196 - léto 2008

Jindřich Zdík

Jindřich Zdík (1080/90 - 1150), nejvýz­nam­nější muž českých a moravských církevních dějin 12. století, se narodil pravděpodobně mezi léty 1180-90 v Praze. O jeho původu se dlouhá léta vedou spory, v nichž mírně převažuje názor, že Jindřich Zdík byl synem kronikáře Kosmy a jeho ženy Božetěchy. Jindřichovo jméno je zmiňováno v Kosmově kronice a naopak jména Jindřichových rodičů se objevují zapsána v rukopise zv. Olomoucké horologium, jehož byl Zdík objednavatelem. Zdrženlivější historici mají za to, že Kosmův syn Jindřich nebyl s Jindřichem Zdíkem totožný, ale že patřil do jeho družiny, s níž se například zúčastnil křížové výpravy proti polabským Slovanům v r. 1147.

Ať tak či tak, Zdíkovi se dostalo vynikajícího vzdělání na církevních učilištích v Praze i v zahraničí a pravděpodobně r. 1123 byl vysvěcen na kněze. V témže roce, podle Kosmovy kroniky, vykonal první pouť do Jeruzaléma. V r. 1126 byl přemyslovským knížetem Soběslavem I. dosazen na biskupský trůn v Olomouci a po zbytek života působil jako exponent politiky pražských Přemyslovců v moravském regionu, ovládaném údělnými knížaty, jejichž vztah k zemskému centru byl mnohdy více než napjatý. Biskupské svěcení přijal Jindřich z rukou mohučského metropolity Adalberta v kostele sv. Cyriaka ve Wormsu a jeho prvním činem v biskupské funkci bylo vysvěcení rotundy sv. Jiří na Řípu.

První etapu svého olomouckého biskupského působení věnoval Zdík (sám přestal rodové přízvisko po převzetí úřadu používat) stavbě nového katedrálního kostela sv. Václava a přilehlé biskupské rezidence s kapitulním domem. Z této budovy se dodnes dochovala západní stěna s bohatě zdobenými románskými okny, prozrazujícími západo­evropské a italské výtvarné inspirace.

Ve své diecézi uváděl v život reformní myšlenky, s nimiž se důvěrně obeznámil při četných cestách. Zavedl povinný celibát, nové liturgické předpisy, reformoval strukturu církevní správy a snažil se vyvést klérus zpod světské nadvlády. Důležitým krokem tímto směrem bylo právní osamostatnění biskupství, jehož poddaní nadále nepodléhali moci moravských údělných knížat, ale byli pod výhradní jurisdikcí olomouckého biskupa. Toto privilegium přiznal Jindřichu Zdíkovi císař Konrád III.

V letech 1137-38 podnikl Jindřich druhou cestu do Svaté země, kde setrval několik měsíců, stal se členem kapituly při chrámu Božího hrobu a vstoupil do augustiniánského řádu nejpřísnější řehole. Od jeruzalémského patriarchy také přijal ostatek dřeva sv. Kříže. Po Velikonocích r. 1138 odcestoval do Říma, kde byl účasten II. lateránského koncilu. Po návratu se zasadil o uvedení řádu premonstrátů do Čech a spolu s knížetem Vladislavem II. zakládá r. 1142 na Strahově první premonstrátský klášter u nás - pod vlivem Zdíkovy jeruzalémské zkušenosti nazvaný Mons Sion.

Po smrti Soběslavově povstali proti novému knížeti Vladislavovi (pozdějšímu druhému českému králi) moravští Přemyslovci v čele s údělným knížetem Konrádem Znojemským. Poté, co se Zdík postavil rozhodně na stranu pražského knížete a účastnil se jeho trestné výpravy na Moravu, neodvážil se až do r. 1144 vstoupit do sídelní Olomouce ze strachu před možnou odvetou. Ještě v r. 1145 byl na cestě do Říma Konrádem přepaden a pouze útěk ho zachránil před jistou smrtí. Do Říma nakonec dorazil o rok později a v úzké spolupráci s Bernardem z Clairvaux i on výrazně podporoval 2. křížovou výpravu. Sám se jí však neúčastnil, když dal přednost výpravě saských rytířů proti Slovanům mezi Labem a Odrou, setrvávajícím dosud v pohanství - ta však skončila bez valných výsledků.

Jindřich Zdík se také výrazně zapsal do dějin české diplomatiky. Dochované písemnosti z jeho kanceláře tvoří nejvýznamnější listinný soubor z 12. století. Listiny vznikaly ve skriptoriu, které biskup založil při katedrálním kostele a které dodávalo olomouckému centru kodexy liturgické, teologické či právní povahy.

Biskup Jindřich Zdík zemřel 24. června r. 1150 a na vlastní přání byl pohřben v chóru basiliky Nanebevzetí P. Marie na Strahově.

Jan Klípa

Zprávy

Závist a pomluvy v církvi

Řím (KAP) Během kněžských exercicií v Ariccii u Říma varoval kardinál Carlo Maria Martini před hříchy, kterých se duchovní nejčastěji dopouštějí. „Nejrozšířenějším hříchem v církvi je závist," řekl kardinál a dodal: „Myslíme si: ,Proč někdo jiný dostal to, co náleží mně?‘ Existují lidé, kteří jsou zcela sžíráni závistí a myslí si: ,Proč byl jmenován biskupem tenhle člověk a ne já?‘" Často se v církvi objevují i pomluvy. „Požehnáním je diecéze, ve které nikdo neposílá anonymní dopisy. Jsou celé diecéze, které byly anonymními dopisy úplně zničeny," řekl emeritní milánský arcibiskup. Varoval také před marnivostí v církvi: „Už dost velká je marnivost, která se ukazuje v oděvech. Kdysi nosili kardinálové hábity s šestimetrovou hedvábnou vlečkou. Církev se neustále odívá do nesmyslných ornamentů, má sklon k marnivosti." Martini také varoval kněží před usilováním o kariéru. „I v římské kurii chce každý být něco víc. Z toho povstává určitá autocenzura. Člověk některé věci neříká, protože ví, že by mu mohly uškodit v kariéře. To je obrovské zlo v církvi, neboť tento postoj brání vyslovení pravdy. Člověk říká to, co se představeným líbí, dělá to, co pokládá za jejich přání, a i papeži tak prokazuje špatnou službu," řekl Martini. „Bohužel existují kněží, kteří si předsevzali, že se stanou biskupy, a ono se jim to i podaří," konstatoval jedenaosmdesátiletý kardinál a dodal: „Je velmi mnoho biskupů, kteří nemluví, protože vědí, že jinak nebudou povýšeni. Někteří nemluví, aby si nezablokovali kandidaturu na kardinála. Musíme Boha prosit o dar svobody. Bůh nás vyzývá k tomu, aby naše jednání bylo průhledné a abychom říkali pravdu."

Patriarcha Twal v Betlémě

Jeruzalém (KAP) Tři dny po své intronizaci zavítal 25. června nový latinský jeruzalémský patriarcha Fouad Twal do Betléma, kde byl přivítán tisíci věřících. Twal, který pochází z Jordánska, několikrát zdůraznil, že s úřadem patriarchy obdržel „těžké dědictví". V blízko­východním konfliktu se chce pokusit nalézt společnou řeč, které „by rozuměli všichni obyvatelé - židé, křesťané i muslimové." Zároveň by se chtěl více soustředit na pastoraci a méně na politické konflikty.

Přípravy Kalvínova výročí

Bern (KAP) V listopadu proběhne na universitě ve Fribourgu konference o ekumenickém významu teologie ženevského reformátora Jana Kalvína, od jehož narození v roce 2009 uplyne 500 let. Více informací na webu www.calvin09.org.

Hrozí rozštěpení anglikánů

Jeruzalém (KAP) Během konference GAFCON (Světová konference o budoucnosti anglikanismu) konané na konci června v Jeruzalémě se zvýšil tlak na vůdce angli­kánského společenství arcibiskupa z Can­terbury Rowana Williamse. Ten byl mimo jiné označen za „relikt kolonialismu". Arcibiskup Ugandy Henry Orombi prohlásil, že Williams ignoruje potřeby věřících ze zemí Jihu. Někteří účastníci konference vyčítají Williamsovi špatné řídící schopnosti a požadují více disciplíny v anglikánské církvi. Konflikt se týká přede­vším otázek žehnání svazků homosexuálů a jejich kněžského a biskupského svěcení, v čemž anglikáni ze zemí Jihu spatřují zradu na evangeliu. Konflikt vyvstal v r. 2003 roz­hod­nutím americké episkopální církve vysvětit na biskupa Gene Robinsona, který veřejně žije v homosexuálním svazku. Podle nigerijského anglikánského primase Petera Akinoly už ne­existuje žádná naděje na jednotu s „progre­sivním křídlem", které se v otázce homosexu­ality odklání od církevní tradice.

Rok sv. Pavla zahájen

Ankara (KAP) V Tarsu (Turecko) byl 21. června oficiálně zahájen Rok sv. Pavla, který u příležitosti 2000 let od narození apoštola národů vyhlásil papež Benedikt XVI. Předseda Turecké biskupské konference biskup Luigi Padovese zdůraznil, že zahájení se neslo „zcela ve znamení ekumeny" a bylo pro všechny zúčastněné „zkušeností jednoty a ekumenismu." Uvedl také, že „katolická cír­kev v Turecku oficiálně neexistuje, a to má mnoho negativních důsledků," a apeloval na návštěvníky, aby přijížděli jako poutníci, kteří „muslimskému obyvatelstvu vydají svědectví, že i mezi křesťany je mnoho lidí, kteří mají silnou víru a zasazují se za ni."

Během Roku sv. Pavla budou mít křesťanští poutníci v Tarsu k dispozici historický kostel sv. Pavla na místě apoštolova narození, dlouhá desetiletí užívaný tureckou armádou jako skladiště (viz www.dbk-paulusjahr.de).

ČR: 21 nových kněží

Praha (KAP) Podle České biskupské konference bylo letos v českých a moravských diecézích vysvěceno 21 kněží a 32 jáhnů. Čtyři svěcení jáhni jsou stálí, zbytek se připravuje na kněžské svěcení. Nejvíce kněžských svěcení (5) připadá na ostravsko-opavskou diecézi. Naopak v litoměřické ani v česko­budějovické diecézi se letos žádné kněžské svěcení nekoná. Pouze jeden svěcenec z pražské diecéze je domácího původu, zbývající tři pocházejí z Polska. Řeckokatolický exarchát počítá také s jedním kněžským a jedním jáhenským svěcením.

Charitní kavárna v Brně

Brno (KAP) Charita brněnské diecéze otevřela v Brně kavárnu Anděl (Gorkého 34), která nabízí pracoviště mentálně postiženým a zároveň slouží jako prostor pro setkání s nimi.

Utečenci a EU: kritika církve

Mnichov, Štrasburg (KAP) U příležitosti Světového dne uprchlíků 20. června kritizoval jezuita P. Martin Maier evropskou politiku vůči utečencům. Jen v roce 2006 zahynulo mezi západní Afrikou a Kanárskými ostrovy přibližně 6000 lidí. „Denně se počet obětí zvyšuje, aniž by nějaký stát nebo mezinárodní organizace proti tomu něco podnikal," dodává Maier. Jezuity roku 1980 založená Jezuitská služba uprchlíkům (Jesuit Refugee Service) působí ve více než 50 zemích a pomáhá více než 450 000 lidí. Nouze utečenců je podle Maiera voláním Boha, který ve Starém zákoně vyzývá k tomu, aby s utečenci bylo nakládáno jako s domácími. Podle údajů OSN je na světě nyní přibližně 70 milionů uprchlíků.

Evropský parlament odsouhlasil novou směrnici EU o vyhoštění, již církve i organizace pro pomoc utečencům kritizují. Sekretář papežské Rady pro migraci arcibiskup Agostino Marchetto prohlásil, že přistěhovalci nesmějí být kriminalizováni na základě toho, že jsou přistěhovalci, a že nesmí hrozit vazba za porušení správních předpisů.

Anglikánští arcibiskupové kritizují „svatbu" dvou kněží

Londýn (KAP) Nejvyšší představitelé anglikánské církve v Anglii kritizovali nedávnou „svatbu" dvou anglikánských kněží. Klérus nemůže „prostě ignorovat" učení církve, zdůraznili arcibiskupové Rowan Williams a John Sentamu. V anglické anglikánské církvi je žehnání homosexuálním párům tolerováno. Homosexuální kněží smějí vykonávat svůj úřad pouze pokud žijí v celibátu.

Archivy klášterů na internetu

Linec (KAP) S podporou EU proběhla digitalizace přibližně 25 000 historických dokumentů z rakouských a bavorských klášterů. Dokumenty jsou nyní umístěny na webu www.monasterium-ooe.net.

Přijímání do úst vkleče?

Vatikán (KAP) Přijímání do úst vkleče, jak bylo obvyklé do koncilní liturgické reformy, by se v budoucnosti mohlo stát normální praxí při papežských mších, řekl papežský ceremoniář Guido Marini v rozhovoru pro L'Osservatore Romano. Přijímání vkleče podle něho lépe vyjadřuje přítomnost Krista ve eucharistii a prohlubuje zbožnost a smysl pro tajemství. Marini se ohradil proti tomu, že by papeži šlo o znovuzavádění předkoncilních praktik. Už jen používání termínů „předkoncilní" a „po­kon­cilní" je podle něho typické pro zúženě „ideologické uvažování".

Zbytečné morální dilema

autor: 

Jan Kofroň, můj učitel a přítel z dávných dob podzemní církve, se dvacet let po svém neveřejném kněžském svěcení rozhodl podstoupit obřad ještě jednou, „sub conditione", tedy podmíněně, aby byla zajištěna platnost, kdyby snad předchozí vysvěcení nebylo v pořádku. Je to velké morální dilema. Na jednu stranu tím svěcenec připouští, že tehdy snad všechno nebylo vykonáno správně, že to snad nebylo správné až do té míry, že by to ani Duch svatý sám nemohl doplnit a napravit. A také skládá slib poslušnosti jinému biskupovi, než kterému ho dal tenkrát: komu teď má být věrný a poslušný? Na druhou stranu však zde jsou ti, kterým slouží, v Honzově případě především nemocní a staří lidé, za kterými už dlouhá léta dochází s duchovní a mravní posilou: Má jim kvůli sporům na úrovni biskupů a kongregací upírat svátostné rozhřešení, má je vyloučit ze slavení eucharistie? Bezmocní starci jsou v božích očích jistě důležitější než hádky teologů o meze kanonického práva. Proto věřím, že se Jan Kofroň nerozhodl špatně, a přeji mu, aby jeho další služba byla požehnaná. A možná, že jako první uznaný ženatý český římskokatolický kněz po dlouhých staletích bude navíc kromě své přímé služby schopen otřást tabu kolem povinného celibátu kněží, které pořád přežívá; i to by byla velká služba české církvi.

Bohužel morální dilema, před kterým nezaviněně a zbytečně stojí či stáli mnozí poctiví a zasloužilí „tajní" kněží, nebylo uspokojivě odstraněno dodnes. Je to jistě zčásti zapříčiněno spornými kroky biskupa Felixe Marii Davídka, vůdce části tajné církve, i některých jeho následovníků. Z další části je to způsobeno postojem Vatikánu, jehož mnozí hodnostáři by pravděpodobně rádi nejasnosti zděděné z minulosti zametli co nejrychleji pod koberec a nastolili obvyklý řád. A jinou dílčí příčinou je i tisíckrát potvrzený fakt, že je nesmírně obtížné vcítit se do situace druhých lidí, že některé zkušenosti jsou nepřenosné. Ale největší část odpovědnosti je podle mého soudu na české biskupské konferenci a jejím předsedovi v klíčových letech jednání, kardinálu Vlkovi. Pokusil se „řešit" problém metodou parního válce, nevyvaroval se různých nekorektních kroků, dovolil, aby vznikl výmluvný kontrast mezi nekompromisním postojem vůči „tajným" kněžím, kteří za komunistů riskovali život, a vcelku umírněným zacházením s bývalými členy kolaborantské organizace Pacem in terris, ba i s donašeči komunistické Státní bezpečnosti.

U příležitosti podmíněného svěcení Jana Kofroně staré spory opět vyplouvají na povrch. Kardinál Vlk při této příležitosti zveřejnil na internetu dva komentáře, ve kterých líčí přesvěcení Jana Kofroně a historii podzemní církve ze svého úhlu pohledu. Tajně vysvěcený biskup a předseda naší redakční rady Jan Konzal sepsal hrst faktografických poznámek na okraj těchto kardinálových textů; najdete je na počátku čísla.

Tématem církve za komunismu se ovšem zabývá většina tohoto prázdninového dvojčísla. Těžiště tvoří rozsáhlá studie Jozefa Murína o skryté církvi na Slovensku, doprovázená několika rozhovory s přímými aktéry tehdejších událostí. Dále sem patří například úvaha Duchovné míľniky boja proti neslobode, jejímž autorem je Inocent-Mária Vladimír Szaniszló.

Milí čtenáři, přeji vám za sebe i za naši redakci radostné a požehnané léto.

Kardinálova tvrzení, moje zkušenosti

autor: 

Webové stránky pražské arcidiecéze informují veřejnost o kontextu svěcení Ing. Jana Kofroně. Kdyby nebyl pod oznámením a doprovodným blogem vedle podpisu i titul vysokého církevního funkcionáře, věc bych přešel bez komentáře, každý z nás má právo tu a tam se mýlit. Je však podepsán nejen Miloslav Vlk, ale také pražský arcibiskup a kardinál. Pak už nejde o prezentaci soukromého názoru, ale má to představovat stanovisko přinejmenším české církve. V posledku pak nutně přispívá k úpadku věrohodnosti římskokatolické církve v sekulárním Česku. Proto chtě nechtě musím kriticky upozornit na některá víc než problematická tvrzení na webu publikovaná. Oproti panu kardinálovi mám jistou výhodu: Patřím totiž k těm, kteří v podzemní pastoraci desítky let pracovali, mohu tedy uplatnit přímou osobní zkušenost. Nekritizuji abych polemizoval. Pouze konstatuji některá fakta, která podáním pana kardinála utrpěla. Hodnocení ponechávám na čtenářích.

Zpráva pod titulem Ing. Jan Kofroň přijal kněžské svěcení1 je doplněna přílohou K celé problematice podzemní církve2 rovněž od kard. Vlka. V ní arcibiskup opět zpochybňuje platnost svátostí udílených v „davídkovské" větvi bývalé podzemní církve a dehonestuje její činnost v době komunismu.

[Jan Kofroň] byl jako ženatý dne 18. 8. 1988 v podzemní církvi tajně vysvěcen na kněze a včleněn do řeckokatolické církve. Kněžské svěcení a služba ženatých mužů je v této církvi obvyklá. Tato svěcení pro tehdy státem zakázanou řeckokatolickou církev byla spíše formální (svěcení římskokatoličtí křesťané mnohdy neznali ritus ani řeč), což poněkud blokovalo možnou aktivitu v této církvi.

Byl jsem svěcen v roce 1972 - tehdy řeckokatolická církev fungovala legálně. Státem zakázána byla v letech 1950-1968. Církevně i státně uznaný ordinář Mons. Ján Hirka sídlil v Prešově. Můj světitel Bedřich Provazník spolupracoval s řeckokatolickým ordinářem dlouhá léta velmi přátelsky a ordinoval mne rovnou jako biritualistu, a to v plné shodě s církevním právem. Rovněž Jan Kofroň byl svěcen jako biritualista a stalo se tak se souhlasem řeckokatolického ordináře Mons. Hirky. Včleněn byl do struktur skryté církve (jejímu ordináři sliboval poslušnost).

Mons. Hirka potvrdil nejednou, že naši pastorační pomoc na východním Slovensku v době komunismu vítal a podporoval.

Znalost ritu přezkoušel a potvrdil (všem těm z presbyterů, které jsem měl na starosti já) examinátor prešovského ordináře Mons. Jan Krajňák (po převratu byl zvolen proděkanem Řeckokatolické bohoslovecké fakulty Prešovské univerzity). Jak je obecně známo, pokoncilní liturgické reformy umožnily katolíkům všech ritů používat při liturgii mateřského jazyka - liturgie Jana Zlatoústého tak byla slavena na Slovensku slovensky (Grekokatolícky liturgikon, Spolok sv. Vojtěcha v Trnave, 1996) v Čechách česky (překlady Karla Chytila a Václava Konzala). Česky i slovensky jsme tehdy rozuměli všichni.

Apoštolský stolec z určitých důvodů neměl o všech takovýchto svěceních jistotu, že jsou platná, a proto bylo nutno těm, kdo chtěli veřejně v nových podmínkách kněžskou službu zastávat, udělit svěcení „sub conditione", aby byla odstraněna tato pochybnost.

Tvrzení snažící se ospravedlnit svěcení sub conditione jsou závažnější, než ničím nepodložená dehonestace misijního působení mezi řeckými katolíky.

Podle nepochybných a dodnes dostupných svědectví je dodnes, stejně jako v roce vydání Norem zmiňovaných panem kardinálem, skutečnost právě opačná. Arcibiskup Tarsicio Bertone při audienci na nunciatuře v roce 2000 (osm let po vyhlášení Norem) potvrdil, že žádný konkrétní relevantní důvod k pochyb­nostem nám uvést nemůže, protože kongregace jej nezná. Arcibiskup Bertone, dnes kardinál státní sekretář Vatikánu, byl tehdy sekretářem Kongregace pro nauku víry, která záležitosti podzemní církve v letech 1990 až podnes vyšetřovala a šetří. O celé několikahodinové audienci jmenovitě pozvaných kněží i biskupů bývalého podzemí u zástupce Vatikánu Bertoneho byl tehdy pořízen dostatečně podrob­ný záznam, který máme k dispozici. (Na rozdíl od nás bývalých podzemních a tedy přímých svědků tam nikdo ČBK nezastupoval - snad proto, že projednávaný dokument představiteli Kongregace podepsaný jen pár dní před pražskou audiencí vznikl původně právě v Praze. Proto také měla ČBK odvahu publikovat prostřednictvím ČTK svoji verzi audience ještě před jejím oficiálním ukončením na půdě nunciatury.

I v konkrétním případě svěcení Jana Kofroně byly splněny všechny kanonické předpoklady. Svěcení proběhlo náležitým způsobem (svědkem svěcení byl mj. Pavel Hradilek). Pochybnosti neměl ani svěcenec, ani světitel, ani partikulární církev, ve které Jan Kofroň sloužil. Zdá se proto, že celý akt svěcení sub conditione se udál kvůli převodu jurisdikce a nikoli z důvodů pochybností o svěcení. Pak by se ovšem jednalo o sacrilegium.

...většinou se myslí na davídkovské nekonečné řady tajně, „do reservy" svěcených svobodných i ženatých mužů...

Nesetkal jsem se ve svém blízkém, ani vzdáleném okolí se svěcením „do rezervy". Je ovšem pravda, že byla snaha, aby každý ordinovaný služebník měl svého náhradníka, o kterém nebylo známo, že přijal svěcení.

Když byl zvolen papež Benedikt XVI., obrátila se na něj svým dopisem zbylá malá skupinka těchto tajně vysvěcených kněží, kteří předtím odmítali svěcení „sub conditione", s ochotou toto svěcení přijmout a dát se k dispozici pro práci v té které církvi.

Zde zafungovalo přání jako příslovečný otec myšlenky: Já stejně jako Jan Kofroň jsme patřili mezi signatáře dopisu. V dopise nově zvolenému papeži výslovně konstatujeme pravý opak: Podepsaní zde vyjadřují ochotu církvi v řádných strukturách pomáhat, ovšem k podmínečné ordinaci jako podmínce sine qua non vyjadřují jednoznačné „non possumus".

Plné znění dopisu zaslaného papeži jakož i prohlášení, které biskupové skryté církve spolu se svými spolupracovníky vydali k otázce podmínečného svěcení, je uvedeno na závěr tohoto článku.

...protože západní biskupové si byli vědomi přísných trestů, jestliže by vysvětili někoho bez papežova dovolení. Jeden z oněch pěti slovenských tajných biskupů,  který utekl na Západ, b. Hnilica, tehdy prý řekl venku Ing. Bláhovi: „Vždyť tam máte biskupy, ti ať světí." Údajně měl kontakty s papežem Pavlem VI. To jeho slovo bylo bráno jako „vzkaz" od Pavla VI., a tak po svém návratu z ciziny požádal Blaha b. Dubovského, který žil v Praze, aby ho vysvětil. Ten to udělal. A Blaha hned druhý den předal biskupské svěcení F. Davídkovi, hlavnímu protagonistovi podzemní církve. To vše se stalo bez jakéhokoliv souhlasu papeže. A tím se začala rozvíjet ona neblahá Davídkova činnost...

