Biblia nevzišla priamo z Božích úst a nespadla z neba. Zrodila sa v dejinách. Izraeliti totiž znovu a znovu prepisovali svoje literárne dedičstvo a pokúšali sa tak čo najviac porozumieť prítomnosti. Zrodenie Biblie pokrýva viac než jedno tisícročie. Koľko je na svete kníh, ktoré by sa mohli pochváliť niečím podobným ? Biblia nič nehovorí o sebe samej, o svojom vzniku a vývoji. Nie je v biblii ani jedna kniha, ani jeden text, ani jedno slovo, ktoré by sa zrodili inak, než z bolestných skúseností, keď sa Boží ľud ocitol v krízovej situácii.1 Biblia sa znovu zaskvie, keď ju prijmeme ako odvážny alternatívny rozvrh sveta, ako farebný sen, ktorý ľudstvu oznamuje niečo podstatné o ňom samom.2
Všetky biblické knihy začínali ako príležitostné texty. Kto by bol tušil, keď boli redigované, opravované, či rozširované, že raz vytvoria Knihu ? Nemožno preto dnes Bibliu otvoriť bez toho, aby sme upriamili pozornosť na každú z jej kníh. Nič nie je horšie a škodlivejšie než globálne čítanie z odstupu. Každý autor je dieťaťom svojho storočia, svojej krajiny a svojej tradície. Či tvoril originálne dielo, alebo prepracoval dedičstvo svojich predchodcov (ako sa to často dialo), vyjadroval svoje presvedčenie, svoj charakter, dokonca svoje nálady, predovšetkým podľa svojej viery, ale aj pochybností neľahkého hľadania Boha v určitej chvíli a v určitej situácii.3 Biblia nie je súvislým a jednostranným učením o Bohu. Naopak Biblia ponúka syntézu rozličných výpovedí o Bohu a jeho ľude. Počiatkom tejto syntézy je redakcia Tóry, Pentateuchu, ako oficiálneho dokumentu judaizmu v perzskej dobe. Perzská moc totiž dopriavala zabraným provinciám v náboženských záležitostiach určitú slobodu. Achaimenovskí vládci dokonca vyzývali, aby národy zhromaždili svoje zákonné a náboženské tradície, aby z nich vytvorili oficiálny perzský dokument pre príslušnú provinciu. Táto prax sa nazývala „ríšska autorizácia“. V súvislosti s touto praxou možno čítať udalosti popisované v knihe Ezdrášovej (Ezd 7). Ezdráš prichádza do Jeruzalema ako „zmocnenec vo veciach židovského kultu“ a vyhlasuje zákon Boha nebies. Tento zákon by mohol byť podľa židovskej tradície identifikovaný s Pentateuchom alebo nejakým proto-Pentateuchom. Preto musel Pentateuch ako jediný zákon judaizmu nutne odrážať rozdielne teologické tendencie. Novým priestorom je teda pre judaizmus kniha, ale nie kniha zatvorená. Je to kniha, ktorá zachováva rozmanitosť skúsenosti izraelského ľudu so svojím Bohom. Všetky výpovede o Bohu sú vzájomne v rozhovore a kto sa chce pustiť do čítania, musí sa k rozhovoru pridať. Musí si z rôznych výpovedí o biblickom Bohu vybrať alebo ich kritizovať, a tak prispieť k hľadaniu, kto je Boh Izraela a Boh Ježiša Krista.4
Je isté, že kánon (zbierka biblických kníh), hoci chcel zdôrazniť jedinečnosť a súdržnosť Božej vôle, mohol Bibliu vystaviť tomu nebezpečenstvu, pred ktorým ju chcel chrániť totiž zjavením odtrhnutým od histórie. Dokonca sa to mnoho raz aj stalo. Kedykoľvek sa niekto oháňa niektorým veršom z Biblie pre obhájenie určitého postoja, kedykoľvek sa na odporcov vytiahne argument typu „je napísané“, zachádzanie s Bibliou ako so zásobárňou večných právd. Biblia je však ďaleko viac než zásobáreň argumentov alebo kódex. Je to úžasný súbor svedectiev o Božom konaní.5 Nie sme mechanickými odovzdávateľmi akejsi biblickej ideológie. Sme svedkami Božieho prehovorenia. Posilnený týmto prehovorením protestujeme proti všetkému, čo živé Božie prehovorenie otupuje, vulgarizuje, alebo dokonca neguje. Tak by to malo byť. Ale nie je. Stali sa z nás mechanickí, takmer kybernetickí receptori biblického