Jste zde

Duchovné míľniky boja proti neslobode

Morálny aspekt problému vyrovnania sa našej slovenskej spoločnosti a Cirkvi so spoluprácou so zlom bývalého totalitného režimu. Malá pomôcka formovania mravného svedomia

1. Pokus o definovanie situácie.

Preto vám hovorím: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva." (Matúš 5, 20)

 Prednedávnom sa mi dostal do rúk zaujímavý článok z českého časopisu Reflex, ktorý som zvykol čítavať počas štúdii na CMBF UP Olomouc. Išlo o nedávno objavené fotografie z pozostalosti jednej nemeckej rodiny. Dobová fotografia zvečňuje dôstojníka nemeckej armády a skupinu veľmi veselých mladých, slušne oblečených dievčat sediaceho pri oddychu na terase jednej z horských chát v prostredí nemeckých Álp. Z fotografie srší radosť, aká je možná len počas zaslúženého výletu v krásnom prostredí hôr. Malá chybička krásy je len fakt, že ide o výlet veliteľa jedného z najhorších koncentračných táborov a jeho ženského týmu. Človek by si rád položil nie tú klasickú otázku, ktorú si kladie spoločnosť už 60 rokov: „Kde bol Boh v tomto čase?",1 ale skôr inú: „ Skutočne existuje niečo také ako svedomie?"2

Ak dnes, na začiatku 21. storočia, chceme hovoriť o duchovnom odkaze pátra Paňáka pre našu spoločnosť a Cirkev, nesmieme zabudnúť aj na jeho jednoznačný morálny profil v boji voči neslobode, ba dokonca aktívny duchovný odpor voči totalite3. V tom mu bol oporou jeho priateľ a sused z biskupského úradu v Košiciach otec Tandara4. Ich odkaz by som rád zdôraznil práve z toho dôvodu, že celá naša spoločnosť trpí mravným nevysporiadaním sa s bývalým totalitným režimom a z toho dôvodu aj neschopnosťou k tomu, po čom sme na námestiach počas tzv. nežnej revolúcie volali, teda k  uskutočneniu mravnej obrody národa.5

Pri spomienke na tieto dve osobnosti košickej Cirkvi by som chcel ešte osobne pripomenúť aj saleziána Dona Timka, ktorý sa takisto výrazne zapísal do dejín nášho mesta a ktorého pohreb bol veľkou demonštráciou viery na začiatku 80-tych rokov, kedy dav zastavil čulú premávku okolo Dómu svätej Alžbety.

Celé obdobie neslobody sprevádzali veriacich a hľadajúcich práve takéto „svetlá na ceste". Svetlá v dobe, kedy sme 27 rokov na kolenách po svätom prijímaní prosievali o slobodu pre Cirkev a biskupa pre našu diecézu.

- Obdobie, kedy nebolo jednoduché hovoriť s kňazom mimo svätej spovede, kedy dokonca číhalo nebezpečenstvo, že spovedník je nástrojom v rukách štátnej bezpečnosti.

- Obdobie, kedy bol kňaz v reverende často opľúvaný na ulici, alebo aspoň verbálne napádaný a predsa niesol svoj i náš kríž na ceste za Kristom.

- Obdobie, kedy sme sa báli pustiť kňaza k nám do bytu (a tento sa tomu takisto vyhýbal) z obavy pred perzekúciou jeho i nás.

- Obdobie, kedy nám funkcionári na národných výboroch a iných výboroch strany jednoznačne dávali najavo, že sú si istí, že tento režim pretrvá veky, a ak sa chceme mať lepšie, mali by sme na vieru zabudnúť (a predsa pod rúškom noci chodili na fary a dožadovali sa sviatostí krstu a pod., pretože mnohých svedomie nevedelo prijať stratu večného života).

