Utrpenie a jeho význam z novozmuvného hľadiska

Problém utrpenia je veľmi aktuálnou a dôležitou témou. Na danú tému bolo napísané množstvo rôznych kníh, ktoré ju podávali a rozoberali z rozličných strán. Táto skutočnosť však neubrala na aktualite, zaujímavosti a dokonca ani na zložitosti témy utrpenia. Ešte stále existuje veľa otázok spojených s utrpením, ktoré trápia skoro každého človeka a ktoré aj naďalej budú predmetom záujmu mnohých autorov.

Otázky o utrpení zamestnávajú množstvo ľudí, medzi ktorými sú tí, čo priamo prežili alebo prežívajú utrpenia, ako aj jednoduchí diváci, prispievajúci k problematike utrpenia iba teoretickými úvahami. Tu však chcem podotknúť skutočnosť, že k spracovaniu danej témy ma viedla silná túžba napomôcť človeku, ktorý prechádzal alebo prechádza určitým druhom utrpenia, uchopiť jeho zmysel a následne víťazne prejsť cez túto bolesť. Pod výrazom „víťazne prejsť“ rozumiem naplnenie zámeru, ktorý Boh sleduje pri dopustení utrpenia na určitú osobu.

Je potrebné ešte poznamenať dôležitú skutočnosť, že pochopenie utrpenia a zodpovedanie množstva naliehavých otázok, ktoré sa s touto problematikou spájajú, je vecou spirituality, nielen racionality. Týmto výrokom vôbec nechcem podceňovať ľudský rozum. V skutočnosti chcem povedať len toľko, že náš rozum nestačí na to, aby mohol úplne pochopiť bolesť. O danej problematike sa dá veľa uvažovať, diskutovať, snažiť sa nájsť racionálne argumenty, ale skutočne uchopiť utrpenie môžeme len v Božej prítomnosti.

Definícia utrpenia

Existuje množstvo definícií utrpenia, ktoré sa snažia uchopiť a popísať daný jav ľudskej existencie z rôznych hľadísk.

Americký evanjelikálny teológ Barry D. Smith definuje utrpenie ako: „prežívanie fyzickej bolesti alebo duševné utrpenie“.1 Ďalšia definícia utrpenia znie nasledovne: „Utrpenie je globálne narušenie kvality života vyvolané kombináciou bolesti, obmedzením funkčnosti a početnými psycho-sociálnymi faktormi“.2 Filozof a teológ Michael Stoeber hovorí o utrpení ako o bolestivom stave vedomia, ktoré by človek nerád prežíval.3

Profesor z Katolíckej univerzity v Ružomberku Anton Fabian poukazuje na skutočnosť, že „za každou formou utrpenia možno teda vybadať určité prežité zlo, kvôli ktorému človek trpí“.4 Podľa neho utrpenie má somatickú a psychickú dimenziu, čo napomáha k presnejšiemu definovaniu určitých stavov človeka a adekvátnej voľbe prostriedkov na „dosiahnutie správnych cieľov“.5

Nová zmluva definuje utrpenie ako stav prežívania telesnej, alebo duševnej bolesti, ktorá je dôsledkom pádu a hriešnej porušenosti človeka.6

Dané definície poukazujú na skutočnosť, že utrpenie v živote kresťana je reálne prítomné a je neoddeliteľnou súčasťou jeho existencie. Bolesť a utrpenie patrí k činiteľom človeka, ktorými človek prevyšuje stvorené veci. Utrpenie má v sebe určité tajomctvo, prebúdza v človeku súcit, vyvoláva úctu a napĺňa ho obavou. Novozmluvné texty podávajú jeden celistvý obraz a zanechávajú jednú konzistentnú správu o utrpení, ktoré obklopuje človeka v rôznych podobách a formách.

Formy utrpenia

V Novej zmluve nachádzame veľa textov, ktoré pojednávajú o utrpení z rôznych hľadísk a poukazujú na rôzne aspekty tohto javu.

1 Nemoc

Výrečným príkladom novozmluvného chápania nemocí sú predovšetkým slová a činy Pána Ježiša Krista. Pri skúmaní Majstrovej služby si všímame skutočnosť, že v mnohých prípadoch ide o jasnú väzbu medzi prestúpením Božej vôle a chorobou. Toto sa zreteľne ukazuje na Ježišovom uzdravení porazeného. Spojením výrokov „odpúšťajú sa ti hriechy“ a „...vstaň, vezmi si lôžko a choď domov“, Pán Ježiš Kristus podporuje starozmluvný pohľad na vzťah hriechu a nemoci, ako príčiny a následku (Mk 2,1-12).

Druhým, nemenej výrečným príkladom, by mohol slúžiť príbeh o uzdravení nemocného v Betezde. Po uzdravení nemocného Ježiš Kristus ho varuje: „Ajhľa, ozdravel si, nehreš viac, aby sa ti nestalo niečo horšieho“ (Jan 5,14). Tento výrok poukazuje na fakt, že nemoc dotyčného bola spôsobená jeho vlastným hriechom.

Avšak, nie vždy nemoc je priamym dôsledkom hriechu človeka. O tom svedčí napríklad príbeh o uzdravení slepého od narodenia: „Ako šiel, zbadal človeka slepého od narodenia.  Jeho učeníci sa ho opýtali: Rabbi, kto zhrešil, že sa narodil slepý? On, či jeho rodičia?   Ježiš odpovedal: Ani on, ani jeho rodičia nezhrešili, ale stalo sa to preto, aby sa na ňom zjavili Božie skutky.“ (Jan 9, 1-3). Ježiš v danej situácii „odmieta hovoriť o otázke osobnej viny človeka slepého od narodenia“7 a zdôrazňuje Boží zámer z týmto človekom: „...stalo sa to preto, aby sa na ňom zjavili Božie skutky.“ (Jan 9,3).

