Luteránský Luther

Pokus o diskusiu rozdelíme do 4 téz:

1. Luteráni stoja dnes bezprostredne pred úlohou úplne nanovo kriticky zhodnotiť Luthera, a to nielen jeho osobu, ale i jeho teológiu.  2. Okruh pôsobenia pre teologickú kritiku je charakterizovaný položením etických otázok.

3. Najnaliehavejšie teologické témy pre luteránov sa týkajú cirkvi a jej pomeru k svetu.

4. Napokon - starostlivá analýza Lutherovej autority vnútri lutherstva je nepotrebná.

1. Nové kritické hodnotenie Luthera je žiadúce

Mnoho faktorov prispieva k tomu, že je žiadúce Luthera znova kriticky zhodnotiť:

a/ úžasná schopnosť človeka stvárniť budúcnosť sa domáha teologického a sekulárneho uskutočnenia sna o budúcnosti u Luthera chýbajúceho. Vo svete je to viditeľné z rozdielu medzi bohatými a chudobnými cirkvami. 

b/ Ekumenická situácia necháva perochiálne ohraničenú každú oddelenú tradíciu, pokiaľ sa táto nedá viesť a usmerňovať a pokiaľ neprijíma pomoc. 

c/ Tieň vykynoženia Židov v Nemecku živí naďalej diskusiu o Lutherovej etike a teda aj o jeho učení o dvoch autoritách - ríšach (Zwei-Reichen Lehre);

Lutherovo učenie, ktoré označili priekopníci idey o vrchnosti za podstatné, posudzujú sa stále kritickejšie, alebo ich podkopáva vo zvýšenej miere historický vývoj a výsledky iných vedeckých disciplín. Tých pár hesiel v Lutherovej tradícii už nevystačí s odpoveďami na otázky. Skôr javia náklonnosť odpovedať na otázky, ktoré vôbec neboli položené.  Výsledkom je, že mnohí luteráni pozorujú absenciu niektorých odpovedí.  Vidia, že treba rozlišovať medzi učením Luthera a pravým kresťanstvom, lebo oboje jednoducho nie je rovnoznačné. Luteráni sa cítia stále viac istí, alebo aj donútení tak ako iní kresťania použiť kriticky Luthera ako teologický prameň, ale nie ako baštu, chrániacu luteránov pred inými kresťanmi.

2. Odvetvia teologickej kritiky

Mám dojem, že teológia Lutherovej teológie, pokiaľ ju možno nájsť u luteránov je vyvolaná etickými otázkami, alebo kritikami. Napr.: použitie Lutherových spisov v súvise s vykynožením nemeckých Židov ukazuje, že je načase opraviť Lutherovu teológiu potvrdením, že význam Židov v spasiteľskom pláne Božom pretrváva (Pelikan). Lutherovo odmietnutie a útok proti sedliackej vzbure vedie okrem iného ku kritickej úvahe o jeho výklade Rim 13, ktorým nesprávne podporoval teologické oprávnenie zotročovať ľudí (Kirchner). Skutočnosť, že túto záležitosť označoval za svetskú a potom predsa pri ďalšom kroku povedal, že by sa stali mučeníkmi keby v tejto vojne padli, dokazuje nielen nekonzekventnosť, ale i zrádza teológiu, ktorá tým stavia poriadok nad spravodlivosť.

Nemecký cirkevný boj vyniesol na svetlo niekoľko dôsledkov Lutherovho premeškania vytvoriť autonómnu cirkevnú štruktúru. Na základe jeho zreteľne ospravedlniteľnej nepozornosti k budúcnosti, ktorá mala korene v jeho viere, že dejiny rapídne spejú ku koncu, chýbajú Lutherovmu zmýšľaniu prostriedky teologicky sa zaoberať terajším historickým utváraním nového sveta (Duchrow). Helmut Gollwitzer poznamenal, že luteránstvo vždy so všetkou rozhodnosťou odmietalo každý utopizmus, ale že sa práve tak starostlivo nechránilo pred opačným omylom, totiž pred sebauspokojujúcou rezignáciou voči panujúcim pomerom. Posilnený presvedčením, že hriech musí jestvovať až do konca sveta, približoval sa Luther funkcionálnemu manicheizmu: na jednej strane vláda Krista vo svedomí, na druhej strane proti tomu sa svet prenecháva vlastnej zákonitosti, autonómia tak vysokého stupňa, že svetská autorita je usadená na opačnej strane proti profetickej kritike alebo konštruktívnemu vedeniu evanjeliom.