Nejen členové biskupského kolegia Hnilica a Dubovský, oba jezuité, se tu ocitli na pranýři jako nedovzdělaní a neodpovědní naivkové, neznalí nebo nedbalí přísných sankcí církevního práva a světící další biskupy na základě nějakého nejistého vzkazu. S nimi postavil pan kardinál na pranýř neodpovědných hlupáků i jejich řádové představené a koneckonců i papeže Pavla VI., který měl biskupa Pavla Hnilicu SJ až do smrti za důvěrníka a osobního přítele. Uvedená fabulace si pak neporadí s otázkou, proč nikdo z oněch biskupů ani z jejich svěcenců nebyl potrestán ani proč řada z biskupů této Blahovy linie byla v letech po převratu postupně dokonce vyznamenána Vatikánem titulem Monsignore (Ljavinec, Kočiš, Krpálek, Urbanec, Provazník, Krajňák, Krátký). Nechám stranou, že po převratu také všichni dostali děkovné dopisy od reprezentantů českých a moravských místních církví; nejen biskupové, ale i dříve podzemní kněží za to, co pro katolické věřící udělali. Podepisoval je vlastnoručně tenkrát i arcibiskup Vlk.

Zcela zamlčena je pak existence tzv. mexické fakulty, to jest oprávnění světit biskupy bez předchozího souhlasu Vatikánu (biskupské svěcení se muselo dít na území, pro které byla fakulta udělena). Arcibiskup Tarsicio Bertone v rozhovoru na nunciatuře v Praze 14. února 2000 potvrdil, že zmíněná fakulta existovala a byla v Československu využita oprávněně. Dodal, že existovaly informační toky přes Polsko a NDR a že Vatikán byl o většině svěcení informován.

S převedením z jednoho ritu do druhého si nikdo nedělal mnoho starostí.

Pokud jsem byl přítomen u některého z jáhenských nebo kněžských svěcení, mohu dosvědčit, že otázka ritu byla vždy odpovědně a s ohledem na církevní právo korektně ošetřena už před svěcením. To rozhodně platí i o mém svěcení.

V podzemí byli vysvěceni i ženatí muži na biskupy, což v tradici žádné staré katolické církve východu, ani jiné křesťanské není.

Toto tvrzení zcela zbytečně klame veřejnost a působí prazvláštně zejména jako názor církevního funkcionáře. Ten si asi ještě nepovšiml, že ženatost biskupů v rané církvi dokládá jako normální už Nový Zákon (srov. 1 Tm 3, 2-5; Tt 1, 5-9). Jako běžná platila a je historicky doložitelná v celém prvém tisíciletí, tedy v celé polovině křesťanských dějin. To dokládají i kánony prvních ekumenických koncilů. Biskupové katolické církve na Západě i Východě včetně papežů v prvém tisíciletí prostě bývali ženatí, a to je také důvod, proč světí ženaté duchovní na biskupy některé z křes­ťanských církví dodnes, aniž by platnost jejich konsekrace byla zpochybňována (např. ve Starokatolické církvi). Doklady nabízí např. sbírka Pravidla svatých apoštolů z konce 4. stol. Pravidlo 5. tam nařizuje, že: „Biskup nebo kněz nebo jáhen nesmí odvrhnouti od sebe svoji manželku pod záminkou zbožnosti. Zavrhne-li ji však, bude zbaven úřadu"; další zmínky o manželství biskupů lze najít v pravidlech 40. a 76. Totéž dokládá i Šestý ekumenický sněm (r. 691) ve 3. kánonu.

Ženatý byl svatý biskup Augustin a z řady papežů třeba papež Hormisdas (vládl 514-523; později zvolili papežem jeho legitimního syna Silveria, nakonec uctívaného jako světce.

K tomu je zapotřebí pravého, autentického svěcení, nikoliv jen jakéhosi „pověření". Cesta „nápravy" těchto věcí v církvi dávno obvyklá je světit „sub conditione.... Zůstala malá skupinka tajně vysvěcených, která tento způsob církve nepřijala a zůstává tak mimo, opřená sama o sebe. Pokud slaví svátosti, jejich platnost je velice nejistá a je vhodné tyto svátosti nepřijímat.

Nikdo z nás nepracoval v misii na základě neautentické svátosti, tím méně „jakéhosi" pověření bez svátosti. Sub conditione se v církvi římskokatolické opravdu užívá, ovšem k překonání vážné rozumné pochybnosti, kterou nelze odstranit jiným způsobem, a v praxi je to ohledně nejistoty nikým a ničím nedosvědčeného křtu. Všechny kanonicky relevantní okolnosti svátosti svěcení má každý z nás potvrzené svědecky. (Pravdou je, že se nikdo o svědky mého svěcení nezajímal, ač jsme jejich jména všichni uváděli do protokolu při výslechu na ordinariátě.)

Lituji, že vedeme takové vnitrocírkevní spory v tisku. Již v roce 1997 jsem radil panu kardinálovi Vlkovi, aby své nelibosti nedával průchod tiskem, protože útok vyvolá obranu. Vyjdou-li při tom najevo slabiny argumentace, trpí tím nejen věrohodnost naší společné církve; stopy to bohužel zanechá i na osobní autoritě pražského arcibiskupa kardinála.

Dopis adresovaný Benediktu XVI.

Obracíme se s důvěrou na Vás jako na nového Nejvyššího pastýře církve Kristovy. Vždyť spolu s novou službou přejímáte pravomoci i zodpovědnosti ve vztahu též k této malé části církve v Čechách. Jako někdejšímu prefektu Kongregace pro nauku víry je Vám vývoj událostí kolem části tak řečené podzemní církve znám a není třeba jej opakovat.
Dnes proto pouze chceme opakovat „adsumus" či připravenost ke službě a ubezpečit Vás, že ono naše „non possumus" vyjádřené na adresu opakované ordinace nechce být ničím jiným než upřímnou poslušností Duchu. Přináší to ovšem i bolest plynoucí předně z nepřenosnosti prožitého, jež zde stojí proti dnešnímu pohledu vzdáleno několik dekád zpět.
Proto bychom velice rádi pokračovali v rozhovorech, které 14. 2. 2000 zahájil tehdejší Váš sekretář J. Ex. Tarcisio Bertone. Povzbuzuje nás i jeho tehdejší ujištění, že se s námi v krátké době znovu setká. Věříme, že právě dialog může odstranit množství dohadů, nepochopení, případně i nepravd.
Chceme Vás, svatý Otče, ubezpečit svou vůlí sloužit církvi v naší zemi trpící nedostatkem kněží a velikým duchovním strádáním naší společnosti, která patří mezi nejsekularizovanější v Evropě.
Dost se též nejednalo ani nehovořilo o skutečnosti, že věc nelze vidět pouze tak, že komunistická minulost zde napáchala škody, nýbrž, že to byl právě tento „stav nouze", který pro existování církve spolu s ním přinesl i nové ekleziologické prvky. Tyto je podle našeho přesvědčení třeba vidět jako dar, a měl by být vytvořen i dostatečný prostor pro to, abychom je nově promysleli a prakticky je uplatnili při nové evangelizaci.

Text prohlášení

Dne 22. 10. 2005 se setkali křesťané svázaní s předlistopadovou „Ecclesia silentii" (ES, skrytá církev) v Čechách, na Moravě a Slovensku.
Vzájemně jsme se informovali o své současné situaci a hovořili o možnostech svého působení v budoucnu.
Shodujeme se na tom, že nové svěcení sub conditione jako podmínku pro širší začlenění do církevní služby považujeme z důvodu svědomí za nepřijatelné. Prohlašujeme dále, že jsme otevřeni další komunikaci a hledání forem spolupráce a trvá pověření mluvčích ES Jan Konzala, Jana Blahy a Stanislava Krátkého pro případná jednání v této věci.

1 http://www.apha.cz/ing-jan-kofron-prijal-knezske-sveceni/

2 http://www.apha.cz/res/data/071/008135.doc

Skrytá cirkev na Slovensku

autor: 

Nebezpečné spomienky skrytej cirkvi

Ján mu povedal: Učiteľ, videli sme niekoho, kto v tvojom mene vyháňal zlých duchov. Bránili sme mu, pretože nechodil s nami." (Mk 9, 38)

Ľudia majú svoje pamäti a ľudské spoločenstvá svoje dejiny. K našim spomienkam patria udalosti nášho života, ktoré sú nám milé a preto ich chceme uchovať v pamäti. Ale patria k nim aj udalosti, ktoré sú nám nemilé a nedokážeme na nich zabudnúť. A možno by sme ani nemali: „Tajomstvom vykúpenia je spomienka.", píše sa na jeruzalemskom pamätníku obetiam šoa.

Dejiny píšu víťazi. Banálna pravda, ktorú po roku 1948 poznala česká i slovenská spoločnosť. Ako vyzerajú dejiny písané víťazmi? Ten, kto píše takéto dejiny, je akoby autorom príbehu. Príbeh potrebuje svoju expozíciu, kolíziu, jeden či viac vrcholov a dejových zvratov a záverečné rozuzlenie, prípadne i autorský vysvetľujúci komentár. Koniec, ten je daný: predstavuje ho aktuálny stav. Minulé udalosti je už len potrebné vhodne pretriediť a zoradiť, aby mohli predstavovať potrebné „zdôvodnenie", „vysvetlenie" či rovno „ospravedlnenie" súčasnej situácie. Minulé sa predsa „nutne" muselo stať tak, ako sa stalo, pretože dnešok by ináč nebol možný. Videnie dejín skrze túto logiku nadvlády z nich robí dejiny triumfu, v ktorých sú akékoľvek spomienky utlačovaných vytesnené na okraj, alebo úplne. Útlak víťazov robí spomienky utláčaných nebezpečnými. Tieto nebezpečné spomienky potom žijú vedľa oficiálnych dejín ako dejiny utrpenia udržujú hlad utláčaných po spravodlivosti. Dejiny kresťanov v Československu boli dlho odvrátenou stranou dejín spoločnosti. V roku 1989 prišla zmena. Mnohí kresťania sa sebavedome postavili na stranu víťazov. Odolali však pokušeniu napísať nové - svoje - dejiny triumfu?

Téma dejín a pamäti má v recentnej teológii svoje čestné miesto. V katolíckej teológii sa o jej rozpracovanie v 20. storočí výraznou mierou zaslúžil nemecký teológ Johann Baptist Metz. Pre katolícku teológiu objavil pojem nebezpečných spomienok, ktoré opisuje takto: „Existujú spomienky, ktorými predchádzajúce skúsenosti prelamujú stredobod nášho života a odkrývajú našej súčasnosti nové a nebezpečné vhľady. Na chvíľu objasnia ostrým svetlom neistú povahu vecí, s ktorými sme sa už zrejme vyrovnali a ukážu banálnosť nášho predpokladaného ‚realizmu‘. Prerazia kánonom všetkého, čo je prijímané ako evidentné a ako klam odhalia istotu tých, pre ktorých ešte ‚je stále vhodný čas‘ (J 7, 6). Podkopú naše konštrukcie vierohodnosti. Takého spomienky sú ako nebezpeční a nevypočítateľní návštevníci z minulosti."1 Spomienky, ktoré takto opisuje Metz sú nebezpečné tým, že ohrozujú každý pokus o ovládnutie minulosti zostavením historického príbehu do podoby dejín triumfu. Prerážajú kruh vládnúceho vedomia a pripomínajú nevyriešené, potlačené konflikty a stále živé nádeje. Preto sú hlavným nepriateľom každej totality.

Úlohou toho, kto nechce písať dejiny ako dejiny triumfu, je „vyberať smetné koše", prehrabávať sa v troskách histórie, hľadajúc to, čo bolo odhodené, odvrhnuté, a nachádza sa v nebezpečenstve stratenia.

Skrytá cirkev na Slovensku v pamäti kresťanov

Nesmierne dôležité je, komu je dovolené mať svoje dejiny, a komu nie. Tí, ktorí nemajú žiadne spomienky a príbehy, totiž nemajú život."2

„Podzemná cirkev." Podzemie je slovo nesúce príchuť tajomstva a dobrodružstva, pre niekoho aj ilegality. Túto auru okolo seba vytvárajú aj pojmy tajná cirkev, cirkev mlčiaca. Iste, pre kresťanov je Cirkev vždy iba jedna, svätá, všeobecná a apoštolská. Zmienené pomenovania nám ale odkrývajú niečo z toho, v akej situácii sa táto cirkev nachádzala a aká bola perspektíva toho, kto k nej takto vyjadruje svoj vzťah. Čo je to skrytá cirkev? Je to cirkev, ktorá žije skryte, pretože verejne sa prejaviť nesmie. Jej pôsobenie je, podobne ako pôsobenie Ježiša z Nazaretu pred tridsiatym rokom jeho života, skrytým životom - vita abscondita.

Dejiny skrytej cirkvi v období neslobody sú pre teológiu zaujímavé z mnohých dôvodov. Kresťania sa musia rozhodnúť, čo je pre nich takpovediac esenciálne. Čo je nutné ochrániť, zachovať a predať ďalšej generácii, bez čoho by cirkev musela rezignovať na toho pomenovanie. Toto rozlíšenie sa však nedeje teoreticky a abstraktne, na úrovni akademickej teológie ani autoritatívne či mocensky, na úrovni cirkevného úradu. Deje sa prakticky, na úrovni osobného života každého, kto sa sám za kresťana považuje. Zachytiť dejiny skrytej cirkvi znamená zachytiť pamäti mnohých ľudí, ktorí sa v jej rámci pohybovali. Súčasne sú to dejiny útlaku, dejiny utrpenia. Ako každé dejiny utrpenia, aj dejiny skrytej cirkvi skrývajú v sebe zárodok nádeje pre budúcnosť a predstavujú nárok pre súčasnosť.

Dejiny skrytej cirkvi na Slovensku je možno rozdeliť do niekoľkých etáp3, z ktorých každá je čímsi špecifická. V nasledujúcom texte budem sledovať príbeh skrytej cirkvi (1) v období vojnovej Slovenskej republiky a obnovy Československa až po „víťazný február" roku 1948, (2) v období proticirkevného boja a tvrdých represií, (3) v období politického uvoľňovania a „Pražskej jari", (4) v období normalizácie až po (5) obdobie rozkladu moci. Skrytá cirkev v tomto celom období vystupuje ako nechcená pamäť spoločnosti, resp. nositeľov štátnej moci, ktorá ohrozuje štruktúry komunistického režimu. Po období neslobody prichádza rok 1989 a s ním koniec proticirkevného boja zo strany štátu. Príbeh skrytej cirkvi sa nekončí pádom komunizmu, pretože mnohé následky útlaku trvajúceho desaťročia, je cítiť ešte dnes. Jednou z prvých otázok ponovembrového vývoja, otázkou, ktorá dodnes nie je úplne zodpovedaná, je spôsob, akým sa vyrovnať s rozdelením cirkvi. Po novembri 1989 sa v spoločnom priestore cirkvi vedľa seba ocitli rôzne okruhy ľudí: kolaboranti štátnej moci, ľudia „pasívneho odporu" a vyznávači, teda ľudia z rôznych vetví podzemných aktivít. V tomto období (6) nastáva konflikt pamätí rôznych skupín vo vnútri jednej cirkvi. Dejiny skrytej cirkvi sa stávajú nechcenou pamäťou pre mnohých členov oficiálnej cirkvi.

1. Slovenská republika a obnova Československa (1939-1947)

Ak chceme hovoriť o aktivitách skrytej cirkvi na Slovensku, prvá otázka, ktorá nás možno napadne je: Kde sú jej korene? Kde máme z historického hľadiska začať? Pomôcť nám pri tom môže výrok cirkevného historika Václava Vaška: Málokto ovplyvnil povojnový slovenský a český katolicizmus tak ako chorvátsky kňaz, jezuita Tomislav Kolakovič. Pre niekoho bol „svätcom" (Silvester Krčméry), pre iného „veľký a záhadný" (Ivo Sečkar), „fenomén doby, kedy Slovensko prechádzalo z jednej totality do druhej" (Jozef Jablonický), tiež „dobrodruh a megaloman" (František Vnuk), „zakuklený komunistický agent" (Mirko Vesel), „agent Vatikánu" či „špión svetového formátu" (Štátna bezpečnosť), „partizán" (Gretta Palmerová), „politik" (Pavol Čarnogurský) a ešte pre iných „teologický experimentátor" (kňazi, ktorí sa báli prievanu v Cirkvi). Pre nás, čo sme mu boli blízki, bol „pánom profesorom"...4 Vojnovú Slovenskú republiku si Stjepan Tomislav Poglajen-Kolakovič5 vybral ako základňu pre svoju plánovanú misiu do Ruska. Kolakovič od začiatku rozvinul širokú prednáškovú činnosť, dával kurzy filozofie a teológie pre široký okruh poslucháčov. Medzi jeho poslucháčmi boli hlavne vysokoškolskí študenti, medzi nimi niektoré výrazné postavy skrytej cirkvi ako napr. Silvester Krčméry a Vladimír Jukl. Jeho žiak Anton Neuwirth na Kolakoviča spomína takto: „Kolakovič sa stal v našich očiach priekopníkom sociálneho učenia cirkvi. Ako prvý označil cirkev za sociálny faktor a sociálnu otázku za jej prioritu. Dovtedy nebolo efektívneho zásahu do sociálnych štruktúr, čo bolo natoľko nové, že mnohí, vrátane prezidenta Tisu, ho začali považovať za ‚červeného agenta‘ a veľmi ťažké bolo presvedčiť ich, že ním nie je."6

Kolakovič upozorňoval na problematickosť spojenectva s hitlerovským Nemec­kom i na hrozbu zavedenia komunizmu na Slovensku po jeho páde. Niekoľko dní pred vypuknutím SNP zasadala v Banskej Bystrici Konferencia slovenských biskupov7, na ktorej Kolakovič predložil memorandum Pastorácia pre ťažké časy, v ktorom už v tej dobe navrhoval zriadiť popri oficiálnej duchovnej správe aj duchovnú správu tajnú a vyčleniť pre ňu k tomu ochotných kňazov, nenašiel však pre svoj plán pochopenie.8

Kolakovič slovenské prostredie oboznámil so zásadami hnutia kresťanskej robotníckej mládeže (Jeunesse ouvriere chrétienne - JOC)9. Vytvoril okolo seba úzky kruh spolupracovníkov, o ktorých si myslel, že sú ochotní pracovať na svojom duchovnom prehĺbení a sú schopní a ochotní venovať sa plne apoštolátu aj v časoch očakávaného prenasledovania Cirkvi10. Spočiatku existovalo spoločenstvo Rodina v Bratislave, neskôr, keď odišli Jukl a Krčméry študovať do Prahy aj v nej. Postupne sa skrze vysokoškolákov šírila po celej republike.

Počas SNP sa dostal na povstalecké územie a snažil sa skrze ruských partizánov dostať sa do Moskvy. V roku 1945 pobýval Kolakovič niekoľko týždňov v Debrecíne v Maďarsku, kde organizoval „Malé spoločenstvá". Na tom sú položené dodnes živé základné obce.11

Katolícka cirkev bola na Slovensku po skončení druhej svetovej vojny v neľahkej situácii. Potvrdila sa Kolakovičova predpoveď, že slovenský katolicizmus doplatí na prílišnú klerikalizáciu Slovenského štátu. Došlo k prvému konfliktu pamätí. Komunistická ľavica, predovšetkým jej časť s kontaktmi na Mosku, považovala Katolícku cirkev na Slovensku za svojho hlavného nepriateľa. Prišlo zoštátnenie školstva, ktoré malo mať v prvom rade charakter zlomenia tradície pamäti. „Každý odpor proti komunizmu na Slovensku, ktorý by sa hlásil k národným tradíciám, režim hneď označoval za pokračovanie Slovenskej republiky z r. 1939-45 a za prejav klérofašizmu."12 V roku 1947 sa začala doba tvrdých domových prehliadok, začal fyzický a psychický nátlak na vedúce osobnosti nekomunistického zmýšľania.

2. Tvrdé represie (1948 - 1966)

Komunistickej strane sa postupne podarilo získať rozhodujúci vplyv v štáte. Obsadila dôležité pozície v polícii, armáde a robotníckych organizáciách. V posledných slobodných voľbách 26. mája 1946 na Slovensku síce presvedčivo zvíťazila Demokratická strana, integrujúca v sebe rôzne nekomunistické prúdy politického spektra, na nasledujúci politický vývoj štátu táto skutočnosť už vplyv nemala. Februárovým prevratom, ktorý sa uskutočnil medzi 17. a 25. februárom 1948, nastal v Československu prechod od krehkej povojnovej demokracie k totalitárnemu systému jednej politickej strany. Dňa 9. mája tak mohla byť prijatá nová ústava vyhlasujúca ľudovodemokratickú republiku a zákon č. 231/48 zo dňa 16. októbra 1948 zaviedol pojem triedneho nepriateľa a legalizoval triedny boj. Kto bude hlavným triednym nepriateľom, to je vidieť už z §28, hovoriacom o zneužití duchovného úradu13.

V tomto čase už bolo jasné, že katolícku cirkev čaká ťažké obdobie, prípadne že môže byť ohrozená jej samotná existencia. Na svojej návšteve v Ríme v roku 1948 získal biskup Trochta organizačné, disciplinárne a liturgické výnimky z cirkevného práva a inštrukcie, podľa ktorých mohli byť určité právomoci, vyhradené podľa kódexu kánonického práva pápežovi alebo biskupom, prenesené na biskupov resp. kňazov.14 Tieto zvláštne oprávnenia dostali pomenovanie mexické fakulty, podľa podobných oprávnení, použitých začiatkom 20. storočia pri prenasledovaní Katolíckej cirkvi v Mexiku. Ich súčasťou bola aj smernica umožňujúca vytvorenie utajenej alternatívnej cirkevnej hierarchie. Vedľa verejne pôsobiaceho biskupa mal byť „v zálohe" aj biskup tajný.

Zákonom č. 217/1949 bol zriadený Štátny úrad pre veci cirkevné, ktorým sa cirkvi dostali pod dozor a kontrolu štátu, a zákonom č. 218/1949 o hospodárskom zabezpečení sa cirkvi dostali aj do hospodárskej závislosti na štáte. Začal sa program boja štátnej moci proti Katolíckej cirkvi. Jedným z jeho prvých bodov bola tzv. Akcia klin. Jej cieľom bol vnútorný rozkol v cirkvi, oddelenie biskupov od rímskeho centra, vytvorenie skupiny „vlasteneckých kňazov" a následné utvorenie národnej, štátom kontrolovanej cirkvi. Dňa 10. júna 1949 bola ustanovená štátna „Katolícka akcia". Ďalším bodom na programe likvidácie cirkvi boli akcia K, zrušenie rušenie kláštorov a rádov, ktoré prebehlo počas „Bartolomejskej noci" 13-14. 4. 1950 a rušenie ženských reholí 27-28. 4. toho istého roku. Pod akciou P, „návrat k pravosláviu" prebehla likvidácia gréckokatolíckej cirkvi, ktorá mala v roku 1950 asi 305 tis. členov.

Vatikán reagoval zákazom Katolíckej akcie a dekrétom, v ktorom sa pod hrozbou exkomunikácie zakazovalo katolíkom hlásiť sa k doktríne komunizmu. V roku 1951 Pius XII. vydal dekrét, ktorým sa vysvätenie biskupa bez kanonického poverenia trestalo exkomunikáciou svätiteľa i svätenca. Cieľom tohto dekrétu bolo zabrániť komunistickému režimu mať „vlastných biskupov" a v krajnej situácii umožniť svätenia s dodatočným schválením. Medzi prvými tajne vysvätenými biskupmi na základe mexických fakúlt boli v Čechách a na Morave Kajetán Matoušek, vysvätený Antonínom Eltschknerom15, František Tomášek, Ladislav Hlad a Karel Otčenášek. Tieto svätenia sa ale veľmi rýchlo dostali k štátnej bezpečnosti16 a títo biskupi strávili niekoľko nasledujúcich rokov vo vezení či internácii. Na Slovensku biskup Ján Vojtaššák konsekroval profesora dogmatiky spišského seminára Štefana Barnáša. V roku 1951 získal tajné svätenia od Róberta Pobožného jezuita Pavol Hnilica, od ktorého vnikla v rámci jezuitského rádu vlastná línia. Hnilica krátko po svojom vysvätení dostal strach z prezradenia a s vedomím predstaveného jezuitov, ale bez predchádzajúceho schválenia Vatikánu, vysvätil dňa 24. augusta 1951 Jána Korca a následne emigroval. Keďže pravidlo pre tajných biskupov znelo „jeden biskup aktívny, jeden utajený", počas zatvárania príslušníkov jezuitského rádu v roku 1955, vysvätil Korec na biskupa jezuitu Dominika Kaľatu a ten po Korcovom uväznení vysvätil Petra Dubovského. Kaľata bol napriek svojej nečinnosti odhalený a emigroval do SRN. Keďže ŠtB vždy po čase tajne svätených biskupov odhalila, skupiny v skrytej cirkvi okolo biskupa Korca nevideli v ďalších biskupských sväteniach zmysel.