2 Zomieranie a smrť

V užšom slova zmysle zomieranie je individuálny degeneratívny proces, ktorý trvá rôzne dlho a ktorý končí smrťou.8 Zomieranie v prípade nevyliečiteľných chorých začína diagnózou nevyliečiteľného ochorenia, keď uzdravenie je vnímané ako nereálna skutočnosť a smrť je očakávaná v blízkej budúcnosti. Z klinického hľadiska sa posledná fáza umierania označuje ako terminálny stav. Zomieranie je považované za finálnu fázu života.9 „Proces zomierania znamená dekompenziu, postupné slabnutie a emocionálne zúženie."10

Smrť je dôsledkom trvalého, so životom nezlučiteľného poškodenia mozgového tkaniva. „Z biologického hľadiska je smrť udalosť, ktorá ukončí funkcie organizmu ako jednotného homeostatického systému a zaháji postupnú dezintegráciu jeho zložiek."11 Fyziologická smrť nastáva vtedy, keď sa naplnil geneticky daný program života. Patologická smrť je smrť spôsobená chorobou, úrazom alebo násilím v dobe kratšej, než je určená genetickým programom.12

Aj napriek tomu, že sa o smrti väčšinou hovorí ako o biologicko-somatickej udalosti, vzťahuje sa na človeka ako celok. To znamená, že ide aj o psychickú, sociálnu a predovšetkým duchovnú dimenziu ľudskej existencii.

V Novej zmluve nachádzame najpoužívanejšie slovo θάνατος (thánatos), ktoré sa prekladá ako smrť. Tento biblický pojem vyjadrujú telesnú, duchovnú ale aj večnú smrť. O smrti čítame už na prvých stránkach Svätého Písma. Smrť je následkom hriechu. Vzpurný človek neposlúchol Hospodina a jedol z ovocia stromu života, aby sa mohol podobať svojmu Stvoriteľovi. Následkom tohto činu smrť sa stala súčasťou ľudskej existencii. Apoštol Pavol hovorí: "...skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť..." (Rim 5,12).

Nová zmluva ukazuje, že telesná smrť nie je koncom, ale je vnímaná ako akýsi prechod do večného života. Smrť je koniec pozemského putovania človeka, času Božej milosti, ktorý je udelený človeku, aby slúžil Hospodinovi a tak rozhodol o svojom večnom živote.

Na jednej strane vidíme neposlušnosť prvého človeka, na druhej strane sa poukazuje na vykupiteľské dielo Ježiša Krista: "ponížil sa a stal sa poslušným až na smrť, a to smrť na kríži." (Fil 2,8) Ježiš Kristus svojou poslušnosťou porazil smrť. Teraz, vďaka Kristovi kresťanská smrť má pozitívny zmysel: „Veď pre mňa žiť je Kristus a umrieť je zisk“ (Flp 1,21). Smrťou Boh povoláva veriaceho človeka k sebe. Preto kresťan môže pociťovať voči smrti podobnú túžbu ako apoštol Pavol. Veriaci človek vie, že keď skončí život v smrteľnom tele, má pripravený večný príbytok v nebesiach. „Biblia prináša zvesť o nádeji, sláve a víťazstve, istotu o živote po smrti. Smrť pre toho, kto jej zvesť príjme, znamená cestu "domov"“13. Na inom mieste apoštol Pavol podotýka: „Vierohodné je toto slovo: Ak sme spolu s ním zomreli, spolu s ním budeme aj žiť“ (2Tim 2,11). Sväté Písmo taktiež hovorí, že ten, kto verí už teraz prešiel zo smrti do života: „Amen, amen, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý má poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života“ (Ján 5,24).

Treba povedať, že zomieranie a smrť zohrávajú špecifickú úlohu v živote človeka a pomimo iného majú aj edukačný zmysel z biblicko-eschatologického hľadiska.
Perspektíva smrti zbavuje človeka jeho nekorektných a skreslených pohľadov na život. Myšlienky na koniec ľudského života odvádza myseľ od prehnaného egocentrizmu a redukuje strach, ktorý mizne pri koncentrácii ľudskej mysli na večné Božie veci. 

Smrť veľakrát zasahuje aj do života. Jej predzvesťou je choroba, utrpenie, bolesť a strach. Ukazuje, že človek nie je pánom svojho života a raz príde čas, že sa mu život definitívne odníme. Smrť takto dáva životu pečať konečnosti a ohraničenosti. Písmo porovnáva život človeka s „parou, ktorá sa na chvíľu ukáže a potom zmizne“. (Jak 4,14).14 A preto je potrebné pamätať na výzvu Ježiša Krista: "Bedlite teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán... Buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte" (Mt 24,42-44). Tento text Písma upozorňuje kresťana na nutnosť žiť tak, aby smrť ho našla pripraveného. Tiež Jakub poukazuje na limitovanosť ľudského života a náhlosť jeho konca (Jk 4,13-15).

Pri téme zomierania a smrti vo vzťahu k utrpeniu treba poznamenať, že vo väčšine prípadov utrpenie ako sprievodný jav zomieranie sa týka v prvom rade trpiaceho. Zomieranie prináša bolesť fyzickú ale aj psychickú. Nakoľko človek bol stvorený pre večnosť (nesmrteľnosť) je prirodzene, že sa smrti bráni. Samotný Ježiš Kristus pred ukrižovaním prežíval smrteľnú úzkosť, sa modlil: "Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty" (Mt 26,39) Následne ukrutné bolesti a utrpenie prežíval na kríži. Na druhej strane samotná smrť nie je utrpením pre zomierajúceho ale pre pozostalých.

3 Prírodné katastrofy

Existujú však utrpenia, ktoré nie sú zapríčinené priamou intervenciou človeka, ale sú dôsledkom prírodných katastrôf. Medzi ne patria napríklad zemetrasenia, záplavy, tajfúny, hurikány, lavíny a iné. Treba však povedať, že sa často iracionálna aktivita človeka stáva príčinou prírodných katastrôf. Teda veľakrát človek nepriamo participuje na vzniku utrpení vyvolaných prírodnými katastrofami.

V Písme Svätom vidíme, že prírodné katastrofy postihujú všetkých ľudí – spravodlivých aj nespravodlivých. Pre každého z nich má však iný účinok. Človek, ktorý pozná Pána a dôveruje Mu, prejde cez utrpenie a bude posilnený. Prežije naozajstnú Božiu milosť v týchto najhorších situáciách. Spravodlivý, ktorý zahynie, bude sa tešiť z Božej prítomnosti. Na druhej strane, nespravodlivý človek prechádzajúc cez utrpenia bude to zažívať ako Boží trest.

