Vladimír Krčméry – zodral sa v práci pre druhých

Mladosť a zázemie

Pred Vianocami Slovensko zasiahla 20.decembra 2022 smutná správa o úmrtí známeho slovenského lekára prof. Vladimíra Krčméryho. Narodil sa 23. júla 1960 v Bratislave v rodine vedca a lekárky. Jeho otec sa celý život venoval vedeckému bádaniu v oblasti antibiotickej rezistencie. Pracoval v tíme prof. Umezawa v Japonsku, ktorý získal Nobelovu cenu za objavenie nových antibiotík, mechanizmov rezistencie na antibiotiká a vakcíny. Dvojročný život vedca v Japonsku s celou rodinou zanechali stopy aj na jeho dvoch synoch a dcére, všetci skončili medicínu. Syn Vladimír chcel pôvodne študovať geografiu, ale otec1 mu povedal, aby si urobil medicínu a potom môže s ňou cestovať. Syn sa stal lekárom, bol odborník na tropickú medicínu, infektológiu, onkológiu, univerzitný profesor, zakladateľ zdravotníckych, sociálnych zariadení a zahraničných humanitárnych misií v rozvojových krajinách, hovorí Wikipedia2. Bohaté vzdelanie na zahraničných univerzitách mu poslúžilo nielen získať poznatky, ale ako kontaktutvorný človek nadväzoval vzťahy; chodil po svete s otvorenými očami a získal cenné skúsenosti. Pri jeho rozbehu do života v jeho ľudskej formácii zohral dôležitú úlohu starší brat jeho otca Silvester Krčméry (1924 - 2014), ktorý sa v r. 1943 stretol na Slovensku s charizmatickým chorvátskym jezuitom Tomislavom Kolakovičom. Kolakovič sníval sen o evanjelizácii Ruska, a týmto smerom ovplyvňoval aj svojich žiakov. Silvester svojho synovca Vladimíra podľa jeho slov „úkoloval“ a aj preto Vladimír za komunizmu aktívne žil svoju vieru a rozvíjal ju na podzemných študentských stretnutiach. Raz na odľahlú lúku v Západných Tatrách prišiel Ján Chryzostom Korec, kde s ním mládežníci slávili liturgiu. Na druhý deň z poľskej strany ich na chate navštívil turista, krakovský arcibiskup Karol Wojtyla. Toto však neznamená, že Vladimír prijímal vieru ako adolescent bez uvažovania. Viackrát hovoril, že mal predovšetkým problém s modlením ruženca, preto hľadal, pýtal sa a cestu k nemu nakoniec našiel.

Členstvo v SZM a tiež komunistickou mocou ponúkané členstvo vo Zväze československo-sovietskeho priateľstva boli vhodné cesty ako sa podľa Vladimírovho strýka, Silvestra Krčméryho, dostať bližšie k Rusku. V roku 1978 Vladimír dostal ako študent bratislavského Gymnázia Metodova za študijné výsledky mesačný kurz ruštiny v Sovietskom zväze spolu s ďalšími dvadsiatimipiatimi študentmi z celého Československa. Náhodou sme tam boli spolu; väčšinu času sme strávili v meste Jaroslavľ, meste na rieke Volge. Až vlani som sa od Vladimíra pri jednom rozhovore dozvedela, prečo on vtedy častejšie v škole na kurze ruštiny v Sovietskom zväze chýbal – navštevoval kostoly a nechával v nich biblie. Zo zájazdu v ZSSR si ho pamätám ako bystro pozorujúceho, ale veľmi mlčanlivého účastníka; pravý opak toho, ako sme ho poznali v dospelosti do konca jeho života. Ako povedal po rokoch, za mlčanlivosťou pri pobyte v Rusku bol strach, že sa príde na jeho pašovanie biblií.

