sa stali kňazmi - robotníkmi, pracujúcimi v podzemí. Napĺňali svoj život božím životom a kňažskou službou v malých spoločenstvách, vzhľadom na širokú verejnosť anonymne, a boli pripravení i ochotní prevziať zodpovednosť za cirkev v prípadných ďalších zničujúcich úderoch proti už aj tak okypteným štruktúram viditeľnej cirkvi. Veď vieme veľmi dobre, akých sme mali štátom dosadených správcov, div že nie národných, či ľudových - našich diecéz! V tejto polohe sa nerozlišovalo pri iniciovaní spásnych podujatí na kriesení ducha medzi príslušnosťou k jednému alebo druhému katolíckemu obradu! Ba nielen to, boli sme naladení aj ekumenicky a vypomáhali sme si literatúrou a vzájomným povzbudzovaním sa aj s evanjelíkmi. Šlo nám vždy o to podstatné a práca v katakombách tak s mládežou ako aj s dospelými, intelektuálmi aj s menej vzdelanými, ale duchovne zobudenými bola úspešná a prinášala radosť i ovocie na poli ducha. Tento trend sa však v súčasnosti akosi prerušil a badáme isté uzatváranie sa do strohých oficiálnych štruktúr, ktoré akoby chceli vystriedať všetko to vzácne a spontánne, čo tu bolo za totality. Dodnes však nikto z hierarchov ani z cirkevných inštitúcií nedal impulz na zmapovanie spomenutej katakombálnej činnosti jednotlivých skupín a okruhov zapojených do evanjelizácie a z konšpiratívnych dôvodov striktne separovaných, aby pri odhalení jednej skupiny "nevybuchla" a nebola zlikvidovaná celá sieť angažovaných. Naprotiveň tomu a bohužiaľ boli a sú skupiny - trebárs aj okolo významných osobností -, ktoré si nárokovali a nárokujú naďalej výlučnosť iniciatív. Že tu boli iba oni a ak už aj azda niekto iný, tak iba oni pravoverní! Je to asi v ľudských reláciách veľmi bežné, ale nám z toho bolo a je naďalej smutno na srdci i na duši. Odchádzajú nám na večnosť tak organizátori ako aj sponzori, konšpirátori, čo platili rokmi väzenia za svoje iniciatívy, miznú stopy po samizdatoch, ako keby neboli. Pod tlakom spoločenských premien þgumuje sa\ pamäť národa a je tu nebezpečenstvo legiend o výlučnosti kdekoho a o jeho činnosti, ktorú jedine treba zapísať do dejín cirkvi tohoto škandalózneho storočia v dejinách Európy! Máme obavy, že tento stav by mohol viesť k ochabnutiu aktivít a nakoniec aj k duchovnému zmalátneniu a veľkým škodám na poli prebúdzania ducha národa! Po prudkom záujme o spirituálne hodnoty sa dá očakávať pravdepodobne pomalý útlm a pokles, tak ako sme toho svedkami v slobodnom svete na Západe. Našim želaním je prispieť svojou mierou k zabezpečovaniu štandardného duchovného života u nás - preladeného ekumenicky. Života v duchu a v pravde, v spravodlivosti a láske, áno, a to aj v podmienkach právneho štátu a demokratických slobôd. Dúfame a očakávame, že s pomocou Božou sa nám to podarí tak v užších ako aj v širších reláciách. . . .Katolícky kresťania v našom regióne (východné Slovensko) veľmi výrazne, ale i v celoslovenskom a celofederálnom rozmere žijú - via facti - v symbióze oboch katolíckych rítov, západného i východného - ako sme my presvedčení, už od čias Cyrilometodskej misie. Prekrývanie sa území i hraníc diecéz - našej doteraz jednej jedinej východnej (Prešov) a troch západných (Košice, Spišská Kapitula a Rožňava), kde žijú východní kresťania katolíci (gréckokatolíci) v kompaktnom zoskupení a na ostatnom území v diaspore, žijeme naozaj "birituálne", čo znamená, že praktikujeme svoje kresťansko-katolícke náboženstvo tak v jednom ako aj v druhom obrade, a navyše, keďže sa jedná o príslušnosť do jednej svätej, všeobecnej a apoštolskej cirkvi a iba o obradovú