Ježiš Kristus hovoriac o svojom druhom príchode poukazuje na znaky, ktoré budú sprevádzať túto udalosť. Medzi nimi sú aj prírodné katastrofy: „...bude hlad (a mor) a miestami zemetrasenia“ (Mt 24,7). Človek sa musí pripraviť na toto obdobie, lebo je to „počiatok bolesti“ (Mt 24,8).

Súhrnom treba povedať, že utrpenie spojené s prírodnými katastrofami má veľa nezodpovedaných otázok a človek má obmedzené schopnosti mu predísť.

4 Ustarostenosť

V Reči na vrchu, ktorá je akousi „Magna chartou“ nebeského kráľovstva, obsahujúcou jeho princípy a zákony, Pán Ježiš Kristus, medzi iným, hovorí svojim učeníkom aj o ustarostenosti a jeho nebezpečenstve pre ich život (Mt 6,25-34). S Pánovým slovami rezonuje aj perikopa z  F 4,6-7.

Ježiš Kristus povedal: „nebuďte ustarostení“ (Mt 6,25). V tomto verši je použite grécke slovo, ktoré sa prekladá ako ustarostený, utrápený, ustráchaný, úzkostlivý, trýznivo rozmýšľať o niečom, strachovať sa o niečo alebo trápiť sa určitou vecou.15

John Wesley „ustarostenosť“ označuje za: „úzkostlivú, znepokojujúcu starostlivosť, starostlivosť, ktorá mučí, starostlivosť, ktorá zraňuje dušu alebo telo... starostlivosť, ktorá podľa zlej skúsenosti pije krv a vysáva ducha, ktorá sa vopred bojí biedy, vopred nás mučí... starostlivosť, ktorá otravuje požehnanie dneška strachom z toho, čo môže prísť zajtra, ktorá sa nemôže radovať z prítomnej hojnosti kvôli obáv z budúceho nedostatku“16

Na druhej strane treba ujasniť, čo ustarostenosť nie je alebo, presnejšie povedané, s čím by sa nemala stotožňovať. Slovo ustarostenosť by sa nemalo zamieňať s pojmom aktivita alebo práca. Keď človek pracuje, neznamená to, že musí byť ustarostený alebo trápiť sa s touto prácou. Ustarostenosť nie je ani starostlivosť o niečo. Starostlivosť je normálnou súčasťou života každého človeka, ktorá je vlastná aj Stvoriteľovi (1Pt 5,7). Ustarostenosť nie je totožná ani s plánovaním budúcnosti. Práve naopak, ľahkomyseľnosť a nedbanlivosť by mala byť vzdialená kresťanskému poňatiu.

Ďalej, pokračujúc vo svojom vyučovaní na vrchu, Ježiš Kristus uvádza príklady z prírody a bežného života, aby ukázal Božiu starostlivosť o človeka a nebezpečenstvo, a spolu s tým aj nezmyselnosť, ustarostenosti (Mt 6,25-32). Zároveň nastoľuje správne hodnoty a priority pre život svojho nasledovníka, ktoré mu pomôžu prekonať túto formu utrpenia (Mt 6,33-34).

Tam, kde je prítomná ustarostenosť, tam nie je dôvera v Boha. Začiatok ustarostenosti je koniec viery, začiatok viery je koniec ustarostenosti. Výraz „ľudia malej viery“ vo verši 30, poukazuje, že koreňom ustarostenosti je absencia viery v Boha.

V súvislosti s vyššie povedaným, sa stáva jasné, prečo Ježiš Kristus prikazuje: „Nebuďte ustarostení!“.17

Pán však nezostáva len pri rozkaze, ale nastoluje konkrétne kroky k oslobodeniu zo zajatia ustarostenosti. Prvé, čo by každý ustarostený človek mal urobiť, je, že si správne ustanoví priority a bude sa usilovať dosiahnuť ich. To znamená, že bude „hľadať najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť“ (Mt 6,33). Takže tu vidíme, že kresťan nielenže by nemal „hľadať“ a túžiť po pominuteľných pozemských veciach, ako to robia pohania, ale má „hľadať“ niečo oveľa hodnotnejšie a vzácnejšie – Božie kráľovstvo.

Spolu s hľadaním Božieho kráľovstva sa kresťan má usilovať o „Jeho spravodlivosť“. Spravodlivosť je ovocím Božej vlády v srdci kresťana. Spravodlivosť je láska k Bohu a ľuďom, ktorá pochádza z viery v Pána Ježiša Krista. Táto láska vedie k správnemu zmýšľaniu voči Bohu a ľuďom a k svätému životu. Je to Boží dar, ktorý bol udelený človeku pre spravodlivého Ježiša Krista a skrze Neho. Spravodlivosť je Pánovým dielom, ktoré koná v každom svojom nasledovníkovi, a to prostredníctvom Ducha Svätého.18

Treba zdôrazniť, že „hľadať kráľovstvo Božie“ a „spravodlivosť“ treba „najprv“. Ježiš tu nemá na mysli časový rozmer, ale týmto slovom poukazuje na kráľovstvo Božie ako na primárnu hodnotu v živote kresťana. Božie kráľovstvo nie je jednou z mnohých priorít nasledovníka Ježiša Krista, ktorej sa musí venovať ako prvej (časovo), ale je tou „najprvšou“, primárnou a jedinečnou hodnotou v jeho živote.

Keď kresťan bude „hľadať najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť“, to všetko ostatné mu „bude pridané“. Všetko, čo človek potrebuje pre svoje telo a život, a to v takej miere, v akej Boh uzná za vhodné, bude mu dané. Pri hľadaní kráľovstva Božieho, človek nenájde len to, čo hľadá, ale aj to, čo nehľadá, t.j. materiálne veci.

Za druhé, cesta k oslobodeniu od utrpenia vo forme ustarostenosti leží v dôvere v Boha a v úplnom odovzdaní sa do Jeho rúk.

Veď On zasľúbil, že „pridá“ všetko, čo človek potrebuje pre život. Túto starostlivosť Boh vzal na seba. Človeku zostavá len dôverovať Pánovi.

