Z univerzity cez kláštor do plynovej komory

Edita Steinová (rehoľným menom Terézia Benedikta od Kríža, 1891-1942) zahynula v roku 1942 v koncentračnom tábore v Osvienčime, kam bola deportovaná s mnohými ďalšími kresťanmi a rehoľníkmi židovského pôvodu krátko po tom, čo sa holandskí biskupi verejne vyslovili proti deportáciám Židov. Kiež nás osloví svedectvo jej života a hĺbka jej myslenia, aby sme neochabovali v hľadaní Pravdy, na ceste k pravej ľudskosti.1

Edita Steinová je jednou z najvýznamnejších osobností 20. storočia. Pochádzala zo židovsko – pruskej obchodníckej rodiny. Bola bystrou študentkou, ošetrovateľkou vo vojenskom lazarete, nádejnou filozofkou, profesorkou, konvertitkou, karmelitánkou a na koniec obeť nacistickej zvôle v plynovej komore v Osvienčime. Ako jedna z prvých žien svojej doby vyštudovala filozofiu, stala sa asistentkou profesora Husserla, ktorý vo Freiburgu rozvíjal fenomenológiu. Na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov sa systematicky venovala ženskej otázke, povolaniu ženy v cirkvi a v spoločnosti, zladením profesného a duchovného života. Vďaka svojím prednáškam sa stala verejne známou aj za hranicami svojej vlasti. V dospievaní stratila svoju židovskú vieru, ale v roku 1922 konvertovala ku kresťanstvu a k úžasu a pohoršeniu vlastnej rodiny a kolegov na univerzite prijala krst. Po ďalších desiatich rokoch šokovala svoje okolie druhý raz, keď sa rozhodla vstúpiť do kláštora karmelitiek v Kolíne nad Rýnom, vymeniť akademickú kariéru za kontemplatívnu a prímluvnú modlitbu. Nikdy sa však nezriekla svojich židovských koreňov, stále v nich nachádzala inšpiráciu. 2

Kontemplatívna hĺbková fenomenológia

Münsterský filozof Peter Wust uverejnil v novinách článok k Editinej obliečke, v ktorom napísal : „K oltáru bola privedená nevesta, ktorej životná cesta môže slúžiť takpovediac ako symbol duchovného hnutia posledných desaťročí ( ... ). Pred mnohými rokmi ju táto cesta priviedla k zakladateľovi fenomenológie ( ... ). Už od počiatku bolo v intencii tohto nového filozofického smeru skryté niečo tajomné, akási túžba po návrate k objektívnemu, k svätosti bytia, k čistote a neporušenosti vecí, teda ̗ vecí o sebe ́ ( ... ) mnohých jeho žiakov ̗ nútila ́ otvorenosť voči objektu, ktorá je tejto pôvodnej intencii vlastná, postupovať ďalej k veciam, k vecným obsahom, k bytiu samému, dokonca k habitu katolíckeho človeka ( ... ). Zrejme sa ale duch a jazyk tohto bytiu blízkeho mysliteľa na Husserlovej žiačke natoľko odrazil, že sa nielen celé jej bytie stalo tichším, prostejším, detskejším, ale ( ... ) že aj jej cesta musela viesť jedného dňa ďalej, stále hlbšie do vnútra vlastnej reality bytia, do reality nadprirodzena v zmysle veľkých osobností, ktoré stoja na ̗ Karmeli ́ ako klasici mystického života modlitby, teda v zmysle svätej Terézie z Avily a svätého Jána od Kríža.3 Pri svojej prvej návšteve u Edity na Karmele si Hedwig Conrad-Martiusová poznamenala: „Edita v sebe mala vždy už od prirodzenosti čosi detské a priateľské. Tá detskosť, spokojnosť a pocit bezpečia, aký má teraz, bola očarujúca. (...). Úchvatný dvojaký zmysel slova gratia: milosť a pôvab v nej splynuli do jednoty“ 4 Na základe fenomenológie, otvárajúcej sa kontemplácii, hodlá Edita Steinová prepojiť tri veľké oblasti: novovekú filozofiu, ktorá hľadá základy istého poznania (teória poznania), západné dejiny myslenia, ktoré sa pýtajú na zmysel bytia, t.j. na najhlbšiu súvislosť a jednotu všetkého, čo je (ontológia) a na židovsko-kresťanskú spiritualitu. Svoju prácu vidí v tom, aby ako prostredníčka pomohla preložiteľnosti, inak povedané hľadá jazyk „ktorým by sa tieto oblasti mohli dorozumievať.5