- Obdobie, kedy ani na základnej ani na strednej škole nebolo z „pokrokových dôvodov" vhodné chodiť na náboženstvo, alebo aspoň prijať hrozbu, že takto možno nebudeme nikdy prijatí na gymnázium, nieto na vysokú školu.6

V tomto období stretnutia za účelom povzbudenia viery boli tvrdo potláčané, účasť na pútiach dôkladne kontrolovaná7 a hrozby voči prejavom slobody také aktuálne, že mnohí z dôvodu aspoň ako-tak dôstojného života na tejto zemi naozaj podľahli. Iná otázka je miera a spôsob kolaborácie so štátnou bezpečnosťou.8 Predmet daného skutku je mnohým jasný- spolupracoval som s režimom, ale miera zavinenia, alebo nebezpečenstva už jasná nie je.9 A dôsledok pre budúce generácie už je len nejasný, pretože sa často zabúda na základné mravné princípy: ak som tajne spolupracoval, tak je pre mňa východiskom sviatosť zmierenia, ak verejne (teda niekto utrpel mojím pričinením škodu), tak sa musím minimálne verejne ospravedlniť a poprosiť o odpustenie (náhrada škody je takisto témou morálnej teológie10). Následkom zanedbania snahy o správne jednanie môže byť pohoršenie,11 zvádzanie na hriech, ba dokonca spolupráca na zlom skutku druhého.

Časy nežnej revolúcie ostávajú pre mňa (a dúfam, že nielen pre mňa) dobou Božieho dotyku pre svoj ľud. Dobou, kedy ľudia dostali šancu pochopiť dimenziu Božej slobody - jej začiatku pre základné rozhodnutia každého človeka a každej generácie (Spe Salvi 24).12 V tejto dobe sa nám ponúka niečo, čo má oveľa väčšiu hodnotu ako predstava „aby sme sa mali tak dobre ako na Západe". Vtedy aj veriaci prosili Boha a jeho svätých o pomoc, aby sa zmenila spoločnosť totality, aby zasiahol a ukázal svoju slávu. To uskutočnenie zmeny ostane tak trocha mojím osobným zázrakom, na príhovor dnes už svätých košických mučeníkov, kedy sme kľačiac pri ostatkoch košických mučeníkov v byte otca Tandaru na košickom biskupskom úrade a následných spoločných modlitbách s pátrom Paňákom prosili o Boží zásah.13

Pri zmene režimu skandované výroky „nie sme ako oni" boli jednoznačne správne, avšak nedocenené, zabudnuté, ba dokonca dnes ironicky vysmievané tou časťou našej populácie, ktorá uznala len hodnoty rýchleho obohatenia sa majetkom, mocou, alebo ich kombináciou. Títo, v dnešnej dobe svedomie ignorujúci ľudia, vtedy naozaj čakali súd ako po II. svetovej vojne v Norimbergu. Keď nič neprišlo, otriasli sa a len sa utvrdili v tom, že spravodlivosť je utópiou naivných kresťanov.14

Rýchlo sme teda po komunizme zabudli na to, že túžba, aby sme sa mali lepšie, sa musí spojiť s naším osobným duchovným rastom, ako aj rastom celej spoločnosti a  celého národa. Napriek tomu, že sa dnes materiálne máme dobre ako nikdy predtým, preniká našu spoločnosť akýsi silný druh nespokojnosti a túžby po mnohých, z médií odpozeraných materiálnych dobier, ktoré sa stávajú naším cieľom (často aj posledným) na našej pozemskej ceste týmto svetom. Preto sme schopní veriť komukoľvek, kto nám sľubuje naplniť takéto túžby, a to ako v rovine osobnej, tak aj celospoločenskej, dokonca politickej.

