Čoskoro po vystúpení Martina Luthera v roku 1517 sa reformačné myšlienky začali šíriť aj do Uhorska. Prispeli k tomu najmä čulé obchodné a kultúrne styky. Postupne na toto územie prenikali aj reformné myšlienky kalvinizmu, zwinglianizmu, antitrinitarizmu a anabaptizmu. V druhej polovici 16. storočia získala prevahu v Hornom Uhorsku umiernená Lutherova reformácia, opierajúca sa o Augsburské vyznanie z roku 1530. S rozmachom reformačného hnutia úzko súvisela aj potreba zriadenia cirkevnej organizácie. Zlomovou udalosťou pri položení základov cirkevnej organizácie evanjelikov augsburského vyznania je Žilinská synoda z roku 1610, ktorú si bližšie predstavíme v tejto práci. Najskôr sa stručne oboznámime so situáciou, ktorá predchádzala zvolaniu synody do Žiliny. Následne si predstavíme priebeh synody a dokumenty, ktoré boli na nej prijaté. Zamyslíme sa aj nad jej významom a odkazom pre súčasnú Evanjelickú cirkev a. v. na Slovensku a pre celú spoločnosť.
Od začiatku 16. storočia sa aj na území Uhorska šírili myšlienky reformácie. Predstavitelia reformácie svojím konaním sledovali vnútornú obnovu cirkvi, odmietali autoritu koncilov a pápeža a za zdroj viery považovali Bibliu. Zjednodušili cirkevné obrady a dôraz položili na kázeň. Rozvinuté obchodné kontakty výrazne prispeli k šíreniu reformácie. Postupne na územie Uhorska prenikali reformné myšlienky luteranizmu, kalvinizmu, zwinglianizmu, antitrinitarizmu a anabaptizmu. Z jednotlivých reformných prúdov získala prevahu v Hornom Uhorsku Lutherova reformácia, opierajúca sa o Augsburské vyznanie z roku 1530.
Vývin reformačného hnutia na území Horného Uhorska bol zložitý. Šľachta sa najskôr bránila reformačnému hnutiu ako cudziemu nemeckému importu. Poddaní sa pridŕžali vôle zemepána. Spočiatku len mešťania, prevažne nemeckých - stredoslovenských banských miest a východoslovenských obchodných miest otvorene sympatizovali s reformáciou.
Postupne sa k reformácii pridali mocné šľachtické rody. Uplatňovaním zásady „cuius regio, eius religio" k novému učeniu prechádzali aj ich poddaní. Možno povedať, že v posledných desaťročiach l6. storočia väčšina obyvateľov Horného Uhorska prijalo Lutherovu reformáciu.
Prijímanie a udomácňovanie reformačných myšlienok a náboženských obradov sa prejavilo najprv vznikom evanjelických zborov. V stredoslovenských a východoslovenských kráľovských mestách prvé evanjelické zbory vznikajú po roku 1530, keď bolo prijaté Augsburské vyznanie. Čoskoro sa cirkevné zbory, ktoré vyznávali reformačné učenie, začali oddeľovať od katolíckej cirkvi a vytvárať si vlastný organizačný poriadok. Od polovice l6. storočia vznikali kontuberniá (budúce senioráty) po celom Horného Uhorska.
Rýchle šírenie evanjelického náboženstva v krajine umožnili chaotické politické pomery po bitke pri Moháči, dynastické zápasy, obsadenie centrálnej časti Uhorska Turkami a následné rozdelenie štátu.
V roku 1572 bol za uhorského panovníka korunovaný Rudolf II. V roku 1593 sa začala nová vojna s Turkami a cisár Rudolf II. využil žoldnierske posádky umiestnené na území Uhorska na reštauráciu katolíckej cirkvi v Uhorsku. Napätie medzi panovníkom a šľachtou vyvrcholilo v Bočkaiovom povstaní, ktoré bolo ukončené viedenským mierom v roku 1606. Dôležitým bodom mierových rokovaní bola náboženská otázka. Nastolená a akceptovaná bola zásada slobodného vyznávania náboženstva pre uhorské stavy a zrušené boli všetky predchádzajúce protireformačné zákony.