K odhaleniu jeho disidentských aktivít zo strany štátnej bezpečnosti na konci 80-tych rokov nakoniec došlo. Po výsluchoch sa ŠTB postarala, že stratil na Lekárskej fakulte zamestnanie. Dozvedel sa to tak, že mal svoje veci vysťahované na chodbu. Na kádrovom oddelení mu nemali čo k výpovedi povedať. Aby nečelil príživníctvu, predsedníčka ROH mu v deň straty zamestnania pošepkala, že môže ísť na materskú dovolenku so synom, aby nečelil príživníctvu, čo aj urobil a o niekoľko mesiacov prišla nežná revolúcia.

Dielo

Ako 31-ročný dostal štipendium vo viedenskej nemocnici Allgemeines Krankenhaus. Do Wolfstahlu prišiel ráno o piatej na svojom ,žiguli‘ a odtiaľ vlakom cestoval do Viedne. Bol to najlepší rok jeho života a ako povedal: nerobil nič iné len medicínu.

Po nežnej revolúcii postgraduálne vzdelanie získal na Slovensku a na univerzitách v USA, v Čechách a vo Veľkej Británii. Angažoval sa pri budovaní Slovenskej zdravotníckej univerzity a Trnavskej univerzity, z ktorej chcel vybudovať univerzitu s medzinárodným rozmerom, čo sa mu nakoniec aj podarilo: s dvomi lekármi otvoril prvý zahraničný projekt v africkej Keni.

V roku 2002 založil súkromnú Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, ktorá má viaceré detašované pracoviská po celom Slovensku a vzdeláva študentov okrem Slovenska aj v Čechách, Rumunsku, Rakúsku, Srbsku, v Afrike a ďalších krajinách v oblasti zdravotníctva a sociálnej práce. Prostredníctvom svojich študentov a vyučujúcich medzinárodný rozmer vysokej školy rozvinul na niekoľkých kontinentoch, kde pomáhal svojimi rozvojovými projektami v krajinách tretieho sveta. Zároveň prof. Krčméry založil v r. 2003 Tropický tím Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ktorý združuje zdravotníkov, lekárov a sociálnych pracovníkov. Títo vedú permanentne sociálne projekty v Afrike, pomáhali spolu s prof. Krčmérym v roku 2011 pri zemetrasení na Haiti, aktívne stáli na hraniciach na Balkáne v roku 2015, vlani na ukrajinskej hranici, či za posledné dva mesiace v stanovom mestečku pre sýrskych utečencov na slovensko-českej hranici v Kútoch. V utorok večer 20.12.2022 prišiel domov z Kútov po zbalení stanového mestečka a vyriekol, nevediac, prorocké slová: „Jedna misia končí, druhá môže začať.“ Večer okolo 20.30 hod. ho stretol tretí infarkt a už pomáha potrebným z druhého brehu.

Mal záujem o druhých, pomáhal im na úkor seba, nepoznal slová „nedá sa“. Vždy našiel pre druhých východisko, a spotreboval pre nich všetky svoje sily. Za svoj nedlhý život stihol toľko, ako iní možno nestihnú za život o desaťročia dlhší.

Rodina

S manželkou Teréziou, ktorá je tiež lekárka, mal štyri deti – Michala, Moniku, Luciu a Dominiku a štyri vnúčatá. Okrem vlastných detí si Vladimír Krčméry na diaľku osvojil aj dve dievčatá, Thiery a Samras, ktoré v roku 2003 našiel na ulici v hlavnom meste Kambodže. Vtedy tam spolu s Jurajom Bencom založil detský domov House of Family, ktorý týmto dievčatám a ďalším sto deťom s HIV zabezpečil domov a liečbu HIV vedenú slovenskými lekármi. Obidve „nemanželské deti“ profesora sú dnes už dospelé, žijú v Kambodži a vďaka liečbe, ktorá potláča rozmnožovanie vírusu HIV, sa tešia dobrému zdraviu. Jedna z nich dokonca porodila zdravé, HIV negatívne bábätko.

