Našiel som svoje srdce!, zvolal prorok. Áno, moje srdce, stred mojej osoby! Niečo, čo existovalo predo mnou, čo v mojej hrudi predlžuje tlkot srdca Adamovho. Niečo, čo vie viac, než ja sám a praje si, aby sme mu kládli otázky inak, než slovami. Niečo v našom vnútri, čo nás má na starosti a čo sa stará o naše bytie bytím, ktoré nám odpovedá. Neviem k čomu inému nám ono niečo prirovnať, než k horiacemu kríku, ktorý horí a nezhorí (Paul Claudel).
Katarína pochádzala z aristokratickej rodiny Fieschi. Narodila sa v Janove. Od mladosti robila pokánie a venovala sa modlitbe. Už ako dvanásťročná dostala mnohé milosti. Túžila oddať sa kontemplatívnemu životu. Čoraz väčšmi túžila po rehoľnom povolaní. Ako šestnásťročná sa proti svojmu duchovnému smerovaniu, viac z rodinných ako vlastných pohnútok, vydala za Juliena Adorna, roztopašníka z vyššej spoločnosti, s ktorým viedla desať rokov svetácky život. Za desať rokov ich nešťastného spoločného života jej manžel premrhal svoje životné šance. Katarína mu však bola naďalej oddaná, čo ho napokon spolu s nešťastnými životnými okolnosťami priviedlo k Bohu.1 Roku 1473 sa manželia presťahovali z paláca do domčeka v chudobnej janovskej štvrti a dohodli sa, že budú viesť skromný život. Dňa 20. marca 1473 sa Kataríne dostalo mimoriadneho prijatia „rany lásky do srdca“, čo ju priam strhlo ku konverzii : „Ó láska, ako to, že pozývaš a poznávaš vo chvíli, keď jazyk to nevie vysvetliť ?“ 2 Katarína sa cítila byť stravovaná ohňom božskej Lásky. Začala viesť dôsledný asketický život. Fyzicky sa oddelila od svojho manžela. Vnútorne sa dištancovala aj od radostí z kontemplácie. Manželia sa venovali starostlivosti o chorých v nemocnici Pammatone. Katarína tu pôsobila ako hlavná sestra milosrdných sestier a jej manžel sa stal členom tretieho rádu svätého Františka. Trvalo jej tri roky, kým v sebe premohla odpor k ťažko chorým pacientom a úbožiakom. Nakoniec bozkávala ich hnisavé rany a objímala ich ako Krista na kríži. Podarilo sa jej skĺbiť svoj život naplnený modlitbami s prácou v nemocnici, kontempláciu so službou chorým. Možno ju považovať za zakladateľku talianskych špitálov. Roku 1493 zúril v Janove mor. 80 % obyvateľov mesta zomrelo. Katarína takmer umrela na mor, jej manžel umrel roku 1494, čo ešte väčšmi podlomilo jej zdravie. Od roku 1498 až do svojej smrti sa zasvätila dušiam v očistci. Bola doslova stravovaná ohňom božskej Lásky. Od roku 1510 spoznala ťažkú a priam nekonečne dlhú noc duchov. Sužovali ju tie najväčšie bolesti. Stala sa viditeľným dôkazom svojho úplného odpútania a sebavzdania.3 Posledné tri roky trpela ťažkou chorobou, ktorú lekár nevedel diagnostikovať. Katarína povedala : „Neverila som, že by ľudské telo mohlo mať takú životnú silu, aby mohlo zniesť také bezmedzné utrpenie, ktoré prežívam.“ Lekári ju napokon opustili a odporúčali ju do modlitieb.4 Na jej perách nakoniec rozkvitol úsmev, lebo tunelom utrpenia sa predrala k Bohu. Veľkú časť svojho života duchom žila už v raji a telom v očistci.5 Katarína zomrela dňa 15. septembra 1510 po dvadsiatich troch rokoch úplného pôstu a po hrozných bolestiach, ktoré dokázala hrdinsky prijať a obetovať. Pri jej kanonizácii sa konštatovalo, že zomrela skôr z lásky ako z choroby. Po smrti ostalo jej telo neporušené; tak sa konštatovalo aj po exhumácii roku 1708. V Janove, ktorého sa stala patrónkou, jej neporušené telo vystavili roku 1737. Za blahoslavenú ju vyhlásil Julius II. roku 1511 a za svätú Klement XII. roku 1737. Dodnes nezotleté telo veľkej dobroditeľky odpočíva v kostole svätej Kataríny a Zvestovania Panny Márie v Portorii (Janov).6