Na korunovačnom sneme, ktorý sa zišiel v roku 1608 v Bratislave, si protestanti od kráľa Mateja v predkorunovačnom dekréte vymohli potvrdenie článkov viedenského mieru o náboženskej slobode. Zákonom z roku 1608 sa dosiahla náboženská sloboda nielen pre slobodných obyvateľov, ale aj pre obyvateľstvo zemepanských miest a poddaných, bez ohľadu na vierovyznanie zemepána. Ďalšou zmenou oproti viedenskému mieru bolo, že každá cirkev, ktorú zákon uznal, si mohla vytvárať vlastnú cirkevnú organizáciu a mať svojich superintendentov. Zákon vyslovene prikazoval predchádzať nenávisti a roztržkám medzi stavmi a určoval, aby každé náboženstvo malo starších, či superintendentov svojho vyznania. Zákon teda odňal katolíckym biskupom dozornú a súdnu právomoc nad evanjelikmi, takisto povinnosť evanjelických cirkevných zborov odvádzať im poplatky (kathedratikum) a umožnil evanjelickej cirkvi na území Slovenska samostatne sa organizovať vrátane najvyššieho stupňa cirkevnej správy.
K realizácii snemového zákona o náboženskej slobode pristúpil gróf Juraj Turzo (1567-1616), dedičný župan Oravy a zemepán Bytče, ktorý bol v roku 1609, po smrti Štefana Ilešháziho, zvolený za palatína. Významne mu pri tom pomáhal jeho dvorský kazateľ Eliáš Láni (1570-1618). V rokoch 1602-1608 pôsobil Eliáš Láni ako farár v Mošovciach a zároveň bol zvolený aj za turčianskeho seniora. V tomto postavení významne prispel k vývoju úvah o vytvorení integrovanej evanjelickej cirkvi v Uhorsku. V marci roku 1608 na kongregácii turčianskeho kontubernia v Martine vyzval turčianske bratstvo a evanjelictvo v Uhorsku na prijatie Knihy svornosti. Práve na jej základe malo dôjsť k zjednoteniu evanjelikov augsburského vyznania v Uhorsku. V tom istom roku ho pozval Juraj Turzo do Bytče za svojho dvorského kazateľa. V roku 1609 sa Láni stal aj seniorom hornotrečianskeho kontubernia. Eliáš Láni energicky nastoľoval integračné ciele, ako aj význam zriadenia tretieho stupňa správy evanjelickej cirkvi na úrovni superintendencie či superintendencií. K prerokovaniu tejto otázky a voľby evanjelických superintendentov zvolal už v roku 1609 poradu do Považskej Bystrice. Naliehavosť voľby superintendentov sa pociťovala hlavne vo veci ordinovania nových kňazov, ktorí museli na vysvätenie stále chodiť do zahraničia. Myšlienky sa ujal budúci palatín Juraj Turzo, ktorý sa usiloval zvolať evanjelickú synodu do Žiliny už v roku 1609. Práce s jej prípravou a zvolaním sa však v tomto roku nepodarilo zavŕšiť. Nasledovali ďalšie prípravné porady v Sučanoch, na ktorých boli vykonané prípravné práce na zvolanie Žilinskej synody v roku 1610.1
Palatín Juraj Turzo 13. marca 1610 rozposlal z Bytče pozvánky šľachte, mestám a seniorátom. Pozval ich na 28. marca 1610 do Žiliny, kde sa mala konať prvá synoda integrovanej Evanjelickejcirkvi a. v. v Uhorsku. Synoda zasadala v Žiline 28. až 30. marca 1610. Výsledkom jej rokovania bolo vynesenie prvých synodálnych zákonov evanjelickej cirkvi a voľba prvých troch evanjelických superintendentov - biskupov. Zúčastnilo sa na nej 51 delegovaných vyslancov z 10 preddunajských stolíc Uhorska, slobodných kráľovských miest a 11 seniorátov. Zišlo sa tu 20 zástupcov šľachty, traja zástupcovia miest (Bratislava, Modra) a 28 zástupcov cirkvi (seniori a farári). Už 27. marca prišiel so slávnostným sprievodom z Bytče do Žiliny palatín Juraj Turzo. Uvítalo ho desať magnátov a v mene duchovných palatína pozdravil hlohovecký farár Ján Fabricius.