Židovsko-kresťanská spiritualita

Posledný deň, ktorý strávila doma pred vstupom do kláštora, bol deň Editiných narodenín a zároveň záver židovského Sviatku stánkov. Auguste Steinová navštívila spolu so svojou dcérou Editou sviatočnú bohoslužbu v synagóge rabínskeho seminára. Rabín, významný učenec mal skvelú kázeň. „Je možné byť zbožným aj ako žid?“ chcela vedieť matka cestou domov. Edita jej ochotne prisviedčala, veď sama po celé desaťročia vnímala a obdivovala matkinu zbožnosť. Lenže teraz, ako dodala poznala niečo iné. „A prečo si to vôbec poznávala?“ znela zúfalá námietka matky. „Nechcem proti Ježišovi hovoriť nič zlé. Určite to mohol byť veľmi dobrý človek. Ale prečo sa pokladal za Boha?“ Vysvetlenie tak nepochopiteľnej cudzej viery ale Augusta od svojej dcéry počuť nechcela. „Bolo nemožné chcieť matke niečo vysvetľovať. (...). O katolicizme a o rehoľnom živote mala strašné predstavy.“6 Krátko po matkinej smrti sa Edita v liste adresovanom Petre Brűningovej ešte raz pozerá na toto obdobie: „Píšete, (....) že Pán pripočíta mojej matke k dobru jej vieru v mesiáša. Kiež by ju mala. Viera v mesiáša sa u dnešných židov, aj u tých veriacich takmer vytratila. Preto som matke nedokázala vysvetliť svoje obrátenie ani vstup do kláštora.“ 7 Tak ako pre mnohé židovské rodiny v tom čase začala aj rodina Steinových podľa svedectva a vlastného pohľadu Editinej netere Susanne Batzdorf-Bibersteinovej kvôli vonkajšiemu tlaku „znovu vracať k opomínaným židovským hodnotám (...). Vedome žitá židovská viera možno u mnohých driemala, ale v tejto dobe hrôzy a nebezpečia zasa ožila“ (M. Böckel) a z nemeckých občanov židovskej viery vytvorila spoločenstvo osudu a utrpenia. V tejto situácii musel byť plán kresťanky Edity Steinovej vstúpiť na Karmel pre jej rodinu nepochopiteľný. Všetci však vedeli, že by Edita niečo nepodnikala, len kvôli tomu, aby sa vyhla všeobecnému židovskému údelu, ale že sleduje hlas svojho svedomia. Všetci jej teraz prejavovali tú istú lásku a ohľaduplnosť ako predtým. Edita nikdy nehovorila o tom, že by židia naplnili svoje dejinné poslanie len vtedy, keby sa stali pokrstenými katolíkmi. Naopak často sa zmieňovala, že Božie milosrdenstvo pozná mnoho ciest. V rokoch pred napísaním závete označovala a výslovne uznávala cestu svojej matky a ostatných ako cestu k Bohu. Pani Kolbnerová dosvedčuje, že Edita vždy prijímala jej židovstvo a nikdy sa nepokúsila ju od neho odhovárať. Pokiaľ ide o jej závet, zaznieva najprv výzva kresťanom, aby presviedčali druhých hlavne spôsobom svojho života a zástupným utrpením, čo sa zhoduje so svätou Teréziou a svätým Pavlom (Rim 12,1). V tomto kontexte treba chápať aj jej prosbu za uzmierenie „nevery židov“ a za ich cestu k Pánovi. Tejto prosbe možno rozumieť ako prosbe za židovský národ, aby mal silu trpieť za židovské svedectvo viery tvárou v tvár násiliu a prenasledovaniu za zjavenie viery v Božiu spravodlivosť a vo večný život, ktorú Edita objavuje v modlitebnej knihe Hanna svojej matky a o ktorej hovorí, že taká viera je spoločná židom a kresťanom. Treba ešte dodať, že Edita si je spolu s apoštolom Pavlom vedomá toho, že by naplnenie sveta pre kresťanov nebolo vôbec mysliteľné bez židovských bratov a sestier, ktorých Boh povolal ako prvých. Božie povolanie je totiž neodvolateľné (Rim 11,29). Nemali by sme teda predpokladať, že aj pre Editu je cesta židov inou cestou k Bohu, než cesta kresťanov, keď si pripomenieme, čo hovorí o svojej matke i o ostatných. Edita viac ráz povedala: 8Ani by ste neverili, čo to pre mňa znamená, byť dcérou vyvoleného národa, a patriť nielen duchovne, ale aj pokrvne ku Kristovi.9