Okrem toho, každý deň má dosť „svojho trápenia“. Grécke slovo kakίa (kakía), ktoré je tu preložené ako trápenie, znamená aj zlobu, neprávosť alebo bolesť.19 Zajtra môžu prísť nové starosti, trápenia, útlaky, ktoré sa budú riešiť „zajtra“. Preto je nesprávne sa trápiť tým, čo bude zajtra. Veď je možne, že k tomu ani nedôjde. Istá je skutočnosť, že sa Boh dnes postará o svoje deti a zajtra pre nich má novú milosť.20

Ustarostenosť, ako druh utrpenia, skľučuje človeka a prináša mu veľa bolesti.21 Má negatívny vplyv aj na jeho duchovný život, a preto musí byť odstránená. Cesta k oslobodeniu od jarma ustarostenosti spočíva v „hľadaní kráľovstva Božieho a Jeho spravodlivosti“ a dôvernej odovzdanosti sa Bohu.

5 Prenasledovanie

Táto forma utrpenia nie je dôsledkom hriechu a prestúpenia Božej vôle človekom, ktorý zakúša prenasledovanie. Skôr naopak, človek trpí a je prenasledovaný kvôli tomu, že je nasledovníkom Ježiša Krista a koná Božiu vôľu. Taktiež táto forma utrpenia, na rozdiel od predchádzajúcich, sa má chápať ako normálna udalosť v živote spravodlivého človeka, ktorá bude súčasťou jeho cesty za Pánom. (1Tes 3,3-4).

Slovo Božie sa pozerá na prenasledovanie spravodlivých ako na neoddeliteľný prvok ich života zasväteného Bohu.

Vo svojej reči na vrchu Ježiš Kristus vyhlasuje: „Blahoslavení prenasledovaní za spravodlivosť, lebo ich je kráľovstvo nebeské“, a ďalej dodáva: „Blahoslavení ste, keď vás hanobia a prenasledujú a luhajú na vás všetko zlé pre mňa“ (Mt 5,10-11). „Prenasledovanie už nie je nič výnimočným, stáva sa hodnoverným znamením tých, kto patrí do kráľovstva“.22 A preto táto forma utrpenia sa má brať s radosťou a nie s nariekaním: „radujte sa a veseľte sa, pretože vaša odplata hojná je v nebesiach; veď tak prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami“ (Mt 5,12).

Ježiš Kristus hovorí o prenasledovaní spravodlivého ako o bežnej realite jeho života, a to z toho dôvodu, že aj On bol utláčaný a prenasledovaný. Každý Pánov nasledovník musí na túto skutočnosť pamätať a vedieť, že „nie je učeník nad učiteľa, ani sluha nad svojho pána“ (L 14, 26-33; Mt 10, 24-25). Na inom mieste Ježiš Kristus avizuje svojich učeníkov: „Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa skôr nenávidel ako vás... prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás; keď striehli na moje slovo, striehnuť budú aj na vaše“ (Jan 15, 18.20).

Apoštolovia sa stotožnili s týmito slovami, a preto po bičovaní Židmi „radovali sa, že boli uznaní za hodných znášať potupu pre to meno“ (Sk 5,41).

Neskôr apoštol Pavol sa stal trpiteľom za evanjelium Ježiša Krista. Potupu, ktorú denne znášal kvôli svojmu Majstrovi, považoval za Boží dar milosti“ „Lebo vám sa dostalo milosti pre Krista, aby ste nielen verili v Neho, ale aj trpeli pre Neho“ (F 1,29).

Celé nasledovanie Ježiša Krista spočíva v odriekaní sa, nesení kríža a prijímaní utrpenia vo forme prenasledovania. Toto je cena učeníctva, ktorú má zaplatiť každý, kto chce plniť vôľu svojho Majstra. Ježiš Kristus povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma: lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho, ale kto by stratil život pre mňa, a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8,34-35).

Láska k Bohu a služba pre Neho bude stať kresťana odmietnutie a útlaky zo strany ľudí. Bezbožný človek je alergický na Božiu pravdu, ktorá odhaľuje jeho hriechy a núti ho k zmene života. Pochopiteľne, že nositelia tejto pravdy sú terčom útokov a prenasledovania. Preto aj apoštol Pavol píše: „A všetci, ktorí chcú pobožne žiť v Kristu Ježiši, budú prenasledovaní...“ (2Tim 3,12). Spravodlivý je cudzí tomuto svetu, má iné hodnoty a priority vo svojom živote, a preto je nepohodlný pre tento svet. „Svet zacíti v takomto človeku cudzie teleso, trvalý, citeľný a rastúci nádor, bude sa ho chcieť zbaviť prispôsobením, a v prípade, že sa ukáže nenapraviteľný, použije proti nemu prenasledovanie“.23

Prenasledovaním svet neubližuje len nasledovníkom Ježiša Krista, ale sa dotýka samotného Pána.24 Boh sa stotožňuje so svojím národom v jeho prenasledovaní a utrpení. A preto Saul, prenasledujúc cirkev v Jeruzaleme a Damasku, prenasledoval Ježiša Krista: „Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9,4). Kresťan nie je sám vo svojom utrpení pre Krista, ale sám Boh stojí pri ňom v tých najťažších chvíľach.

Ježiš Kristus vyzýva svojich učeníkov, aby sa v čase útlaku a opozície modlili a žehnali svojim nepriateľom. (Mt 5,44).

Zaujímavosťou je fakt, že Ježiš Kristus sa nikdy nezmieňuje o tom, aby Jeho učeníci vyhľadávali prenasledovanie. Táto skutočnosť príde sama, ako dôsledok služby Hospodinovi. K udalosti prenasledovania treba vždy pristupovať z múdrosťou. Niekedy je lepšie sa vyhnúť zbytočným problémom, ktoré nemusia nastať. Preto, poučujúc svojich učeníkov, Ježiš im radí: „Keď vás budú prenasledovať v jednom meste, utekajte do iného...“ (Mt 10,23). Slovesom „utekajte“ poukazuje na možnosť prevencie nežiaducej situácie. Po neprijatí a odporu zo strany Židov v Pisidskej Antiochii, Pavol a Barnabáš odišli z tohto mesta (Sk 13,51).