Kritika v oblasti etiky je počiatočná kritická rozprava o Lutherovej teológii cirkvi, jednej z hlavných záujmových oblastí Luthera (Hendrix). Spozorovalo sa, že z jeho predstavy o neviditeľnosti cirkvi, alebo ako to vedci radšej formulujú - jej skrytosti, vzniklo niekoľko neblahých následkov. Bonhoefferova pripomienka, že neviditeľnosť cirkvi je vražedná, môže byť použitá aj na iné obdobia a miestne situácie mimo nemeckého cirkevného boja. Zrieknutie sa náboženskej dôležitosti spojenej s neviditeľnosťou robí každej cirkvi ľahším utiecť v núdzi pred jej povolaním voči ľuďom. Ostro povedané: čisto duchovné spoločenstvo je lacnejšie ako skutočná solidárnosť: nemá potrebu zaoberať sa vykorisťovaním chudobných národov bohatými, a v tridsiatych a štyridsiatych rokoch sa asi uľavilo svedomiu luteránov keď sa so Židmi konvertujúcimi na kresťanov neidentifikovali a nehlásili za solidárnych s nimi keď to znamenalo riziko bezpečia. Tento útek sa dal ospravedlniť luterským učením, že opravdivé kresťanské spoločenstvo je vnútornej a duchovnej povahy, nie však sociálnej (Tiefel).

Skrátka jestvujú dlhé dejiny herézií viditeľnej cirkvi, ako to luteráni s obľubou zvyknú pripisovať na ťarchu katolicizmu, zatiaľ ale je na luteránoch samých, aby odhalili herézy neviditeľnej cirkvi.

3. Cirkev a svet

Horeuvedené úvahy môžu pomáhať vysvetliť, prečo tá najnaliehavejšia a najzaujímavejšia diskusia o Lutherovej teológii sa týka učenia o cirkvi a jej vzťahu k svetu. Ekleziológia a otázka vzťahu medzi cirkvou a svetom ukazuje potrebu splynúť v jednu, jedinú tému, ako to jasne prezrádza práca Ulricha Duchrowa (spolupracovníka Lutherského svetového Spolku a autora diel .Kresťanstvo a svetová zodpovednosť- zodpovednosť za svet). Ekumenický a etický záujem splývajú v požiadavke, že jedine svetová cirkev je schopná dať odpoveď viery na výzvy, s ktorými sú dnes kresťania konfrontovaní.  Tie isté témy vyjdú najavo, ak ide o uplynulú dobu nacionálneho socializmu v Nemecku, alebo aj o strašné problémy prítomnosti a budúcnosti, totiž o to, čo je cirkev, ako sa má stavať k svetu a čo všetko tvorí jej teologické inštrumentárium (pomôcky, zariadenia). Duchrow by údajne pokladal rozsudok Hansa Tiefela za príliš radikálny (luteráni nemôžu podľa toho akceptovať Lutherovu etiku, alebo jeho učenie o dvoch ríšach (vrchnostiach) - bez toho, aby ho nepodrobili drastickej revízii). Predkladá však ostré otázky ohľadom Lutherovho zlyhania pri rozvíjaní viditeľnej cirkvi a zohľadňuje nedostatok sebakritiky medzi luteránmi.

Napriek Duchrowovej snahe zaobchádzať s Lutherom tak ohľaduplne, ako len možno, zostáva nepopierateľne pravdou, že Lutherova etická vízia sa nikdy nedostala nad perspektívu osobnej povinnosti kresťana. Jeho úloha byť cooperator a Dei (spolupracovníkom Boha) vo svete sa javí etickému horizontu obmedzenou tým, že sa nič nehovorí o širšom rámci v akom sa toto povolanie uskutočňuje. Luther nepoužíva napr. metaforu o kráľovstve božom, alebo iné kozmické obrazy aby tým naznačil, že osobné povolanie sa uskutočňuje v rámci božieho poverenia pre nový svet v tomto, s týmto a pod týmto poverením.

Akokoľvek diskusia skončí zdá sa, že niekoľkí luteráni sú pripravení stavať sa odmietavo k Lutherovmu názoru, ak on skutočne povedal a aj takto rozmýšľal:-Christus non curat politiam aut oeconomiam- (W.A:TR I 470,932).  Diskusia o učení .dve ríše- má nevyhnutne aj vzťah k učeniu o ospravedlnení.  Skutočne by sa mohla debata o učení .dve ríše- pokladať za osobitný druh formy, s ktorou sa dnes diskutuje učenie o ospravedlnení. To znamená, že byť ospravedlnený pred Bohom už žiada nielen v mysli preberať zodpovednosť za usporiadanie sveta, ale s vnútornou nevyhnutnosťou aj spolupôsobiť. Mnohí sa stotožňujú s Duchrowom v tom, že to je tá otázka, ku ktorej sa má cirkev rozhodujúco vyjadriť: čím ona je pre dnešný svet.  Ak je to pravda, vtedy smieme očakávať nejaké prekvapenie v obnovenej diskusii o Lutherovom takzvanom reformátorskom prelome. Pre jednu celú generáciu bola táto diskusia spôsobom akým vyhlasovali luteráni svoju vlastnú teologickú identitu, odkedy problém vyžadoval definíciu toho, čím sa .reformátorská teológia- odlišuje od počiatočnej.