Synodálne zhromaždenie sa začalo v kostole spevom a modlitbou. Úvodnú reč predniesol predsedajúci Juraj Turzo. Uviedol dôvody, pre ktoré zvolal synodu do Žiliny, a úlohy, ktoré má synoda splniť. Keďže v tento deň ešte neboli prítomní všetci účastníci synody, rokovanie sa odročilo na ďalší deň. Nasledujúci deň, 28. marca, sa rokovanie začalo hneď ráno v žilinskom mestskom chráme a po speve a modlitbe, ktorú odriekal Eliáš Láni, predsedajúci palatín otvoril synodu. Pripomenul dôvody jej zvolania, a to osamostatnenie evanjelickej cirkvi, jej novú organizáciu, voľbu vlastných superintendentov a ustálenie vhodných poriadkov potrebných pre vnútorný život evanjelickej cirkvi.Pozorne bolo vypočuté aj vystúpenie Eliáša Lániho, Jána Fabricia a Jána Abrahamidesa Ponického. Potom synoda pristúpila k práci na vlastných synodálnych zákonoch, ktorých návrh (ako sa predpokladá) vypracoval Eliáš Láni. Rokovalo sa o nich 28. marca do večera a nasledujúci deň, teda 29. marca, predpoludním. Popoludní návrh žilinských zákonov dostala na redakciu a konečnú úpravu komisia, ktorej členmi boli Eliáš Láni a Alexander Socovinus, farár z Prievidze, za duchovný stav a právnici Juraj Lehotský a Jaroslav Zmeškal z Trenčianskej stolice za stav svetský. Táto komisiazostavila definitívny text zákonov i formulu biskupskej prísahy.
Zatiaľ ostatní účastníci synody rokovali o právach a povinnostiach superintendentov a o ich plate. V posledný deň synody, 30. marca, prikročilo sa k voľbe prvých evanjelických superintendentov. Mali sa nimi stať osoby vynikajúce učenosťou, zbožnosťou, vážnosťou a bezúhonným životom. Najprv bol určený počet superintendencií. Ako uviedol Juraj Turzo vo svojej predsynodálnej reči, územie 10 stolíc bolo príliš rozsiahle na to, aby ho mohol administrovať jeden superintendent. Navrhol vytvorenie troch superintendencií. Na ich vedenie boli volení traja superintendenti. Jednotlivé superintendencie boli ohraničené takto: do superintendencie Trenčianskej (Bytčianskej) mali patriť stolice Liptovská, Trenčianska, Oravská, do superintendencie Banskej (Breznianskej) stolice Hontianska, Novohradská, Turčianska, Zvolenská a do superintendencie Nitrianskej boli zahrnuté stolice Nitrianska, Bratislavská a Tekovská. Na voľbu boli pre každú superintendenciu navrhnutí traja kandidáti. Pre Trenčiansku superintendenciu to boli Eliáš Láni, Ján Lazicius a Mikuláš Baticius, pre Banskú superintendenciu Samuel Melík, Matej Lochman a delegát z Novohradu, pre Nitriansku superintendenciu boli kandidátmi Izák Abrahamides (nebol na synode prítomný), Ján Fabriciusa Ján Ponický. Synodáli v neprítomnosti navrhnutých písomne odovzdali svoje hlasy pre jednotlivých kandidátov. Výsledok hlasovania oznámil palatín.
Za superintendentov boli zvolení Eliáš Láni, Izák Abrahamides a Samuel Melík. Všetci traja superintendenti boli Slováci, čo je dôkazom prevahy slovenskej národnosti v utváranej evanjelickej cirkvi vo vtedajšom Uhorsku. Slávnostná inštalácia prvých evanjelických superintendentov prítomných na synode sa uskutočnila hneď po ich vyvolení v žilinskom chráme za prítomnosti palatína, účastníkov synody a ostatných veriacich. Slávnostný akt inštalácie vykonal Ján Fabricius a zbor seniorov podľa obradov wittenberskej cirkvi a ukončený bol spevom starokresťanskej hymny Te Deum laudamus.
Na Žilinskej synode sa pamätalo aj na evanjelikov nemeckej a maďarskej národnosti. Pre evanjelikov nemeckej národnosti boli zvolení inšpektori - bratislavský kazateľ Štefan Heuchelin a pre banské mestá banskoštiavnický farár Pavol Lentz. Pre evanjelikov maďarskej národnosti Štefan Kürti. Inšpektori boli v podstate zástupcami biskupov - superintendentov, preto boli volení z radov kňazov. Inšpektorov pre nemeckých a maďarských evanjelikov navrhol ustanoviť palatín.