podania. Svoju „biblické príbehy“ nerozprávame ako rôznotvaré a rôznorodé pásmo svedectiev. Chápeme ich skôr ako reproduktor Božej vôle. Zabudli sme, že tie staré svedectvá vznikli v konkrétnej dejinnej situácii, že to bol dlhý zápas podobný Jakubovmu zápasu u brodu Jabok.6 Otázku skúsenosti a pochopiteľnosti Boha môžeme považovať za jeden z veľkých problémov ľudstva, ktorý sa stáva zvlášť naliehavým v časoch krízy, ekonomických, sociálnych a politických zmien. Nie je náhodou, že súčasná ekonomická a ideologická kríza priemyslových spoločností dáva vystúpiť otázkam po „hodnotách“ a „zmysle“. Pre autora knihy Jób je kríza tradičného chápania Boha spojená s internacionalizáciou sveta a s prevratmi v tradičných štruktúrach, ktoré poznala ešte perzská doba.7 Nikdy nešlo o božskú úradnú vyhlášku, ktorú by sme mali poslúchať ako „mŕtvi“. Zabudli sme, že staré „zvestné správy“ prešli procesom rastu, že boli v krízových časoch izraelského spoločenstva redigované a revidované. Biblické príbehy sa javia biblistom ako živé organizmy. Vernosť tomu, ako to „v skutočnosti bolo“ (historica veritas) ustúpila aktuálnej potrebe spoločenstva Božieho ľudu. Týka sa to zvlášť judských komunít v dobe exilnej a poexilnej. Vždy znovu sa presadil nový Boží nárok na slobodnú poslušnosť Božieho ľudu. Charakter biblických príbehov a správ, ich dynamickosť, otvorenosť a „pozitívna expanzivita“, schopnosť absorbovať nové udalosti a integrovať skúsenosti predtým neznáme ( skúsenosti s Bohom i so svetom ), nepripúšťa také ponímanie kanonizácie, ktoré by znamenalo „posledné slovo“. Z organickej zvesti by sa stal anorganický monument, pomník histórie. Žiadny biblický text nie je hermeticky uzavretý, nepreniknuteľný, každá dielčia biblická tradícia implikuje „voľný priestor“ ku svojmu dotváraniu a pretváraniu. Biblické zvesti nepozývajú k mechanickému prijímaniu, ale k triezvemu a odvážnemu dialógu so svedkami minulosti (Hebr 11,4).8
Biblia sama o sebe slovom Božím nie je, ale stáva sa ním, keď Boh v Duchu svätom skrze ňu prehovorí. Stredom našej pozornosti má byť hovoriaci Boh. Hovorí v Biblii a nie niekde inde, a to preto, že v Biblii sú pred nami prvotní, základní svedkovia. Ale hovorí Boh, kde a kedy chce, alebo Biblia mlčí. Je však osudné, keď si ľudia myslia, že tento odkaz a toto očakávanie na Božie slobodné prehovorenie nestačí, že je nutné si Božiu prítomnosť nejako „zaistiť“, nejako znázorniť, nejako sa zmocniť ľudsky prístupného kľúča k nej. Tu sa človek stavia na Božie miesto a chce byť dokonca aj nad ním. To sa deje aj vtedy, keď sa celá pozornosť upriamuje na Bibliu samu o sebe. Keď náš zrak stále a vytrvalo nepreniká skrze Bibliu (nie okolo nej, vedľa nej, ale skrze) k Bohu, tam je vždy nebezpečie, že nám unikne to najpodstatnejšie: Boh a jeho slovo. Nejde teda vlastne o učenie „o Biblii“, ale o učenie o hovoriacom Bohu. O poukázanie na Boha, ktorý prehovoril k biblickým svedkom a ktorý skrze ich svedectvo chce prehovoriť aj k nám. Skrze ich svedectvo, ale vždy Boh sám. Biblia nie je obyčajná, ale jedinečne neobyčajná kniha, aj keď sama o sebe je kniha ľudská. Biblia je slovom Božím len vtedy, keď je zaradená do živého kruhu Božieho prehovorenia kedysi k prvým svedkom a rovnako reálneho Božieho prehovorenia dnes a aj zajtra k nám.9