Najznámejším znakom komunistického režimu 50. rokov, aj vzhľadom na situáciu katolíckej cirkvi, bola celá rada vykonštruovaných procesov proti „nepriateľom režimu". Komunistická diktatúra začala najprv procesmi s katolíckymi biskupmi a inteligenciou, presne podľa biblického: „Udriem pastiera a stádo oviec sa rozpŕchne" (Mt 26, 31). V roku 1951 začal proces so slovenskými biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom. Neskôr sa do väzenia dostali vedúce osobnosti Rodiny: Zvěřina, Mádr, Vaško, Jukl, Krčméry. Ladislav Hanus vo svojich pamätiach popisuje atmosféru doby takto: „Vtedy sa procesy vyrábali vo veľkom. To bola akási hlavná agenda režimu. Vyrábali sa veľkoprocesy a vyrábali sa systematicky, v takých veľkých celkoch, v tých veľkých rámcoch. Vtedy to bolo jeden proces za druhým. ‚Zelená internacionála‘ bol proces s agrárnikmi, ‚červená internacionála‘ bol proces so sociálnymi demokratmi, ‚biela internacionála‘ s hierarchiou, teda s Cirkvou, s klerikálmi. Ďalej to boli ešte i skupinové, akosi s každou diecézou zvlášť, každá rehoľa bola súdená zvlášť. Jezuiti mali svoj proces, saleziáni mali svoj proces, františkáni mali svoj proces, potom premonštráti. Tie súdy sa brali svojho času kolektívne. Čiže vtedajšia agenda alebo starosť režimu bola - súdiť, súdiť, súdiť."17

Paradoxne, vo vezení sa tak mohli vedúce osobnosti katolíckeho života vzájomne stretnúť. To, čo by bolo možné vnímať ako veľkú životnú prehru, prijali mnohí ako životnú šancu. Aj vo vezení fungovali rôzne „podzemné" univerzity, improvizované prednášky, duchovné cvičenia, utajované liturgie. Niektoré príbehy naberajú rozmery hagiografickej legendy: „Josef Zvěřina behom samoväzby vyťukal svojmu spoluväzňovi cez múr morzeovkou a latinsky kurz dogmatickej teológie a tak mu pomohol doplniť vzdelanie potrebné k vysväteniu."18 Jáchymov, Mírov, Valdice, Ilava... Najmä v Jáchymovských baniach sa podľa Hanusa sústredila elita každej diecéze, každej rehole: „To bolo meradlo, že ako je ktorá v krimináli zastúpená, to bolo meradlo pre výšku každej rehole. Keď bola daktorá zastúpená slabo, to bolo veľmi zlé vysvedčenie."19 V pamätiach mnohých, ktorí boli režimom väznení za svoje náboženské presvedčenie, nachádzame veľmi často spomienky na skryté slávenie eucharistie, ktoré boli zakázané a prísne stíhané. Väzňov spoločné utrpenie spájalo a búralo rozdiely20. „V prípade, že som chcel celebrovať svätú omšu, páter Zvěřina mi dal fľaštičku, kde bolo trochu vína. Ja som si pripravil zápalkovú škatuľku, priniesol rožok, ktorý som pokrájal na malé štvorčeky, podobne ako majú gréckokatolíci. ... víno obstarávali tí najspoľahlivejší z hrozienok. Hrozienka sa pokrájali žiletkou, zaliali trochou vody a do rána bol už z toho normálny mok, niečo ako mušt."21

Hanus ďalej popisuje ako niektorí starší kňazi mali dostatok odvahy a vnútornej sily, aby na útlak vo väzení reagovali iróniou, ako napr. páter Metod Nečas: „Náčelník ho prekvapil otázkou: ‚Proč se neženíte?‘ - to ako kňazi. Metodko sa vynašiel: ‚Pane náčelníku! To nevíte? Znáte Makarenka?‘ On: ‚Znám, proč?‘ Páterko: ‚Vždyť Makarenko říka, že manželství umenšuje revolučnost.‘ "22

Z pohľadu Metzovej teológie je možné celé obdobie 50. rokov až do postupného uvoľňovania režimu v druhej polovici 60. rokov označiť ako zápas o pamäť. Skrytú cirkev v tomto období tvoria tie aktivity, ktoré sa stali podľa štátneho práva nelegálnymi alebo sa ich štátna moc rozhodla eliminovať. Štát a jeho výkonné orgány sa začínajú voči kresťanom (a nie len im) prejavovať ako utláčateľ, ktorý sa systematicky snaží potlačiť ich identitu. K tomu mu slúži manipulácia pamäti („monsterprocesy"), kradnutie pamäti (snaha štátnej moci o dosadenie „vlasteneckých" biskupov a kňazov, obsadzovanie ordinariátov vlastnými ľuďmi) alebo jej ničenie (zrušenie gréckokatolíckej cirkvi a deportácia jej kňazov z východného Slovenska do českého pohraničia, obmedzovanie práce i osobnej slobody biskupov, zrušenie a uväznenie rehoľníkov, ktorých existencia v spoločnosti je viditeľnou pripomienkou nechcenej pamäti). Manipulácia a ničenie pamäti mali viesť k upevneniu bezmocnosti a úplnému podrobeniu cirkvi štátnej moci. Snaha o ničenie pamäti sa nevyhla ani vládnucej moci samej. Ako príklad je možné uviesť časté retušovanie fotografií a vymazávanie postáv v období stalinizmu. Na druhej strane je vidieť stabilizujúcu silu spomienok napr. u uväznených kňazov a rehoľníkov, ktorá nadobúdala formu snahy o udržanie cirkevných štruktúr (z ktorých najviditeľnejší je úrad biskupa) a náboženského rituálu do najmenších možných detailov (rožky, sušené hrozienka používané pri eucharistii) a ústila do solidárnej „nádeje otrasených".

3. Politické uvoľnenie (1967 - 1969)

Mierna liberalizácia z konca 60. rokov, spojená s nástupom Alexandra Dubčeka sa preniesla aj do života kresťanov. Bolo krátko po II. vatikánskom koncile, niektorí biskupi sa vrátili z internácie a obsadili svoje biskupstvá. Znovu povolená bola Gréckokatolícka cirkev. Niektorí tajne svätení kňazi zverejnili svoju činnosť a uplatnili sa v pastorácii, dokonca boli niektorým roky strávené v podzemí započítané do rokov pastorácie. Nadšenie z týchto rokov nezdieľali všetci rovnako. Brnenský kňaz Félix Maria Davídek23 sa po návrate z väzenia v roku 1964 snažil o obnovu podzemného štúdia, vyhľadával mužov, ktorých vyhodili pre náboženskú činnosť zo štátom kontrolovaných seminárov alebo zažili zrušenie reholí ako novici a snažil sa im ponúknuť možnosť doštudovať a získať prístup ku kňazskej ordinácii. Keď sa možnosti dávať kandidátov svätiť domácimi či zahraničnými biskupmi stále zmenšovali, začal uvažovať o potrebe biskupskej služby pre vlastný okruh. Sám ako kňaz bez štátneho súhlasu a pod dozorom ŠtB nebol vhodným kandidátom, preto sa o získanie biskupského svätenia snažili dvaja z jeho spolupracovníkov, Jan Blaha a František Mikeš, ktorí mohli služobne cestovať do zahraničia24. Vďaka kontaktu s jezuitom Pavlom Hnilicom Blaha skutočne získal na jednej zahraničnej ceste od Pavla VI. príslušné fakulty25 a v roku 1967 bol jezuitom Petrom Dubovským26, jedným z dvoch neverejne pôsobiacich biskupov na Slovensku, svätený na biskupa. Jan Blaha následne vysvätil aj samotného Davídka a predal mu fakulty získané u Pavla VI27. Toto svätenie ale nebolo so slovenskými jezuitami konzultované a to môže byť jeden z dôvodov, prečo sa k Davídkovým aktivitám stavali zdržanlivo až odmietavo.

Krátko trvajúce uvoľnenie trvalo do začiatku normalizácie v roku 1972 a predstavovalo etapu, počas ktorej sa kresťania mohli trochu otriasť z predošlých hrôz a „nabrať nový dych". Z väzení bola prepustená značná časť ľudí, ktorí si zo sebou niesli svoje spomienky, ale aj rozdielne vízie, ako sa má v nadchádzajúcom období útlaku napredovať. Nazdávam sa, že pre ďalší vývoj skrytej cirkvi na Slovensku je dôležitá diferenciácia pamätí, ku ktorým v tomto období došlo. Pamäť skrytej cirkvi teraz tvoria rôzne skupiny veriacich, ktoré svoj duchovný život musia z väčšej časti prežívať v skrytosti. Na Slovensku ich predstavujú dva okruhy aktivít, jeden sa sústredí okolo aktívneho tajného biskupa Korca, ktorý sám seba chápe ako hlavného koordinátora podzemných aktivít, druhý okruh predstavujú ľudia rôznym spôsobom naviazaní na biskupa Davídka. K tomu je nutné pridať ešte silnejúcu skupinu emigrantov a pamäť, ktorú predstavujú vatikánske úrady a pamäť cirkvi biskupov a kňazov, ktorí svoju prácu vykonávajú verejne a ktorých časť spolupracuje s utláčajúcou komunistickou mocou.

4. Normalizácia (1972 - 1984)

Normalizácia znamenala pre katolícku cirkev zmenu prístupu štátnej moci. Po hrubom násilí 50. rokoch sa postupne prešlo k „administratívnemu teroru" a snahe uväzniť kresťanov v ich vlastných kostoloch. Neustály teror, prehliadky, výsluchy mali vyvolať strach a vytvoriť v kresťanoch autocenzúru. Väčšia časť náboženského života sa musela opäť diať v skrytosti. Štátna moc sa už nesnažila nechcenú pamäť spoločnosti likvidovať, ale skrotiť, domestifikovať a tak ju zbaviť jej sily k zmene. Napriek tomu odhodlanie ľudí prijať a žiť ohrozenú identitu neslablo.

Obnovené represie viedli k väčšej vynaliezavosti a invenciám, rehoľné rády rozvinuli vlastné štúdium a tajný noviciát - niektoré typy štúdiá boli iba pre členov rádu, niektoré aj pre laikov. Niektoré skupiny, ako napríklad pražský kruh združený okolo Václava Dvořáka (Spoločenstvo Ducha svätého a Matky Božej Panny Márie) malo od svojho vzniku vlastnú spiritualitu, spojenie kňazstva s civilným povolaním, ktoré nebolo vnímané ako vynútené, ale vítané28. Félix Maria Davídek a okruhy ľudí na neho napojené rozvinuli v 70. a 80. rokoch širokú pastoračnú, formačnú i konsekračnú činnosť. Hlavne posledná zmienená činnosť pôsobí dodnes mnohé kontroverzie.

Jednou z oblastí, ktorej sa Davídek hneď po svojom príchode z väzenia snažil venovať, bola pomoc gréckokatolíckej cirkvi - katolíkom východného obradu29. Spoločenstvo Koinótés, ktoré okolo neho a jeho spolupracovníkov vzniklo, usilovalo o vytvorenie „východnej vetvy" a skrze nej o pomoc katolíkom východného obradu. Tento program pomoci bol nazvaný O.V.E.S - Opus vocationem ecclesiae silentii. V rámci neho ešte v roku 1967 udelil Davídek biskupskú vysviacku gréckokatolíckemu kňazovi Eugenovi Kočišovi, ktorý bol pre svoju príslušnosť k tejto cirkvi nútený k pobytu v Čechách. Davídkovou myšlienkou bolo, aby kňazi, svätení ako ženatí pre východný ritus, mohli slúžiť aj katolíkom západného, latinského ritu. Toto riešenie, známe ako biritualizmus, mu umožnil jeho kontakt na Ivana Ljavinca. Ivan Ljavinec bol jedným zo štyroch ľudí, ktorí dostali od biskupa Hopka právomoci, ktoré za normálnych okolností vykonáva iba biskup30. Gréckokatolícka cirkev bola v roku 1968 obnovená a z tohto dôvodu sa ich vzájomné kontakty prerušili. Starostlivosť o kňazov z okruhu Koinótés prešla potom na Bedřicha Provazníka, biskupa vysväteného Eugenom Kočišom.

Po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 niektorí členovia Koinótés emigrovali. Davídek počítal s najhorším variantom, likvidáciou cirkvi. Z toho dôvodu sa rozhodol zvýšiť počty biskupov. Vysvätil Stanislava Krátkeho, potom Josefa Dvořáka, Jiřího Pojera a Dobroslava Mariana Kabelku, premonštráta. Potom slovenského kňaza Matina Hrbču a v roku 1970 Josefa Blahníka.31

V roku 1970 bola do Kobeřic zvolaná synoda, na ktorej mala Koinótés riešiť pastoračné otázky. Jednou z nich mala byť podľa Davídka aj možnosť kňazského svätenia žien32. Jeho skúsenosť so 14-ročným väzením a ťažký údel rehoľníc, ktoré vo väzení nemali prístup k sviatostiam, ho presvedčili o nutnosti konania. Jeho návrh sa nestretol s jednoznačnou odozvou v Koinótés došlo k rozkolu. Hlasovanie dopadlo nerozhodne a Davídek sa rozhodol diakonské a kňazské svätenia niekoľkým ženám udeliť33.

Napojenie Davídkových aktivít na Slovensku34 sa dialo skrze benediktína Přemysla Coufala (ktorý bol prostredníkom k Pavlovi Hnilicovi), jezuitu Oskara Formánka, kňazov Olivera Oravca a Františka Šimka a lekárku Magdalénu Záhorskú. Oskar Formánek zoznámil Davídka s Dušanom Špinerom, vtedy diecéznym kňazom.35 Suspendovaní biskupi sa svoju suspendáciu snažili anulovať u biskupa Dubovského a uspeli, pričom iba jeden z nich36, Bedřich Provazník, pokračoval ďalej v činnosti a na biskupa vysvätil Fridolína Zahradníka a Jána Krajňáka. Táto skupina ďalej pokračovala nezávisle na Davídkovi.

Zahradník, ako biskup svätený pre katolíkov východného obradu, sa rozhodol pokračovať v starostlivosti o ženatých kňazov a rozvinul však rozsiahlu pastoračnú činnosť po celej republike. Pôsobil na niekoľkých miestach. V Prahe pri skupine, ktorá svoju činnosť odvodzuje od saleziána Václava Komárka. Ten v 70. rokoch vytvoril spoločenstvo, ktoré sa rozrástlo a postupne prerástlo v obec o niekoľko desiatkach členoch, činných dodnes. Na západnom Slovensku bol jeho kontaktnou osobou právnik Vendelín Laca. Často chodil na faru v Ludaniciach pri Topolčanoch. Jedným z jeho blízkych spolupracovníkov na východnom Slovensku bol Ján Krajňák, ktorý udržiaval kontakt s administrátorom prešovskej eparchie (biskupstva) Jánom Hirkom, neskorším prešovským sídelným biskupom. Od neho získali v roku 1974 fakulty na prevod kňazov zo západného do východného ritu a jeho uistenie, že sa postaví aj za tých ženatých kňazov, ktorý boli svätení pred týmto rokom37.

Skrytá cirkev tvorila v 80. rokoch širokú paletu aktivít rehoľných spoločenstiev, krúžkov, malých a širších komunít okolo nejakého ohniska, ktoré medzi sebou podľa svojich možností komunikovali (či nekomunikovali). Komunikácia bola značne sťažená neustálou konšpiráciou a tak vznikali rôzne fámy o jednotlivých kútoch Ecclesia Silentii (ES). Nitriansky biskup Pásztor napísal pastiersky list, v ktorom varoval pred činnosťou Davídka, Zahradníka a nimi svätenými kňazmi ako ľuďmi, ktorí nemajú kanonické oprávnenie. Veriaci boli na pochybách o sviatostiach a to pôsobilo rozruch a neistotu. Aj v samizdatoch a zahraničnom vysielaní (v rádiu Slobodná Európa, Anton Hlinka) boli zverejnené mená tajných biskup a pochybnosti o ich pôsobení. Po zverejnení svojho mena sa Zahradník začal obávať, že bude čoskoro zatknutý. Preto v roku 1982 vysvätil na biskupa ženatého Jana Konzala a Pavla Hájka. Uistil svojich kandidátov, že sa to deje podľa pravidiel východného rítu a že podliehajú prešovskému ordinárovi. Jeho zatknutie prišlo v roku 1983.

Jan Konzal popisuje svoje pastoračné cesty na východné Slovensko takto: „Cez deň sa pracovalo na strechách, to boli Frídove zákazky, natierali sa veže, a večer sa zišli gréckokatolícke domácnosti spolu s rímskymi katolíkmi a rozprávalo sa, Frída pritom vo vedľajšej miestnosti spovedal. Väčšinou som mával nejakú prednášku... ...V noci okolo druhej hodiny bývala omša. V priebehu stretnutia sa tiež riešili manželské veci, cirkevnopolitické záležitosti a v nedeľu ráno sme išli domov."38 Po Zahradníkovom zatknutí Konzal navštevoval Zahradníkových svätencov39. Neskôr zmenil štýl teologického štúdia, na ktorá tiež kládol väčší dôraz. Spoluorganizoval študijné krúžky v okolí Prešova a v Bratislave.

Rozširujúce sa aktivity cirkvi v skrytosti neušli pozornosti štátnej moci, ani vatikánskej východnej politike. Celé 60. a 70. roky prebiehali rokovania medzi vedením štátu a rímskou kúriou o „modus vivendi vel moriendi" cirkvi. Kroky Vatikánu a jeho snaha o kompromisy s komunistickou mocou boli v podzemí vnímané vždy s nevôľou. Cieľom komunistov bolo cirkev „domestikovať" a z pohľadu skrytej cirkvi bol kompromis práve jedným zo spôsobov tejto domestifikácie. Štátny sekretár Agostino Casaroli docielil, že v roku 1972 bola dosiahnutá dohoda, na základe ktorej boli menovaní obojstranne vyhovujúci biskupskí kandidáti Jozef Feranc (Banská Bystrica), Július Gábriš (Trnava) a Ján Pásztor (Nitra). Niektorí z nich boli členmi kolaborantskej organizácie Pacem in Terris, založenej 31. 8. 1971 ako pokračovateľke Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva a od roku 1982 Rímom zakázanej.

Jedným z ústupkov vatikánskej Ostpolitik bol aj zákaz svätení, ktorý tlmočil Casaroliho emisár Ján Bukovsky pri svojej návšteve Československa tajným biskupom v roku 1976.40 Vyzeralo to, akoby sa Vatikán zriekol skrytej cirkvi. V roku 1978 bol zákaz zrušený, takže Vatikán takto priznal, že ústupkami ničoho nedosiahol a svoje rozhodnutie zmenil.

Pre ľudí z prostredia Kolakovičovej Rodiny, Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho boli 70. roky rokmi tichého budovania malých spoločenstiev, hlavne medzi univerzitnou mládežou, neskôr i stredoškolskou a medzi mladými rodinami. Ako prelomovú udalosť hodnotí Mikloško zvolenie Karola Wojtylu za pápeža: „Pápež začal oslovovať Slovákov a Slováci začali odpovedať. Začali samizdaty, začali podpisové akcie, posielali sa správy do Hlasu Ameriky, začali obrovské púte, nočné adorácie."41

Vznikom Charty ´77 sa zvýšila nervozita štátnej moci a začala aj nová vlna útlaku. Tá mala formu tlaku na biskupov a kňazov, aby sa angažovali v prorežimnom združení katolíckych duchovných Pacem in terris. Ale rovnako narastal i verejný odpor. Na Bohosloveckej fakulte v Bratislave došlo v roku 1980 k protestnej hladovke všetkých bohoslovcov proti tlaku štátu zaviesť hnutie Pacem in terris aj na fakultu. Vyše 10 bohoslovcov bolo vylúčených zo štúdia a táto udalosť získala pozornosť svetových médií. V tomto období je možné vysledovať dva javy: dochádza k vnútorným rozkolom v rámci skrytej cirkvi, ale zároveň sa ukazuje, že pamäť, ktorú skrytá cirkev uchováva ako celok, je už dostatočne silná, aby vyvolala verejný odpor proti útlaku štátnej moci. Medzi tajne sväteným ale neskôr Vatikánom verejne uznaným biskupom Korcom a režimom tolerovanými sídelnými biskupmi vzniká vzájomná dohoda o neútočení: on verejne neútočí na nich a oni verejne nepotierajú jeho aktivity. Pamäť ktorá nekladie nároky, ani neohrozuje. Zároveň však pamäť skrytej cirkvi pôsobí v tomto období ako kotva, ako tichá výčitka, ktorá nedovolí prorežimným biskupom a kňazom pristupovať na neúnosné kompromisy s režimom.

5. Rozklad moci (1985 - 1989)

Za psychologický obrat vo vzťahu štátu a cirkvi je možné označiť púť na Velehrad v roku 1985. Tento rok bol vyhlásený ako rok sv. Cyrila a Metoda, pretože naň pripadlo 1100. výročie smrti sv. Metoda. Púť sa premenila v protirežimnú demonštráciu. Na Velehrade sa zišlo asi 250 tisíc ľudí, čo bolo na tú dobu obrovské množstvo. Komunistická moc sa snažila vydávať náboženskú púť za „mierové zhromaždenie k pocte zakladateľov našej kultúry". Agentov ŠtB mohli všetci poznať podľa úplne nových spevníkov, v ktorých sa nevedeli orientovať. Po tejto udalosti na Slovensku viditeľne ožili laické hnutia ako Neokatechumenát, Obnova v Duchu Svätom, Fokoláre a pod. Minister kultúry SR Miroslav Válek po tejto púti napísal do Pravdy: „Zaspali sme na vavrínoch a na Velehrade sme dostali pod pás."42

Obnovovanie utlačenej identity sa dialo vyvolávaním pamäti. Konzal spomína na slávenie byzantskej liturgie u gréckokatolíkov, ktorí k tomu nemali vo svojom okolí možnosť: „Oni [gréckokatolíci] boli z toho veľmi šťastní, keď to bolo starosloviensky [...]boli frustrovaní tým, že ak chcú niekedy prežiť Božskú liturgiu, musia ísť k pravoslávnym. Boli šťastní, že niekto prišiel, že môžu mať svoju liturgiu, aj keď je to vlastne nemožné. Nemáme kostol, nemáme nič a hľa - liturgiu máme."43 Púte ako demonštrácia potlačovanej pamäti dostali v mariánskom roku 1987/88 masový charakter. Mikloško tento rok nazýva zmŕtvychvstaním cirkvi.44 Od mája 1987 do decembra 1988 sa na Slovensku konalo 30 náboženských púti45. Na začiatku roku 1988 sa pod vedením kardinála Tomáška začala najväčšia podpisová akcia za slobodu cirkvi v Československu. Jej výsledkom bolo viac ako pol milióna podpisov, z toho vyše 300 tisíc zo Slovenska. 25. marca 1988 sa v Bratislave konala „Sviečková manifestácia" za náboženské a občianske práva v Československu, voči ktorej štátna moc tvrdo zasiahla. Koncom 80. rokov mala ŠtB situáciu v skrytej cirkvi čiastočne zmapovanú. Mala isté informácie o niektorých tajných biskupoch a u ďalších ľudí to predpokladala, rovnako si bola vedomá rozporov, ktoré sa medzi predstaviteľmi skrytej cirkvi objavovali.

6. Cirkev víťazná, cirkev umlčaná (po novembri 1989)

November roku 1989 priniesol pre kresťanov zásadnú premenu politického a spoločenského prostredia a koniec útlaku. Mnohí začali vystupovať zo skrytosti. Asi najviditeľnejšie to bolo u rehoľných rádov, ktorým sa počet členov oproti 50. rokom dokonca zväčšil. Pomalšie prebiehala integrácia tajne svätených kňazov a biskupov.

Spočiatku sa zdalo, že integrácia tajne svätených kňazov prebehne bezproblémovo. Hlavne tí biskupi, ktorí činnosť v skrytosti poznali dôverne (biskupi Vlk a Duka v Čechách a biskup Baláž na Slovensku), sa k nim stavali veľmi prajne. Spontánne prijímanie bolo vzápätí pribrzdené až zastavené, pretože pre väčšinu biskupov v biskupskej konferencii a pre vatikánske úrady boli niektoré aktivity skrytej cirkvi podozrivé alebo rovno neprijateľné.46 Do augusta roku 1990 sa mali všetci tajne vysvätení kňazi (a biskupi) prihlásiť u biskupa diecézy, na území ktorej žili. Ich zoznamy boli zaslané začiatkom roka 1991 do Ríma a mali byť prešetrené Kongregáciou pre náuku viery, na ktorej stál Joseph Ratzinger. Riešením otázky bol poverený Mons. Zlatňanský. O rozmeroch skrytých štruktúr neexistovali presné informácie. Hovorilo sa o desiatkach ženatých biskupov, stovkách tajne svätených mužov i žien. O situáciu sa začali zaujímať zahraničné média. „Objavili sme cirkev mimo zákon", „Rebélia v podzemí", zneli novinové titulky.