4. Lutherova autorita vo vnútri luterstva

Ochota prijať teologickú kritiku, alebo korektúru Luthera nie je veľmi rozšírená.  Často sa stretávame v literatúre o Lutherovi s predpokladom, že kritizovať ho znamená kritizovať evanjelium. Alebo tiež, že je dôležitejšie vziať do ochrany jeho dobré meno, než teologicky posudzovať skutočnosť, že Lutherova teológia sa stala spoločníkom vo vytváraní nacionálneho socializmu (Greene).

Vo väčšine prípadov sa obmedzuje kritika Luthera na kritiku jeho osobných chýb, ktoré odhaliť nie je veľmi ťažké. Pritom zostáva nedotknutou otázka či a v akom rozmere je dovolená aj kritika Lutherovej teológie. Skloňujeme iba jedno slovo ohromného zakladateľa: luteráni napádajú Lutherove hriechy, ale prenechajú iným útočiť na jeho učenie.

Dôvodom je podľa môjho názoru, že Luther je niekto viac než ktokoľvek iný, než jeden teológ medzi ostatnými - on predstavuje inštitúciu. Jeho miesto v luterstve sa nemôže porovnať napr. s miestom Tomáša Akvinského v katolicizme. Odstráňme Tomáša a ešte stále zostane zachovaná katolícka tradícia. Ale odstráňme Luthera a spýtajme sa čo potom ešte zostane!  Luther sa tešil (alebo je obeťou) istého druhu pápežskej neomylnosti. Nie že by z otrockého rešpektu robili z neho niečo, čo by bolo ešte viac než sám pápež, alebo by mu preukazovali ešte väčšiu pozornosť. Skôr získava na rozhodujúcom význame - tak ako i pápeži - ak je jeho tradícia v nebezpečí.  Vždy, keď sa luteráni pokúsia povedať, kto sú a čo by mali robiť, je Luther rozhodujúcou súčasťou diskusie. Kde sa zdá, že on hovoril ex officio, tam je sporná otázka riešená.

Lutherove smerodajné teologické kategórie sa vo väčšine lutherskej literatúry berú tak vážne, že iba biblickí autori sa spomínajú spolu s ním. Nieto teológa v luterskej tradícii, ktorý by stál na tej istej rovine ako on. Stojí skoro vedľa Pavla a Jána. Len malý, alebo vôbec žiaden rozdiel sa nerobí medzi Bibliou a Lutherom. Kritika Luthera sa tak ipso facto zdá byť kritikou samého evanjelia, takže nezasvätenec by mohol mať dojem, že nemôže existovať kritika Luthera, ale iba knihy Ester, listu Jakubovho, Apokalypsy a iných "slamených" častí Písma sv.

Luther je magistérium luterstva, ale na iný spôsob než toto slovo znamená v katolicizme. Katolícke magistérium žije v hierarchickej postupnosti. Luther je mŕtvy, ale jeho autorita pôsobí ďalej vo formovaní svedomia a tieto sú autoritou oprávnené bez toho, že by zároveň boli povinné každú z jeho náuk nasledovať. Toto luteránske svedomie má svoj vzor v Lutherovom vystúpení pred ríšskym snemom vo Wormse 1521. .Tu som bol cirkvou ja,-hovoril neskôr. Štvrtý internacionálny Lutherský kongres (St. Louis, 1971) sa nezaoberal výslovne témou o Lutherovej autorite, ale výklad Bernharda Lohsea o svedomí vyjavil jej pravé (skutočné) tajomstvo. Luther zmocnil každého kresťana stáť pevne a neodvolávať možnosť posudzovať učenie sám na podklade slova Božieho.