Každý nasledovník Ježiša Krista by mal vziať na vedomie ten fakt, že bude prežívať prenasledovanie v rôznej forme. Zodpovednosťou každého kresťana je, aby si „vyrátal náklady“ nasledovania Ježiša Krista a aby bol pripravený zaplatiť požadovanú cenu, ktorá zahŕňa aj utrpenia formou prenasledovania (L 9, 57-62; 14, 25-34). Prenasledovania by sa nemali chápať, ako nejaká potupná skúsenosť, pokiaľ nejde o prenasledovanie za hriech (1Pt 4, 15-16). Každý výsmech, urážka, nadávka alebo fyzické napadnutie pre Krista, mali by sa brať s radosťou ako niečo, čo slúži na Božiu slávu (Sk 17,14) a buduje Telo Kristovo (2K 4,16; Kol 1,24).

6 Súcit

Súcit je schopnosť vžiť sa do ťažkej situácie iného človeka a trpieť spolu s ním.

Súcit, ako druh utrpenia, je neoddeliteľnou súčasťou života každého nasledovníka Ježiša Krista a jeho existencia je nevyhnutná pre úspešné plnenie Božieho poverenia.

Božie zľutovanie a súcit sa bez rozdielu prejavuje ku všetkým národom, a to tým, že im ponúka vyslobodenie prostredníctvom svojho Syna Ježiša Krista.25 Taktiež v Pánovom živote a službe je vidieť prejav Otcovho súcitu k trpiacemu hriešnemu človeku.

Autor listu Židom hovoriac o osobe Ježiša Krista, poznamenáva: “Veď nemáme Veľkňaza, ktorý by nemohol spolucítiť (sympathésai) s našimi slabosťami, ale Veľkňaza, ktorý bol vo všetkom skúšaný, ale nedopustil sa hriechu“ (Žid 4,15).

V Písme Svätom sa nachádza výzva k vyvolenému Božiemu ľudu o prejav zľutovania a súcitu v jeho živote (Mt 5,43-48; L 6,36; 10,30-37; Kol 3,12).

Prečo je tak dôležité pre kresťana vnímať bolesť iných a súcitiť s trpiacimi?

Prvým a hlavným dôvodom je ten, že je to Božie prikázanie. Ako som už povedal, Písmo hovorí o Bohu ako o súcitnom a milosrdnom, ktorý sa skláňa k hriešnemu človeku v jeho utrpení a biede. Boží ľud je povolaný nasledovať svojho Hospodina, reprezentovať Ho tu na zemi, konať Jeho vôľu a pripodobňovať sa Mu. Preto Boh vyžaduje vlastnosti, ako sú súcit, zľutovanie a milosrdenstvo aj od svojho ľudu.

Súcit nabáda človeka k aktivite a núti ho k preukázaniu konkrétnej pomoci voči trpiacemu človeku. Tak ako Boží súcit a zľutovanie nezostávalo nečinné, ale sa prejavovalo v určitej aktivite, tak aj súcit vedie kresťana k pomocným činom.

Súcit a láska neodsúdi hneď brata, ktorý sa dopustil nejakého „poklesku“, ale skloní sa k nemu, „napraví“ ho a pomôže mu niesť jeho „bremeno“. „Jedni druhých bremená (báre) znášajte (bastádzete), a tak naplníte zákon Kristov“ hovorí apoštol Pavol (G 6,2) Grécky pojem báre označuje bremeno, ťarchu, plnosť slávy, závažnosť, dôležitosť.26 Sloveso bastádzó sa prekladá ako zodvihujem (kamene), beriem na seba, nesiem (kríž), znášam, vydržím, odnášam, nesiem (tak ako Kristus niesol naše nemoci a choroby), kradnem.27 „Znášať bremená“ druhého znamená ponúknuť svoje ramená na to, aby časť ťarchy môjho brata ľahla na mňa.28 Rozdeliť ťažkosť bremena s mojím bratom. Spolucítiť s ním a pomôcť mu v ťažkostiach, ktoré môžu byť vyvolané akoukoľvek príčinou.

Súhrnne sa dá povedať, že prítomnosť súcitu, ako formy utrpenia v živote kresťana, je veľmi dôležitá. Súcit je Božím atribútom, ktorý Hospodin vyžaduje aj od svojich detí. Schopnosť spolucítiť nie je prejavom slabosti, ale znakom ľudskosti človeka.

Toto utrpenie nielen napomáha pochopeniu utrpenia inej osoby, ale núti človeka k aktivitám, ktoré sú zamerané na pomoc trpiacemu.

7 Utrpenie ako sprievodný aspekt pokánia

Tu ide o utrpenie, ktoré je súčasťou pokánia. Tento druh utrpenia je z biblického hľadiska nevyhnutný pre život každého človeka.

V Novej zmluve na vyjadrenie pokánia slúži grécke slovo metánoia, čo znamená zmena zmýšľania, ľútosť, pokánie, obrátenie.29 Týmto pojmom sa vyjadruje nielen intelektuálna zmena, ale zmena, ktorá zasahuje celého človeka (Sk 2,38; 17,30; 20,21; R2,4).

Ako sme konštatovali vyššie nasledovanie Ježiša Krista, súčasťou ktorého je obrátenie, je nevyhnutné pre spasenie človeka. Preto v Písme nájdeme veľa miest pojednávajúcich o tejto skutočnosti. V Ježišovej zvesti a potom aj v posolstve Jeho učeníkov, neustále zneli slová o obrátení sa k Bohu (Mt 4,17; Sk 2,38). Božia vôľa je, aby sa ľudia „všetci všade kajali“ (Sk 17,30).

Pokánie je proces a zahŕňa niekoľko udalostí: zármutok kvôli hriechom, vyznanie hriechov, prípadne odškodnenie za škody spôsobené hriechmi a zanechanie hriechov.

Pokánie nad hriechmi, ktoré človek v minulosti urobil je druh utrpenia, ktorým človek prechádza, keď na neho pôsobí Duch Svätý.

V Písme čítame: „Lebo zármutok podľa vôle Božej pôsobí pokánie na spasenie, a to netreba ľutovať; ale zármutok sveta pôsobí smrť. Ajhľa, už to, že ste sa rmútili podľa vôle Božej, aké snaženie vyvolalo u vás: akú obranu, akú nevôľu, aký strach, akú túžbu, akú horlivosť, akú odvetu!“ (2 K 7,10-11)

V danom texte grécke slovo, ktoré je preložené ako zármutok, znamená aj smútok, žiaľ, bolesť, nechuť, starosti a obavy. Tento zármutok a bolesť nastávajú vtedy, keď si človek uvedomí svoju vinu. Táto skutočnosť ho následne vedie k Bohu.