Výsledkom je častá strata ilúzií, dezilúzia, ba až dokonca apatia a mnohokrát strata záujmu značnej časti spoločenského spektra, hlavne mladých ľudí, o veci verejné. Na druhej strane akoby vákuum napĺňala túžba po moci skoro v každej oblasti života (dokonca pokusy o legalizáciu tejto túžby ako toho pravého, o čo v spoločnosti ide). Zabúdame pritom na podstatu človeka a základné otázky svätého Písma alebo teologickej antropológie pri hľadaní zmyslu života a sveta. Otázky po pôvode človeka a Božieho plánu s človekom akoby úplne zapadli v kontexte iných túžob.15

2. Hľadanie východísk pri budovaní Božieho kráľovstva

Veru hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili." (Matúš 25, 40)

 Pri hľadaní spôsobu mravnej obnovy národa teda nesmieme zabudnúť na dôležité morálne zásady, o ktorých učí práve teologický odbor morálna teológia. Tieto mravné princípy, ktorým sa už niekoľko storočí pokúšajú teológovia dať presný charakter, by nemali ostať len na rovine teoretických prednášok, ale mali by sa preniesť do života spoločnosti. Najviac mi tu rezonuje upevňovanie čností, uskutočňovanie Božieho kráľovstva už tu na tomto svete s výhľadom na konečnú spravodlivosť pri poslednom súde, nasledovanie Ježiša Krista ako posledný cieľ a konečné šťastie človeka, stvoreného na Boží obraz. Sem patrí aj už spomínané vyrovnávanie sa s naším postojom k minulému totalitnému režimu (spolupráca so zlom a hriechy proti láske k blížnemu).

Je verejne známe, že v časoch neslobody naša spoločnosť nijako aktívne proti totalite nebojovala. Existovali síce lokálne ohniská odporu, ktoré boli hlavne na začiatku komunistického prevratu veľmi aktívne (napr. Biele légie a ich ozbrojený odpor), avšak aj zásahom svätej stolice sa táto aktívna forma odporu pomaly vytrácala. Dôvodom bola brutalita režimu, ktorý akýkoľvek odpor trestal odvlečením kňazov, rehoľníkov, bohoslovcov, aktívnych laikov a ich mučením a „prevýchovou". K tomu je ešte potrebné dodať, že komunistická ideológia považovala Cirkev a náboženstvo za pozostatok minulosti, ktorá má byť aktívne potlačená, napriek deklarovanej tolerancii preukazovanej vyznávaniu (zaostalej) viery.

Dnes sa zdá, akoby to bola nejaká rozprávka, keď hovoríme o aktívnom potláčaní viery medzi rokmi 1948-1989. Mnohí mladí ľudia si niečo také ani nevedia predstaviť, rovnako, ako si nevedia predstaviť ani hrôzy vojny a hospodársku krízu 20. storočia. To, že chodenie do kostola (teda verejná prítomnosť na tomto mieste kultu) mohli mať a často mali za následok úplné zničenie kariéry, dokonca stratu zamestnania, šikanovania a perzekúciu zo strany štátnej bezpečnosti, nám pripadá ako prehnané. Najmä, ak mnohí protagonisti týchto represálií žijú stále medzi nami aj so svojimi rodinami a ich politické myslenie sa nijako nezmenilo. Dokonca ani ich presvedčenie alebo jednanie16 nevykazuje známky zmeny („obrátenia"- teologicky nutného predpokladu pre rast osobnosti). Často práve naopak, akoby sme v našej spoločnosti nostalgicky spomínali na to, ako nám bolo dobre za starých komunistických čias.17

Pri tejto príležitosti nie je zbytočné spomenúť tu hnutie mladých ľudí v západných (slobodných) európskych krajinách práve v takomto odstupe od konca druhej svetovej vojny, aký my dnes prekonávame od pádu totalitného komunistického režimu. Ich otázky v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 20. storočia vlastným rodičom („ako ste niečo také mohli pripustiť?") mi v dnešnej dobe až bolestne chýbajú.18

