"Do Taizé sa chodí k prameňu"

Tieto slová povedal Ján Pavol II., keď v r. 1986 navštívil Taizé. Už všetci z nás počuli o ekumenickej komunite bratov, sídliacej v burgundskej pahorkatine v strednom Francúzku. Žije v nej 90 bratov z viac ako 20 národností, 5 svetadielov a rôznych kresťanských cirkví. Založil ju mladý 25-ročný Švajčiar Roger Schutz počas druhej svetovej vojny. Keď v roku 1940 chodil a hľadal vhodný dom, v jednej chudobnej dedinke mu staručká žena povedala: "Zostaň u nás. Sme tu tak opustení." To rozhodlo, aby sa usadil v malej dedinke Taizé, kde žili dovtedy len starí ľudia.

Počas vojny ukrýval vo svojom dome židovských utečencov. Keď dom obsadili Nemci, mladý Roger sa zdržiaval v rodnom Švajčiarsku. Odtiaľ sa po 2 rokoch vrátil s prvými siedmimi bratmi. V roku 1949 títo bratia skladali večné sľuby a rozhodli sa spoločne žiť zmierenie na zemi. Dnes sa v komunite zdržiava asi 40 bratov, ostatný sú na misiách po celom svete. Bratia žijú spoločným životom modlitby a práce. Neprijímajú žiadne dary ani osobné dedičstvá bratov; žijú výlučne z práce svojich rúk. Ich životné podmienky sú velmi prosté, jednoduchosť života prijímajú s radosťou a v pokoji srdca.

Takýto spôsob života oslovuje mnohých mladých ľudí, ktorých v komunite prijímajú ako svojich hostí od r. 1958 na týždňové turnusy od februára do polovice októbra. Najviac záujemcov o nadýchanie sa ovzdušia dôvery a zmierenia je počas najväčších kresťanských sviatkov - Veľkej noci - a počas letných prázdnin. Bratia svoj životný program pre seba a mladých, ktorých prijímajú, nazvali "Púť dôvery na zemi". Na malom priestore je zhromaždených často aj 6000 mladých ľudí, ktorí sa učia žiť nádej v dnešnom problematickom svete. Zmysel svojho života hľadajú v tichu spoločnej rannej, poludňajšej a večernej modlitby. Obsah i forma modlitieb a spevov sú jednoduché, a teda zrozumiteľné pre všetkých zúčastnených. Zároveň sú blízke životným potrebám každého človeka. Modlitby brata Rogera povzbudzujú k dobrote, otvorenosti a dôvere srdce tak 17-ročné ako aj 70-ročné. Jeho slová oslovujú vnútro človeka, lebo idú z čistého srdca, ktoré tieto hodnoty sviatočne i všedne žije. Účastníci Púte dôvery na zemi sa po príchode do Taizé pri ubytovaní prihlasujú do jednej zo 4 skupín: pracovnej, biblickej, diskusnej alebo do skupiny ticha. Vopred sú zaradení do príslušnej kategórie; 17-29 rokov, 30 a viac alebo rodiny s deťmi. Dopoludnia majú všetky skupiny biblický úvod od jedného z bratov. V malých skupinkách (7-10 ľudí) sa preberie znova obsah danej perikopy. Skupina ticha strávi zvyšok dňa v tichej osobnej modlitbe. Na prvý pohľad sa môže zdať, že človeku v skupine ticha ujde mnoho zaujímavých situácií v tomto medzinárodnom mixe, kde sa stále niečo deje. Opak je však pravdou: v modlitbe možno hlbšie, plnšie a bohatšie stráviť nielen zážitky minulé, ale i prítomné, a tak hľadať svoje miesto uprostred zmätku sveta i seba. Českých s slovenských pútnikov majú na starosti bratia Alois (Nemec) a Tadhg (čítaj tajg, z Írska). Veľkým krokom zblíženia je nielen skutočnosť, že rozumejú a hovoria našou rečou, ale predovšetkým záujem, ktorý o pútnikov prejavujú osobne počas stretnutia s nimi; nie davovo a masovo ako sme ešte i teraz zvyknutí. Bratia naše kraje navštevujú, zoznamujú sa s našimi radosťami i bolesťami a majú záujem pomôcť tam, kde je núdza. Nezakladajú nové spoločenstvá na princípe Taizé, nerobia agitáciu a propagáciu svojej komunite, ale podporujú mladých ľudí, aby sa živo a tvorivo zapojili do života vo svojej farnosti tam, kde žijú. Toto isté očakávajú aj od mladých ľudí, ktorí prichádzajú do Taizé na týždňové turnusy. Život komunity i hostí je samoobslužný. Bratia o pomoc neprosia, ponúkajú však možnosť pomôcť. Kto možnosť nevyužije, neprehovárajú ho. Bratia vedia, že malé percento z ľudí, ktorí do Taizé prichádzajú, sa neprichádza modliť, ale ide jednoducho na tramp. Bratia ich neodmietajú, ale ponúkajú možnosť hľadania zmyslu života tak ako ostatným.

Ako príklad nám môžu poslúžiť ľudia z Československa. Vlani prichádzali týždenne od nás 4 autobusy. Tento rok jeden. Bratia vedia, že sa vlani otvorili pre nás hranice a mnohí šli do Taizé len preto, aby mohli cestovať na Západ. "Dôvera nie je naivita a zakrývanie si očí pred chybami druhých", hovorí brat Roger v Liste z Prahy. Bratia tiež nechcú, aby sa pútnici rozptyľovali cestou domov navštevovaním turisticky lákavých miest. Aj toto prispelo, aby pútnikov od nás bolo menej. Nie je ľahké prijať pre našich ľudí, ktorí sa už konečne dostali "von", aby sa ich pobyt vo Francúzsku obmezil len na presne vymedzenú lokalitu v chudobnom poľnohospodárskom burgundskom kraji. Až dodatočne však človek ocení, že je lepšie stráviť cestu domov spracúvaním a triedením zážitkov v tichu, ako sa rozptyľovať turistickými atrakciami a nákupmi. Málo je v tomto prípade viac alebo skôr - všetko. Taizé svojím hľadaním dôvery a zmierenia nie je v živote cirkvi ničím výnimočným. Je však výnimočným svojím každodenným životom v komunite, v ktorej bratia z rôznych konfesií žijú zmierenie; hľadajú dôveru uprostred nedôvery, ktorá je v každom z nás - teda aj v nich - prítomnejšia ako dôvera. Je živá aj v ich všedných životoch. A predsa dôveru nevšedne hľadajú. Kto hľadá, nájde. Možno aj v Taizé.

-kl-