Ako už bolo uvedené, pokánie nepatrí len do intelektuálnej oblasti. Týka sa celého človeka a môže sa rôznym spôsobom prejavovať aj na emocionálnej rovine.30

Treba zdôrazniť, že zármutok kvôli hriechom, strach byť chytený v hriechu a vina môžu trápiť človeka, ale aj napriek tomu sa človek môže navracať k hriechu. Takýto zármutok nemôže byť ničím iným ako len sebaľútosťou, egoistickou ľútosťou. Človek sa môže nenávidieť kvôli svojim nepravostiam, ale napriek tomu nedospeje k obráteniu.rátiť k Bohu.31

Egocentrický zármutok vedie k pocitom menejcennosti, zúfalstvu a úzkosti. Apoštol Pavol nazýva tento druh zármutku „zármutkom sveta“, ktorý smeruje k „smrti“ (2K 7,10). Duch Svätý pri svojom pôsobení na srdce hriešnika nevyvoláva u neho pocit beznádeje a zúfalstva, ktorý končí smrťou. Toto je práca Satanova, ktorý sa snaží zničiť človeka tak fyzický, ako aj duchovne. Judáš bol vedený k samovražde práve týmto pocitom (Mt 27,1-10).

Pravý zármutok a bolesť, pochádzajúce od Boha, vedie k úprimnému pokániu, ktoré vyústi do života večného. Takéto pokánie zažil učeník Peter, keď si uvedomil, že zaprel svojho Majstra (Mt 26,75).

Význam utrpenia

Boží zámer a význam utrpenia

Utrpenie nie je síce v súlade s pôvodným Božím plánom s ľudstvom, ale Hospodin ho dovoľuje s určitým zámerom. Sväté Písmo nám často dáva možnosť nahliadnuť do Hospodinových intencií, ktoré sleduje pri utrpení, a takýmto spôsobom vrhá svetlo na otázky o zmyslu utrpenia. V živote sa však človek veľakrát stretne s trápením, pri ktorom si uvedomí skutočnosť, že jeho rozum nedokáže uchopiť Boží úmysel a zodpovedať otázku, s akým zámerom to Hospodin dovolil.

1 Univerzálny dosah Božieho zámeru

Existujú však dôležité skutočnosti, spojené s Božím zámerom, poskytujúce pevnú istotu, o ktorú sa človek môže v utrpení oprieť. Prvá sa týka každého človeka (ako veriaceho, tak aj neveriaceho) a spočíva v tom, že Božia zvrchovanosť, spravodlivosť a milosrdenstvo sú fundamentom pre Boží úmysel s určitou osobou v utrpení. To znamená, že trpiaci človek si môže byť istý, že bolesť, ktorej čelí v určitej situácii, je pod kontrolou zvrchovaného, spravodlivého a milosrdného Boha. V prípade neveriaceho človeka to ale nemusí vždy byť výhodou. Pokiaľ ide o Božiu zvrchovanosť, spravodlivosť a milosrdenstvo zamerané na poučenie, nápravu a vedenie k spaseniu hriešneho človeka, je to ten lepší prípad.

2 Dosah Božieho zámeru na kresťana

Nasledovník Ježiša Krista je ale v úplne inej pozícii ako neveriaci. Pokiaľ neobrátený človek v utrpení sa môže spoliehať na Božiu zvrchovanosť, spravodlivosť a milosrdenstvo, čo, ako bolo vyššie naznačené nie je vždy v jeho prospech, deti Božie majú privilégium istoty, že Boží zámer voči ním je vždy pozitívny. To znamená, že v prípade dopustenia utrpenia na spravodlivého človeka, Hospodinov zámer smeruje k dobru trpiacej osoby. Toto potvrdzuje aj Božie slovo: „A my vieme, že milujúcim Boha, povolaným podľa rady (Božej), všetky veci slúžia na dobro“ (R 8,28).32 Vedomie tejto skutočnosti napomôže nasledovníkovi Ježiša Krista reagovať inak na bolesť vo svojom živote a ľahšie sa vysporiadať s ťažkými okolnosťami.

3 Božie vedenie cez utrpenie k obráteniu

Jeden zo zámerov, ktorý Boh sleduje v utrpení, je ten, aby sa človek zamyslel nad svojim stavom a obrátil sa k Nemu. Písmo potvrdzuje skutočnosť, že Hospodin používa súženia, aby zastavil človeka na jeho hriešnej ceste a navrátil k sebe. Apoštol Pavol v liste Korinťanom hovorí, že ich (Korinťanov) zármutok viedol k obráteniu: „Teraz sa však radujem — nie preto, že ste sa zarmútili, ale že vás zármutok priviedol k pokániu. Bol to zármutok podľa Božej vôle, a tak sme vám v ničom neuškodili.“ (2 K 7,9).

Ako starozmluvný príklad by mohol poslúžiť Izraelský národ, zakúšajúci utrpenia, ktoré dovolil Hospodin, aby sa zamyslel nad svojím stavom v období jeho duchovného blúdenia (2Kron 15,4; 20,9nn; Neh 9,26nn; Ž 107,6; Iz 26,16; 37,3; Jer 10,18nn). Ide tu síce o vyvolený ľud, ale z ohľadom na to, že sa nachádzali v hriechoch, ktoré, nebyť obrátenia, by ich viedli k duchovnej smrti, považujem za legitímne aplikovať ich situáciu na stav každého človeka nepoznajúceho Pána a taktiež na kresťana, ktorý „odbočil“ z Božej cesty.

Utrpením Hospodin vyrušuje človeka v jeho rutinnom behu života a chce poukázať na nebezpečný duchovný stav hriešnika. Veľakrát Boh použije svoj „megafón“, ako nazýva bolesť C. S. Lewis33, aby otriasol človekom a ukázal mu na potrebu záchrany. Takto sa utrpenie stáva znakom Božieho milosrdenstva k padlému človeku a poukazuje na Jeho nekonečnú lásku k svojmu stvoreniu.

4 Boží edukačný a výchovný zámer

Utrpenie učí človeka Božím pravdám a duchovným zákonitostiam.