Celá Biblia, tá Biblia, ktorá prežila toľko storočí, je do hĺbky preniknutá Božou šľachetnosťou. Odtiaľ pramení jej mimoriadna rozmanitosť, ale aj sloboda ponúknutá čitateľovi, aby mu bol jeden text bližší než iný. Nie je na tom nič zlé, keď prezradíme svoju priazeň. Veď Biblia je tak bohatá !10 Pre kňazských autorov biblických statí je Boh Izraela Bohom celého ľudstva. Chce dobro a požehnanie pre celé ľudstvo. Zmluva uzavretá s Noemom, ktorej znakom je dúha, je platná pre všetky národy, ktoré pochádzajú z jeho potomstva. A zmluva s Abrahámom, ktorej znakom je obriezka, zahŕňa Izmaela, predka arabských kmeňov. A predsa tento „univerzálny“ Boh má črty, ktoré znepokojujú. V kňazskej verzii exodu napríklad Boh zatvrdzuje faraónovo srdce, takže nemá možnosť sa zmeniť. V kňazskom spise je Jahve skutočne Bohom univerzálnym, avšak vyvedenie Izraela z Egypta sa chápe ako boj proti egyptským bohom.11 Každá biblická kniha skôr než sa mala stať súčasťou Biblie, bola neúnavne znovu čítaná, prepracovaná, opravovaná, poškrtaná, niekedy prepísaná, vybrúsená liturgickým používaním. Hovorí o tom list Hebrejom: Mnohoraz a mnohými spôsobmi hovorieval Boh k našim otcom (Hebr. 1,1) a nikdy sa neprestane obracať aj k nám. Mnohoraz: nekonečná Božia trpezlivosť je vždy pripravená preraziť naše hradby. Mnohými spôsobmi : nekonečná Božia sloboda je vždy pripravená zasiahnuť nás mimo vyšliapané cesty. Preto tak úžasne pestrý chór Božích svedkov naprieč celou Bibliou. Jedni opatrní, prispôsobiví, ba cudní. Iní odvážni až na hranicu únosnosti. Všetci slúžia tomu istému Bohu. Žiadny z nich sa však nevyjadruje rovnako ako ostatní. A žiadny z nich nehovorí o Bohu všetko.12 Na Bibliu by sme mali aplikovať reformačnú zásadu neprijímať bez vlastnej zodpovednej úvahy svojej viery všetko, čo sa nám k vereniu predkladá. Prečo nekonfrontujeme biblické príbehy so skutočnosťami a skúsenosťami, ktoré sme zažili pod tlakom živej biblickej zvesti? Prečo nepodstupujeme jakubovský noetický (myšlienkový) zápas s biblickým posolstvom? Prečo nekladieme biblickým postulátom existenciálne jóbovské otázky? 13
Jednu vec však Biblia nedovolí. Je tak bohatá, že nám neumožní, aby sme sa uzavreli len do okruhu textov, ktoré preferujeme a upadli do dogmatickej neznášanlivosti. Rozmanitosť biblických kníh vždy volá k dvojakému nároku: Priznať svojím bratom právo na to, aby o svojej viere premýšľali a prežívali ju inak, než my. To platí aj pre cirkvi. A porovnávať svoje skúsenosti s ich skúsenosťami a rovnako svoje presvedčenia, svoje otázky a nadšenie. Vydať sa ich bratskej kontrole. Biblia nespadla z neba – čo znamená, že skrze ňu a len skrze ňu sa môžeme nechať práve teraz zasiahnuť. A dať sa vyslať na cestu.14
1 Bernard Gilliéron, Bible nespadla z nebe. Třebenice: Nakladatelství Mlýn 1999, s. 6, 7, 8, 100.
2 Walter Brueggemann, Bible a postmoderní představivost. Praha: Vyšehrad 2016, prebal knihy.
3 Bernard Gilliéron, Bible nespadla z nebe. Třebenice: Nakladatelství Mlýn 1999, s. 100.
4 Thomas Römer, Skrytý Bůh. Sex, krutost a násilí ve Starém zákoně. Jihlava: Nakladatelství Mlýn, 2006, s. 24-25.
5 Bernard Gilliéron, Bible nespadla z nebe. Třebenice: Nakladatelství Mlýn 1999, s. 102.
6 Milan Balabán, Kvete-li vinný kmen. Praha: Kalich 2002, s. 111.
7 Thomas Römer, Skrytý Bůh. Sex, krutost a násilí ve Starém zákoně. Jihlava: Mlýn, 2006, s. 107.
8 Milan Balabán, Kvete-li vinný kmen. Praha: Kalich 2002, s. 111 – 113.
9 J. B. Souček, Slovo – člověk – svět. Praha: Kalich 1982, s. 20-21.
10 Bernard Gilliéron, Bible nespadla z nebe. Třebenice: Nakladatelství Mlýn 1999, s. 102-103.
11 Thomas Römer, Skrytý Bůh. Sex, krutost a násilí ve Starém zákoně. Jihlava: Nakladatelství Mlýn, 2006, s. 23.
12 Bernard Gilliéron, Bible nespadla z nebe. Třebenice: Nakladatelství Mlýn 1999, s. 103.
13 Milan Balabán, Kvete-li vinný kmen. Praha: Kalich 2002, s. 113.
14 Bernard Gilliéron, Bible nespadla z nebe. Třebenice: Nakladatelství Mlýn 1999,
s. 103-104.