Aj najnovšia encyklika Svätého otca Benedikta XVI. upozorňuje na nutnosť nádeje aj pre tento svet: „Boh je vlastník, majiteľ nádeje. Nádej nás spasí. V kresťanskom prostredí si dnes ani neuvedomujeme, čo znamená vlastnenie nádeje pochádzajúcej z reálneho stretnutia s Bohom. Stretnutie s týmto Bohom nie je len informačné, ale performačné, avšak nakoľko potrebujeme zmeniť náš život, aby sme sa cítili vykúpení nádejou?" (Spe Salvi 3). Pápež pripomína, že morálny blahobyt sa nedá zaistiť len prostredníctvom štruktúr (tie budú fungovať len vtedy, ak sú v spoločnosti živo prítomné presvedčenia, ktoré sú schopné motivovať pre slobodné prijatie spoločného usporiadania). Sloboda si vyžaduje presvedčenie, a toto neexistuje samo od seba, ale sa musí v rámci spoločenstva vydobývať. Na tomto svete nikdy nebude kráľovstvo definitívne skonsolidovaného dobra, pretože človek ostáva slobodný. Slobodu totiž treba získavať pre dobro (Spe Salvi 24).

Je veľmi ťažké dnes hovoriť ľuďom, ktorí pre vieru alebo pevný postoj proti totalite prišli o majetky, zamestnanie, profesijný postup a často aj  o zdravie, že nech sa len spoliehajú na posledný súd a nebeskú spravodlivosť. Najmä ak tí, ktorí ich perzekvovali (alebo sa ich nikdy nezastali, pretože aj pasívna spolupráca so zlom je otázkou morálnej teológie19), po zmene režimu sedeli v prvých laviciach kostolov a oduševnene spievali, akoby sa ich to všetko netýkalo a na mnohé nesmelé otázky ľudí s trocha viac vyformovaným svedomím odpovedali, že vtedy bola taká doba a dnes je iná.20

Dokonca nielen verejnému životu - politike,21 ale aj Cirkvi je pripomínané, že sa málo snaží mravne očistiť, alebo sa proti takejto očiste bráni. Pripomeňme si ešte v živej pamäti zachovaný čin Svätého otca Jána Pavla II., keď sa aj za značného nesúhlasu ospravedlnil na začiatku nového milénia za všetky krivdy spáchané Cirkvou v histórii jej existencie. Nakoniec aj bolestný prerod poľskej Cirkvi po afére Wieglus je mementom, kam to všetko nemusí dôjsť. Ide nám totiž o oveľa viac ako len o priznanie si svojich slabostí. Ide nám o našu pozíciu lídra mravnej obnovy spoločnosti, alebo často vôbec o akúsi akceptáciu, prijatie Cirkvi spoločnosťou a poukázania na nasledovaniahodný príklad pre hľadajúcich a váhajúcich.22

Nakoniec by som rád citoval z diela Hannah Arendtovej, ktorá sa špecializovala na morálnu filozofiu vo verejnom (politickom) živote. Táto židovská mysliteľka, ktorú mnohí považujú za jednu z najväčších postáv myslenia 20. storočia hovorí, že Ježiš podľa nej priniesol dve významné vlastnosti do verejného (a teda aj politického) života. Prvou je schopnosť odpúšťania, ktorou jedinou je možné zastaviť akciu, ktorá sa šíri ako termonukleárna reakcia do nekonečna a druhou je schopnosť dať a dodržať sľub.23

Mnoho ľudí bolo pomocou nepredstaviteľných zákerností tajnou políciou nútených pre spoluprácu s režimom. Iní však nedokázali ovládnuť ľudskú slabosť a podľahli mnohým falošným vábeniam. Predsa však existovali osobnosti, ktoré nikdy neprijali možnosť takéhoto pokušenia, a napriek mnohým slabostiam vydržali odolávať nástrahám.