Žilinská synoda uzákonila 16 cirkevných zákonov, ktoré dali evanjelickej cirkvi samostatnú právnu organizáciu. Vlastné zákony a ustanovenia Žilinskej synody sú súčasťou širšie koncipovaného dokumentu, ktorý sa označuje pojmom Acta et conclusiones - Aktá a uzávery Žilinskej synody. Aktá obsahujú nielen vlastné zákony a ustanovenia, ktoré sú štylizované prostredníctvom šestnástich zákonných článkov legislatívnej povahy, ale i rad ďalších dôležitých pasáží vieroučnej a organizačnej - deklaratórnej a zápisničnej povahy o účastníkoch, konaní a rozhodnutiach Žilinskej synody.
Text 16 zákonov v skrátenom slovenskom preklade od Daniela Veselého znie:
1. Superintendenti, dozorcovia a seniori si majú všemožne dať záležať, aby čistým pravoverným učením a bezúhonnosťou života i mravov mohli svietiť svetlom ostatným pastierom a stádu.
2. Majú každoročne sami navštevovať cirkvi, a to ako len budú môcť alebo prostredníctvom svojich seniorov. Majú byť prítomní každoročne na kňazských zhromaždeniach.
3. Na vizitáciách majú zisťovať, ako kazatelia vyučujú, či vedú ľud k modlitbám a katechizáciám. Majú skúmať mravno-náboženský život kazateľov a ich vzťahy s cirkevníkmi.
4. Všetky dôchodky kostolov, fár, škôl a nehnuteľností majú evidovať a chrániť.
5. Kazateľov a učiteľov majú brániť proti každému bezpráviu a pohaneniu.
6. Majú ustáliť jednotné obrady a agendu. Maďarských kazateľov netreba nútiť, aby nosili kamže.
7. Kandidátov súcich vekom a bezúhonnosťou života majú komisionálne skúšať a vysvätiť podľa poriadku wittenberskej cirkvi. V záujme prehlbovania vedomostí môžu ísť do zahraničia, a to s odporúčaním superintendentov. Pred vysvätením musia bezvýhradne podpísať Knihu svornosti.
8. V prípade zákonného vyšetrovania nech si superintendenti prizvú práva znalé, ale nezainteresované osoby.
9. Pri súdení nepravého učenia, cudzoložstva a iných mimoriadnych hriechov niektorého kňaza nech si superintendent zvolá mužov znalých práva, ktorí preskúmajú vinu a usvedčeného zbavia hodnosti, vylúčia, odnímu mu plat a odovzdajú politickej vrchnosti na potrestanie. Menšie prečiny nech odovzdajú seniorom a inšpektorom.
10. Kňaz na faru povolaný má sa najprv predstaviť superintendentovi, inšpektorovi a seniorovi, aby preukázal, že má zákonné povolanie a osvedčil svoj súhlas v živote a v učení.
11. Kto je vo svojom bratstve nespokojný s rozsudkom seniora a jeho dekanov, môže sa odvolať k superintendentovi, ktorý ho posúdi a môže dať preskúmať v tom istom alebo inom bratstve.
12. Superintendent má spravovať a súdiť nie podľa privátnej chúťky a osobnej mienky, ale podľa zákonov. Zatvrdilých po jednom alebo druhom napomenutí nech vyobcuje a o svojom rozhodnutí informuje vrchnosť, seniorov a inšpektorov.
13. Predvolanie kňaza má superintendentovi vybaviť senior alebo inšpektor prostredníctvom iného kňaza.
14. Politická vrchnosť má na požiadanie superintendenta alebo inšpektora zastať sa a chrániť superintendentov, inšpektorov alebo farárov pred urážkami.