odlišnosť, v našich podmienkach je aj veľa prípadov obojrítových rodín tak pri ich vzniku ako aj v dalšom živote. Manželstvá sa uzatvárajú medzi "rímskymi" a "gréckymi" katolíkmi bez akýchkoľvek, či už formálno-právnych alebo vecných prekážok a zábran. Napríklad ja osobne som z rodiny takéhoto druhu. Otec bol gréckokatolíkom a mama rímskokatolíčka. Od detstva sme praktikovali obidva ríty a poznali sme jeden ako aj druhý. Navyše aj preto, že v mojej rodnej obci aj kostol sme mali od nepamäti spoločný - ako rímskokatolícky farský a ako gréckokatolícky filiálny. Keď v polovici devätnásteho storočia starobylý kostol zhorel, súčasný, vystavaný v roku 1858, je stále v schematizmoch uvádzaný ako: Ecclesia murata, utiusque ritus communis . . . Veriaci ľudia, kresťania - katolíci týchto našich dedín žili naozaj pekne, v porozumení a vzhľadom na príbuzenskú blízkosť, popreplietanosť v manželstvách, kmotrovstvách a ostatných, tak pokrvných ako aj duchovných reláciách, žili vskutku solidárne, nerobili si nijaké prieky. No, a tak by sa dalo povedať, že v týchto načrtnutých podmienkach lokálnych i regionálnych sa spontánne vynoril "fenomén biritualizmu" praktického života. Aj kňazi - až na nejaké konfliktové individuality - nažívali v porozumení a vo vzájomnom napomáhaní si, spoločne slávili rôzne sviatočné príležitosti. Viem napríklad aj o tom, že na pohreb zavolali obidvoch kňazov, ak bol povedzme zosnulý manžel gréckokatolík a manželka rímskokatolíčka - alebo naopak. Sobáše a náboženská príslušnosť čo do obradu u detí sa riadi zvykovým právom tak, že sa dedí podľa hlavy rodiny - otca. Sobáše sa uzatvárajú podľa obradovej príslušnosti nevesty. A rovnako { ak išlo o kňažské či rehoľné povolania, bolo vždy a je aj dnes veľa prípadov, keď pôvodní rímskokatolíci alebo gréckokatolíci sa stali kňazmi, rehoľníkmi alebo rehoľníčkami toho druhého obradu. Pravda, pri normálnych právnych podmienkach života a pôsobenia cirkví sa zachovali isté právne formality. Tie však zaujímali z praktickej stránky viac "vrchnosti". Konkrétnych dotyčných ľudí to nijako nevzrušovalo. Dá sa povedať, že život, autentický život v duchu a v pravde vždy predbieha právne normy. Nikdy teda sa nevyskytovali "neprekonateľné" ťažkosti a prekážky pre zmenu rítov. Takmer za 40 rokov katakombálneho a polokatakombálneho života našej miestnej cirkvi veľký počet pôvodných gréckokatolíkov - mladých mužov - sa stalo rímskokatolíckymi kňazmi najmä našich východoslovenských diecéz, či už s formálnym zadosťučinením právnym normám, alebo i bez toho. V súčasnosti napríklad v kňažskom seminári na Spiši v šk. roku 1990/91 bolo 16 poslucháčov s pôvodnou obradovou príslušnosťou ku východnému obradu. Pokiaľ mi pamäť siaha, viem aspoň desať prípadov, keď naši gréckokatolícky kňazi - podotýkam, že Letiam uxorati", lebo toto je kameňom úrazu, v súvislosti s ktorou túto informáciu formulujem, mali fakultu biritualismu, tak ako za prvej ČSR, ako aj za II. svetovej vojny i po nej. Najmä vtedy odišlo viacero našich kňazov do Čiech a na Moravu, kde pôsobili rovnako v obidvoch obradoch a tak vypomáhali už vtedy pri nedostatku kňazov rímskokatolíckych najmä v severných Čechách a v pohraničí, kam smerovala značná časť diaspory spomedzi gréckokatolíkov zo Slovenska, po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi. Za takmer celých 20 rokov praktikovali gréckokatolícki veriaci svoje náboženstvo takmer na 90 % v obrade západnom, pretože svojich kňazov nemali a nesmeli mať a na pravoslávie sa nedali ani zviesť, ani donútiť. Táto doba