Práve takto som spoznal obe osobnosti košického duchovného života, ktoré bývali na košickom katolíckom biskupskom úrade. Obaja sa vyznačovali tým, že na jednej strane neorganizovali žiadny aktívny podzemný odboj voči režimu, čo po brutálnom násilí po 1948 skutočne nemalo význam, avšak na druhej strane obaja výrazne prispeli k obnove duchovného života Košíc a priľahlého okolia. Otec Tandara ako neúnavný hlásateľ pravdy a dejinných súvislostí a páter Paňák ako obnovovateľ morálneho povedomia a veľký duchovný povzbudzovateľ kajúcnikov. Lenže nielen ich okolie pociťovalo úžitok z ich práce. Najkrajšie chvíle som spolu s nimi dvomi prežíval pri spoločnom ruženci na balkóne zadného traktu biskupského úradu. Ten ruženec, v časoch neslobody, so špeciálnou invokáciou za zničenie komunizmu a s pohľadom na vežu katedrály, bol totiž skutočným zážitkom. Povzbudzovanie oboch duchovných dejateľov, pátra Paňáka aj vo sviatosti zmierenia a otca Tandaru v duchovnej podpore rehoľného povolania boli niečím výnimočným. Páterko s jeho typickou jezuitskou duchovnou bojovnosťou pri prekonávaní akýchkoľvek prekážok (aj tých súvisiacich s vekom - „tieto schody potrebujú len dobrý rozbeh"; „pokušenia sú motýle, ktoré nechajte, veď sami odletia") a otec Tandara pri stálom dominikánskom hľadaní dobra v každom človeku a jeho dejinných súvislostí („ešte toto ti prečítam", „len vieru si zachovajte a strážte") boli pre veľké množstvo ľudí otvorených pre Cirkev naozaj požehnaním. Dokonca aj ich vzájomné spory boli fascinujúce, keď obaja najprv úzkostlivo chodili jeden okolo druhého a napokon hľadali možnosť ako ich urovnať až nakoniec s uľahčením skončili pri ruženci. O týchto ľuďoch a ich skutkoch sa bude hovoriť dlho po ich smrti, ba dokonca získajú charakter veľkosti a nesmrteľnosti. O iných bude musieť rozhodnúť naozaj posledný spravodlivý súd.

Tu by som znova chcel citovať poslednú encykliku Benedikta XVI. Pápež hovorí: „miera ľudskosti je určovaná vzťahom k utrpeniu a trpiacemu ako pre jednotlivca, tak aj pre spoločnosť" (Spe Salvi 38).

Na záver by som zdôraznil nevyhnutnosť reflexie, sebapriznania si vlastných skutkov a následného oľutovania a prosby o odpustenie ako základnej podmienky pre možnosť objavenia a prijatia seba samého. Len týmto spôsobom budeme schopní rásť a dosiahnuť to bytie, ktoré do nás vložil náš Stvoriteľ. Takto a len takto bude možné odhaliť tú ozajstnú túžbu vloženú Bohom do našich sŕdc, túžbu po najväčšej nádeji, ktorá je základom skutočného života a ukazuje k tomu, ktorý je prameňom večného šťastia, blaženosti a radosti, Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi a Vykupiteľovi.

„Kto nepozná Boha je v podstate bez nádeje, ktorá podopiera život. Jedinou veľkou nádejou človeka, napriek sklamaniam, môže byť len Boh, ktorý nás miluje až do krajnosti. Vo vzťahu s ním žijeme a tento vzťah sa vytvára prostredníctvom spoločenstva s Ježišom, ktoré neprehliada druhých. Takto odovzdávame ďalej nádej, ktorá pochádza z viery. Popri mnohých malých nádejach života je jasné, že potrebujeme jednu veľkú nádej, ktorá ide ponad všetko" (Spe Salvi 27-28).