15. Výsady, predpráva a slobody niektorých bratstiev, ak sa neprotivia ustanoveniam synody, nech ostanú v úžitku.
16. Na zachovanie predneseného bola superintendentom predpísaná prísaha.2
Text superintendentskej prísahy bol pričlenený k šestnástemu zákonu (kánonu, článku) Žilinskej synody. Jej vieroučný základ je principiálne ukotvený v Písme svätom, Augsburskom vyznaní a Formule svornosti. Text prísahy, ktorý superintendenti Eliáš Láni, Samuel Melík a Izák Abrahamides skladali v slovenskom preklade Juraja Janošku znie nasledovne:
Ja N. N., slova Božieho kazateľov superintendent, prisahám pred tvárou večného Boha, Otca, Syna a Ducha svätého a sľubujem, že v živote svojom, verejne i súkromne, nijaké iné učenie nebudem učiť a napomáhať, jedine to, ktoré je obsiahnuté v Písmach prorockých a apoštolských a ktoré je ukotvené vo vyznaní augsburskom, v Augsburgu cisárovi Karolovi V. roku 1530 predloženom, a ktoré sa vo Formule svornosti obsiahnuté nachádza. Starostlivo a prísne budem dbať na to, aby toto vyznanie i páni seniori i páni slova Božieho kazatelia do mojej starostlivosti zverení vyznávali a učili. Pánom farárom cirkvi i celému stádu, mne podriadenému, budem sa usilovať s pomocou milosti Ducha Svätého byť takým predstaveným, ako sa svedčí na dobrého a verného pastiera duší a slova Božieho kazateľa. Usilovať sa ďalej budem zachovávať zákony, ktoré predpísané sú duchovným jednotlivých kontubernií, stolíc a dištriktov i mne v úrade superintendenta. Budem sa starať, aby všetkými i jednotlivcami pod môj dozor patriacimi boli zachovávané a nasledované. Toto všetko chcem zo všetkých síl svojich plniť. Pri tom nech mi pomáha Boh Otec, Syn i Duch Svätý a moja kresťanská viera. Amen.3
Po skončení synody, 30. marca 1610, bolo vyhotovených 25 rukopisných exemplárov Aktov a záverov - Zákonov a ustanovení Žilinskej synody. Rozposlané boli desiatim stoliciam, na území ktorých boli ustanovené superintendencie.
Platnosť Žilinskej synody bola založená na krajinskom zákone o náboženskej slobode. Za Zákony Žilinskej synody za zaručil palatín Juraj Turzo a potvrdil ich v roku 1620 v Banskej Bystrici aj Uhorský snem.
Žilinská synoda položila právne základy osamostatnenia sa evanjelickej cirkvi a. v. v Hornom Uhorsku a dovŕšila jej trojstupňovú organizáciu. Pre organizáciu evanjelickej cirkvi bolo po založení seniorátov najdôležitejším činom ustanovenie superintendencií (diecéz alebo dištriktov). To znamenalo osamostatnenie sa evanjelikov spod právomoci katolíckej cirkvi a jej hierarchie v každom ohľade. Predovšetkým definitívne vymanenie sa z vplyvu a jurisdikcie katolíckych biskupov ako aj možnosť ordinovania evanjelických kňazov, ktorý už nemuseli na vysvätenie chodiť do zahraničia. Negatívny ohlas zo strany katolíckej hierarchie bol pochopiteľný, keď okrem vplyvu prišli aj o značný zdroj prímov z cirkevných daní.
Veľký dôraz bol položený na vieroučnú čistotu evanjelickej cirkvi. Už desaťročia pred Žilinskou synodou sa evanjelici v Uhorsku pridržiavali Augsburského vyznania a Melanchtonových Loci communes, ale z dôvodu obrany pred rekatolizačnými snahami panovníka a katolíckejhierarachie si vytvárali aj vlastné vyznania viery, ako boli Confessio Pentapolitana (r. 1549), Confessio Montana (r. 1559) či Confessio Scepusiana (r. 1569). Až do konca 16. storočia vieroučnú jednotu evanjelickej cirkvi ohrozoval vplyv kalvinizmu. Luteranizmus zvíťazil aj vďaka Knihe svornosti (Liber Concordiae), ktorá bola vydaná vo Wittenbergu v roku 1580. V Hornom Uhorsku bola Kniha svornosti uznaná práve na Žilinskej synode.
V oblasti cirkevno-právnej Žilinská synoda prejudikovala vzťah moci svetskej a cirkevnej. V jednotlivých zákonoch dala cirkevnej vrchnosti právomoc hlavne v oblasti súdnej a ustálila aj paritu duchovných a svetských zástupcov pri rozhodovaniach na vyšších stupňoch cirkevnej správy. Svedčí o tom aj pomerné zastúpenie svetských a cirkevných činiteľov na Žilinskej synode.