Neskoršie protestantské právo na súkromné vysvetlenie je jednoznačne nie rozšírením Lutherových myšlienok, ale ich rozpustením (zmäkčením), lebo Lutherovo svedomie je jednoducho autonómne ľudské svedomie. Skôr je autoritatívne spevnené Božou pomocou: .Naša teológia je istá, pretože nás premiestňuje na stanovisko mimo nás. . .- (W.A.40/1.589.8).  Lutherské svedomie sa prejavuje tak vnútri lutherstva, ako i na ekumenickom javisku. V americkom luterstve sa uplatňuje vždy znova Lutherovo trvanie na slobode teologického vzdelania proti vedeniu luterskej cirkvi Missouri-Synody, ktorá sa snaží záväzne uložiť teologickým náukám v cirkvi novú definíciu neomylnosti Písma sv. Irónia tejto požiadavky spočíva v tom, že cirkevné vedenie tým robí presne to, čo podľa toho - z Lutherovho pohľadu - spôsobilo pápežstvo, keď sa on dostavil k lipskej dišputácii: vyhlasuje nový článok viery nad Písmo sv. (čo nestojí v Písme).  Lutherova autorita dnes nie je v luteránstve diskutovaná v širokých kruhoch.  Domnievame sa však, že sa tak stane v blízkej budúcnosti, pretože ekumenická scéna k takej výskumnej práci povzbudzuje. Ako dokazuje Lohse, Luther ešte nezastával názor, že starostlivo pestované presvedčenie svedomia založené na Písme, nemusí viesť do neriešiteľných protirečení.  Keď potom takéto rozdielnosti vznikli, nebolo už východiska. Lutherovo posledné slovo (rovnako ako ku Zwinglimu) je: uč nás, čo môžeš zodpovedať pred Bohom. Takýto pohľad na vec nie je vítaný dnešnému povedomiu naliehavosti vzťahujúcej sa na spoločnosť siahajúcu za konfesijné hranice.  Teológovia sa dnes snažia vytvoriť nový priestor pre vhodné vysporiadanie sa s týmto okruhom problémov. Zdá sa, že Lutherovo miesto v tejto otázke nebolo ešte ujasnené.

Jednou alternatívou je nebrať jednoducho toto do úvahy. Zdá sa, že určitý výsledok bol pri dohovoroch docielený v Leuenbergu u luterských, reformovaných a katolíckych teológov a pri dialógoch o eucharistii v USA. V luteránskych kruhoch vládne isté znepokojenie nad týmto trendom. Zároveň sú luteráni väčšinou spokojní, že môžu súhlasiť s leuenbergskými teológmi v presvedčení, že spoločne majú podiel na jednej cirkvi Ježiša Krista a že Pán ich ku vzájomnej službe oslobodzuje i zaväzuje.  Ekumenicky zmýšľajúci luteráni sú ochotní ako sa zdá predstaviť Lutherovu teológiu skôr ako pomoc pre kresťanské spoločenstvo, než ako zbraň na obranu proti iným kresťanom. Ingetraut Ludolphy napr. používa Luthera tam, kde je užitočný a jednoducho ho ignoruje tam, kde nie je užitočný.  Otázkou je len, ktoré kritérium určuje túto voľbu. Odpoveď by mohla spočívať v tom, že určité tézy (možno menej ako 95) sa predložia ako podstatou a ekumenicky významné tézy, o ktorých si myslíme, že patria k jedinečnému charakteru luterstva ako i k jadrovému obsahu evanjelia.  Toto robí napr. Ervin Mühlhaupt, keď prednáša tri kritické učebné body, pri ktorých nesmie byť žiadny kompromis: autorita a presné poznanie Písma, pavlovské učenie o ospravedlnení (ako ho vykladal Luther) a ako priznal sporné - Učenie o dvoch ríšach alebo regimentoch. Treba priznať, že tieto tézy sú tými najviac napadanými náukami v luterstve. K obidvom posledným sme už zaujali stanovisko. Dejiny dokázali, že reformátorská „jasnosť" alebo presné pochopenie Písma boli práve dosť jasné na to, aby zavinili nevyčerpateľný rozkol, nie budovali jednotu. Ďalšia komplikovanosť problému vyplýva z možnosti nahliadnutia - dnes už bežného - do mnohoznačnosti biblickej reči a do značnej rozdielnosti medzi biblickými autormi v ich podaní toho, čo je podstatné. Laici sú dnes s touto problematikou rovnako oboznámení ako teológovia. Nedbajúc na také ťažkosti, rozhodne niet znaku, podľa ktorého by sami ekumenickí luteráni boli ochotní ustúpiť; kritické nové hodnotenie Luthera ich skôr zamotáva do kladenia otázok, ktoré sa dotýkajú ich najvlastnejšej teologickej identity. Viac ako iné kresťanské spoločenstvo, luterstvo uzákoňovalo vlastnú identitu pomocou svojho učenia.  Teraz však ekumenické a etické požiadavky naliehajú ísť objaviť novú zem.

Ich zakladateľ dáva k tomu zdravú radu: „Buďte učeníkmi Kristovými, nie Lutherovými!"

Concilium 10/1976