Postupom času sa ukázalo, že existovali asi štyri skupiny tajne svätených kňazov. Zapojenie do verejnej pastorácie prebehlo bez problémov u tých kňazov, ktorí vyštudovali na jednej z dvoch teologických fakúlt, pracovali nejaký čas v pastorácii a neskôr z dôvodu straty štátneho súhlasu pôsobili v skrytosti. Svätenie v zahraničí47 tajne ordinovaných kňazov bolo najprv overené a následne boli zaradení do diecéznej pastorácie. Podobne to bolo aj s doma ordinovanými kňazmi, ktorí svätenie získali u verejne pôsobiacich biskupov alebo u biskupov jezuitskej rehole. Posledná skupina, ktorej zapojenie sa stretlo s radou problémov a dodnes nie je uspokojivým spôsobom vyriešené, boli kňazi odvolávajúci sa na svätenia iných domácich biskupov. Na Slovensku to boli predovšetkým okruhy napojené na biskupa Davídka, okruhy okolo biskupov Záhradníka a Konzala a na východnom Slovensku okruh okolo biskupa Kretta48. Zdrojom odmietavého postoja verejných biskupov mohli byť svätenia ženatých mužov a podozrenia o svätení žien (u Davídka a Kretta), ktoré sa v súvislosti s týmito biskupmi vyskytli. Ukázalo sa tiež, že tieto skupiny majú odlišnú predstavu o spôsobe svojho zapojenia do verejnej pastorácie, aká im bola ponúkaná. Vo svojej práci mimo verejných štruktúr (ale tým predsa nie mimo cirkvi) videli zmysel aj v zmenených spoločenských podmienkach. Podľa okruhu biskupa Korca a vnímania biskupskej konferencie, bolo jediným zmyslom cirkvi byť na verejnosti.49 Posledným dôvodom, prečo sa niektoré skupiny stretli s odmietavým prístupom zo strany verejne pôsobiacich biskupov a kňazov, bola otázka viny: „Na Slovensku bolo medzi biskupmi viac tých, ktorí mali podpísanú spoluprácu s ŠtB. A pre tých sme boli pochodujúcou výčitkou. Oni sa totiž hájili, že podpísali preto, že nechceli, aby bola cirkev vymazaná. A teraz sa tu zrazu objavilo množstvo chlapcov, zďaleka nie českých, ktorí pracovali, aj napriek tomu, že predtým boli v krimináli."50

Na výzvu pre tajne svätených kňazov prihlásiť sa u diecézneho biskupa reagovalo menej ľudí, než sa všeobecne čakalo, preto nasledovala aj druhá výzva. Tá mala už v Čechách a na Morave inú podobu ako na Slovensku. Na Slovensku vyšiel v Katolíckych novinách 11/1992 Oznam Biskupskej konferencie ČSFR, ktorý sa na jar tohto roku čítal pri nedeľných bohoslužbách v kostoloch. Tón tohto oznámenia bol prekvapivo autoritatívny a neústretový až výhražný: „kto by ostal aj po tomto termíne v tajnosti, ten si musí uvedomiť, že nekoná apoštolát Cirkvi, ale v skutočnosti Cirkvi škodí a sám sa vyčleňuje z jej spoločenstva". U veriacich mohol vyvolať pochybnosti odstave, ktorý hovorí o tom, že „je možné predpokladať, že títo kňazi sú neplatne vysvätení, sviatosti vysluhujú prinajmenej nedovolene a veriacich nevedú v duchu Cirkvi". Doposiaľ „nezačleneným" kňazom spôsobil napríklad problémy v ich okolí tým, že o ich službe začali pochybovať ich najbližší. Celkovo sa Oznam stretol s odporom. Mohol vzniknúť dojem, že títo tajne svätení kňazi predstavujú skôr „problém" pre cirkev a že ich práca počas komunistického režimu je bezcenná51. Dodnes existujú časti skrytej cirkvi, ktoré zostávajú mimo verejných cirkevných štruktúr, prípadne s nimi úplne odmietajú komunikovať52. Otázkou tajných svätení sa bude hlbšie zaoberať nasledujúca kapitola.

Vystúpenie na verejnosť nebolo ťažké len kvôli otázke zapojenia do verejných štruktúr. Pre mnohých bolo veľmi ťažké meniť zaužívaný štýl práce: „Dať dokopy niekoľkých štyridsiatnikov, ktorí zrazu majú začať viesť spoločný život, to nie je ľahké. Možno aj viaceré odchody, čo nasledovali, boli motivované práve tým."53 Spomínanými odchodmi sú odchody kňazov z reholí do diecéznej pastorácie a tie postihli viaceré rehole na Slovensku.

Cirkev na Slovensku po roku 1989 získala slobodu a podľa názoru mnohých kresťanov zvíťazila nad komunizmom. Ak kresťania v roku 1989 zvíťazili, stratili tým svojho nepriateľa? Alebo sa v určitom zmysle stali nepriateľmi seba samých a hľadajú strateného nepriateľa vo vlastných radoch? Kresťania sa po roku 1989 zrejme budú musieť učiť zaobchádzať so svojou vlastnou pamäťou. V pamäti cirkvi sa dnes nachádzajú spomienky mučeníkov, vyznávačov ale aj tých, ktorí padli. V tomto chaose spomienok je mimoriadne dôležité mať pamäť a vedieť s ňou pracovať. Aby sa z dejín nevytratili pamäti porazených a ich hlas nebol prehlušený domnelými víťazmi. Lebo nemať pamäť znamená necítiť vinu. Nemať pamäť znamená rezignovať na nerealizované možnosti a tým uzavrieť cestu budúcnosti. Pamäť cirkvi nie len pamäťou ľudského spoločenstva, je aj pamäťou Božou.

Dejiny skrytej cirkvi ako nebezpečná pamäť

Na vyznávača, ktorý bol zatknutý pre Pánovo meno, nech sa už nevkladá ruka ani na diakonát, ani na presbyterát. Veď on už má hodnosť presbytera skrze svoje vyznávanie." (Hypolit Rímsky (?), Traditio apostolica, IX Vyznávači)

Spis Traditio apostolica, ktorý sa objavuje už začiatkom tretieho storočia, nám ukazuje citlivosť kresťanskej obce na dôležitosť predávania svojej pamäti. Obsahuje ustanovenia pre voľbu a svätenie kandidátov cirkevných služieb, liturgické odporúčania i úvod do života obce. Za všimnutie stojí to, ako si cirkevné obce, v ktorých tento spis koloval, cenili prítomnosť vyznávačov - teda tých, ktorí boli „predvedení pred vládnu moc, alebo potrestaní reťazami, alebo uvrhnutí do väzenia, alebo odsúdení k inému trestu". Pamiatka vyznávačov sa mala stať pamäťou celej obce.

Komunistická diktatúra zanechala na živote spoločnosti i cirkvi svoj tieň. Roky otvoreného proticirkevného boja a snahy o infiltráciu a manipuláciu vytvorili mnohé rozdelenia. Kresťania tak čelili nepriateľskej štátnej moci ale i vlastnému rozdeleniu na vyznávačov a lapsi54. K tomu sa neskôr pridalo aj vnútorné rozdelenie skrytej cirkvi: väzenia 50. a 60. rokov viedli u mnohých k novým predstavám o tom, čo je cirkev a aká je jej úloha v spoločnosti. Cirkev sa dodnes nevyrovnala s konfliktom pamätí vyznávačov i pamätí lapsi, pamäti solidarity i pamäti odcudzenia. Po skončení prenasledovania v Československu sa vedľa seba ocitli tí, ktorí padli, tí, ktorí vyznali aj tí, ktorí sa ocitli niekde medzi tým. V slovenskej časti Biskupskej konferencii ČSFR (neskôr KBS) tak vedľa seba zasadli tí, ktorí získali tento úrad pred novembrom 1989 ako kompromisní55 kandidáti spolu s tými, ktorí na čas prišli o štátny súhlas a svoje kňazské povolanie museli vykonávať v skrytosti (napr. biskupi Tkáč a Baláž) alebo v skrytosti pôsobili úplne (tajne svätený biskup Korec). V presbyteráte sa vedľa seba ocitli ľudia kolaborujúci (PiT) s ľuďmi z pasívneho či aktívneho odporu. V cirkvi vedľa seba stáli tí, ktorí svojím životom priniesli svedectvo i traditores, tí, ktorí pod nátlakom alebo dobrovoľne „vydali" svojich bratov a sestry vo viere do rúk prenasledovateľov. V starej cirkvi to boli vyznávači, ktorým pripadla úloha zmieriť medzi sebou kresťanov po konci prenasledovania. Po skončení prenasledovania v roku 1989 nastala na Slovensku situácia, ktorá bola skoro presným protikladom. Biskup Sokol sa stal arcibiskupom, metropolitom Slovenska a biskup Tondra predsedom KBS. Kňazi združení v PiT si svoje úrady zväčša ponechali a boli to kňazi skrytej cirkvi, ktorí sa museli uchádzať „o prijatie".

V prvých mesiacoch slobody sa ukázalo, že konflikt medzi vyznávačmi a lapsi nebude jediným konfliktom pamätí. Rehoľník Alojz Orlický spomína: „Rok 1989 bol naozajstným prelomom, ktorý pociťujeme ešte i teraz. Prišla hodina, keď sme museli všetko zanechať: spoločenstvá, kontakty, byty... Opúšťať kontakty bolo najťažšie...

Ale bol to pre nás šok. Ľudia nás neprijali. V ich vedomí sme figurovali ako „záhradníci", t.j. kňazi z výroby, nevzdelanci vyštudovaní v rýchlokurzoch. Nemali záujem o takých kňazov. A práve to odmietnutie nás šokovalo. Predtým sme boli s ľuďmi, žili sme s nimi, a teraz? Prestúpili sme do inej role, a oni nás neprijali. Spolubratia, ktorí vyštudovali oficiálnou cestou, tým sa toho až tak veľa nezmenilo. Zostali na farách, kde dovtedy pôsobili a spísal sa dekrét, že sú rehoľnými kňazmi. Nám sa ale zmenilo všetko...

Postupne sme si privykali aj na službu. ... Predsa bol rozdiel slúžiť svätú omšu v krúžku desiatich ľudí, ktorí vás počúvali, ktorí sa tešili a kde bol osobný kontakt. Ľudia v kostole boli zvyknutí na niečo iné: na kňaza, ktorý pekne káže a podobne."56

Mnoho kňazov i laikov pracovalo v období útlaku vo veľmi odlišných podmienkach, aké im ponúkla sloboda. Prax každého naučila, čo z prijatej tradície je pre danú chvíľu esenciálne a čo je možné opustiť. Ich prostredím boli bytové semináre, študijné krúžky, práca s mládežou, mimo dohľad komunistov a oficiálnej hierarchie. Práca v menších skupinách a spoločenstvách bola založená na dôvere, úprimnosti a angažovanosti každého člena. V rozvíjaní náboženského života sa prejavovala nezávislosť, samostatnosť, kreatívnosť. V čase, keď vznikla požiadavka celý tento náboženský život „uviesť do súladu kódexom kánonického práva", ukázalo sa, že to pre mnohých bude predstavovať problém. Pre niektorých bol spôsob práce v skrytosti niečím vynúteným, pre iných bol požehnaním. Tak sa prejavil aj spor vo vnútri skrytej cirkvi. Pre veľkú časť skrytej cirkvi znamenali formy pastorácie objavené za obdobia útlaku niečo hodnotné57, čoho sa nechceli vzdať. Pre iných to ale bolo „povážlivým, nekontrolovateľným a chaotickým pohybom v Cirkvi" za ktorým „stála megalománia a neposlušnosť".58

Komunistický režim počas svojich prvých 20 rokov nepripustil existenciu rehoľných rádov ani Gréckokatolíckej cirkvi. Počas celého obdobia znemožňoval obnovu biskupského i kňazského zboru. Bola to jeho snaha o manipuláciu a ničenie pamäti kresťanov. Snaha o udržanie vlastnej identity viedla mnohé skupiny skrytej cirkvi k rozvinutiu cirkevnej štruktúry mimo dohľad štátu a tým aj mimo dohľad vlastných cirkevných autorít.

Tajné svätenia sa diali niekoľkými spôsobmi a v niekoľkých okruhoch. V prvom rade sa tajné vysviacky diali v rámci reholí, ktoré boli z pohľadu štátu v ilegalite. Tu išlo o dve generácie mužov: tých, ktorí zažili likvidáciu reholí v 50. rokoch a tých, ktorí vstupovali do reholí tajne po roku 1968.59 Väčšinu týchto svätení vykonal biskup Korec, vždy na výslovnú žiadosť predstaveného.60 V menšej miere svätili rehoľníkov ostatní domáci biskupi, prípadne k sväteniu dochádzalo v Poľsku a NDR. Vyskytli sa aj prípady, kedy prišiel na územie Slovenska zahraničný biskup61. Druhým okruhom, v ktorom dochádzalo k tajným sväteniam, bolo spoločenstvo Fatima, ktorého kňazi jurisdikčne podliehali biskupovi Korcovi. Tretím okruhom tajných svätení boli tie, ktoré sa konali v rámci davídkovskej biskupskej línie. V rámci tohto okruhu sa konali svätenia celibátnych i ženatých mužov a niekoľkých žien. Biskupi svätili aj kandidátov, ktorých pripravoval niekto iný.

O ženatých kňazoch davídkovského okruhu hovorí Ján Krajňák: „V týchto súvislostiach boli svätení aj ženatí muži, pôvodne rímskokatolíci, ktorí sú dnes predmetom istej pre nás nepochopiteľnej diskriminácie, nepochopenia a znevažovania, ako keby ich vysviacky boli namierené proti celibátu. Podľa pôvodnej koncepcie kardinála Trochtu do roku 1974 a po jeho smrti v prepojení na otca Jána Hirku, všetci títo bratia boli - s nie malými rizikami, ktoré boli ochotní na sebe vziať pre kňazskú službu ako kňazi - robotníci - pro Eclesia in silentio - orientalis ritus - cum facultatibus biritualismi vzhľadom na terén a druh kňazskej služby v malých komunitách a vzhľadom na verejnosť anonymne. Ak si niekto myslí, že sme mali robiť zoznamy a poslať ich vopred do Ríma na schválenie, tak nechápe alebo nechce pripustiť, že Cirkev u nás žila in extremissimis extremis"62

Čo sa týka možnosti svätenia žien, zrejme sa Davídek domnieval, že svätením žien rozširuje cirkevnú prax a nejedná tak proti dogme. K dispozícii mal i štúdiu J. Petersa63, podľa ktorej: „1. Z hľadiska exegetického nemáme žiadne presvedčivé argumenty pre vylúčenie žien z kňazských funkcií. 2. Vylúčenie ženy z kňazskej funkcie bolo ... výsledkom historického vývoja, a preto tento fakt stráca svoju absolútnu hodnotu a svoju samostatnosť. 3. kresťanské pojatie úradu ako charizmatického poslania a služby, ktoré nastúpilo na miesto pojatia právnického, núti aj katolíckeho teológa, aby hľadal miesto a podiel ženy v kňazskom úrade a aby formuloval otázku, či žena by nemohla plniť spásonosnú funkciu v širšom a viac biblickom aspekte"64 Myslím, že je dôležité pripomenúť, že svätenia niekoľkých žien prebehlo krátko po II. vatikánskom koncile, v čase všeobecného nadšenia v cirkvi a súčasne politického prituhnutia.65 Najmä pre tých, ktorí si nedokážu slovo nadšenie predstaviť vedľa slova cirkev môže byť táto skutočnosť ťažko pochopiteľná.

Po roku 1989 sa začlenenie biskupov a kňazov davídkovskej línie ukázalo zložitým. Pri hľadaní riešenia pre zapojenie tajne svätených kňazov vytvorila Kongregácia pre náuku viery medzidikasteriálnu komisiu a tá po preskúmaní písomných prehlásení z roku 1990 nakoniec došla k tomu, že u mnohých svätení chýba istota o platnosti a navrhla riešenie, známe ako „Normy", podľa ktorých sa vzniknutá situácia mala riešiť. Podľa nich: 1, biskupi svätení bez vedomia Vatikánu sa majú zdržať výkonu svojho úradu. 2, celibátni kňazi a diakoni môžu byť po prijatí nového svätenia sub conditione66 zapojení do pastorácie, ženatí biskupi a kňazi môžu byť po svätení sub conditione zapojení do pastorácie ako trvalí diakoni, vdovci aj ako kňazi (!) 3, všetci si podľa zváženia diecézneho biskupa majú doplniť vzdelanie a podstúpiť preskúšanie. 4, tí, ktorí boli svätení ženatí pre východný rítus, môžu byť po svätení sub conditione prijatí gréckokatolíckym biskupom. 5, Svätenia žien sa považujú za neplatné a nedovolené.

Proti tomuto riešeniu sa zdvihla na strane skrytej cirkvi vlna nespokojnosti. Na jednej strane sa Vatikán snažil riešiť problém bez medializácie, samotné Normy neboli dodnes zverejnené a to vyvolávalo u tajne svätených kňazov nedôveru. Samotní tajní biskupi alebo kňazi k rokovaniam prizvaní neboli. S odporom sa stretla požiadavka plošného svätenia sub conditione. Proti potrebnosti a tým aj oprávnenosti takéhoto riešenia sa postavila väčšina samotných biskupov a kňazov skrytej cirkvi a teologickú podporu dostali aj od niektorých nemeckých teológov67.

Ivan Konečný, Zahradníkom svätený kňaz, ktorý sa neskôr s ním rozišiel, nevidel v podmienečnom svätení pre seba problém: „Mne osobne rozhodnutie nechať sa podmienečne vysvätiť nerobilo nijaký problém. Nepochybujem o tom, že som bol kňazom a že to bolo platné. Či dovolené, to je druhá vec. Ak cirkevná vrchnosť, ktorú uznávam, povie, že je to treba, jednoducho vtedy to pre mňa nie je vec diskusie alebo názoru."68 Naproti tomu Milan Bednárik na otázku podmienečného svätenia spomína takto: „Pre mňa to bolo rozhodnutie veľmi bolestné. Musel som to prijať ako úder osudu. Bolo to niekedy pred Veľkou nocou, čítala sa kniha Makabejská a ja som sa cítil vystavený moci, ktorá ma mala prevalcovať. Vo vnútri mi s mojím kňazstvom bolo dobre, ja som ho nikdy nespochybnil. Ani toho svätiteľa, dodnes nie".

V Česku prebiehali počas 90. rokov rokovania o možných riešeniach. Asi 40 celibátnych kňazov prijalo podmienečné svätenie. Zapojenie ženatých kňazov v obmedzenej miere umožnilo zriadenie gréckokatolíckeho apoštolského exarchátu na čele s Davídkom svätenými biskupmi Ljavincom a Kočišom69. Osemnásť ženatých kňazov70 skrytej cirkvi bolo v roku 1997 prijatých do exarchátu, avšak bez možnosti biritualizmu. Na Slovensku bolo po podmienečnom vysvätení do pastorácie prijatých niekoľko celibátnych kňazov, ale väčšina kňazov davídkovskej línie podmienečné svätenie odmietla a o integráciu ženatých kňazov neprejavila biskupská konferencia záujem. Davídkom svätený biskup Špiner, Vatikánom uznaný ako biskup sa dobrovoľne vzdal možnosti vykonávať biskupský úrad s tým, že sa chce venovať vedeckej činnosti.

Dnes, keď ani vatikánske úrady nepochybujú o platnosti svätení v rámci davídkovskej línie, sa na požiadavke podmienečného svätenia, ktoré pre kňazov skrytej cirkvi znamená skôr útok na ich duchovný život než nápravu prípadných pochybností, stále trvá. I keď sa toto riešenie pre vysoký vek tých, ktorých sa to týka, nepoužíva - už nepočíta s ich zapojením do verejnej pastorácie. Skrytá cirkev tak stále zostáva skrytou, z cirkvi mlčiacej sa stala cirkev umlčaná.

Ukazuje sa, že nájsť cestu k vzájomnému zmiereniu a novej jednote je mimoriadne zložité. Pokušenia slobody sú lákavé. U niektorých kresťanov viedol minulý útlak k presvedčeniu, že len ich pohľad a len ich potreby majú teraz prednosť pred inými, alebo že iba tá ich predstava kresťanstva je jediná pravá. U iných nespracovaná vlastná vina zase vedie k snahe potlačiť tie pamäti skrytej cirkvi, ktoré predstavovali pripomienku ich vlastného zlyhania. Vnútorné spory našu cirkev počas 90. rokov tak vyčerpali a znížili jej citlivosť k znameniam doby, že v čase, keď majú kresťania opäť možnosť slobodne hovoriť, spoločnosť nemá ich už nemá záujem počúvať.

Tam, kde neexistuje rozlíšenie medzi historickou skutočnosťou a spomienkou, tam, kde sa so spomienkami zaobchádza ako s niečím pevným a nemenným, tam spomienka nemá ozdravujúci účinok, v ktorý tak dúfa Johann Baptista Metz. Neukrýva totiž v sebe utopickú silu, ale stáva sa spomienkou víťaza, prostriedkom udržania status quo. Dejinná skúsenosť skrytej cirkvi je nám živou pripomienkou, ako sa pamäti dajú využívať k oživeniu nádeje i zneužívať k upevneniu pozícií moci.

Poznámka: Nasledujúce rozhovory bolo zaznamenané v priebehu roka 2007 a predstavujú rôzne pohľady a hodnotenie dejín katolíckej cirkvi na Slovensku. Rozhovory boli redakčne upravené a skrátené. Dúfam, že pri týchto úpravách nedošlo k vynechaniu ničoho podstatného ani k neúnosnému posunutiu významu.

Osobné svedectvo Františka Mikloška, Bratislava

RNDr. František Mikloško (1947) vyštudoval matematiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Pracoval v Ústave technickej kybernetiky SAV, neskôr pre svoje politické a náboženské postoje ako robotník. Pred rokom 1989 bol disidentom, aktivistom tzv. Tajnej cirkvi a jedným z najbližších spolupracovníkov biskupa Korca. Patril k organizátorom tzv. bratislavského Veľkého piatku, významnej pokojnej verejnej manifestácie veriacich za náboženskú a občiansku slobodu v roku 1988, známej aj pod názvom Sviečková manifestácia.

Po roku 1989 pôsobí ako politik a od roku 1990 je poslancom slovenského parlamentu.

Tajná, podzemná, skrytá cirkev a oficiálna cirkev. Sú to len mnohé názvy pre jednu skutočnosť? Alebo ak existovala „podzemná" cirkev, má zmysel hovoriť aj o cirkvi „nadzemnej"?

V prvom rade, ja mám vlastnú definíciu tajnej cirkvi, o ktorej som presvedčený, že je na Slovensku správna a jediná. Na Slovensku patrilo do tajnej cirkvi všetko to, za čo hrozila perzekúcia. To znamená, že tajná cirkev nebola niečo iné ako oficiálna cirkev. Nebola od nej oddelená. Boli premiešané. Niektorí kňazi dávali k dispozícii svoje fary, aby tam mohli byť duchovné cvičenia. Keby tam prišla polícia, tak ten kňaz ide vo väzenia.

Niektorí popri oficiálnej pastorácii vyrábali samizdaty a po chalupách mali rôzne akcie. Oficiálny kňaz mal tajnú tlačiareň. Bol oficiálnym kňazom, ale vyrábal tie samizdaty tajne.

Čo všetko teda pod vašu definíciu tajnej cirkvi spadá?

V prvom rade tam patrili rehole, pretože boli zakázané. To, že po štyridsiatich rokoch útlaku rehoľníci vystúpili z podzemia a bolo ich viac ako v 50. rokoch, to nebola náhoda. Netreba pritom zabudnúť na tajný život ženských reholí, kde tie dievčatá chodili v civile a bývali po 2-3 na privátoch. A potom tam patrilo také exkluzívne spoločenstvo Fatima, ktoré založili Jukl a Krčméry. Malo to šťastie, že bolo pod patronátom biskupa Korca. Im bolo umožnené, aby im svätil kňazov. Potom, pokiaľ ide o tajné vysviacky, tam samozrejme patria, ale je to už tá problematická časť, skupiny okolo Davídka a Zahradníka. A nakoniec, tajná cirkev boli samozrejme samizdaty, ale tie už išli krížom. To znamená vydávali sme ich my, ale aj kňazi v pastorácii.

Pokiaľ som vás pochopil správne, podľa vás otázka po vzťahu „nadzemia" a „podzemia" v cirkvi nemá zmysel?

Myslím, že je to tak. Dokonca si myslím, že mnohí „pacem-in-teristi" vedeli, čo sa všetko deje a pokiaľ im to nevadilo, neprezradili to. Sú kňazi, a to vyjde najavo v najbližšom čase, ktorí zrádzali činnosť tajnej cirkvi, ale tým nedávali najavo vzťah k podzemnej cirkvi ako takej. [...] Raz som sa pýtal biskupa Korca na to, ako je to s jeho vzťahom k oficiálnym biskupom a on povedal, že medzi nimi je nepísaná dohoda, nevyslovený vzťah, že on nikdy menovite nenapádal biskupov a oni jeho nikdy verejne nepotreli, že by sem [do prostredia Katolíckej cirkvi na Slovensku] nepatril.