Vo všetkých náboženských zápasoch, vedených proti evanjelickej cirkvi, v časoch prajných i nežičlivých sa evanjelici opierali o Akty a závery - Zákony a ustanovenia Žilinskej synody v oblasti vieroučnej i cirkevno-správnej. Z tohto dôvodu ich vydávali - v latinskom i slovenskom, ale i v nemeckom, maďarskom a anglickom jazyku, zotrvávali na ich zásadách, argumentovali nimi a dávali ich na vedomie. Vyznačovali nimi svoju historickú cestu a zdôrazňovali kontinuitu v dejinách Evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku.4
Podľa súčasného biskupa Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku Miloša Klátika bola Žilinská synoda bola prvou zákonodarnou synodou Evanjelickej cirkvi na Slovensku.5 Cirkevný historik Ján Mocko ju hodnotil ako dôležitý medzník v procese zriadenia a osamostatnenia evanjelickej cirkvi: „Slávnejšieho a pamätnejšieho dňa ťažko by bolo preukázať z minulosti cirkvi našej nad deň jej zriadenia a osamostatnenia."6
Ďalším dôležitým aspektom synody, na ktorý nemožno zabúdať je nesmierny význam pre život slovenského etnika. Podstatná väčšina signatárov reprezentovala hornouhorské (etnicky slovenské) stolice. To predznamenalo nielen smerovanie konfesionálneho vývoja na Slovensku, ale malo aj závažné dôsledky na vývoj a uplatňovanie biblickej češtiny, resp. predspisovnej slovenčiny v bohoslužobnom jazyku evanjelických kresťanov na Slovensku. Prostredníctvom evanjelických katechizmov, kancionálov, modlitebníkov, agend, kázňových textov, biblických výkladov, ale i duchovnej poézie, prózy a drámy písanej a komunikovanej v domácom zrozumiteľnom jazyku upevňovalo sa v evanjeliovej zvesti kresťanstvo a postupne sa - prostredníctvom duchovne kultivovaného jazyka - formovalo a prehlbovalo slovenské národné vedomie. Obrazne povedané: v bývalom Uhorsku začala zakresľovať budúcu mapu Slovenska. Preto - nad akúkoľvek pochybnosť - patrí ku kľúčovým udalostiam novodobých slovenských dejín. 7
Účasť prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča na oslavách 400 výročia Žilinskej synody potvrdzuje, že aj súčasný predstavitelia štátu uznávajú a hlásia sa k odkazu tejto významnej udalosti pre slovenský národ.
Rešpektovanie iných národností je ďalším podstatným odkazom Žilinskej synody. Rozhodnutia účastníkov synody sú dôkazom toho, že sa v nich pamätalo aj na duchovné potreby iných národností - Nemcov a Maďarov. V lokalitách s národnostne zmiešaným obyvateľstvom často pôsobili naraz viacerí duchovní rôznych národností: maďarskí, nemeckí a slovenskí kazatelia. V banských mestách (napr. Banská Bystrica, Banská Štiavnica) pôsobili už v prvej polovici 16. storočia nemeckí a slovenskí farári. Poddanské mestečko Hlohovec za Turzovcov malo na prelome 16. a 17. storočia až troch duchvných - slovenského, nemeckého a maďarského.
Podľa Igora Kišša8 Žilinská synoda nemala obrovský význam len pre evanjelické cirkevné zbory a kľúčový význam v dejinách slovenského národa, ale bola tiež svojím spôsobom významným projektom pre politické dejiny Európy, v zápase ľudstva o vytvorenie otvorenej tolerantnej spoločnosti v Európe. Poukazuje predovšetkým na to, že to bola snaha v praxi realizovať náboženská sloboda v Uhorsku zaručenú na základe Viedenského mieru z roku 1606 a potvrdenú Bratislavským snemom z roku 1608. Slobodu nielen pre šľachtu, ale aj pre poddaných.
Žilinská synoda z roku 1610 mala podstatný význam pri položení základov cirkevnej organizácie evanjelikov augsburského vyznania v Hornom Uhorsku. Bol položený základ vlastnej legislatívy a právneho poriadku na najvyššom stupni cirkevnej správy.