1 Na stále opakovanú otázku teodicei „ Kde bol Boh v Osvienčime?" dodáva Paul Badde odpoveď nemeckého katolíckeho filozofa Roberta Spaermanna „Na kríži!", Paul Badde, Spe salvi facti sumus, http://www.kath.net/detail.php?id=18362, viac pozri http://www.ktfke.sk/?show=oznamy&oid=35, Inocent-Mária Szaniszló, I. prikázanie- čnosť nádeje. Prednášky zo Špeciálnej morálnej teológie pre školský rok 2007/08.

2 Problém svedomia, ktorý sa po II. Vatikánskom koncile- okrem slobody presvedčenia- rozvíjal najprv pomaly, predsa len postupne nabral teologicky na intenzite a záujme a od 90-tych rokov minulého storočia začína byť táto náboženská kategória znova v centre pozornosti, poz. Inocent-Mária Szaniszló, OP, Fundamentalmoral. Úvod do základnej katolíckej morálnej teológie II., Novum Verlag, Neckenmarkt, 2007, s. 68-110.

3 V práve vydanej knihe spomienok na pátra Paňáka od Jozefa Gnipa - Páter Paňák SJ. Pokračovateľ v diele troch svätých Košických mučeníkov, Dobrá Kniha, Trnava 2008 sa jeho internovanie spomína v kapitole „Utrpenie pre vieru", s. 76-82. Mne osobne chýba v tejto publikácii práve jeho postoj k totalitnému režimu, hoci už nadpis knihy poukazuje na jeho presvedčenie.

4 Tak ako rehoľného kňaza zo Spoločnosti Ježišovej pátra Paňáka nazývame páterkom, teda menom, ktoré prísluší kňazskému členovi rehoľnej spoločnosti, tak ostalo otcovi Tandarovi meno otec, ktoré síce neukazuje na člena rehoľnej spoločnosti, ktorým naozaj od 70tych rokov 20. storočia aj v skrytosti bol, ale poukazuje aj na jeho funkciu aktuára a neskôr riaditeľa biskupského úradu v Košiciach.

5 Práve s takýmto plagátom (načarbaným na bielej plachte) sme sa spoločne vybrali v pohnutých časoch nežnej revolúcie so sviečkami v rukách spolu s mnohými inými veriacimi demonštrovať na Leninovu (dnes hlavnú) ulicu. Bol to náš prvý verejný skutok nesúhlasu s režimom v Košiciach. Mnohí iní ľudia vtedy len ťažko nachádzali zmysel týchto manifestácií.

6 Mnoho učiteľov horlivo hrozilo tým niekoľkým odvážlivcom, ktorí sa prihlásili na náboženstvo a boli často vysmievaní ostatnými žiakmi v triede. Niektorí z nich aj dnes prejdú okolo mňa so zaťatými zubami, iných vídavam v kostoloch pri postupnom hľadaní odpovede na ich vlastné otázky. Avšak žiadne skutky neprávosti, ako nás učí sväté Písmo, nebudú zabudnuté, a tak ako jednotlivci, tak aj spoločnosť musí hľadať liek na skutočný mravný pokrok. „Aby pokrok bol pokrokom, potrebuje morálny rast ľudskosti...rozlišovanie medzi dobrom a zlom"(Benedikt XVI, Spe Salvi 22, http://www.kbs.sk/do_pdf/index.php?cid=1199729367).

7 Bolo by možno zaujímavé vidieť mnohé tieto filmy, ktorými boli veriaci ohrozovaní: príchod jednotlivcov na púť, aj skupinky veriacich boli snímané a už len to vzbudzovalo strach z následkov. Nehovoriac o rôznych provokáciách počas púte, aby sa dokázalo, že tieto zhromaždenia sú organizované za účelom vyvolania nepokojov v štáte a destabilizácie krajiny- nepripomína nám to nejako súčasný mocensko-politický slovník? Rovnako aj to, že ľudia v čiernych kožených plášťoch poukazovali na rôzne miesta v dave, ktoré mal kameraman nasnímať, spôsobovalo znepokojenie a strach. Pri návšteve kardinála Tomka (bol za svojou na smrť chorou matkou) a jeho pozdrave z balkóna veriacim, zhromaždeným pred katedrálou v Košiciach, ho sprevádzali výkriky vzbury z istej časti davu.