Aký bol vzťah vatikánskych politikov k tajnej cirkvi v Československu?

Existuje jedna skutočnosť, ktorú som sa dozvedel až po novembri 1989. Jedným z hlavných vyjednávačov s Československou vládou za Vatikán bol arcibiskup Bukovský. Viackrát som sa sním stretol a pri jednej príležitosti som sa pýtal, ako to vlastne bolo, vo vzťahu ku komunizmu. Povedal, že predpokladali, že tu [komunizmus] bude trvať až 100 rokov. Doslova. Vychádzali z toho, myslím ľudia okolo Casaroliho, že je to ako so spoločenským organizmom, ktorý má obdobie rastu, vrcholu a až postupne prichádza starnutie a odumieranie. Im to vychádzalo, že to bude 600 rokov. [...] Aj Ján Pavol II. mu mal pri jednej príležitosti povedať: Tak to sme si nemysleli, že ten komunizmus tak rýchlo padne.

Ich stratégia bola: budovanie vzťahu so štátom, ich taktika bola: prežiť. Prežiť a nehnať to do konfrontácie. V tomto ohľade som počul, ale nemám to potvrdené, že kardinál Tomko kládol, a podľa mňa správne, ten základ na oficiálnej cirkvi. Veď oficiálna cirkev, to bolo 2800 farností, v ktorých boli kňazi a tí boli síce rôzni, ale dávali cirkvi tú základnú šťavu - sviatosti. To nemožno podceniť, že sa tam ľudia krstili, mali katechézy, prvé sväté prijímania, birmovku, sobáš, pomazanie - z pokolenia na pokolenie. Toto tajná cirkev nemohla obsiahnuť. To, v čom bola podľa mňa tajná cirkev kľúčová na Slovensku, bol kontrast. To, že tu bol hlas, ktorý bol radikálny a ktorý nedovolil oficiálnej cirkvi, aby šla veľmi ďaleko. Kvôli podzemnej cirkvi u nás nikdy nešla cirkev tak ďaleko, ako v okolitých krajinách. [...] V Poľsku a Maďarsku chceli hrať s tajnými službami hry a maďarský gulášový socializmus vytváraj zdanie že to ide.

Poďme sa teraz venovať otázke tajných svätení v období komunizmu.

Pozrite, okolnosti vysvätenia biskupa Hlinicu nie sú celkom jasné, pokiaľ ide o vzťah k Vatikánu. Javilo sa ale, že ide až k likvidácii cirkvi, boli to 50. roky. Ostatní [biskupi] boli zatvorení. Biskup Pobožný, ktorý toto [tajné biskupské svätenia] spustil, sa zrejme oprel o autoritu jezuitského rádu. Povedal si, že táto rehoľa to udrží v rámci nejakej kontroly. Presná povaha tých inštrukcií [na základe ktorých sa v 50. rokoch konali tajné vysviacky] nie je jasná. ...

Hnilica zrejme pre svoju vnútornú nedisciplinovanosť začal obchádzať PTP tábory a svätiť. Mal rok čakať. Samozrejme na to hneď prišli a musel utiecť. A tak vysvätil Korca. On dodržal to, že rok nebude svätiť. Tak tu potom bol Korec a Kaľata bol v zálohe. Oboch ich uväznili. Keď sa Kaľata dostal von, v duchu inštrukcie vysvätil Dubovského. Ale nakoľko sa pri tom radil so svojimi predstavenými... Dubovský žil v Čechách, nežil na Slovensku so svojou komunitou. [...] Dubovský žije, ale on o tom rozprávať nebude.

Dubovský vykročil z tejto línie, ktorá bola nesená v rámci jezuitskej rehole. Myslím, že mal mať tento inštinkt. Ale on vysvätil Blahu. Vysvätenie Blahu bolo, mám taký pocit, akoby formálne, pretože on vzápätí vysvätil Davídka.

O Davídkovi hovorí každý, úplne každý, ako ho hrdinskom človeku vo väzení. Biskup Korec o ňom vždycky hovoril s najväčšou úctou. Že bol tvrdohlavý, že sa nedal zlomiť, že bol stále v korekcii. Je možné, že súčasťou tejto vnútornej sily bolo aj také... kŕčovité myslenie. Bol strašne silný, ale zrejme ani nebol schopný sa nikomu podriadiť. To je môj pocit. Takže bol zároveň hrdinský a zároveň veľmi povahovo komplikovaný.

Davídek spustil niečo, na čo nemal podľa mojej mienky žiadne povolenia z Ríma. Spustil to bez opýtania sa Ríma, lebo zrejme vedel, žeby mu to nepovolili. Mal svoje vízie, za nimi išiel a silou svojej osobnosti dokázal presvedčiť ďalších ľudí, ktorí išli na tento jeho model.

Týmto modelom" zrejme myslíte široké rozvinutie svätiteľskej činnosti. Myslím, že to nastalo po roku 1968, kedy sa obával, že nastane likvidácia cirkvi, odvozy biskupov a kňazov na Sibír.

Tvrdenie, že cirkvi hrozí zánik a kňazi pôjdu na Sibír v ničom neodpovedalo skutočnosti. Ani náznakom! V tom čase režim nikoho nezatváral. A to bolo v rokoch 1970-73. [...] V období normalizácie na to išli úplne inou taktikou, už to nebola hrubá sila, ale PiT.

Ak sa vrátime k Davídkovým sväteniam. Podľa vašej mienky svoje konania nekonzultovali s Vatikánom, ale Davídek a ním svätení biskupi sa odvolávali na fakulty Pavla VI.

Som presvedčený, že žiadne fakulty Pavla VI. nemali a ak by ich mali, dávno by ich vytiahli. Alebo niekto z Vatikánu.

Ako ste činnosť ľudí z okruhu okolo Davídka poznali v tom čase vy? Kto na Slovensku predstavoval jeho vetvu tajnej cirkvi?

Dispozíciu pre toto hnutie, davídkovsko-zahradníkovské, keď hovoríme o Slovensku, mali ľudia, ktorí boli do roku 1950 v reholiach ako chlapci v noviciáte, resp. v malom seminári a potom sa oženili. Oni cítili, že by týmto spôsobom [svätením od Davídka alebo Zahradníka, ktorí ženatých mužov svätili] mohli svoj mladícky ideál naplniť. Potom tam boli ľudia, ktorí, s odstupom času môžeme povedať, boli trošku tvrdohlaví a nekomunikatívni a dôkazom je to, že nikto z nich nebol ochotný po roku 1989 ísť do pastorácie a eventuálne prijať to podmienečné vysvätenie.

Podmienečné svätenie nemusela byť pre nich ale jednoduchá vec.

Faktom je, že prijať podmienečné vysvätenie nebolo psychologicky jednoduché a mohla to len cirkev sanovať. Ale ona to chcela sanovať.

Tí ľudia sa mohli pýtať: ja som slúžim omše, možno neplatne. Spovedal som, možno neplatne. Pre nich to bolo popretie svojho života. To si žiada obrovskú konverziu.

Jednou problematickou vecou, v súvislosti s davídkovskými kruhmi, boli už zmienené svätenia ženatých mužov. Ešte zložitejšou otázkou je potom údajné svätenie žien biskupom Krettom.

Totiž, ja si pamätám na jeden prípad, keď biskup Krett vysvätil ženu za kňažku. Hovoril mi to Korec. Tá žena bola u Tomáška. Korec mi to popisoval takto: Tomášek sa jej spýtal: Spovedali ste? Ona: Spovedala. Tomášek: Slúžili ste sv. omše? Ona: Slúžila. Tomášek: Brali ste intencie na sv. omšu? Ona: Áno. Keď jej to dali vyčísliť, tak sa mi zdá, že bolo to okolo 60 tisíc. [...]

Snáď treťou vecou, ktorá zrejme bola tiež problematická, bolo to, že sa v davídkovskej línii vyskytli aj ženatí biskupi. Pokiaľ viem, v tejto otázke boli v Čechách ústretovejší ako na Slovensku.

V tom nebola jednota medzi českými teológmi, lebo o tých veciach sme často diskutovali. Na mysli mám napr. Ota Mádra, ktorý nikdy nevyslovil nejaký taký súd, že by tie vysviacky boli neplatné. Tuná [na Slovensku] bola pochybnosť o tom, či boli platné. Pretože... predpoklad pre svätenie biskupa, ktorý je ženatý je predpokladom, ktorý je úplne mimo cirkev. Pre slovenskú stranu to bola základná vec. To je ako keby niekto šiel do manželstva a bol ženatý. To sú predpoklady, ktoré cirkev vyžaduje. Teologicky tam nebola jednota. U žien, tam sa zhodovali aj Česi, že je to mimo. [...]

Pokiaľ ide o svätenia kňazov, Davídek a Záhradník vymysleli neuveriteľne šikovný krok. Ženatých mužov bolo možné svätiť iba u uniatov [gréckokatolíkov]. Oni si našli ale takú možnosť, že ich bolo možné svätiť naraz pre obe ríty. S tým, že oni ten východný nepoužívali.

V čom spočívala vaša nedôvera k Davídkovi, hovorili ste s ním osobne?

Ja si pamätám na tie debaty s Davídkom. Viedol ich Razík, ktorého brat bol kňazom v Brne, myslím, že bol dokonca biskup, a za nás Krčméry. Davídek dal podmienku, že je ochotný okolnosti svojej vysviacky vysvetliť jedine pápežovi medzi štyrmi očami. Tak, to bola absurdná požiadavka.

Bohužiaľ, musíme sa dotknúť ešte jednej veci. Davídek je na zozname spolupracovníkov ŠtB. [...] Zrejme to patrilo do jeho veľkej konšpiračnej sféry.

Bolo by dobré vedieť, ako dlho tie správy podával. To je dôležitá vec, pretože viacerí si mysleli, že budú hrať veľkú hru s ŠtB. Keď som chodil na výsluchy ŠtB, hovorieval nám Korec: Prosím ťa, len si nemysli, že môžeš hrať veľkú hru s ŠtB. Ja som poznal jedného, ktorý šiel hrať veľkú hru s ŠtB v 50. rokoch a našli ho v Dunaji.

V tejto súvislosti mi napadá prípad Přemysla Coufala.

Coufal je podobný prípad [ako Davídek]. Bol to človek svojím obrovským nadaním na hranici geniality. Myslím si, že tiež chcel hrať hru s ŠtB a preto je na zozname ako agent. Aj keď jeho zameranie bolo na rozviedku, mal nosiť správy z odborného sveta. To mu umožňovalo cestovať na západ.

Je tu niečo, čo si neviem dobre vysvetliť. Začiatkom 80. rokov sa v samizdatoch i vo vysielaní Hlasu Ameriky objavila správa, ktorá odhalila Davídka a Zahradníka ako biskupov a veriacich pred ich pôsobením varovala. Následne Zahradník a dvaja ďalší ľudia šli do väzenia. Tá správa vraj mala pochádzať z vášho okruhu.

Áno, to sa priznám, že som za tým stál ja. Lebo ja som sa nechtiac dostával do situácií, keď som videl, že pokračujú [Davídek a Zahradník vo svätení ďalších biskupov a kňazov]. Napriek tomu, že navonok dávali signály, že sa nebude vo sväteniach pokračovať, tak som stretával ľudí, ktorí mali byť svätení. Bolo jasné, že sa pokračuje. Keď som zbadal, že sa vytvára ilúzia, že sa nepokračuje, ale pritom sa pekne pokračuje, hovoril som Korcovi, že by sme do toho mali zasiahnuť, pretože ináč to neustrážime. A to sa nedá šíriť tajne, pretože takáto informácia nemá hodnotu. Pretože dostáva šum, dostáva charakter klebety. S Korcom sme zoštylizovali správu do Náboženstva a súčasnosti, kde sme spomenuli dve mená, Zahradník a Davídek. A ak sa dobre pamätám, tak Špiner tam bol spomenutý ako Dušan Š. Jeho sme priamo nemenovali. A takisto sme túto správu poslali Hlinkovi, cez telefón a cez chartistov. Vyvolalo to mierny šok, čo bolo cieľom a myslím si, že na Slovensku to potom prestalo. Pretože sa vedelo, že Hlinka je autorita.

Podľa Corleyho správy bolo vašim priamym zámerom, aby po zverejnení tejto správy ŠtB Davídka alebo Zahradníka zatkli a tým sa menovaní dostali „mimo provoz".

To vôbec nie! To je úplne konštrukcia Záhradníka, to sa dneska bohužiaľ ťažko dá vyvrátiť. Veď oni vystupovali verejne ako biskupi, hlavne Davídek. ŠtB o tom musela vedieť. Vylučujem, že by naša taktika bolo nechať ho zavrieť!

Nepočítali ste s tým, že zverejnenie Záhradníka povedie k jeho zatknutiu?

Nie, pretože my sme v tom čase už zverejňovali svoje mená bežne. Na podpisovky. Korec, Jukl boli známi. Zverejnenie. To bola veľmi nepríjemná väzba. Aj pre mňa bolo nejasné, prečo ho tam držali. On o tom vyšetrovaní nehovorí. Či tam bola reč o tom, že ak rozbalí štruktúru, tak ho pustia? Neviem. Ale tá vikárka, prečo potom nezatvorili Davídkovu vikárku? Veď o nich ŠtB v tom čase bezpečne vedela. [...] To bolo po neuposlúchnutí a v tomto smere bolo na našej strane úplne čisté svedomie.

Ako to bolo so zákazom činnosti tajných biskupov, ktorý prišiel z Vatikánu v 70. rokoch?

Bukovský, keď prišiel do ČSSR, dal Korcovi zákaz svätiť. Korec si to vždycky vysvetľoval tak, že to bol kompromis Vatikánu voči štátu, že štát povedal: my dovolíme menovať ďalších biskupov, ale Korec a Dubovský musia prestať. Korec mal preto na nich ťažké srdce. Ale mne to Bukovský vysvetľoval tak, že Tomášek žiadal, stále a stále žiadal, o plošný zákaz svätenia kňazov. Práve z toho dôvodu, že Zahradník a Davídek boli neukontrolovateľní. A že v plošnom zákaze nebude priestor pre výnimky.

A o kom ste vedeli, že na Slovensku spolupracuje so Zahradníkom?

Tu to bol Imrich Bako, verbista, ktorý bol v úzkom kontakte so Zahradníkom a ako vážny seriózny kňaz tomu dával záruku, morálnu záruku. Ludanice bola bašta zahradníkovcov. Bol tam farárom Augustín Držka, teraz farár na Dlhých dieloch. Mnohí ľudia keď videli, že tam je Imrich Bako, že tu je Gusto Držka, mali pocit, že je to v poriadku. Preto sme vedeli, že sa to nedá zastaviť ináč, než že sa z toho urobí škandál. Niekto z vyššej autority musel zahlásiť: Nie, toto je proti cirkvi!

Aká je situácia kňazov zo Zahradníkovho a Davídkovho okruhu dnes?

Sú zatrpknutí. Ja niektorých stretávam, sú zatrpknutí a stiahli sa. Na Slovensku je to asi vyriešené. Ostatní odchádzajú, čo mi je aj ľúto, lebo často sú to veľmi schopní ľudia.

Okrem spomínaných skupín na západnom Slovensku existovala podľa mojich vedomostí aj rozsiahla činnosť na východnom Slovensku, hlavne v spolupráci s gréckokatolíckym ordinárom Jánom Hirkom.

Gréckokatolíci naleteli a bolo tam strašne veľa zmätku. Myslím, že na tom zmätku sa podieľal aj Hirka. Nikto ale nechcel priznať chybu. Boli tam alibistické vycúvania, že už s tým nič nechcem mať, ale priznať, že to bol omyl, nie.

Na adresu biskupa Sokola som v Čechách často počul výčitku, jeho kompromis so štátnou mocou spočíval v tom, že bude všemožne potierať aktivity davídkovcom a zahradníkovcom.

(smiech) No ale to na Slovensku potláčal každý. Na Slovensku v tom bola úplná jednota. Hirka bol ten, ktorý zaváhal, ale potom z toho vycúval.

Česi sa viac báli, tam to bolo viacej rozšírené. A mal som pocit, najmä u Mádra, že oni v tom českom liberalizme to nevideli tak zle, ako sme to videli my. Videl som, že nikdy do toho nechcel ísť veľmi radikálne.

Keď sme sa už dotkli vzťahu českých a slovenských aktivistov podzemnej cirkvi. Z viacerých strán som počul negatívne poznámky na adresu slovenského nacionalizmu. Hlavne biskupovi Korcovi sa vyčíta, že z dôvodov národných nebol nadšený z českých aktivít na Slovensku.

(smiech) Korec bol raz na prednáške Jožka Zvěřinu a jemu sa to zdalo nejaké príliš liberálne. Tiež sa mu nezdalo, že čo sa týka Davídka a Zahradníka mali v Čechách nejasné stanovisko. Že to jednoznačne neodsúdili. Tak z toho dôvodu išla tá jeho určitá zdržanlivosť.

Ako to vyzeralo v roku 1989, keď za režim začal rúcať? Ako si mám predstaviť „východ z podzemia"?

„Výstup" prebehol okamžite. Podľa hesla: Musíme rýchlo vyjsť, aby sa to nedalo stiahnuť späť. Hlavne sa to týkalo reholí. Kňazi z Fatimy šli pomalšie, pretože sa nevedeli kam zaradiť. To bola komunita aktuálnych služieb. Robila to, čo oficiálna cirkev nemohla alebo nestíhala. Takže my sme bola taká malá nočná vysádka. Organizovali sme samizdaty, robili sme krúžky, podávali sme správy do zahraničia, organizovali podpisovky. Samozrejme, pádom komunizmu tie aktuálne služby stratili na aktuálnosti. Všetko začalo byť oficiálne.

Teda bola tu podľa vás predstava, že neverejné pôsobenie je výsledkom útlaku a ako náhle prestane útlak, neverejné pôsobenie prestane?

Samozrejme, zmysel cirkvi je na verejnosti. Vždy. V svojej knihe o dejinách tajnej cirkvi popisujem rôzne prípady. A v každej krajine, keď končil útlak, všetko sa tlačilo na povrch.

Počas útlaku sa ale objavili aj nové formy, nové skúsenosti. Nebola snaha previesť ich aj do novej politickej reality?

Tá skúsenosť sa ale neukázala ako životodarná. Hneď po revolúcii tu bol kardinál Ratzinger. A už vtedy vydal smernicu, ako sa má postupovať. Tí kňazi sa mali dať k dispozícii svojim biskupom.

Nepredstavujú Krettom udelené svätenia ženám, prípadne možnosť manželstva pre kňazov jeden z možných pohľadov do budúcnosti?

K týmto prípadom sa nikto nechce vracať. Slovensko je po tejto stránke konzervatívne. Nemôžem si pomôcť. Problém celibátu je iste otvorená otázka. V cirkvi, keď sa niečo ukáže ako životodarné, tak to má iné pôsobenie, ale toto sa ukázalo ako veľmi problematická otázka. Ale otázka ženatých kňazov, neviem. Bolo postavené jemne na podvode, myslím otázku biritualizmu.

Niektorí z nich sa ujali, ale to boli tí, ktorí mali gréckokatolícke korene. Pretože aj k tej liturgii je potrebné mať vzťah. Neviem si predstaviť, že by som spontánne a s radosťou slúžil gréckokatolícku liturgiu. Je iná. Je psychologicky úplne iná ako západná. Oni aj dostali možnosť ísť do gréckokatolíckych farností. To sa im ale veľmi nechcelo.

Vráťme sa teraz k vám. Aká bola vaša úloha v tajných štruktúrach?

To, čo som ja robil, bolo osobitné poslanie. Robil som kontakt medzi katolíckym disentom a sekulárnym disentom na Slovensku aj v Čechách. Nakoniec, to pohybovanie sa medzi rôznymi úrovňami kultúry a náboženstva mi ostalo dodnes. Nikdy by som to nemohol robiť, ak by som bol v reholi. Tam už platí poslušnosť predstavenému.

Ako je to dnes so spoločenstvom Fatima?

Spoločenstvo Fatima je veľmi zaujímavé spoločenstvo. Je to z podstaty charizmatické hnutie, má svoju vnútornú charizmu. Tou charizmou boli tri veci. Po prvé vzťah k Rusku. Pretože základom celého fatimského zjavenia je „pokiaľ nebude Rusko obrátené". Druhá vec bola komunita aktuálnych služieb. Bolo to úžasné, tvorivé, dynamické. Ako malé podnikanie. Nájdete potrebu, vstúpite do toho a bude to úspešné. V duchu tejto spirituality som v roku 1989 išiel do politiky aj do iných vedľajších aktivít. A nakoniec: treťou charizmou spoločenstva Fatima bolo stať sa zbytočným. Išli sme vybudovať krúžky, našli sme svojich náhradníkov a stali sme sa zbytočnými, aby sme mohli ísť inde. Neuviazať sa jednej činnosti, pretože potom začne stagnácia. Po novembri 1989 som hovoril: Páni, možno je toto váš posledný účel a stanete sa zbytočnými.

Stali sa kňazi spoločenstva Fatima zbytočnými?

Hľadajú svoju duchovnú tvár, ale nenachádzajú ju. Sú rozptýlení. Jukl a Krčméry už majú svoj vek. Pekné postavenie majú dvaja ľudia v Rusku. Viktor Jakubov je špirituálom alebo prefektom seminára v Petrohrade, iný je kňazom v Moskve. Iný sa stal farárom v Nitre, takže vystúpil zo služieb Fatimy.

Nie je to škoda?

Oni sa aj pokúšali mať osobitné poslanie v diecézach, ale biskupi to nie príliš tolerovali. Za komunizmu, keď si povedali, že sa budú venovať mládeži, tak si od nikoho na to nemuseli pýtať povolenie a ak to klaplo, tak každý bol rád, vrátane oficiálnej cirkvi. Ale dnes, ak sa niekto predstaví ako kňaz, tak musí byť zakotvený v reholi alebo diecéze. A misiu pre prácu s mládežou musí dať biskup. [...]

Nie je jednoduché nájsť komunitu aktuálnych služieb v slobode. A to je základný problém. Šimulčík a ja sme sa venovali vydávaniu knižiek, uchovávaniu pamäti. Ale dnes už môže vydať knižku ktokoľvek. [...]

Dnes svet prechádza pádom určitých ilúzií. A jednou z nich je ekumenizmus. Ekumenizmus začal v 60. rokoch, slávnych rokoch nadšenia a hippies. Mal obrovský zmysel v tom, že dnes už cirkvi nie sú v štádiu vzájomnej nenávisti. Prekonal stáročné averzie, ktoré boli až na nože. Ale cirkvi nikam neposunul, naopak ich rozriedil. [...] Dnes aj cirkev hľadá svoju charizmu. A svet čaká.

Osobné svedectvo Milana Bednárika, Zlatá Idka 2007

Milan Bednárik (1959) vyrastal podľa svojich slov v silne katolíckom prostredí. Prechod na strednú školu pre neho znamenal rozchod z tradičnými formami cirkvi. Koncom štúdia na gymnáziu sa naopak dostal do skupiniek mladých v Širokom pri Prešove, ktoré sa stretávali dvakrát do mesiaca. Stretnutia na chate s mladými viedol Bartolomej Urbanec, vtedy kňaz bez štátneho súhlasu, ktorý ho zaujal svojím „hlbším, filozofickejším" prístupom.

Práci v skupinkách mladých ľudí sa venoval potom aj ako tajne svätený kňaz. Po roku 1989 bol začlenený do Košickej diecézy a neskôr sa stal predstaveným charizmatického spoločenstva Koinonia Ján Krstiteľ.

Čím ťa vtedy zaujali formačné víkendy pre mladých?

Bolo to voľné - prechádzky, výlety, aj tá omša na pníku, ako sa hovorí. Všetko bolo veľmi improvizované. Myslím, že sme používali aj normálny chlieb. ... Potom, bol som v tých skupinkách rád, dokonca až tak, že mi jednu zverili. V priebehu dvoch- troch rokov mi bolo ponúknuté štúdium s tým, aby som mal formáciu. To už bol vlastne seminár. Začali sme filozofiou, potom prišla teológia. Stretali sme sa dvakrát do mesiaca, v stredu v skupine asi desiatich.

Kde ste sa k tajnému štúdiu stretávali?

Rôzne, v okolí Prešova. V bytoch, aby to nebolo nápadné. Vyučoval Bartolomej Urbanec, potom Janko Krajňák, gréckokatolícky kňaz. Vyučoval aj terajší arcibiskup Alojz Tkáč, u neho sme robili skúšky z filozofie. V skupine sme sa poznali. Ako skriptá sme mali klepanice, písané na stroji. Jedenásť kópií sa dalo naraz spraviť.

Čo bolo zmyslom tohto štúdia?

Myslím, že ich zámerom bolo organizovať seminaristov. Bola to skupina, v ktorej tie „kádre" podľa striktných noriem neboli vyhovujúce. V tej skupine boli aj ženatí muži a neboli gréckokatolíci, ale nebol s tým problém.