Najskôr sme sa oboznámili so situáciou pred zvolaním synody do Žiliny. Na začiatku l7. storočia väčšina obyvateľov Horného Uhorska prijalo Lutherovu reformáciu. Priaznivá situácia na usporiadanie cirkevnej správy pre evanjelikov v Hornom Uhorsku nastala po podpise Viedenského mieru v roku 1606 a potvrdení náboženskej slobody Uhorským snemom v roku 1608.
Následne sme si predstavili priebeh synody a stručne sme sa oboznámili s textom prijatých zákonov. Kľúčovou postavou synody bol jej zvolávateľ palatín Juraj Thurzo a jeho dvorný kazateľ a synodou zvolený superintendent Eliáš Láni. Synoda uzákonila 16 cirkevných zákonov, ktoré dali evanjelickej cirkvi samostatnú právnu organizáciu.
Význam a odkaz Žilinskej synody možno vnímať vo viacerých rovinách. V prvom rade je to položenie právnych základov osamostatnenia sa evanjelickej cirkvi a. v. v Hornom Uhorsku a dovŕšenie jej trojstupňovej organizácie. K tomuto odkazu sa hrdo hlásia aj súčasný predstavitelia Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku.
Ďalšou dôležitou skutočnosťou je význam Žilinskej synody v dejinách slovenského národa. Určite ju možno zaradiť ku kľúčovým udalostiam novodobých slovenských dejín. Väčšina signatárov reprezentovala etnicky slovenské stolice. Obrazne môžeme povedať, že v Hornom Uhorsku sa začala zakresľovať budúca mapa Slovenska.
Rešpektovanie a tolerancia k iným národnostiam je aj v súčasnej Európe 21. storočia aktuálnym odkazom. Rovnako tak garantovanie náboženskej slobody, ktorá umožnilo konanie Žilinskej synody. Možno len s ľútosťou konštatovať, že protireformácia v Uhorsku znemožnila, aby sa v praxi naplnili závery Žilinskej synody.
BODNÁROVÁ Miroslava: Žilinská synoda a jej význam pre Evanjlejickú a. v. cirkev na Slovensku In: Akty a závery zákony a ustanovenia Žilinskej synody. Martin, 2010, s. 53 - 59
JANOŠKA, Jur. O synode Žilinskej. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1910
KLÁTIK Miloš, Prvá zákonodarná synoda ECAV 400. výročie Žilinskej synody in: Postavy a udalosti doby Žilinskej synody Zborník k 400. výročiu Žilinskej synody v roku 1610. Liptovský Mikuláš 2010, s. 10 -15
KOVAĆKA, Miloš, Akty a závery - Zákony a ustanovenia Žilinskej synody z roku 1610. in: in: Postavy a udalosti doby Žilinskej synody Zborník k 400. výročiu Žilinskej synody v roku 1610. Liptovský Mikuláš 2010, s.126 - 132
KIŠS, Igor, Žilinská synoda a jej humánny odkaz. In: Zborník z Teologickej vedecko-historickej konferencie ECAV na Slovensku a Združenia duchovných ECAV na tému Žilinská synoda 1610, Liptovský Mikuláš 2010, s. 32 - 49
PETRÍK, Ján: 350 rokov od Synody Žilinskej. In: Evanjelický posol spod Tatier č. 6, Liptovský Mikuláš 1962, s. 4.
VESELÝ, Daniel, Dejiny kresťanstva a reformácie na Slovensku. Liptovský Mikuláš 2004
1 Bodnárová M.: Žilinská synoda a jej význam pre Evanjlejickú a. v. cirkev na Slovensku s. 53-55
2 VESELÝ, D. Dejiny kresťanstva a reformácie na Slovensku. s. 384
3 JANOŠKA, J. O synode Žilinskej. s. 32
4 Bodnárová M.: Žilinská synoda a jej význam pre Evanjlejickú a. v. cirkev na Slovensku s. 58
5 KLÁTIK M.: Prvá zákonodarná synoda ECAV 400. výročie Žilinskej synody, s. 11
6 PETRÍK, J.: 350 rokov od Synody Žilinskej. In: Evanjelický posol spod Tatier, č. 6, s. 4.
7 KOVAČKA, M.: Akty a závery - Zákony a ustanovenia Žilinskej synody z roku 1610, s. 13
8 KIŠS, I.: Žilinská synoda a jej humánny odkaz, s. 48