Autor Žalmu 119 hovorí: „Dobré mi, že som bol pokorený, aby som sa učil Tvojim nariadeniam“ (Ž 119,71).

Utrpením, ktoré príde ako dôsledok fungovania duchovného princípu „Čo človek rozsieva, to bude aj žať!“ (G 6,7), Hospodin chce poukázať, že v živote nevládne nejaký chaos, ale obdivuhodný a rigorózny poriadok.34

Pravdivosť týchto slov potvrdzujú aj nasledujúce starozmluvné texty. Jakob, keď klamstvom získal prvorodenstvo od svojho brata Ezava a keď neskôr sám bol oklamaný Lábanom, ktorý mu zamenil nevestu (1M 25; 29; 30; 31). Kráľ Adóníbezek potom, čo mu Izraelci odsekli palce na nohách a rukách, povedal: „Sedemdesiat kráľov s odťatými palcami na rukách a na nohách zbieralo omrvinky pod mojím stolom. Ako som ja robil, tak mi odplatil Hospodin“ (Sud 1,7).

Tiež treba povedať, že „neskoršia spravodlivosť“ neznamená nespravodlivosť a neskorší trest neznamená zlyhanie duchovného princípu. Jedine Boh vo svojej múdrosti vie, kedy je ten najvhodnejší čas pre naplnenie Jeho spravodlivosti.35

Prostredníctvom utrpenia Hospodin otvára človeku nový pohľad na život.

Bolesť a utrpenie odvádza myseľ od nadmerného egocentrizmu a limituje strach, ktorý sa vytráca pri koncentrácii ľudskej mysli na večné Božie veci.  Anton Fabian poukazuje na to, že v utrpení veci okolo nás strácajú svoju samozrejmosť a „človek objavuje nové hĺbky ...rozmýšľa o živote v novom svetle. Zrazu vidí, že vynakladal mnoho energie na veci, ktoré nestáli za to a podcenil to, čo bolo naozaj dôležité a užitočné“36

5 Božie vedenie cez utrpenie k súcitu a schopnosti potešovať

Boh často dovolí prísť bolesti a súženiam do života človeka, aby ho urobil schopným spolucítenia. Je to nepopierateľný fakt, že človek, ktorý prešiel určitými ťažkosťami vo svojom živote, vie lepšie pochopiť trpiacu osobu, súcitiť s ňou, ale aj poskytnúť jej pomoc. Utrpenie robí človeka vnímavejším, pretože si uvedomuje, že aj on potrebuje pomoc iných.

Človek, ktorý prešiel utrpením a prijal potešenia od Pána je schopný potešovať iných trpiacich. Apoštol Pavol pojednáva o tejto problematike v liste Korinťanom, kde hovorí o Bohu: „ktorý nás potešuje v každom našom súžení, aby sme aj my mohli potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, a to útechou, ktorou aj nás Boh potešil. Veď ako vo veľkej miere prichádzajú na nás Kristove utrpenia, tak sa nám skrze Krista v hojnej miere dostáva aj útechy. “ (2K 1,4-5).

6 Boží latentný zámer

V živote človeka sa často odohrávajú udalosti spôsobujúce bolesť a utrpenie, ktoré nedokáže uchopiť a racionálne vysvetliť. Niektoré súženia pochopí po určitom čase, iné však budú stále zahalené rúškom tajomstva. V takomto prípade sa dá hovoriť o Božom latentnom zámere pri dopustení utrpenia. Ohľadom tohto zámeru sa dá povedať len toľko, že pramení z Božej zvrchovanosti, spravodlivosti, milosrdenstva a vo vzťahu k spravodlivému človeku sleduje jeho dobro “Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha, ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia“ (Rim 8,28).

Všemohúci a múdry Boh môže dovoliť utrpenia, aby tým dosiahol svoj cieľ. Často, keď Boh dopúšťa určité veci, ktoré sa človeku zdajú byť zlé, ešte neznamená, že táto skutočnosť svedčí proti Nemu. Ľudský rozum veľakrát nedokáže pochopiť transcendentné a metaracionálne cesty Božie a pozerá sa na utrpenia v krátkodobom horizonte. Niekedy to, čo človek zamýšľa ako zlo, Boh môže použiť na dobré. Napríklad v evanjelii podľa Jána Ježiš Kristus poukazuje na to, že mučenícka smrť apoštola Petra poslúži na oslavu Pánovu: „To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Keď to povedal, vyzval ho: Nasleduj ma!“ (Jan 21,19).

Každé utrpenie Boh môže použiť na dobro. Veľakrát postoj človeka v utrpení rozhoduje o tom, či sa poučí v ťažkej situácii a bude schopný vyťažiť z nej dobré veci. Ukryté a zahalené veci vyvolávajú v človeku pocit zvedavosti, želanie nahliadnuť za „oponu“, uchopiť a ovládnuť to, čo presahuje jeho samého. Latentné veci zároveň vedia dobre rozčúliť človeka, veď mu pripomínajú jeho racionálnu obmedzenosť. Musím poznamenať, že spomínané reakcie nie sú korektné v prípade Božieho tajného zámeru. Najlepšie, čo by človek mohol urobiť v ťažkej nepochopiteľnej situácii, je to, aby ju v dôvere odovzdal do Hospodinových rúk a vyťažil z utrpenia dobro, ktoré je v ňom skryté.

Záver

V procese uchopenia významu utrpenia dôležitú úlohu hrá tá osoba, ktorá čelí utrpeniu. Utrpenie rôzneho druhu je súčasťou ľudského života. Veľakrát človek nie je schopný sa vyhnúť bolestiam a súženiam, prichádzajúcim mu do cesty, ale v jeho moci je správna reakcia na utrpenie. Na reakcii človeka v určitom utrpení záleží, aký charakter, buď pozitívny alebo negatívny nadobudne význam daného utrpenia a či sa naplní Boží zámer v danej ťažkej situácii. Anton Fabian zdôrazňuje, že „hraničná životná situácia a utrpenie poskytuje človeku minimálne dve alternatívy: možnosť osobného zlyhania alebo duchovného znovuzrodenia proti nepriaznivej skutočnosti, možnosť prekonávania a osobnostného rastu“.37

O „osobnostnom raste“ a  naplnení Božieho cieľa v utrpení sa dá hovoriť vtedy, keď sa nasledovník Ježiša Krista v akomkoľvek súžení nenechá strhnúť bolesťou a zúfalou situáciou, ale zotrvá vo vzťahu viery v Boha a v dôvere vo všemohúceho, láskavého, dobrotivého nebeského Otca, ktorý chce pre svoje deti to najlepšie (R 12,2). Pravý zmysel utrpenie získa vtedy, keď človek dokáže akceptovať a naplní Boží zámer s nim v ťažkej situácii.