8 Pri spoluúčasti na zlom skutku druhého je rozdielne, či išlo o materiálnu spoluprácu, kedy nesúhlasíme s konaním hlavného činiteľa a nevytvárame podmienky nevyhnutné pre túto činnosť a o spoluprácu formálnu, ktorá sa dá nazvať aj úmyselnou, kedy sa nám pripočítava rovnaký hriech ako tomu, kto je hlavný činiteľ, A. Beneš, Božské čnosti, Krystal, Praha, 1997, s. 93.

9 Morálna teológia zaraďuje túto látku najprv všeobecne k ľudskému skutku (Inocent-Mária Szaniszló,OP, Úvod do základnej katolíckej morálnej teológie, Seminár sv. Karola Boromejského, Košice, 2007, s. 124-125), alebo k jednaniu podľa Božskej čnosti lásky, kde sa nachádzajú hriechy proti láske k blížnemu.

10 Dosť podrobne rozoberá túto tému doc. Albert Beneš, Morální Teologie, Krystal, Praha 1994, s. 76 a F. Tondra, Morálna Teológia I. Princípy, Spišská kapitula, 1994, s. 233.

11 Bratská láska nariaďuje napravenie pohoršenia buď nepriamo (dobrým príkladom alebo upustením od pohoršujúceho skutku), priamym odvolaním pohoršenia, alebo v prípade verejného pohoršenia musí nastať jeho verejné odvolanie, A. Beneš, Božské čnosti, Krystal, Praha, 1997, s. 90-92.

12 Po proroctvách fatimského zjavenia o červenom terore v 20. storočí a následnej brutalite rôznych izmov práve takto ponúknutá sloboda vyvoláva mnoho otázok a výziev o  priamom zásahu Boha do dejín tohto sveta.

13 Týždeň po udalostiach 17. novembra 1989, teda 24.11., sme spoločne s ostatnými kandidátmi pre vstup do rehole dominikánov na fare blízko Žiliny prijali správu o odstúpení ústredného výboru KSČ v Prahe a nikdy nezabudnem na pohľad nášho formátora pátra Aquinasa Gaburu, OP, ktorý bol za nastrčené vyspovedanie členov Bielej légie odsúdený najprv na smrť, neskôr na doživotie a po dlhých rokoch v Leopoldove a Valdiciach prepustený na slobodu, ako s pohľadom upreným oveľa ďalej ako naše horizonty, odpovedal na otázku, ako sa teraz cíti: „ale veď ja som im všetkým už dávno odpustil" (viac v knihe Život za mrežami, Vyd. Michala Vaška, 2007, s. 45-60).

14 Nikdy nezabudnem na tie tváre na Národnom výbore mesta Košice, keď sme po zmene režimu spolu s otcom Tandarom prišli jednať o vrátení košického kláštora dominikánom. Tie nomenklatúrne kádre mali naozaj strach, triasli sa a čakali čo bude. Tu by sa dalo poukázať aj na prácu svedomia človeka, ktoré ho upozorňuje, že niečo nebolo v poriadku. Ak však toto svedomie nie je formované a vychovávané, dopadne to približne tak, ako to dnes v našej spoločnosti vyzerá.

15 I.-M.V. Szaniszló, OP, Úvod do základnej katolíckej morálnej teológie I. Teologická štúdia, Seminár sv. Karola Boromejského, Košice, 2007, s. 10-11.