Vnímal si vtedy rozdelenie v cirkvi na „nadzemie" a „podzemie"?

Určite bolo nejaké rozdelenie, každý z nás to vnímal. Tá cirkev si hovorila, že je jedna, ale vo formách bola isto rozdelená.

Ako si sa dostal do prostredia skrytej cirkvi?

Absolvoval som 2 roky filozofie a 2 roky teológie a potom prišla pauza, pretože nám „vybrali" našich profesorov. Zrejme prišli na to, že sa angažujú. Tak im vrátili cirkevný súhlas a dali ich na fary. Pýtali sme sa, čo ďalej. Rok to stálo. Počas toho roku som sa na základe kontaktov, ktoré tu už boli predtým, odklonil ku skupine Čechov. Volali ich „husiti". Nebol som sám, asi dvaja alebo traja sme sa oddelili od pôvodnej študijnej skupiny.

Čím ťa táto skupina oslovila?

Nešlo len o samotné štúdium, ale aj o život. Oni napríklad ponúkali spoločenstvo, stretnutia, určitú formáciu, štýl vedenia. Predtým to bolo iba štúdium. Robili čosi, čo bolo živé. Stretnutia v Prahe, alebo bolo možné prísť na Moravu, stráviť tam leto, alebo víkendy. ...

Janko Krajňák bol spojkou medzi nimi a nami. On hľadal spôsoby, ako ďalej ísť, ako napredovať. Bol so mnou počas celého štúdia.

Mal si niekedy aj otvorené konflikty so štátnou mocou?

Z ŠtB ma nekontaktovali ani raz, ale vypočúvali ľudí z mojich skupiniek. Asi zhromažďovali na mňa informácie. ... Raz sa stal mimoriadny prešľap. Mal som kamaráta Poliaka, seminaristu. Ten keď sa dozvedel, že som kňaz, kúpil mi z vlastnej iniciatívy kalich a viezol ho cez hranicu pre mňa ako dar. Chytili ho. Kalich mu zobrali, zobrali mu celú agendu so všetkými adresami našich ľudí, aj moju adresu, lebo u mňa prespával. Skoro ho vyhodili zo seminára, zastal sa ho biskup, ktorý za neho zaplatil. Takže toto si vyslúžil a ďalším zabezpečil perzekúcie. [...] Ale Poliaci boli takí, nevedeli sa dostať do našich pomerov.

Mala tvoja formácia viesť ku kňazstvu?

Myslím, že áno. V prvej aj druhej skupine sa o tom hovorilo. Priznám sa ale, že ja som po tom netúžil. Nemal som také ambície. Ja som jednoducho vletel do pastoračnej práce, starosti o skupiny. Mal som radosť takto žiť, stretávali sme sa v spoločenstvách, bolo to o priateľstve. [...] Naša formácia nepočítala s tým, že by sa uvoľnili hranice. Čakalo sa, že to bude horšie ako v Albánsku. Hovoril som si, že to, čo teraz žijem, to je takých mínus 20 a pôjde to ešte na mínus 30.

Kedy si bol nakoniec vysvätený?

Vysvätený som bol v roku 1987. Pýtal som sa ako je to s mojím svätením a povedali mi, že keď mám o to záujem, tak sa mi o to postarajú.

Aká bola predstava o tom, ako sa ako kňaz uplatníš?

Nemohol som ešte rok po svätení spovedať, ale to kňazstvo som, také aké bolo, mohol ponúknuť v tých skupinkách. Bolo na mne, komu to ponúknem.

Čo si robil v roku 1989?

Rok 1989 ma zastihol v Krompachoch a potom Prešove, kde som pracoval v odevnom závode, vo výpočtovom stredisku. Trochu som sa do toho vložil a skončilo to až tak, že ľudia zo mňa chceli spraviť predsedu odborového zväzu. Ale nevzal som to, hlavne z toho dôvodu, že som bol kňaz. Do roku 1991 som tam pracoval. Potom som to už zabalil, lebo bolo potrebné robiť ďalšie kroky.

Ako vyzerala tvoja „cesta z podzemia"?

V roku 1991 bol čítaný v kostoloch pastiersky list, už boli ordinári. Čítalo sa, že sa cení práca tajných kňazov. Ak keď - jedni ju cenili viac, druhí menej. A stanovili sa kritéria, že všetci tajne svätení kňazi sa majú hlásiť u biskupa svojej diecézy. Bola mi však zo strany Pražskej obce ponúknutá alternatíva, aby som zostal tak, že to má svoj zmysel, že vízia našej pastorácie nestráca na svojom opodstatnení ani v súvislosti so zmenou spoločenskej situácie.

Zostať tak?

Zostať tak znamenalo neprihlásiť sa. Pretože pre mňa zostať v tom okolí, v ktorom som sa pohyboval, znamenalo prihlásiť sa. Musel by som odísť zo svojho prostredia, musel by som sa vysťahovať z územia košického ordinára, pretože ma ľudia už poznali. To boli tí, ktorým som ponúkol službu kňaza a mohlo ich byť asi 50. Títo ľudia boli v kostole, keď sa čítal ten pastiersky list a povedali si: Aha, to je o našom Milanovi!

Ten list u nás bol taký strohý, striktný. Ľudia prišli za mnou a pýtali sa ma na moje kňazstvo. Takže som mal dve možnosti: zostať a ísť sa prihlásiť alebo odísť a tým, čo ma poznajú, to nejako vysvetliť. Ale ako povedať 50 ľuďom: Pozrite, ja som sa rozhodol, že sa neprihlásim a odchádzam žiť do Čiech.

Prihlásil som sa. Aj kvôli tomu, že som nechal zamestnanie. Pretože bolo stanovené, že sa vec tajných kňazov bude riešiť. Boli teda rokovania a prebiehali mesiace, roky - medzi predstaviteľmi podzemnej cirkvi, biskupmi a Vatikánom. Naťahovalo sa to a stále sa to naťahuje. Povel teda znel nechať zamestnanie. Myslelo sa, že sa vec urovná, že to je vec krátkeho času. Pre mňa to znamenalo, že som prišiel o živobytie a nevedel som niekoľko mesiacov, čo bude ďalej.

Jedna vec bola uisťovanie, že sa vec vyrieši, že to bude v krátkosti. Vec druhá bola tlak k múru, tlak ľudí, ktorí čakali, čo urobím. [...]

Rozhodol si sa nakoniec prihlásiť sa a prijať navrhované riešenie, teda nové podmienečné svätenie?

Často som sa k tomu vracal, pretože to nebolo ľahké rozhodnutie. Pre mňa to bolo rozhodnutie veľmi bolestné. Musel som to prijať ako úder osudu. Bolo to niekedy pred Veľkou nocou, čítala sa kniha Makabejská a ja som sa cítil vystavený moci, ktorá ma mala prevalcovať. Vo vnútri mi s mojím kňazstvom bolo dobre, ja som ho nikdy nespochybnil. Ani toho svätiteľa, dodnes nie. Bolo to ponižujúce. [...]

Ja som sa hlásil u biskupa s tým, že to bude o prijatí. Isto nie o tom, že dostanem metál, ale že budem prijatý a spýtajú sa ma: Tak povedzte, o čom všetkom to bolo? Čo ste robili? Pretože bolo možné hovoriť o pekných veciach, o mnohých obráteniach, o pôsobení Boha. Bol to však veľmi stresujúce: za každú cenu rýchlo „urobiť poriadok".

Kedy si prijal svätenie sub conditione?

Bolo to v roku 1992 u biskupa Alojza Tkáča. Jemu to asi tiež bolo nepríjemné. Urobil to súkromne, vo svojej kaplnke...

Dodnes sú občas nepríjemné situácie. [...] Taká situácia bola minulý rok, bolo nás v Širokom na fare 30 kňazov, arcibiskup bol medzi nami. Mali sme debaty a niektorí škodoradostní kňazi vedia občas spustiť: Jáj, ty si z tých tajných kňazov, hej? A kto ťa vysvätil? Arcibiskup sa do toho postavil a hovorí: Na to sa ho viac nepýtajte! To je v mojom srdci a je to všetko prikryté.

Ja arcibiskupovi jeho postoj k tej „normalizácii" nezazlievam, lebo bol zrejme tiež výsledkom tlaku na neho. A dodnes to má uložené vo svojom srdci a nehovorí o tom. [...]

Ako vyzeralo tvoje začlenenie do verejnej pastorácie?

Dostal som farnosť a bolo to niečo nadštandardné. Prišiel som do katedrály v Košiciach, keď sa čítali dekréty a zaznelo moje meno a Dóm sv. Alžbety. Nevedel som o čo presne ide, ale bola to pre mňa novota, šok. Ja som to nevedel, ako robiť oficiálnu pastoráciu, ako sa pohybovať v tých róbach. [...]

Arcibiskup [...] si ma raz zavolal, a pýtal sa, prečo ma videl v Dóme v maskáčoch. Tak som mu povedal, že som mal voľný deň. A on: Ale ja chcem, aby moji kňazi chodili tak oblečení, aby na nich bolo vidieť, že sú kňazi! Tak mu hovorím: Ja reverendu mám, ale ja ju nenosím, mne je to nepríjemné. Mám Vám povedať, jak mi je? Ja keď si reverendu obliekam - mal som ju na taký dlhý zips - tak to je, ako keby som sa do rakvy ukladal. Tak za zasmial. [...]

Aké to bolo, prejsť od malých osobných skupiniek do priestoru veľkej, čiastočne anonymnej farnosti?

Ja keď som sa musel dostať do tej normálnej pastorácie, tak som sa vnútorne prepadol. Bol som 3 roky v Košiciach. Pastorácia ma skoro zahltila. Úplne anonymné prostredie. [...] Až v kostole uršulínok sa podarilo vytvoriť spoločenstvo. Plný kostol mladých ľudí. Mal som 30 miništrantov. Ľudia ostávali okolo mňa po omši, tak som ich bral na faru. A ožívala vo mne túžba po spoločenstve, len som nevedel ako to spraviť.

Čo sa stalo so starými skupinkami?

Tá nová pastorácia už nedovoľovala byť s tými ľuďmi. Ale oni išli ďalej, lebo v tých skupinách bol vždy nejaký koordinátor, ktorý sa o to staral. Dodnes sú ľudia, ktorí z toho žijú. Myšlienka našich spoločenstiev sa nezmenila.

Ako pokračovala tvoja cesta do spoločenstva Koinonia Ján Krstiteľ?

Zažiadal som o uvoľnenie z pastorácie. [...] Potom mi prišiel list, v ktorom ma biskup uvoľnil z pastorácie, aby som išiel na skúsenosti do Talianska. Keď prišiel júl 1995, mal som kufre zbalené.

Práca, ktorú robíš teraz sa podobá tomu, čo si robil pred rokom 1989?

Áno, dokonca mi to veľmi pomohlo.

Osobné svedectvo Vendelína Laca, Šurany

JUDr. Vendelín Laca (1935) je tajne svätený kňaz, vdovec. Od mladosti bol pre svoje politické a náboženské presvedčenie štátom utláčaný. V období politického odmäku 60. rokov mohol vyštudovať právo a pôsobil ako podnikový právnik. Tajne študoval filozofiu a teológiu, na kňaza bol ordinovaný v okruhu biskupa Zahradníka.

Ako ste sa dostali do tajných cirkevných štruktúr?

Dobre. Pôjdeme od počiatku. Študoval som v Trnave na gymnáziu s tým, že po maturite pôjdem na teologickú fakultu. Lenže tento saleziánsky ústav v roku 1949 zlikvidovali, tak som pokračoval na gymnáziu v Nitre. Maturoval som v roku 1951, i keď mi najprv oznámili, že pre svoj náboženský profil maturovať nemôžem. A bez maturity na žiadnu vysokú škole tiež nemôžem. Nakoniec som maturoval pred zvláštnou komisiou. A po roku 1948 sme počúvali cez rádio Vatikán, kde sa hovorilo, aby sme na bohosloveckú fakultu ani nechodili. [...]

Tak asi po dvadsiatich rokoch som od kňazov v oficiálnej pastorácii dostal informáciu, že je tu možnosť študovať a byť vysvätený.

O koho šlo?

Martin Hrbča, Andrej Valach a viacerí. Dr. Boris Strmenec. Andrej Valach, ktorý stále pôsobí ako kňaz, ma zoznámil so Zahradníkom a potom to už išlo. To bolo asi v roku 1969.

Už predtým som bol účastníkom teologických a filozofických seminárov, ktoré sme mali štvrťročne. Tieto semináre viedol prof. Ján Letz.

Boli o dávídkovcoch a zahradníkovcoch na Slovensku už nejaké informácie, mali tu nejakú činnosť?

Boli. Bolo tu niekoľko vysviacok kňazov a biskupov. Sám som sa zúčastnil biskupskej vysviacky Mikuláša Kretta. To bol bazilián. Býval v Košiciach, bol veľký aktivista. A potom aj biskupskej vysviacky Bartolomeja Urbanca. Ten bol vtedy oficiálnym kňazom, aj teraz pôsobí ako kňaz. Po revolúcii bol šokovaný, čo mu o jeho biskupskom svätení narozprávala hierarchia, vraj keď sa toho nevzdá, bude exkomunikovaný a podobné nezmysly.

Ako prebiehali kňazské vysviacky? Začiatkom 90. rokov ale už aj predtým sa hovorilo, že neprebiehali riadne, že výber kandidátov bol pochybný.

Prebiehali normálne, podľa predpisov. Všetky náležitosti boli aplikované.

Pred rokom zosnulý Ján Krajňák mal byť tajne svätený biskup, sám sa k tomu ale staval zdržanlivo.

Svätenie Janka Krajňáka je isté, ale on sa k tomu nepriznával, keď prišla sloboda.

Ako ste poznali biskupa Kretta?

On bol veľmi aktívny, celý východ Slovenska ho poznal.

V životopise na stránke prešovského biskupstva sa spomína, že ku koncu života trpel chorobou, ktorá mohla viesť k bližšie neurčeným „nešťastným krokom v závere jeho života".

Nuž, pravdepodobne sa tým myslí, že vysvätil nejakú ženu. Ale to podľa mňa nie je nešťastný krok. To bol veľmi šťastný krok. (smiech) Ono to príde, či chceme alebo nechceme.

Ako sa k Zahradníkovi postavili ľudia po Hlinkovom vysielaní?

Dvojako. Pretože Anton Hlinka bol tiež autorita. Takže niektorí sa potom k Zahradníkovi stavali negatívne. Menšina si toho nevšímala a naďalej mu verili. Ja som mal veľa známostí po celom Slovensku a niektorí so mnou prestali komunikovať.

Ako ste sa postavili k otázke tzv. Noriem, ktoré mali určovať spôsob integrácie po roku 1989?

Pýtal som sa, kedy boli publikované Normy a nikto mi to nevedel povedať. Ale všetky normy, rozhodnutia a direktívy musia byť publikované v Actae apostolica sedes. Ale to sa nestalo. Takže sú neplatné [...]

U nás nikto Normy nevidel. A niektorí naši boli z nich veľmi vystrašení. Očakávali aspoň trošku uznania. Jeden kamarát, Vendelín Zálesňák, vydával samizdaty, chodieval spovedať a zrazu nič.

Koľkí kňazi neprijali podmienečné svätenie?

Na Slovensku ich bolo asi štyridsať.

Koľkí prijali?

Tých veľa nie je.

Ako prebiehalo vaše vystúpenie po roku 1989?

Ja som bol u biskupa Fila. Debatovali sme spolu dve hodiny a z jeho postojov a názorov som bol zhrozený. So Sokolom sme sa poznali osobne. Keď prišla výzva, aby sme sa prihlásili, napísal som mu šesť stranový list a odvtedy mi neodpovedal. Ignoroval to. Ináč ma toleruje.

Ak je dnes stále asi 40 kňazov, ktorí neprijali podmienečné svätenie, sú veriaci, ktorí prijímajú ich službu?

Sú a stále požadujú sviatosti, hlavne spovede a omše. Ale vzhľadom na to, aký bol postoj našej biskupskej konferencie, našich biskupov, tak to tí veriaci i kňazi robia na vlastú päsť. Ako slobodní umelci. (smiech) A nie sú nijako šokovaní, že biskup má v tomto inakšiu pozíciu.

Môžete mi priblížiť, ako dnes vyzerá vaša vzájomná spolupráca s inými vetvami skrytej cirkvi?

Každý rok chodíme k biskupovi Krátkemu na duchovné cvičenia a tam verejne celebrujeme, aj keď vedľa seba má dvoch monsignorov z Vatikánu. A u nás nemôžeme? A keď prídeme do Mikulova, Krátky pred veriacimi vyhlási: Prišli kňazi zo Slovenska, budeme mať duchovné cvičenia, modlite sa za nás. Chodievame občas do Rakúska, tam nás prijímajú.

Čo robili českí tajní kňazi, keď chodili pastoračne na Slovensko?

Títo kňazi chodili spovedávať. Na fary, kde bol niekto, kto pôsobil oficiálne. Boli to tisíce spovedí. A boli aj také fary, kde sa veriaci pýtali: A kedy prídu tí husiti, lebo tí ináč spovedajú. (smiech)

Čo vás viedlo k rozhodnutiu neprijať svätenia sub conditione?

To je vec teologická. Je to vec teológie sviatostí. Teológie kňazstva. Pán Boh neopakuje. Už svätý Augustín bojoval proti donatizmu. Povedal, že je to zločin proti Kristovi dať sa ešte raz pokrstiť. A sv. Tomáš Akvinský tvrdí, že manželstvo nie je prekážkou prijatia kňazstva. Podstatou kňazstva nie je celibát, ale služba a hlásanie evanjelia. Hlavne služba. Nie je potrebné nijak zvlášť veľké vzdelanie, ale slúžiť a slúžiť. Napr. Ján Mária Vianey. Veď bol úplne neschopný. Ale čo urobil? Obetoval sa a slúžil.

Čo hovoríte na výčitku, podľa ktorej ide pri neprijatí navrhnutého riešenia jednoducho o neposlušnosť?

Tak ja vám niečo poviem. Ján a Peter boli pred hierarchiou, veľrada - to bola cirkevná hierarchia, a tam im zakázali hlásať evanjelium. A oni sa pýtali: Tak koho máme teraz poslúchať, vás alebo Boha? Ja som bol presvedčený, že to [kňazské svätenie] bol Boží dar. Boh ordinuje, krstí, birmuje. Nie kňaz. Kňaz je len inštrument. Nie je udeľovateľom sviatostí, on je len prostredník. Udeľovateľom je Kristus. A ja, keď som veril 15 rokov (v roku 1973 som bol ordinovaný), že je to správne, tak teraz naraz budem veriť, že to nebolo správne? To by som negoval sám seba. [...]

Ordinácia nie je vec úradu. Je to vec milosti. Dotknime sa termínu dubie validum. Veď to je kontradiktórne samo o sebe. Pretože platné nemôže byť pochybne platné. To je contradictio in adjecto a contradictio in subjecto. Sviatosť nemôže byť pochybne platná, buď je platná alebo nie je. Prirovnal by som to k tehotnej žene. Žena nemôže byť pochybne tehotná, buď tehotná je alebo nie je. Contradictio in subjecto znamená, že sú spojené dva termíny: pochybný a platný. A to nemôže byť vedľa seba. Je vnútorná rozpornosť pojmu. Dubie validum je výtvor dubie validistov. Contradicio in adjecto, to jest rozpor s vlastnosťou a spočíva v tom, že nejakému predmetu sa pripisuje vlastnosť, ktorá v obore sviatostí nemôže existovať.

Na základe čoho sa podľa vás prišlo k tomu, že by mohla byť pochybnosť o sväteniach?

To neviem. To ani sám Ratzinger nevie. Zoberme si Tomáša Akvinského. Veď biskup je inštrumentom sviatosti. On nie je darcom. On nemá arzenál, nemá komoru, že by mohol podpísať výdajku a povedať dám tomu toto a hentomu tamto. Tam je ex opere operato. Účinnosť sviatosti vzniká na základe vykonania. Nie na základe toho, že o tom biskup rozhodne. Predsa sviatosti pramenia z histórie bolesti, kríža. To nie sú veci biskupove ale Kristove.

Tomáš Akvinský hovorí: Svätenie kňazstva nejde proti manželstvu, pretože obe sú sviatosti. A ďalej píše: Manželstvo neprekáža v prijatí sviatosti svätenia, pretože ak pristúpi manžel ku sviatosti kňazstva, hoci manželka odporuje, prijíma charakter svätenia, ale postráda výkonnosť svätenia. Ak však s vôľou alebo súhlasom manželky, prijíma platnosť svätenia i výkonnosť. Ďalej: Biskup nedáva moc vlastnou vôľou, ale nástrojovo, ako služobník Boží, ktorého účinok nemôže byť zrušený podľa Mt 19, 6: Čo boh spojil, človek nech nerozlučuje a preto biskup nemôže odňať túto moc, tak ako i ten, kto krstí nemôže odňať krstný charakter. ...

Svätý Augustín hovorí: Oboje, krst i vysviacka sú sviatosti a oboje sú človeku dávané k zasväteniu. Preto nie je dovolené katolíkom žiadnu opakovať.

Kristus bol zároveň kňaz a kráľ, zákonodarca. Ale vôbec nie ľudia! Augustín ďalej hovorí: Účinok sviatosti nie je dosiahnutý modlitbou cirkvi alebo služobníka ale zásluhou utrpenia Krista. ...

Veď takýto princíp, ex opere operato, nájdeme už v Starom zákone! Napríklad, keď Izák dáva požehnanie Jakubovi. Hoci miloval Ezaua a on bol aj prvorodený, pretože to boli pravidlá, že prvorodený získava požehnanie. A predsa Rebeka urobila podvod. Čiže Jakub získal požehnanie podvodom. A keď Ezau zistil, že ho Jakub a Rebeka podviedli, povedal otcovi Izákovi: stalo sa to podvodom. Izák však trval na požehnaní Jakuba. Darmo sa požehnania domáhal Ezau ako prvorodený. Čo dal, už neodvoláva. Ani Boh čo dal, už neodvoláva.

To si vedel už pred svojím svätením?

Samozrejme, to som vedel už pred tým. Ale potom som sa tomu venoval ešte viac.

Odvolávali sa pri tvojom svätení na prax kresťanského Východu?

Odvolávali sa na fakulty, ktoré im to dovoľovali. Komunikácia s Vatikánom bola ťažká. Nedávno som bol na vedeckej konferencii o KGB, o východných tajných službách. Vo Vatikáne boli medzi kňazmi spolupracovníci KGB. Jeden prednášajúci spomínal, že z 13 kňazov, ktorí mali vysoké funkcie vo Vatikáne, boli 9 zapletení s KGB.

Pochopil som správne, že pochybnosť o vašich svätenia mali iba vatikánskej úrady?

Ale veď človek, ktorý sa nezúčastnil sa samotnom akte svätenia, môže pochybovať. Ja mu to neberiem. Ale to nie je smerodajné. Opätovné svätenie pokladá Augustín za najväčšiu urážku Boha.

Koľko tajne svätených a dodnes nezaradených kňazov má vaša skupinka na západnom Slovensku?

Už nás je oba 10, dva zomreli. A raz za dva mesiace máme vzájomné rekolekcie. Stretneme sa, je sv. omša, vždy je niekto iný hlavný koncelebrant.

Sú okrem vašej skupine ešte iné?

Ešte v Poprade a na východnom Slovensku. Je tam Mons. Tóth, tiež kňaz podzemnej cirkvi, potom učil na gréckokatolíckej fakulte. Toho uznali, pretože ho vysvätil Kaľata.

Prečo vlastne váš okruh nosí pomenovanie Efraim?

Efraim je miesto, kde sa Kristus schovával pred farizejmi, zákonníkmi a veľradou. Je to púšť. (smiech)

Osobné svedectvo Eduarda Kožucha, Malacky 2007

MUDr. Eduard Kožuch povolaním psychiater. V 50. rokoch vyhodený z bratislavského seminára. Ženatý, tajne svätený kňaz pre O.V.E.S. Má tri deti, dcéru a dvoch synov. Obaja jeho synovia sú dnes kňazmi, na zásah biskupa Sokola museli obaja opustiť bratislavský seminár. Jeden prešiel do inej diecézy, druhý pôsobí v Rakúsku.

Ľudstvo pomaly dozrieva, globalizácia je už tu a my na to nie sme pripravení. Podobne dozrievame aj my kresťania v Cirkvi. A mnohé zmeny sú také, že tí, ktorí majú slabú viery, by ich doposiaľ neboli schopní prijať. Cirkev dozrieva a Boh si to želá, podobne ako otec, ktorý chce mať dospelé deti, ktoré kráčajú vlastnou cestu a to je jeho odmena.