1 ELWELL, A. Walter: Baker's Evangelical Dictionary of Biblical Theology. Michigan: Baker Book House Company, 1996. s

2 KULICHOVÁ, Marta: Bolesť – definícia, patofyziológia, terminológia. In: Paliatívna medicína a liečba bolesti. 2008, č. 1 (3). s 109.

3 STOEBER, M.: Reclaiming Theodicy: reflections on Suffering, Compassion and Spiritual Transformation. New Yoork: macmillan, 2005, s. 20.

4 FABIAN, A.: Utrpenie má aj iný rozmer. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999. s.10.

5 FABIAN, A.: Utrpenie má aj iný rozmer. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999. s.12.

6 Viď kapitola 1.2 Pojem utrpenia v Novej Zmluve

7 VON ALLMEN, Jean-Jaques: Biblický slovník. Praha: Kalich, 1987, s. 164.

8 VALANCOVÁ, A.: Postoj spoločnosti k umieraniu a smrti z historického a náboženského pohľadu. In: Paliatívna medicína a liečba bolesti. 2013, č. 6 (1), s. 10.

9 DOBRÍKOVÁ – PORUBČANOVÁ, P.: Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti. Význam paliatívnej starostlivosti. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2005. s. 280.

10 NEMČEKOVÁ, M., ŽIAKOVÁ, K., PÁLENČÁR, M. a kol.: Človek medzi životom a smrťou. 1.vyd., Martin, 1996. s.279.

11 SLABÝ, A.: Pastorální medicina a zdravotní etika. Praha : Karolinum, 1991. s.169.

12  KÜBLER-ROSSOVÁ, E.: O smrti a umírání. Turnov : Arica, 1993. s.35 – 120.

13 BRÁDŇANSKÁ, N.: Pastorálny postoj k smrti človeka. Bratislava: Inštitút vzdelávania Evanjelickej cirkvi metodistickej, 1999. s.12.

14 Daný novozmluvný text sa prelína so starozmluvnými textami: „Počet našich rokov býva sedemdesiat, pri väčšej sile aj osemdesiat; ich pýchou je len lopota a strasť, rýchlo sa pominú a my odlietame." (Ž 90,10). „telo, vietor, ktorý zaduje a nevracia sa“ (Ž 78,39). Človek „vypučí ako kvet, a zvädne, mizne ako tieň a nemá stálosti“ (Jób 14,2).

15 GAEBELEIN, E., F.: The Expositor´s Bible Commentary. Volume 8. Michigan: Grand Rapis, 1984, s. 181.

16 WESLEY, J.: Kázání našeho Pána na hoře. Praha: 1988, s. 156.

17 Grécke sloveso merimnate sa nachádza v tvare imperatívu. Ide teda o Ježišov rozkaz

18 WESLEY, John.: Kázání našeho Pána na hoře, 1988, s. 158.

19 HUDYMAČ, P., PRISTÁŠ, P.: Grécko-slovenský slovník k Novému zákonu, 2000, s. 106.

20 WESLEY, John.: Kázání našeho Pána na hoře, 1988, s. 160.

21 „Nepokoj v srdci ubíja človeka, láskavé slovo ho však potešuje“ (Pr 12, 25)

22 VON ALLMEN, Jean-Jaques: Biblický slovník, 1987, s. 216.

23 VON ALLMEN, Jean-Jaques: Biblický slovník, 1987, s. 216.

24 Hospodin oznamuje svojmu ľudu: „...kto sa vás dotýka, dotýka sa zrenice môjho oka“ (Zach 2,12)

25 WALKER, W. L. in: BROMILEY, G. W.: The International Standard Bible Encyclopedia. Volume One: A-D, 1979, s. 755.

26 HUDYMAČ, P., PRISTÁŠ, P.: Grécko-slovenský slovník k Novému zákonu, 2000, s. 48.

27 HUDYMAČ, P., PRISTÁŠ, P.: Grécko-slovenský slovník k Novému zákonu, 2000, s. 49.

28 WILLIAMS, S., K.: Galatians. Nashville, 1997, s. 154.

29 HUDYMAČ, P., PRISTÁŠ, P.: Grécko-slovenský slovník k Novému zákonu, 2000, s. 129.

30 Pocit viny a zármutok môže byť natoľko silný, že človek nie je schopný spať (Ž 31,4; Dan 2,1; 6,18). Často nemá chuť k jedlu (Ž 101,4-7; 106,17-19; Jób 33,20), stráca záujem aj o bežné aktivity a zábavy

31 DUEWEL, L., W.: Velikoje spasenije, 1999, s. 97.

32 Tiež starozmluvný text hovorí: „Lebo ja poznám úmysly, ktoré mám s vami – znie výrok Hospodinov - úmysly smerujúce k blahu a nie k nešťastiu: dať vám budúcnosť a nádej“ (Jer 29,11)

33 LEWIS, C., S.: Problém bolesti, 1998, s. 76.

34 MARCINKOVSKIJ, V., F.: Smysl stradanija. New York: [s.n.], 1955, s. 14.

35 Otázka spravodlivosti a beztrestné činy zločincov, zaujímala aj žalmistu Ásafa: „...lebo netrpia múky; zdravé a vypasené je ich telo; nelopotia sa ako smrteľník a nesužuje ich, čo trápi ľudí“ (Ž 73,4-5). Kde je Božia odplata? Ale už vo verši 16. sám aj odpovedá: „Keď som sa snažil pochopiť, zdalo sa mi to trápením, kým som nevošiel do Božích svätýň a nepochopil som ich koniec“ (Ž 73,16-17).

36 FABIAN, A.: Utrpenie má aj iný rozmer. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999. s.107.

37 FABIAN, A.: Utrpenie má aj iný rozmer. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1999. s.108.