Veda kríža

Veda kríža mala pre Editu obrovský význam. Stredobodom Vedy kríža je skúsenosť utrpenia. Sv. Ján od Kríža hovorí vždy o tom, čo zakúsil, a túto skúsenosť sa učí chápať. Vnútorná skúsenosť hraničnej situácie ľudského života z neho urobila básnika. Edita sleduje jeho zážitky, ale snaží sa o systematicky zhustený prehľad tejto skúsenosti kríža – preto aj názov Veda kríža. Utrpenie nie je pocit, ktorý si človek občas dopraje, ale je to základná skúsenosť nášho života, ktorá nás každý deň navštevuje, či sa nám to páči, alebo nie. Kríž jasne odhaľuje negatívny extrém ľudských možností. Kríž je však aj znamením oslobodenia a záchrany, lebo odhaľuje aj krajnú formu, prerušujúcu kolobeh násilia a pomsty, kolobeh zloby. Kríž má svoju predohru. Príbeh Ježiša, ktorý prichádza a vyzýva k obráteniu, ktorý čelí zlobe svojou láskou k slabým, odvrhnutým a hriešnym. Ježiša, ktorý sa aj napriek svojmu zápasu v Getsemane odhodlane vydáva na cestu ku koncu a pije kalich, ktorý ho neminie. Ježišovou smrťou nie je zničená sloboda lásky a solidarita, ale je dosvedčená ako ľudská možnosť až po priepasť smrti. Po tomto svedectve túži aj Edita, to je zjavné z každého riadku jej Vedy kríža. Aj jej kríž prináša nádej. Je to paradoxné znamenie. Vtedy keď sa zdá, že víťazí násilie, kedy násilie zabíja nenásilného, je zničená sama smrtonosná životná orientácia na násilie a je usmrtená smrť. Lebo smrťou nenásilného ukázala láska raz navždy a neprekonateľne, že človek môže zostať až do konca nenásilný a milujúci, a že žiadna svetská moc nedokáže človeka donútiť, aby žil v kolobehu násilia a pomsty. Tento kolobeh, na ktorý poukazuje Ježišov kríž možno prerušiť. Takú podobu má krajná možnosť vtelenia. Znamenie kríža sa nesmie rozplynúť v krasorečnení. Triumfalizmus nie je na mieste. Kríž je a ostáva tvrdou skutočnosťou opustenia, a to až po holý život. Pohľad sa síce rozširuje k schopnosti vnímať čistú lásku, k túžbe hlboko zakorenenej v človeku, a človek sa tohto tajomstva dotýka. Ale to je len „lúč  temnoty“, ako to vyjadruje Ján od Kríža. Odstup od skutočnosti objímajúcej lásky sa z tejto strany hranice nedá prekonať.10 Edita o tom hovorí: „Pamäť, pokiaľ možno oslobodená od obrazov ( ... ), obnažený rozum ( ... ), vôľa ( ... ) v láske vydaná napospas Božej vôli. To sa veľmi ľahko povie, ale ani celoživotné úsilie by nedospelo v tomto ohľade k cieľu, keby to podstatné nevykonal sám Boh.11 Edita interpretujúc mystiku Jána od Kríža venuje veľkú pozornosť otázke očistenia duchovných mohutností v aktívnej noci. Noc viery je teda slobodným vykročením do neistej temnoty, v ktorej sa už v ničom, ani v rozumových a iných schopnostiach, nespoliehame na seba. Je to teda slobodne zvolené kenosis duchovných schopností, ktoré vychádzajú z nášho „ja“, a sú teda obmedzené, a kladú bariéru pre zjednotenie s Bohom. Predsa však za týmito slobodnými rozhodnutiami prehovára duša človeka, no už nie zo svojej moci, či svojmoci, ale tak, že sa bezvýhradne otvorila najvyššiemu cieľu jeho duchovného pretvorenia – Bohu. Cestou do temnej noci išla Edita dôsledne až na koniec. Keď bola v nedeľu 2. augusta zatknutá, práve vo Vede kríža dopísala kapitolu opisujúcu smrť Jána od Kríža.12