ťažkých skúšok prispela tiež k uvedomelému prežívaniu jednoty viery všeobecnej cirkvi. Východná cirkev u nás aj po jej povolení a obnovení akej{takej činnosti, prešla iba z úplne katakombálnych do polokatakombálnych podmienok. A keďže dostatok kňazov nemala a do vtedajších inštitútov (dvoch v celej dnešnej ČSFR) pre kňažskú formáciu našich klerikov prijímali iba v celkom zanedbateľnom počte, cirkev sa musela preorientovať po roku 1969 na výchovu a vzdelávanie nových kňažských generácií mimoriadnymi formami štúdia a duchovnej profilácie. Toho si boli vedomí tak uvedomelí akcieschopní kňazi ako aj apoštolský administrátor diecézy, terajší sídelný biskup mons. Ján Hirka. Ja osobne som bol ordinovaný pre túto polohu katakombálnym biskupom - cum literis dimisorialibus ab ordinario loci, otcom biskupom Dominikom Kaľatom, SJ a neskôr ex mandato eiusdem ordinarii locis som inicioval a koordinoval tieto aktivity. Hľadali a postupne sme objavovali kandidátov najmä medzi tými mužmi, ktorí prešli tvrdou školou života, keď boli povyhadzovaní zo škôl, kláštorov a seminárov pri likvidačných zásahoch proti cirkvi, ale i po všetkých osudových peripetiách si povolanie ku kňažskej službe zachovali. Táto naša dôsledne krytá a maskovaná aktivita bola veľmi skoro prepojená na iniciatívy celoštátne, siahajúce svojimi koreňmi do iniciatív uväznených biskupov a veľmi výrazných kňažských osobností tak na Slovensku ako aj v Čechách a na Morave. Po smrti otca kardinála Trochtu, ktorý podľa mojich vedomostí bol kľúčovou osobnosťou týchto iniciatív, sme veľmi starostlivo hľadali prepojenie aj na viditeľné štruktúry cirkvi a našli sme to v osobe vtedajšieho ordinára Prešovskej diecézy s právami sídelného biskupa, otca administrátora, pápežského preláta Jána Hirku. Opäť teda krásne a vzácne prepojenie v porozumení a láske umocňovanej neľahkým údelom prenasledovania a hrozby totálnej anihilácie celej cirkvi. V týchto súvislostiach boli svätení aj ženatí muži - pôvodne rímskokatolíci, ktorí sú dnes predmetom istej pre nás nepochopiteľnej diskriminácie, nepochopenia a znevažovania, ako keby ich vysviacky boli namierené proti celibátu. Podľa pôvodnej koncepcie kardinála Trochtu a od roku 1974 po jeho smrti v prepojení na otca Jána Hirku, všetci títo bratia boli - s nie malými rizikami, ktoré boli ochotní na seba vziať tak oni osobne ako aj ich manželky a rodiny, ordinovaní pre kňažskú službu ako kňazi pro Ecclesia in silentio - orientalis ritus - cum fakultatibus biritualismi vzhľadom na terén a druh kňažskej služby v malých komunitách a vzhľadom na verejnosť anonymne! Ak si niekto myslí, že sme mali urobiť zoznamy a poslať ich vopred na schválenie do Ríma, tak nechápe, že by to bola sebelikvidácia, a nechápe, alebo nechce pripustiť, že cirkev u nás žila in extremissimis extremia. Ale to už je jeho vec a podľa môjho názoru - ak je niekto ochotný vziať to do úvahy, veci sa majú tak, ako som ich opísal. Ak to chce dnes niekto meniť, znevažovať, alebo po rokoch kňažského, i keď skrytého účinkovania v katakombálnej polohe "presväcovať" kňazov podmienečne na diakonov, ak sa chcú uchádzať o službu v cirkvi, mýli sa možno pre nedostatok informovanosti a možno i zo zlej vôle, krivdí týmto mužom a súčasne kriví náuku cirkvi de sacramentis. Ostatné k tejto veci už bolo povedané na patričných miestach per longum et latum . . . a ja nemám k tomu naozaj viac čo dodať. Plošný popis, počet i druh činnosti kňazov je rovnako zmapovaný a nik z týchto radov nebol ani vagus, ani nebol neprepojený na spoločenstvo, preto . . .