Katarína patrila spolu s Angelou z Foligna, Koletou z Corbie a inými, k tzv. plamenným mystičkám. Stále ju stravoval zvláštny očistný oheň, ktorý však fyzicky pôsobil na jej telo.7 Katarína si napriek svojmu životu naplnenému utrpením zachovala mimoriadnu jasnozrivosť prameniacu z lásky. Skutočne poznať a vidieť bolo možné podľa nej len vo svete božskej Lásky, ktoré postihovala všade: „Svetlo lásky preniká všade (....). Nijaké dvere nie sú pred ním zatvorené. Vďaka nemu vidím na zemi i na nebi mnoho vecí, ktoré nedokáže popísať naša reč.“ 8 Týmto nám pripomína Julienu z Norvich. Je to osobitý iluminizmus a to nie iluminizmus Božieho svetla, či svetla vychádzajúceho z Boha, ale samotnej božskej Lásky, ktorá má aj podobu svetla. Z uvedeného pre Katarínu vyplýva, že každé opravdivé poznanie je možné len ako milujúce poznanie, v ňom sa spája racionálno s nadracionálnom, diskurzívne poznanie s intuitívnym. K podobnému záveru dospel v 20. storočí J. B. Lotz vo svojom koncepte milujúceho poznania a poznávajúceho milovania.9 Pre Katarínu je Božia čistota jedným zo základných pojmov vo význame plnosti, dokonalosti, celistvosti, jedinosti. Sama hovorí : „Vidím túto božskú podstatu v takej jasnosti a čistote, že nie je možné si predstaviť len nejakú jej malú časť “ 10 Boh je pre Katarínu múdrosť, spravodlivosť, nekonečná dobrota, všemohúcnosť, ale nad tým všetkým je Božia láska. Možno povedať, že podľa nej je to, čo teológovia nazývajú metafyzickou podstatou Boha, tvorené jedine čistou láskou, totiž láskou, ktorá má ako základný postulát čistotu. Boh je podľa Kataríny Láska – Boh 11, oblažujúca láska, ktorá privádza do vytrženia 12. Katarína v duchu takéhoto poznávania bola zástankyňou intelektuálneho videnia bez obrazov. Takéto odpútavajúce sa videnie smeruje k dosiahnutiu najvyššieho stupňa pravdy, ktoré sa nedá už vyjadriť pomocou nijakej zmyslovo – symbolickej reprezentácie bez toho, žeby to nebolo na úkor poznania tejto pravdy. Dosvedčuje to sama vo svojich mystických stavoch a extázach. Jej duch zotrvával pozorný a upriamený na lúče božskej Lásky. Pritom ako hovorí jej častý pozorovateľ don Marabotto : „(...) nezdala sa byť absorbovaná v Bohu, ale bola ohromená z pohľadu na veľké neznáme veci“ 13
Katarínina mystika i jej myslenie krúžilo okolo duší v očistci. Bola presvedčená, že tieto duše už existujú novým spôsobom bez viny z hriechov. Predsa však je medzi nimi a Bohom prekážka trestu, ktorý sa dá odstrániť len ich utrpením, očisťovaním sa v ohni lásky. Vo svojej Rozprave o očistci zdôrazňuje: „Len čo sa duša ocitne vo svätom očistci, akoby jej spadli z očí šupiny a jej pohľad sa intuitívne dvíha k slnku, ktoré ju obklopuje v žiarivom jase a tak vytuší nádheru, ktorú jej určila Božia láska, keď ju vytiahla z ničoty (...) “ 14 No napriek tomu musí každá duša prejsť ohňom utrpenia, až potom bude môcť spočívať v objatí čistej Lásky. Človeka, najmä ľudské telo Katarína považuje za akýsi téglik božskosti, v ktorom sa v žiare ohňa vycudí samotná božskosť duše a pripraví sa tak na zjednotenie s Bohom. „Boh vrhá do duše šípy lásky, ktoré sú také prenikavé, že by zničili telo i dušu, keby to bolo možné. Iba zlato ostane v tégliku, čo sa stane tak, že v ohni sa spotrebovalo všetko, čo bolo nečisté a cudzie. Božská Láska spôsobuje v duši to, čo oheň v materiálnych veciach. Čím väčšmi objíma dušu svojou Láskou, tým väčšmi ju ničí v nej samej až sa bude zdať čistá v Božích očiach. No až keď bude v peci božskej Lásky tak dlho, že už nastane stav, v ktorom v nej nie je nič, čo by sa malo očistiť, vtedy spočinie v Bohu tak, že nie je v nej už nič, čo by bolo vlastné, teda len Božie bytie.“ 15 Katarínu môžeme charakterizovať ako mystičku očisťovania a nahoty bytia. Očisťovaním Kristovou krvou získala svetlo. A domnievala sa, že „Moje bytie je Boh a to nie iba participáciou, ale skutočnú transformáciou a teda annihiláciou vlastného bytia.“ 16 Toto je jeden z kľúčov do mystického fenoménu, no kľúčom, ktorý môže otvoriť nielen jasný nebeský priestor pravdy, ale aj temnú miestnosť omylu. Očisťovaním sa nemôže annihilizovať samo personálne bytie človeka, ale sa dosiahne len jeho plné otvorenie pre Boha umožňujúce participáciu na Jeho večnosti. Týmto procesom sebavzdávania (kenóziou) uskutočňujúcim sa v očistci v ontogenetických premenách každého v ňom prítomného jedinca Boh pneumu človeka a nakoniec celého človeka napokon ontologicky uschopní pre večnosť. Očistec je podľa Kataríny svätým miestom, v ktorom sa úplne spriezračňuje vzťah medzi človekom a Bohom, a pripravuje zjednotenie očistenej duše s Bohom. Vlastne sa tu završuje pneumoontologické kenósis: Eschatopneuma jednak duchovno – evolučne pneumoontologicky dorastá do zrelosti a jednak sa kenóziou stransparentňuje až sa stane úplne capax Dei.17 V medzisvete sa doteraz zdôrazňoval len kenosis pneumy nie však jej ontopneumatická evolúcia, ktorá je zvlášť dôležitá u ľudí s náhle prerušeným životom (vrátane zomretých detí), ako aj u dospelých, ktorí málo prispeli k tomu, aby k tomuto rastu došlo. No i v medzisvete sa uplatňuje ľudská sloboda, no sloboda úplne zodpovedná, nesená takým poznaním Boha, ktoré je už dostačujúce pre spásu.18