Na brutalitu, ktorú priniesol komunizmus v našich podmienkach nebol nikto pripravený. Za Slovenského štátu sa síce o zločinoch v Rusku už všeličo písalo. V roku 1943 vydávali františkáni časopis Serafínsky svet a v ňom som ako sedemročný videl zábery z Lotyšska, kde rehoľníkov vešali na trámy v stodolách. Nikto nechcel veriť tomu, že by toto mohlo byť možné! Ale len čo červenoarmejci prekročili našu hranicu, videli sme, že to možné je. Ako došli na Slovensko, zmizlo bez súdu 20 až 25 tisíc občanov a z nich sa do konca 50-tých rokov vrátilo sotva 1500 ľudí. Keď Solženicyn vydal Súostrovie Gulag, Západ tomu nechcel veriť. Sibír je jeden veľký cintorín.

Keď sa v 1948 dostali komunisti dostali k moci, bolo spečatené, že nás čaká to isté, čo bolo v Rusku. A keď naši biskupi začínali jednania s komunistami, nevedeli, že s nimi sa jednať nedá. Až v roku 1949, keď stroskotali jednania, začal chodiť chargé d'affaires Mons. Verolina po biskupoch a vybavovať ich právomocmi: svätiť tieňovích biskupov. Ukázalo sa to skoro jako nedostatočné riešenie, pretože tieňoví biskupi sa nedokázali presadiť a tajná polícia sa o nich dozvedela. Tak sa muselo pristúpiť k ďalším krokom. Zmýšľanie sa na Západe začalo meniť až v priebehu 50. rokov, keď sa tam začali dostávať emigranti a prinášali svedectvá. Myslím, že najdôležitejším svedectvom bolo to biskupa Hnilicu, ktorý minulý rok zomrel. Ten, keď sa dostal za hranice, mal určite najprv problémy s kúriou, pretože, ako som už povedal, doba potrebovala najprv vyzrieť. [...] Mysleli si, že na všetko nám bude stačiť Codex iuris canonici a že cirkev je taká štruktúra, že ju tu nič nemôže premôcť. A to nie je pravda, pretože vonkajšiu štruktúru možno rôzne napadnúť. Len Ducha svätého nie...

Hnilica podal rozsiahlu správu generálovi jezuitského rádu a tá sa dostala aj k pápežovi, ale hlavne, čítal ju aj kardinál Montini, neskorší pápež Pavol VI. A až tam sa dozvedeli, aký vlastne komunizmus je.

Zaujímavá je aj ďalšia skutočnosť. V roku 1963 sa v Aténach konal panortodoxný snem, potom prešiel na ostrov Rhodos. Vatikán tam delegoval biskupa Pavla Hnilicu, ako pozorovateľa. Tam sa mal stretnúť s biskupom Metodom, pôvodom z Užhorodu. Ten mu mal povedať: Varujte Svätú stolicu, aby si pri vymenovávaní ďalších biskupov dávali veľký pozor, aby nenastala situácia, ktorú máme v pravoslávnej cirkvi, že my máme takých biskupov, o ktorých nevieme, či sú spolupracovníci režimu alebo pravoverní! Už vtedy si dávali komunisti do seminárov svojich ľudí za účelom cirkevnej kariéry a vedeli to krásne hrať, ale viera tam nebola. A to je vážna vec, pretože pri každej vysviacke sú dôležité objektívna aj subjektívna stránka. Ak svätenec bol ateista, tak samotná vysviacka je neplatná a všetky sviatosti by boli neplatné tiež...

Podstatné bolo, že s komunistami sa nedal viesť žiaden dialóg. Oni keď išli k jednaniu, už mali pripravené rôzne úskoky, ako by mohli podviesť. Dnes nikto nespochybňuje, že tzv. Východná politika, vedená kard. Casarolim síce bona fide, dopustila sa i omylov až chýb, ktoré nepriamo spôsobili zvýšenú perzekúciu zo strany komunistov voči niektorým kňazom, ba až ich násilnú smrť.

Hnilica patril k najdôležitejším spojkám medzi skrytou cirkvou a pápežom. A mal samozrejme problémy s kúriou. Že vo Vatikáne mali komunistické tajné služby svojich agentov, to sa vedelo už za Pia XII. [...] Veľkú oporu mali pritom v radoch maďarskej emigrácie. V roku 1956 po násilne potlačenej a nevydarenej revolúcii, utekaká z Maďarska na Západ tisíce ľudí a medzi nimi aj agenti. Už za Pavla VI. sa vedelo, že sa nemôže všetko dokumentovať. A mnohé veci sa musia vybavovať in silentio, in pectore. To je tiež častá výčitka [neexistencia písomných záznamov], ale čo mohol v situácii, keď sa vedelo, že aj steny rozprávajú, robiť? Hnilica dokonca píše vo svojich pamiatkach, že ak podával pápežovi niektoré dokumenty cez kúriu, tak sa k nemu dostali v okresanej podobe!

Podľa mňa jednou obeťou sa stál aj sám kardinál Casaroli, ktorý mal snáď aj dobrú snahu, ale kto nezažil komunizmus na vlastnej koži, tak si môže čítať o ňom knihy, ale podstatu nepochopí. Tak v roku 1965, po skončení koncilu, dal avízo našej vláde, že chcú začať rokovania. Naši biskupi predsa boli vtedy vo väzení alebo v domácom väzení. Domáca cirkev bola paralyzovaná. Zase sa vraciam k tomu, že sme boli zaskočení brutalitou protivníka, keď sme si mysleli, že pár tieňových biskupov bude stačiť. Režim sa predsa snažil, aby sa na vedúce miesta, či ordinárov alebo biskupov, dostali jemu verní ľudia, alebo vyslovene jeho agenti. Veď sme mali aj kňazov, ktorí boli členmi Komunistickej strany! Nechali sa zo začiatku oklamať víziou sociálnej rovnosti a keď dostali ten chomút na seba, nevedeli vycúvať.

Podstatné je a z toho vychádza určitá dvojkoľajnosť vatikánskej politiky, že niečo pápež rozhodol bez procedurálnej cesty, in silentio. Niečo iné zamýšľal pápež a niečo iné kuriálna administratíva. To bolo ťažké zladiť, pápež vedel o všetkých veciach, ale nemohol ich preniesť na kúriu. Táto dvojkoľajnosť spôsobila určité otázniky, nedorozumenia, ktoré z toho vznikli a dnes sme ešte stále toho svedkami. Dôsledky toho nesieme doteraz. Hoci sme všetci kresťania, nevieme sa dohodnúť, nevieme nájsť jednu interpretáciu týchto skutočností.

Aká bola tvoja cesta ku kňazstvu a to neverejnému?

Iniciátorom našej bunky, čo boli kňazi na Záhorí, bol Přemysl Coufal. Všetko sa robilo vo veľkej tajnosti a každému sa povedalo iba to najnutnejšie, ak by sa náhodou dostal „do mlyna". My sme boli malé, vzájomne izolované bunky. Vzhľadom na našu bezpečnosť sa to takto odohrávalo. Ja som poznal do roku 1990 iba asi štyroch spolubratov a z nich sú už traja vo večnosti.

Moja rodičia boli tradiční katolíci. Mal som šťastie, že tu bol františkánsky kláštor a škola. V nich som poznal pravých synov sv. Františka. Bol som hlboko nimi zasiahnutí. Úžasné smerovanie do ďalšieho života. O skrytej cirkvi som nevedel, neskôr som si myslel, že bola len jezuitská vetva.

Uvažoval som, že po maturite pôjdem na teológiu. Fakulty boli len dve pre celú republiku: Litoměřice a Bratislava. Boli na to rôzne pohľady, ale iné východisko sme nemali. V roku 1956 som sa na tretíkrát dostal na fakultu. V roku 1960 ma v 8. semestri vyhodili. A vyhodili ma z dvoch dôvodov. V roku 1959 bolo výročie Mierového hnutia. Ja som bol hudobník, organista. V seminári sme mali spevokol a pozvali nás, aby sme na tej schôdzi niečo zaspievali. Tam nahnali chudákov kňazov z celej republiky, asi 400 ich tam bolo. Ja som to prehliadol a hovorím, ja tam nejdem. Mali sme rektora seminára ThDr. Jozefa Korca. Bol to ich človek. On to bral ako sabotáž. Druhý dôvod bol, že mi došla literatúra zo Západu. V seminári sme mali teologické knihy z 19. storočia. Tak sa hovorí, človek nespi! Napísal som latinsky list a jedna žena, ktorá šla do Marienzellu a mala rodinu na Západe, ho vzala. Dostalo sa to k nejakému dobrému kňazovi, ten mi poslal cez Herdera najnovšiu teologickú literatúru. Ale spravil chybu, poslal mi to do seminára. A to bolo niečo! To už bol protištátny čin! Ja som tie knihy ani nedostal do ruky. Zavolal ma rektor, povedal som mu, že nemám žiadne styky so Západom a ako to bolo. Ja sa ich aj zrieknem v prospech seminára. On to mohol krásne zakryť, veď to bol kňaz. Počkal, až sa vrátil tajomník a začiatkom mája si ma zavolali na rektorát. Tam už sedeli zástupci Štátneho úradu pre veci cirkevné. Definitívne, neodvolateľne som bol prepustený. Chlapcov zo seminára zobral tajomník, až do večera chodil s nimi krížom krážom po Bratislave, aby nebola vzbura a ja som sa mal do večera zbaliť. Išiel som do Trnavy za biskupom Lazíkom, ten nevedel vôbec o ničom. Snažil som sa ešte v Litoměřiciach, ale to jedine bolo, že by som podpísal spoluprácu. Tak som videl, že toto je zmarená cesta. Prešiel som si PTP, mal som veľmi ťažkú vojenčinu, chytil som tam tuberkulózu, dva roky som bol v Tatrách na liečení. Zaujímavé, aké sú Božie cesty. Chodili tam z dekanátu lekárskej fakulty. A cez jedného primára, ktorého som tam poznal, som sa nakoniec dostal na medicínu. Vybral som si psychiatriu, aby som mal k tej stratenej teológii čo najbližšie. A oženil som sa. Od roku 1973 až do dôchodku som pracoval v Skalici.

V roku 1970 sa za mnou dostavili františkáni Bélo Bajči, bratia Štóhlovci a Premek Coufal. Dali ma do auta, Coufal mal vtedy trabanta. Zaviezli ma niekam do poľa, povedali mi aká je situácia, že pápež dáva tieto a tie možnosti, aby cirkev prežila. Vieme o tebe, že si študoval. Prijal by si kňazstvo? To bolo pre mňa úplné prekvapenie. Mal som otázky na celibát. Povedali mi, že na všetko majú výnimky a dali mi čas na rozmyslenie. Tak sa stalo, že vo februári 1971 som prijal diakonát a 5. júla, na sviatok sv. Cyrila a Metoda, som bol vysvätený na kňaza. Udialo sa to v tichosti a tajnosti v jednom byte, svätiteľmi boli Provazník a Zahradník. Svedkovia Coufal a manželka.

Tak sme začali. Než sme si uvedomili, čo sa robí, boli sme v tom. Kňazskú službu sme vykonávali v tom prostredí, v ktorom sme sa pohybovali, pre mňa to znamenalo v mojej psychiatrickej praxi. U mňa potom mnohí vycítili, že okrem odborných vecí je tam ešte čosi viac.

Svätení sme boli vo východnom ríte, s fakultou biritualizmu. Ako ženatí muži, viri probati. Iste, s tým človek musí žiť, nasávať to od malička [východnú spiritualitu]. Pre nás to bolo neznáme, vzdialené. Boli sme k tomu vedení, mali sme literatúru, hoci ja som vždycky celebroval a celebrujem v latinskom ríte.

Dvakrát do roka sme sa stretávali na kňazských exercíciách, vždy ich dával nejaký jezuita alebo páter, ktorý sa vrátil z väzenia. Tajná polícia po tom veľmi pátrala. Davídka som videl len raz, pri jednom stretnutí. V Báhoni, bol tam prajný kňaz Šimek. Našou najbližšou spojkou bol Premek Coufal, dvojnásobný Ing., kňaz a tajný benediktínsky opát, až do jeho násilnej smrti zavraždením.

Biskup Davídek je dodnes kontroverzný pre svoje rozhodnutia vysvätiť ženy. Vedeli ste o tom už pred rokom 1989?

Je znakom Prozreteľnosti, že sestrička Hasmandová, boromejka t.č. v procese beatifikácie, bola v kontakte s Davídkom a obidvaja vedeli, aký je problém žien vo väzení. Muži sa vždycky nejako k tým sviatostiam dostali, nejako sa to prepašovalo. Rádové sestry a kresťanské ženy Krista a jeho silu vo väzení tiež potrebovali. Nás najviac presvedčil ten dôvod, aby, ak sa dostanú do kriminálu, neboli opustené. Aby boli sviatosti. Eucharistia a sviatosť zmierenia.

Davídek svoje svätenia žien zdôvodňoval aj teologicky, v rámci záverov Druhého vatikánskeho koncilu a na základe Chardinovej filozofie. Západ to síce neprijal, ale myslím, že aj v tomto vyzrievame. Veď mnohé ani kuriálni teológovia nevedia dodnes prijať. Stačí uviesť prípad Hansa Künga, koncilového poradcu. [...]

To urobil aj biskup Krett na východe, dokonca tu v Malackách mám kňaza spolubrata Ing. Fajnora, ktorý ním bol svätený. Existuje ešte dosť veľká skupina okolo Košíc, vysvätených Krettom. Je to skupina bývalých saleziánov, absolventov malého seminára, ktorých zastihli 50. roky. Ukončili školy, poženili sa... Organizoval ich Janko Krajňák a Jožko Tóth.

Krett tiež odvážne prijal myšlienky Druhého vatikánskeho koncilu a davídkovsko-chardinovskej vízie a vysvätil na kňazstvo i ženy. Možno štyri, pravdepodobne všetko rádové sestry. Davídek svätil len dve skoro s tým prestal, zrejme keď videl, že toto je najväčšia zámienka proti jeho osobnosti.

Čo sa týka kňazstva ženy, nám je to ťažké, ja sám som bol vedený v takom patriarchálnom duchu. Ale jeden môj priateľ, Janko Stohl, už za komunizmu sa mohol dostať do Švédska a videl tam príklad z ich episkopálnej cirkvi. A hovoril, že to bolo také samozrejmé a tak krásne celebrovala a tak zbožne. Nám sa však do toho ťažko vžíva. Ťažko by sme to niesli, asi aj ja by som si ťažko zvykal.

Spomínaš Druhý vatikánsky koncil. Teológiu si študoval ešte v 50. rokoch. Ako si prijímal zmeny, ktoré koncil priniesol?

[...] Svätá omša má dva stĺpy. Najprv stôl Slova, ktorého význam mnohí katolíci dodnes plne nechápu. A ak nepochopíme Bibliu, tak nepochopíme ani eucharistiu. Preto som bol rád za novú pokoncilnú liturgiu. [...]

Ja som ešte „predkoncilný" človek. My sme mali ešte jednoročný cyklus, perikopy sa často opakovali. A to som mal latinčinu v krvi, veď som všetky skúšky skladal latinsky. Latinskú omšu môžem stále bez prípravy recitovať. Ako chlapec som aj päťkrát denne v kláštore miništroval, všetci pátres museli mať denne omšu, všetky oltáre boli odsadené. Boli tri úradné omše. Šiesta, siedma a ôsma a medzitým boli súkromné. V kostole bolo 15 oltárov a len čom som vkročil ráno do sakristie, už ma volal niektorý páter: „Poď zase so mnou k oltáru!" Tak sa stalo, že za jeden deň som aj päťkrát miništroval a to už nebola nijaká zbožnosť. Jako to zvyknú robiž malí chlapci, len som pozoroval, kedy to skončíme. Ale bolo to úprimné, vždy spomínam na tieto roky detstva s radosťou v duši. Nové liturgické zmeny, to je niečo úžasné, vanutie Ducha svätého. Aj keď spočiatku sa nám to ťažko prijímalo.

Ako sa s tvojim kňazstvom vyrovnávala tvoja manželka?

To je správna otázka. Ja sám bol vychovávaný k tomu prijať celibát. Keď som šiel do manželstva, tiež to znamenalo námahu, táto zmena. Preto keď sa priblížilo kňazské svätenie, bolo to ťažké aj manželke. Prestáli sme niekoľko kríz.

Svätenie sa dialo s jej súhlasom. Tak isto ako to bolo pre mňa ťažké, tak to muselo byť pre ňu ťažké. Síce bolo už po koncile, ale to zmýšľanie ešte bolo predkoncilné. Ženatý a kňaz? Vedeli sme, že niektorí by sa na tom pohoršovali. Ale poznala tých ľudí [Coufala a ostatných] a dôverovala. Od nej to bola spoluobeta a spoluúčasť na všetkom, čo som robil. Aj to riziko niesla, aj vzhľadom na deti. Čo žena môže v tomto všetko prežívať! Ale začínali sme od nuly. A tak sme sa prebíjali v poli, ktoré sme nepoznali. Historickú skúsenosť sme v tomto nemohli mať. [...]

Dokonca si ju občas so sebou brával Premek Coufal, spolu s ďalšími ženami, ak šiel do východného Nemecka, aby bol menej nápadný. On si šiel po svojej práci a ony si prezerali mesto. Boli tak napr. v Lipsku, kde bol benediktínsky kláštor, alebo v Berlíne u kardinála Maisnera.

Moja vďačnosť bude vždy patriť i mojej manželke!

Môžeš mi povedať ešte niečo bližšie k Coufalovi?

Premek Coufal bol odborníkom v drevárskom priemysle. Keďže každý vedúci závodu musel byť nomenklatúrny káder a tí väčšinou nevedeli cudzie reči, mohol Coufal cestovať na Západ a tie cesty využíval aj na podávanie správ do Vatikánu. Pravda, nemohli to byť písané správy, prípadne sa hneď museli ničiť. Ale ku koncu už vedel, že ho sledujú.

Bol benediktínsky mních, chodieval do východného Nemecka, tam tie kontakty boli ešte najmožnejšie. Po víkendoch navštevoval rôzne skupinky kňazov. U nás sa stavil tak raz za tri týždne.

Ku koncu už hovoril, že ho sledujú, aj sme sa pripravovali, čo v prípade výsluchu. Boli sme odpočúvaní, čítali nám poštu, ambulanciu som mal odpočúvanú, ani neviem prečo. Pátrali a tušili, cezo mňa šli po Coufalovi. Premo pre svoje kňazstvo a svoje bezhraničné služby v prospech církvi zaplatil životom. Prezradil ho istý bývalý lekár v ČSSR, ktorý v roku 1968 emigroval so SRN. Tu pod zámienkou lekárskej praxe v skutočnosti vykonával kontrarozviednu špionáž pre komunistické agentúry.

Aký bol vzťah vašej skupiny k skupine okolo biskupa Korca?

S Korcom sme neboli v žiadnom kontakte, Davídek a Coufal áno, ale my pešiaci nie. Korcov postoj k nám, povedal by som, vychádza z úzkeho zorného uhla a starého kódexu. On vychádzal zo starých mexických fakúlt a myslel si, že je to zverené iba jezuitskému rádu. Korec nemohol prijať, že [fakulty] môžu mať aj širší rozsah. Keď Blaha došiel so širokými fakultami, Korec nechcel uveriť, že by to mohlo ísť aj mimo jezuitský rád. A možno to dodnes neuznáva. Nikto nepochybuje o veľkosti jeho osobnosti, ale Davídek... Sú to ľudské faktory. [...]

ŠtB začalo vydávať aj falošné samizdaty. A Korcova skupina prijala fámu, že Zahradník je nastrčeným agentom ŠtB. Naleteli na to. [...]

Z okolia biskupa Korca vzišla falošná správa, že Záhradník je agent ŠtB a túto správu odvysielal Anton Hlinka, po Korcovi druhá veľká autorita na Slovensku. On to odvysielal, ešte k tomu pridal Sokol niekoľko návštev a Zahradník si 5 rokov odsedel.

A čo vzťahy k verejne pôsobiacim kňazom?

O nás mnohí kňazi z oficiálnej cirkvi nevedeli nič. My sme mali suplovať služby, ktoré nemohli robiť oficiálne miesta. Veď boli časy, keď boli len dvaja oficiálni biskupi v celej ČSSR. Ba počiatkom 70-tych rokov, po úmrtí biskupa Pobožného, zostal v celej ČSSR len jeden oficiálny biskup pražský, Tomášek. Ale tí, ktorí o nás vedeli, tak s nami vychádzajú dobre, občas nás volajú koncelebrovať, čo väčšinou nejdeme, aby sme neprovokovali.

V čom vidíš dôvody, prečo máte problémy s plným prijatím a uznaním v našej cirkvi?

Niektoré veci niektorí nemohli prehltnúť a nemôžu to dodnes, že niečo sa nedialo procedurálne a nie sú dokumenty. Dnes aj Benedikt XVI. hovorí, že o týchto vysviackach nie je najmenšej pochybnosti. Ale aby nebolo nejaké pohoršenie, pretože tu chýba vyzretosť, tak sa to necháva tak. Dnes tie informácie sú, ale niektorí sa k nim nedostali. [o našich tajných vysviackach] Nie je najmenších pochýb. Ani u nás nemal nikto pochybnosti a prijímali sme to za cenu rizika, že nám ide o krk, a nie len mne, ale celej mojej rodine.

Smutné bolo, keď Premkova matka žiadala po roku 1989 nášho biskupa Sokola, aby dal prípad smrti jej syna prešetriť. Odpísal jej, že pre neho je prípad uzatvorený, bola to samovražda... Podobne, teraz sme mali 20 rokov, čo zavraždili Štefana Poláka. V roku 1987 ho zmasakrovali na fare v Borovciach. Jeho prípad je stále nedoriešený. Smutné je, že cirkev sa k tomu nehlási. Evidentní mučeníci.

Ako vyzerala tvoja situácia ako tajne sväteného kňaza po roku 1989 vzhľadom o oficiálnej hierarchii?

Naši biskupi nám poslali dotazník, poslal nám to Blaha, a boli položené asi 3 druhy otázok. Kedy som bol vysvätený, aké bola formácia a aká bola naša činnosť. Na to som odpovedal asi na tri a pol strany. Naši ľudia, Blaha a Krátky to sami niesli do Vatikánu. Lenže tam to prijali ľudia, ktorí tomu nevenovali pozornosť, pretože sa im to zrejme nehodilo. Dôsledky Casaroliho politiky.

V roku 1990 vyšli pastierke listy. V Čechách to bolo pekné, boli sme nazvaní spolubratia. Aj pápež pri svojej návšteve nám veľmi pekne ďakoval: Ďakujem bratom, ktorí trpeli aj so svojimi rodinami.

Až prišli nejaké Normae, ktoré nikto z nás nevidel. Boli sme zavolaní na biskupské úrady, vtedy sme si navzájom dôverovali. Bol som pred biskupom Filom. Hovoril: Tu niečo mám, prosím ťa, to mi podpíš. Je tu niečo latinsky, že sa toho vzdávaš a nebudeš verejne pôsobiť. Súhlasil som, veď ani doteraz som verejne nepôsobil. A tým bola naša vec nečakane vybavená takouto smutnou bodkou. My sme z toho boli zhrození. Tie normy boli vykladané inak v Čechách ako u nás.

Ale aj u nás boli biskupi, ktorí o nás vedeli a zo začiatku boli ústretoví. Napríklad biskup Baláž. Pozná dobře problematiku skrytej církvi. Dlhé roky mu bol odňatý štátny súhlas k výkonu verejnej pastorácie. Nerobilo mu problém prijať do služieb diecézy aj biritualistu.

U Sokola to bolo horšie, ten tomu vôbec nerozumel. Ten to interpretoval tak, že sme boli exkomunikovaní a neviem čo všetko. Naši bratia, ktorí u neho boli, z toho boli zhrození. Poznali sme sa, boli s ním kamaráti. O on: Keď budete ďalej takto vystupovať, tak sa vystavujete cirkevným trestom!

Potom pokračovali jednania na úrovni biskupskej konferencie ČSFR, kde Blaha musel podpísať vyjadrenie, v ktorom je uznané jeho biskupské svätenie a on sa vzdáva práva vykonávať tento úrad. Odvtedy bola situácia napätá. Až teraz sme sa dočkali výroku Benedikta XVI., že tieto svätenia sú nepochybné. Z našej strany ale o tom nikto nepochyboval. Každý, kto do toho išiel. Bolo to postavené na vzájomnej dôvere, tak ako v prvotnej cirkvi. Veď ak by niekto prišiel a predstavil sa s tým, že ma chce svätiť, bral by som to ako provokáciu ŠtB. Vždycky to bolo založené na tom, že niekto, komu som dôveroval, dosvedčil pravosť toho druhého.

Nebolo ti ponúknuté ísť do pastorácia po podmienečnom svätení?

To bola pre nás veľmi závažná podmienka. Ale na to z nás [ženatých kňazov] nikto nepristupoval. Pokiaľ bol niekto celibátnik, alebo by mu zomrela manželka a stal sa vdovcom, tak mohli prijať svätenie sub conditione a mohli ísť do pastorácie. Boli aj takí, aj jeden môj spolubrat. On to bral, aj mu to povedal biskup Filo, ako obnovenie kňazských sľubov. Povedal mu: My tu máme taký príkaz, ty to splň a mysli si čo chceš. Ale to je vážna vec! Tieto sviatosti sa nesmú opakovať! To by bolo bohorúhanie.