Pandémia Covid-19

Od 23.marca 2020 bol prof. Krčméry na Slovensku členom ústredného krízového štábu, ktorý vyhodnocoval informácie a koordinoval činnosť rozhodnutí na zamedzenie šírenia koronavírusu. Bol hlavnou postavou v médiách, ktorého si televízia rozhlas pozývali na rozhovor o pandémii. Mal skúsenosti s koronavírusmi SARS, MERS z r. 2012, vírusu sa nebál, a kvôli jeho skúsenostiam si ho pozývali rôzne organizácie či skupiny na besedy. Takto si ho pozvala aj Spoločná cesta ako jedného z prednášateľov na svoje letné stretnutie v júli 2021 do Strašic pri Prahe, avšak v tom čase používal policajnú ochranu a mal presne vymedzené miesta kam ho v rámci SR môžu sprevádzať, ČR medzi ne nepatrila. Dôvodom policajnej ochrany boli masívne útoky antivaxerov a vyhrážky smrťou jemu a jeho rodine. Ako prvý bol na Slovensku zaočkovaný proti COVID-19 pred televíznymi kamerami 26.decembra 2020.

Vďaka svojej zmierlivej povahe a vysokej empatii si ho pozývali na zmierovanie znepriatelených táborov, keďže sa vedel priblížiť k jedným i druhým a dosiahnuť zmier. Nerobil rozdiely medzi príslušníkmi politických strán, rovnako slúžil ľudom bez vyznania, či budhistom, moslimom alebo kresťanom. Videl pred sebou predovšetkým človeka. Nikoho neodsudzoval, za antivaxerov sa modlil.

Pohreb

Správne vnímal rakúsky novinár Wolfgang Bahr, ktorý napísal, že úmrtie profesora Krčméryho vyvolalo na Slovensku podobnú odozvu ako úmrtie Antona Srholca v roku 2016. Posledná rozlúčka s prof. Krčmérym sa konala 29. decembra 2022 v kostole Vincenta de Paul v Bratislave. Vincent de Paul žil svoj život v úplnom sebadarovaní chudobným, rovnako ako prof. Krčméry. Pohrebu sa okrem premiéra a predsedu parlamentu a viacerých ministrov v súčasnej vláde SR zúčastnili aj poslanci parlamentu, prezidentka sa pre chorobu pohrebu zúčastniť nemohla. Pohrebnej liturgii predsedal arcibiskup Stanislav Zvolenský s ďalšími deviatimi biskupmi vrátane Roberta Bezáka s päťdesiatštyrmi kňazmi. Z prednesených rečí bola najzmysluplnejšia autentická ďakovná reč manželky Terézie a štyroch detí, ktoré vtipne spomínali na otca ako niekoho, kto si ich vedel získať nielen v detstve, ale aj v dospelosti a majú v ňom svoj veľký vzor. Tým zároveň odpovedali zlým jazykom, ktoré tvrdili, že kvôli misiám po svete nemal čas na rodinu. Jediný, kto sa vo svojej reči venoval biblickým čítaniam, bol premiér Eduard Heger, ktorý stratil v profesorovi dobrého priateľa a blízkeho spolupracovníka. Jeho pamiatku si na FB statuse uctil slovami:

„S veľkým zármutkom som prijal správu o úmrtí profesora Vladimíra Krčméryho. Bol to človek, ktorý rozdal svoje srdce druhým. Pomáhal tam, kde sa iní báli vstúpiť čo i len myšlienkami. Takým, na ktorých svet zabudol – najchudobnejším z chudobných.“

Prezidentka Zuzana Čaputová o ňom napísala: „Bol mužom viery a svojimi postojmi inšpiroval mnohých k lekárskej službe v chudobných krajinách či k pomoci najslabším. Počas pandémie koronavírusu to bol práve on, kto výrazne prispel svojimi skúsenosťami a autoritou k tomu, že sme dokázali tento boj zvládnuť. Vladimír Krčméry bol vždy plný optimizmu a nádeje a takého si ho budem pamätať.“

1 Ing. RNDR. Vladimír Krčméry, DrSc. (1931 -2014) bol v 50-tych rokoch vo väzení 3 roky, jeho brat MUDr. Silvester Krčméry (1924 - 2014) bol vo väzení 14 rokov.