Zvláštny záujem vyvoláva učenie Kataríny o očistci preto, že základ tvorí jej skúsenosť. Katarína popisuje stav trpiacich duší porovnávaním so stavom, v ktorom sa nachádza ona, totiž v stave duše, ktorej dal Boh prejsť fázami pasívneho očistenia. To vysvetľuje, prečo tak silne zdôrazňuje niektoré črty, predovšetkým muky, ktoré v duši spôsobujú dve opačné sily : jedna sila, ktorá ju priťahuje k Bohu, predmetu jej blaženosti. Druhá sila ju tiahne späť, vymedzuje protiklad medzi Božou čistotou a vlastnou nedokonalosťou duše. To nám vysvetľuje prečo sa Katarína neusilovala podať ucelenú teológiu očistca.19 Teológ Paul Zulehner, ktorého cituje Kurt Koch zdôrazňuje, že „posolstvo o očistci je natoľko správne a dôležité, že by sme si ho museli vymyslieť, keby neexistovalo. Toto posolstvo hovorí: Človeče, veď ty máš právo vojsť do smrti ako fragment. Lebo v smrti a skrze ňu ťa Boh uzdraví silou ohňa svojej lásky a v bolestnom procese ti dá ′šálom′ a urobí ťa spôsobilým pre nebo.“ 20 „Srdce“, Ja, nie je len slobodný čin, je okrem toho ešte svetlo „ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na svet.“ (porov. Jn 1,9), je Logos, úvaha, idea, predobraz, svetlo uvedomenia v jeho vyššom mystickom zmysle 21. Katarínin filozoficko-teologický prínos spočíva predovšetkým v tom, že poukazuje na nekonečný bytostný rozdiel medzi Stvoriteľom a tvormi. Usiluje sa ukázať, že napriek rozmanitým podobám lásky vo svete, skutočná láska je len jedna a tou je absolútna Božia láska. Týmto svojím chápaním zjednotenia človeka a Boha ako aj jediným chápaním lásky však miestami popierala autonómiu človeka. Možno to však chápať ako položenia dôrazu na absolútnu autonómnosť Boha 22.
D. H. Farmer, Oxfordský lexikon svätcov. Bratislava: Kaligram 1996, s. 290. In: Ján Letz, Mystičky západu. Inšpirácia pre kresťanskú filozofiu a teológiu. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2002, s. 140.
J. - J. Antier, Le mysticisme féminin. Epouses du Christ. Libraire Academique Perrin, 2001. In: Ján Letz, Mystičky západu. Inšpirácia pre kresťanskú filozofiu a teológiu. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2002, s. 123–124, 140–145 a 195–196.
Rok so svätými, s. 479. In: Ján Letz, Mystičky západu. Inšpirácia pre kresťanskú filozofiu a teológiu. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2002, s. 141-146.
J. B. Lotz, Vědení a láska. Praha: Vyšehrad, 1999, s. 79-101. In: Ján Letz, Mystičky západu. Inšpirácia pre kresťanskú filozofiu a teológiu. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2002, s. 144.
Vita Genova 1551, kapitola 30. In: Marcel Viller, Svätá Katarína z Janova. In: Studijní texty ze spirituální teologie VII. Texty mystiků v dějinách spirituality. Olomouc, Velehrad, Roma: Centrum Aletti, Refugium Velehrad – Roma, 2012, s. 198–199.
Ján Letz, Filozofická antropológia, Bratislava: Charis, 1994, s. 134–137.
In: Ján Letz, Mystičky západu. Inšpirácia pre kresťanskú filozofiu a teológiu. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2002, s. 146.
Marcel Viller, Svätá Katarína z Janova. In: Studijní texty ze spirituální teologie VII.
Texty mystiků v dějinách spirituality. Olomouc, Velehrad, Roma, Olomouc:
Centrum Aletti, Refugium Velehrad – Roma, 2012, s. 204-205.
Kurt Koch, Konfrontace nebo dialog? Palčivé otázky dneška a křesťanská víra. Praha : Vyšehrad, 2000, s. 66 – 67.
Boris Vyšeslavcev, Srdce v křesťanské a indické mystice. In: Boris Vyšeslavcev, Richard Čemus, Jan Andres, Jean-Yves Leloup, Tajemství srdce. Velehrad: Refugium Velehrad – Roma, 1999, s. 68.