16 V tomto kontexte mi prišlo na um vysielanie Televíznych novín počas „nežnej revolúcie", kde ukázali stretnutie rehoľníkov pri príležitosti istého cirkevného sviatku a spýtali sa niektorých vedcov a politických činiteľov, čo si o nich myslia. Odpoveď jednej psychologičky bola, že „toto" predsa patrí do už prekonanej formy spoločnosti. Takisto boli v roku 1989 hodnotené prvé zábery z jesennej národnej púte k šaštínskej bazilike.

17 Na tomto mieste mám na mysli aj mnohé oslavy jubileí hercov a iných vtedy angažovaných osôb, čo by samo o sebe nebolo nič zlé, keby sa súčasne pozornosť upriamovala aj na zástupy ich kolegov, ktorým vzhľadom na ich presvedčenie nebolo umožnené byť v tej dobe na výslní. Tieto oslavy dokonca tieto oslavy často strácajú akýkoľvek reflexívny rozmer (ódy na 50-te roky a žiadna schopnosť sebareflexie). Sám mám veľký problém mnohým tvorcom verejnej mienky v dnešnej dobe vysvetliť, že rozhovory s osobami, chváliacimi nejakým spôsobom minulý režim (Dvorský, Hajdu) nie sú najlepším spôsobom, ako pomôcť k reflexii našej spoločnosti. Nehovoriac o skoro úplnej absencii hodnotenia mnohých emigrantov, ktorí sa slovenskú kultúru snažili žiť v mnohých končinách sveta, vrátane mimoriadne obetavých duchovných, ktorí pozdvihovali a udržali národné povedomie emigrantov.

18 Rovnako by nebolo na škodu preskúmať, ako sa západná spoločnosť vyrovnávala s kola­bo­ráciou s nacizmom.

19 V tomto kontexte musíme rozlišovať vynútenú pasívnu spoluprácu (ktorá bola práve následkom intervencie svätej stolice) a ktorá sa často menila práve štýlom jej vykonávania (napr. odmietnutím vstupu do KSS, odvahou vyznať svoju vieru návštevou verejných bohoslužieb a inak žitou vierou). Táto má právo dúfať v milosrdnosť Božiu a nazývať sa materiálnym hriechom. Na druhej strane aktívna spolupráca s režimom tiež nie je čiernobiela a teda rovno zaváňajúca večným zatratením. Všetko závisí od okolností. Napriek tomu je nutné si uvedomiť dôležitosť následkov a vedieť nájsť odvahu priznať sa ku skutočným úmyslom.

20 Rovnakú skúsenosť sme po páde totality mali aj so záujmom o verejný a politický život, keď sa do tzv. kresťanských strán húfne prihlasovali mnohí kolaboranti s bývalým režimom v jednoduchej viere, že teraz je taká doba. Najlepší obraz si človek môže utvoriť po prečítaní knihy kanonika Antona Harčara Žil som v Košiciach, Lúč, Bratislava, 2003, kde píše o uväznení ľuďmi so zelenými páskami počas nyilassiovského režimu v Košiciach a znovuuväznení tými istými ľuďmi s červenými páskami po príchode komunistov k moci.

21 Jediný politik, ktorý podľa mojich informácii takto uznal svoj omyl, bol herec Milan Kňažko po odchode z HZDS.

22 Donedávna som si myslel, že naša Cirkev má v spoločnosti vysoký morálny kredit z obdobia neslobody a že západná Cirkev takúto výhodu nemá. Avšak západná Cirkev, akokoľvek kritizovaná a podceňovaná, je pre média stále zaujímavá ako ich partner, zatiaľ čo u nás, mám dojem, už Cirkev verejnej spoločnosti nestojí ani len za zmienku.

23Hannah Arendt, La condition de l´homme moderne, Calmann-Lévy, Paríž 1961, s. 361.

Komentáře

dedišstvo komunizmu natrvalo poznamenalo cele generacie,aj mnohý chodiaci do kostola nejdu hlbšiie k podstate viery,iba nekritický prijimajú podsuvane myšlienky