Záver

Katolícka cirkev počíta Editu Steinovú k svätým a bola vyhlásená za patrónku Európy. Pozerá sa na jej život ako na vydarené sprítomnenie Ježišovej lásky v našej dobe. Pomôže nám príklad Edity Steinovej naučiť sa prekonávať to, čo rozdeľuje a uzmierovať? Prispeje k uzdraveniu rán, ktoré zasadilo dvadsiate storočie? Záleží na nás, či sa dáme pohnúť jej životom.13

Literatúra

1 A. U. Műller, A. Neyerová, Život Edity Steinové. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2013, prebal knihy.

2 Tamže: prebal knihy

3 In: Kölnische Volkszeitung, 24. května 1934. In: A. U. Műller, A. Neyerová, Život Edity Steinové. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2013, s. 206-207.

4 In: Hochland 51 (1958), s. 43. In: A. U. Műller, A. Neyerová, Život Edity Steinové. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2013, s. 205.

5 Endliches und ewiges Sein. Versuch eines Aufstiegs zum Sinn der Seins, Freiburg i. Br. 1985. In: A. U. Műller, A. Neyerová, Život Edity Steinové. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2013, s. 210.

6 Selbstbildnis in Briefen. I. 1916-1934. Druten / Freiburg i. Br. 1976. In: A. U. Műller, A. Neyerová, Život Edity Steinové. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2013, s. 202.

7 Selbstbildnis in Briefen. II. 1934-1942, Druten / Freiburg i. Br. 1977. In: Tamže, s. 202.

8 A. U. Műller, A. Neyerová, Život Edity Steinové. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2013, s. 232.

9 A. Paulíny, Z univerzitnej auly cez kláštornú celu do plynovej komory. In: Nové kvet svätosti. Rím. SUSCM 1989, s. 45-64. In: J. Letz, Mystičky západu. Inšpirácia pre kresťanskú filozofiu a teológiu. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2002, s. 308.

10 A. U. Műller, A. Neyerová, Život Edity Steinové. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2013, s. 234-237.

11 Selbstbildnis in Briefen. II. 1934-1942, Druten / Freiburg i. Br. 1977. In: Tamže, s. 237.

12 A. U. Műller, A. Neyerová, Život Edity Steinové. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2013, s. 243.

13 A. U. Műller, A. Neyerová, Život Edity Steinové. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2013, s. 243.