Aký je aktuálny postoj cirkevnej autority k vám, nezaradeným tajne sväteným kňazom?

Dnes nás KBS prijíma bez problémov, akurát nás dali na vedľajšiu koľaj. Sme všetci starší ľudia a preto sa s nami nepočíta do pastorácie. Ako keby sme my žiadali nejaké úrady, alebo benefície. To je slovenské riešenie. V Čechách je iná situácia, majú tam nového nuncia, tiež tam bol opakovanie kardinál Bertone. Kto chce, kto si trúfa, okamžite môže nastúpiť do pastorácie.

Stretávate sa s ostatnými tajne svätenými kňazmi?

Áno, aj dnes sa stretávame. Minulý rok sme sa stretli v Brne. Celá komunita. Tých okruhov bolo viacej: pražský, brnenský a potom Krettovi východniari. Pretože pred revolúciou sme o sebe nevedeli. Ako začali vydávať nejaké knihy, tak sme to hltali.

Kňazstvo si prijímal v období útlaku, jeho „uplatňovanie" malo preto špecifický charakter. Kde vidíš zmysel tejto služby dnes?

Dnes je taká doba, že je dosť ľudí, ktorí potrebujú kňaza. Ale ktorí by nedošli za kňazom len preto, že je to kňaz. Taký človek ale ani nevie, ako by sa mal chovať, nevyzná sa v situácii. V tom vidím riadenie Ducha Svätého, že to, čo sme robili, nebolo len pre komunistickú dobu. Ten model tu je a bude. Duch svätý to rozhodne 17. novembra 1989 u nás nepristrihol a nepovedal: Koniec, a hotovo! Chceme sa k týmto ľuďom dostať a pripraviť ich. A potom ich môžem pošlem do kostola alebo iným kňazom, že tam majú všetko ostatné.

My nechceme svoje kňazstvo propagovať. Ja keď som mal psychiatrickú prax som svoje kňazstvo nezverejňoval. Ale ľudia to vycítili. Koľkokrát prišli za mnou do ordinácie a pozdravili: Pán farár, pochválen buď... Áá, pardon, ja som sa pomýlil, myslel som že som u pána farára. Nie že by sa cítili ako na fare, ale že keď prišli, už boli odcenzúrovaní a mohli voľne hovoriť.

Biskupské vysviacky a skrytá cirkev na Slovensku

Po definitívnej zmene politického režimu v Československu začali aj cielené snahy, ktoré mali viesť k likvidácii cirkvi. Jedným zo spôsobov, akým režim bránil normálnemu náboženskému životu, bola snaha o likvidáciu viditeľných cirkevných štruktúr. V prípade Československa to znamenalo zákaz reholí a obmedzenie možnosti menovania biskupov, prípadne snahu o dosadenie prorežimných kandidátov. Z trinástich diecéz bolo do roku 1989 riadne obsadených iba päť. Na začiatku 50. rokov pozostával slovenský episkopát krajiny z týchto biskupov:

- 1943 - 1950 Andrej Škrábik, biskup, Banská Bystrica

- 1948 - 1962 Jozef Čársky, apoštolský administrátor, Košice

- 1949 - 1968 Eduard Nécsey, apoštolský administrátor, Nitra

- 1940 - 1960 Peter Pavel Gojdič, O.S.B.M., biskup, Prešov

- 1946 - 1976 Vasiľ Hopko, pomocný biskup, Prešov

- 1949 - 1959 Róbert Pobožný, biskup, Rožňava

- 1920 - 1965 Ján Vojtaššák, biskup, Spiš

- 1949 - 1969 Ambróz Lazík, apoštolský administrátor, Trnava

- 1938 - 1961 Michal Buzalka, pomocný biskup, Trnava

Počas trvania režimu boli oficiálne ustanovení títo biskupi:

- 28. 2. 1973: Jozef Feranec, biskup, Banská Bystrica

- 28. 2. 1973: Július Gábriš, apoštolský administrátor, Trnava

- 28. 2. 1973: Ján Pasztor, biskup, Nitra

- 26. 7. 1989: Ján Sokol, arcibiskup, Trnava

- 26. 7. 1989: František Tondra, biskup, Spiš

Začiatkom 50. rokov bolo tajne vysvätených niekoľko biskupov. Títo mali zabezpečiť život cirkvi (právne a sakrálne). Ich vysviacky však neostali dlho utajené a mnohí z nich putovali rovno do väzenia, prípadne svoj úrad nemohli vykonávať.

Prvá „generácia" tajných biskupov

- 5. 11. 1949 Štefán Barnáš, pomocný biskup, Spiš (vysvätil Ján Vojtaššák), prípadne ďalší, nezverejnení

Utajené vysviacky v rokoch 1951 až 1967

- 2. 1. 1951 Pavol Hnilica, SJ (vysvätil Róbert Pobožný, biskup, Rožňava)

- 24. 8. 1951 Ján Chryzostom Korec, SJ (vysvätil Pavol Hnilica)

- 9. 9. 1955 Dominik Kaľata, SJ (vysvätil Ján Chryzostom Korec)

- 18. 5. 1961 Peter Dubovský, SJ (vysvätil Dominik Kaľata)

- 28. 10. 1967 Jan Blaha (vysv. Peter Dubovský, * 12.03.1938)

- 29. 10. 1967 Félix Maria Davídek (vysv. Jan Blaha, * 12.01.1921 + 16.08.1988)

Hnilica a Kaľata boli po emigrácii vymenovaní za titulárnych biskupov, Korec sa stal po revolúcii sídelným biskupom v Nitre a Dubovský pomocným biskupom v Banskej Bystrici. Jan Blaha sa zriekol verejného vykonávania biskupského úradu. Biskup Davídek rozvinul na základe širokého výkladu fakúlt Pavla VI. rozsiahlu konsekračnú činnosť, ktorá mala dopad aj na vývoj skrytej cirkvi na Slovensku.

Davídkom udelené biskupské konsekrácie (1967 až 1987)

- 3. 12. 1967 Ján Eugen Kočiš (pre východný obrad, nar. 25. 6. 1926; 15. 5. 2004 sub conditione)

- 24. 3. 1968 Ivan Ljavinec (pre východný obrad, nar 18. 4. 1923; 30. 3. 1996 sub conditione)

- 22. 8. 1968 Ján Jiří Pojer

- 27. 8. 1968 Stanislav Krátký (nar. 11. 11. 1922)

- August 1968 Josef Dvořák

- August 1968 Dobroslav M. Kabelka, O. Praem.

- 28. 11. 1970 Martin Hrbča (11. 9. 1924 - 29. 8. 2002)

- 28.09.1970 (?) Josef Blahník (1918 - 1989)

- 15. 8. 1971 Jindřich Pešek * 22.04.1908 + 21.11.1980

- August 1972 Oskar Formánek, SJ (7. 9. 1915 - 21. 7. 1991)

- August 1972 Marián Ján Potáš71, O.S.B.M. (2. 3. 1918 - 24. 2. 2006)

- 2. 3. 1973 Jiří Krpálek (* 1931)

- 15. 3. 1973 Siard Ivan Klement, O. Praem.

- December 1978 Václav Razik

- 6. 10. 1979 Dušan Špiner (* 07.02.1950, zrejme sa mal stať Davídkovým koadjútorom)

- 4. 12. 1984 Josef Hinterhölzl * 1915

- 18. 12. 1987 Karel Chytil (15. 9. 1920 - 15. 9. 2002, zo skupiny Václava Dvořáka)

Ďalšie biskupské konsekrácie v „Davídkovej línii" od roku 1967

- 24. 8. 1969 Bedřich Provazník (vysv. Ján Kočiš, 31. 5. 1936 - 4. 2. 2007)

- 24. 10. 1970 Fridolín Zahradník (vysv. Bedřich Provazník, * 16. 9. 1935)

- 1971 Ján Krajňák (vysv. Bedřich Provazník)

- ? Sergej Kovč (29. 8. 1911 - 9. 11. 2000) (vysv. Zahradník?)

- 1973 Josef Jindra (vysv. Fridolín Zahradník)

- 1975 Nikodém Mikuláš Krett, O.S.D.B. (vysv. Fridolín Zahradník, 3. 10. 1912 - 29. 4. 1983)

- 14. 6. 1975 Bartolomej Urbanec (vysv. Zahradník, spolusv. Nikodém Mikuláš Krett, nar. 17. 8. 1937 v Lipovci)

- 1981 Ondrej Fogaš ? (vysv. Nikodém Mikuláš Krett, * 9. 12.1945)

- 1981 Anton Novobilský (vysv. Nikodém Mikuláš Krett, * 9. 2. 1936)

- 29. 5. 1982 Jan Konzal (*5. 5. 1935, vysv. Fridolín Zahradník)

- 29. 5. 1982 Pavel Hájek (vysv. Fridolín Zahradník)

1 Metz, The Future in the Memory of Suffering, s. 15

2 Sheldrake, Philip. Spiritualita a historie: úvod do studia a interpretace křesťanského duchovního života. prel. Eva Lajkepová, Pavel Pšeja. 1. vyd. Brno: CDK, 2003, s. 64

3 Toto rozdelenie vychádza voľne z periodizácie v: Novotný, Vojtěch. Teologie ve stínu: prolegomena k dějinám české katolické teologie druhé poloviny 20. Století. 1. vyd. Praha: Karolinum, 2007, s. 39

4 Vaško, Václav. Profesor Kolakovič - Mýty a skutočnosť. Impulz 3/2006.

5 Stjepan Tomislav Poglajen (Kolakovič). Narodený v Podgoraci 8. septembra 1906, zomrel v roku 1990 v Paríži. Šestnásťročný vstúpil do jezuitského juvenátu v Bašbunare. Filozofiu študoval vo Valse près de Puy vo Francúzsku. Teológiu študoval v belgickej Lovani, v roku 1935 bol ordinovaný. Pracovné a osobné priateľstvo ho spojilo so zakladateľom hnutia kresťanskej robotníckej mládeže Jeunesse ouvriere chrétienne (JOC) abbé Josephom Cardijnom, neskorším kardinálom. Začiatkom roku 1943 bol prinútený opustiť Chorvátsko. Rozhodol sa odísť na Slovensko, kde pobýval až do skončenia vojny. Po odchode z ČSR 1. augusta 1946 pôsobil Kolakovič v mnohých, najmä krízových krajinách, napr. Číne, Indii a Vietname.

6 Vaško, Profesor Kolakovič - Mýty a skutočnosť.

7 Cf. Vaško, Neumlčená, s. 83

8 Cf. Vaško, Profesor Kolakovič.

9 JOC charakterizovali tri heslá: prvé, „formation par action" (človek sa formuje aktivitou), druhé „voir, jugé, agir" (videť, súdiť, konať). „Vidieť" znamená poznať samého seba, poznávať prostredie, v ktorom žijem. „Súdiť" znamená uvažovať, čím môžem prispieť k zlepšeniu seba a prostredia, ktoré ma obklopuje. „Konať" znamená nezostávať len pri úvahách a slovách. To ďalej znamená angažovať sa v Cirkvi, kultúre, hospodárstve, politike. Za vynikajúce sme tiež považovali, že jocisti vytvárali malé spoločenstvá, krúžky, bunky, v ktorých každý prikladá ruku k dielu. Tak sa stáva, že členovia krúžkov sa stávajú priekopníkmi vytvárajúcimi okolo seba ďalšie, sekundárne a terciárne krúžky.

10 Vaško, Václav. Neumlčená: kronika katolické církve v Československu po II. světové válce I+II. 1. vyd. Praha: Zvon, 1990, I. s. 97

11 Cf. Liška, Ondřej. Církev v podzemí a společenství Koinótés. 1.vyd. Tišnov: Sursum, 1999, s. 47. Tieto basisgemeinden, dnes známe ako hnutie Bokor, fungovali v skrytosti a proti vôli štátnej moci a niektorých maďarských biskupov.

12 Čarnogurský, Ján. Odpor proti komunizmu. Impulz 2/2005.

13 Cf. Vaško, Neumlčaná II s. 50

14 Vaško, Neumlčená II, s. 54

15 Je možné, že biskup Eltschkner vysvetil ešte Františeka Tomáša Smrčinu, okolo sa vytvoril skupina činná aj po roku 1989 (J. Smola?) a Fiala uvádza meno Miloša Václava Dočekala, zomrelého v polovici 80. rokov, ktorého skupina podobne odvodzuje jeho biskupské svätenie od biskupa Eltschknera. Vyjadruje ale podozrenie, že táto skupina bola pod kontrolou ŠtB. Cf. Fiala, , Skrytá církev, s. 118

16 Čiastočne za ich vyzradenie môže aj neopatrnosť vatikánskych úradov, ktoré ich mená uviedli v pápežskej ročenke.

17 Hanus, Ladislav. Pamäti svedka storočia. 1.vyd. Bratislava: Lúč, 2006, s. 436

18 Liška, Církev v podzemí a společenství Koinótés, s. 26

19 Hanus, Pamäti svedka storočia, s. 531

20 Cf. Mikloško, František. Nebudete ich môcť rozvrátiť: z osudov katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1943-1989. 1. vyd. Bratislava: Archa, 1991, s. 79; „Solidarita medzi nimi [väzňami] bola perfektná. Všetci mali vysoké tresty a držali pohromade. Spoločné utrpenie ich spájalo a búralo všetky rozdiely. Aj náboženské - na sviatok sv. Cyrila a Metoda si robili katolíci ekumenické stretnutie s evanjelikmi."

21 Osobné svedectvo Vojtecha Kováčika, in Bačíková, Lucia. Poď a nasleduj ma - Zo spomienok tajne vysvätených kňazov 1950-1989. 1. vyd. Prešov: VMV, 2005, s. 30

22 Hanus, Pamäti svedka storočia, s. 535; Samozrejme väzenia neboli žiadnou idylou, aj keď v mnohých rozprávaniach tí, ktorí ich prešli, spomínajú skôr na tých pár príjemných momentov. Jedným z rozšírených problémov bolo aj udavačstvo, takže si každý musel dávať pozor, čo sa kde hovorí, s kým a kedy. Hanus hovorí o istom právnikovi, ktorý tak často chodil na výsluchy, až sa stal k svojim trýzniteľom apatický: „Jedného starého advokáta si raz zavolali na výsluch: ‚Tak s kým se stýkáté?‘ On povedal: ‚Se samýma kněžíma.‘ - A to bolo to najhoršie, čo povedať, hneď: ‚O čem mluvíte?‘ On povedal: ‚O Nejsvětejší Trojici.‘ Tretia otázka: ‚Proč to děláte?‘ Advokát: ‚Jsem bigotní katolík.‘

23 Felix Maria Davídek (12. 1. 1921 Chrlice - 16. 8. 1988 Brno). Kňaz a neskôr tajne vysvätený biskup, zakladateľ jednej vetvy skrytej cirkvi. Hneď po svojej ordinácii v roku 1945 sa vedľa pastorácie venoval ďalšiemu štúdiu a svojmu vzdelávaciemu systému pre dospievajúcich Atheneumu. Snažil sa vybudovať podzemnú katolícku univerzitu. V roku 1952 bol odsúdený na 24 rokov väzenia, z ktorých si 14 odsedel. Podľa Václava Vaška (Neumlčená, s. 59) sa celú dobu vo väzení venoval intenzívnej práci na svojich plánovaných filozofických a teologických projektoch. Ostatných povzbudzoval k nejakej intelektuálnej činnosti a dokázal im dodávať nádej. Pre svoju tvrdosť a neoblomnosť bol v neustálom konflikte s vedením tábora. V roku 1964 bol počas amnestie prepustený.

V 60. rokoch sa v jeho okruhu rozvinul systém tajného teologického štúdia (pre kandidátov kňazstva i laikov, čo bolo v tej dobe neobvyklé). Organizované štúdium zahŕňalo študijné večery a víkendy (na Slovensku napríklad v mestách Košice, Prešov, Modra, Spišská Nová Ves, Poprad, Šurany). Teologicky bol silne ovplyvnený de Chardinom a jeho spiritualitou parusiálnej eschatológie (snaha robiť veci rýchlo, hneď ako je tu presvedčenie, že nadišiel správny čas - kairos).

24 Cf. Liška, Církev v podzemí a společenství Koinótés, s. 76

25 Existencia týchto fakúlt bola pravidelne spochybňovaná. Štátny sekretár Vatikánu kardinál Bertone na nunciatúre v Prahe 14. 2. 2000 potvrdil, že (1) mexické fakulty boli v Česko­slovensku aplikované právom, že (2) oprávňovali k sväteniu biskupov bez predchádzajúceho súhlasu alebo upovedomenia Svätej stolice, a že (3) biskupské svätenie Jana Blahu je bez pochýb. Osobné svedectvo Jana Konzala.

26 Blaha nebol vysvätený priamo Hnilicom, tiež tajným biskupom, pretože zvláštne právomoci - fakulty platili iba na území Československa.

27 K nim malo patriť podľa svedectva Pavla Hradilka aj právo ordinariátu.

28 Kruh okolo Václava Dvořáka si nechával svojich kandidátov svätiť vo východnom Nemecku. Davídek pre toto spoločenstvo vysvätil asi 4 ženatých mužov, z toho 1 biskupa.

29 V ekleziológii rímskej teológie nastal v tejto otázke po Druhom vatikánskom koncile dôležitý, aj keď nie vždy docenený posun. Od predstavy jednej Katolíckej cirkvi s viacerými obradmi - rítami (pričom bol latinský liturgický ritus priznane či nepriznane považovaný za ostatným nadradený) došlo k prechodu k modelu viacerých cirkví, každej s vlastným liturgickým poriadkom i kanonickým právom, ktoré sú v jednote s biskupom Ríma - pápežom. Z historických dôvodov sa v tejto otázke blíži Davídkov ekleziologický prístup skôr prvému prípadu. Preto ani ja nebudem v rámci tejto práce dôsledne hovoriť o „Gréckokatolíckej cirkvi" ale skôr o katolíkoch východného obradu s vedomím, že sa dopúšťam nepresnosti.

30 V roku 1968 aj Ljavinca Davídek vysvetil na biskupa.

31 Cf. Fiala, Petr; Hanuš, Jiří. Skrytá církev: Felix M.Davídek a společenství Koinótés. 1. vyd. Brno: CDK, 1999, s. 94

32 Cf. Liška, Církev v podzemí a společenství Koinotés, s. 95

33 Číselné údaje sa rozchádzajú, asi 4-5 žien prijalo kňazské svätenie a asi 18 diakonské. Tieto svätenia vykonal Davídek v utajení, väčšina ľudí z jeho okruhu sa o tom dozvedela až po roku 1989. Cf. Fiala, Hanuš, Skrytá církev, s. 102

34 Cf. Fiala, Hanuš, Skrytá církev, s. 127

35 Špinera chcel Davídek pre diplomatické misie. V roku 1979 ho vysvätil za biskupa. Špiner nadviazal kontakt s poľským arcibiskupom Wyszyńskim a prostredníctvom neho posielal Davídek do Vatikánu správy. Sám vykonal niekoľko kňazských svätení počas misie do Ruska.

36 Pojer emigroval do Švajčiarska. V Ríme informoval o podzemnej cirkvi, ale odmietli ho uznať ako biskupa. Dvořák podobne rezignoval na biskupské a kňazské aktivity. Cf. Fiala, Hanuš, Skrytá církev, s. 117

37 Cf. Liška, Církev v podzemí a společenství koinótés, s. 109

38 Cf. Konzal, Jan. Zpověď tajného biskupa: rozhovor připravil Bob Fliedr. 1. vydání, Praha: Portál, 1998, s. 49

39 Cf. Konzal, Zpověď tajného biskupa, s. 53

40 Cf. Liška, Církev v podzemí a společenství Koinótés, s. 144

41 Mikloško, Nebudete ich môcť rozvrátiť, s. 78

42 Mikloško, Príbeh cirkvi na Slovensku

43 Osobné svedectvo Jana Konzala

44 Cf. Mikloško, Nebudete ich môcť rozvrátiť, s. 137

45 Podľa osobného svedectva Františka Mikloška bola v tomto období ŠtB už veľmi „nervózna a dezorientovaná". Po Sviečkovej manifestácii bol predvedený na výsluch a bolo mu oznámené: „Pán Mikloško, dosť! Ak neprestanete, zasiahneme bez milosti!"

46 Cf. Fiala, Hanuš, Skrytá církev, s. 186

47 Najčastejšie vo východnom Nemecku a Poľsku.

48 Nikodém Mikuláš Krett, OSBM (1912-1983). Po skončení strednej školy vstúpil do kláštora baziliánov na Černečej hore v Mukačeve. Po noviciáte pokračoval v štúdiu byzantského obradu v Bereznom a v Lavrove na Ukrajine. Filozofiu a teológiu študoval v Dobromile a v Kristinojoli. Rehoľné sľuby zložil v roku 1936. Kňazskú vysviacku prijal dňa 17. júla 1938 v Prešove. Počas Slovenského štátu bol krátko vo vezení. Neskôr pôsobil v Medzilaborciach, Prešove a v Prahe ako kaplán u Sv. Klimenta (1947). V 50. rokoch strávil asi 7 rokov vo vezení. Potom pracoval v Košiciach v niekoľkých robotníckych povolaniach. Od roku 1972 bol na dôchodku, venoval sa širokej pastoračnej práci, ktorá zahŕňala celé východné Slovensko. V roku 1975 vysvätení Zahradníkom na biskupa. Pripravoval mladých mužov na prijatie kňazstva, z ktorých viacerých aj vysvätil. Staral sa aj o ženskú vetvu baziliánok.

49 Cf. Svedectvo Františka Mikloška.

50 Svedectvo Jana Konzala.

51 Milan Bednárik vo svojom svedectve hovorí o spôsobe riešenia svojho zapojenia do pastorácie ako o „cirkevnej normalizácii", snahe zatlačiť do pozadia jeho prácu, akoby neexistovala.

52 Na Slovensku napríklad Davídkom vysvätený kňaz MUDr. Oliver Oravec (1941). V roku 1979 emigroval a na určitý čas sa v Ríme stal členom jezuitskej rehole. Pôsobil v Kanade, kde sa priklonil k tradicionalistickým pozíciám v roku 1988 sa nechal bez povolenia Ríma konsekrovať biskupom Robertom F. McKennom na biskupa. Dnes žije v Poprade- Matejovciach.

53 Bačíková, Poď a nasleduj ma, s. 263

54 Už počas prenasledovaní za cisárov Decia (249-251) i Diokleciána (284-305) neboli kresťania, žijúci predtým dlhší čas v období pokoja, pripravení znášať štátny útlak a mnohí mu podľahli a odpadli. Zachovali sa dokonca katalógy týchto lapsi, odpadlých kresťanov: thurificati - tí, ktorí pálili kadidlo na oltároch pohanských bohov; sacrificati - tí, ktorí obetovali bohom, libellatici - tí, ktorí podvodne získali potvrdenie, libellus, že poslúchli cisársky rozkaz a traditores - tí, ktorí vydali posvätné knihy alebo zoznamy svojich bratov a sestier kresťanov.

55 Napr. biskupi Sokol a Tondra boli obaja vymenovaní a vysvätení v lete roku 1989. Počas obdobia útlaku vykonávali kňazské povolanie a nikdy neprišli o štátny súhlas. Istý čas pôsobili na štátom ovládanej teologickej fakulte. Biskup Sokol je evidovaný vo zväzkoch ŠtB ako tajný spolupracovník, neskôr agent ŠtB a biskup Tondra ako kandidát tajnej spolupráce.

56 Bačíková, Poď a nasleduj, s. 251

57 Cf. Osobné svedectvo Eduarda Kožucha: „Ten model tu je a bude. Duch svätý to rozhodne 17. novembra 1989 u nás nepristrihol a nepovedal: Koniec, a hotovo!"

58 Cf. Mikloško, Nebudete ich môcť rozvrátiť, s. 141

59 Tieto pamäti zachycuje napr. monografia Bačíková: Poď a nasleduj ma.

60 Tieto pomäti zachycuje napr. monografia Šimulčík: Zápas o nádej.

61 Napr. Slavomir Miklovš, biskup východného obradu chorvátskeho pôvodu.

62 Z listu Jána Krajňáka pre apoštolského nuncia v roku 1991, cit. podľa Fiala, Hanuš, Skrytá církev, s. 91

63 Concilium 4/1968

64 In. Fiala, Hanuš, Skrytá církev, s. 97

65 Podľa Ludmily Javorovej udelil kňazské svätenie Davídek 4 ženám, ďalšie asi 2 svätenia pochádzajú od Kretta a jedno zrejme od Oskara Formánka. Počet nie je úplne istý, ale zrejme šlo rádovo o jednotky, nie desiatky svätení. Je ďalej možné, že jeden biskup vysvätil niekoľko diakonís.

66 Svätenie pod podmienkou, ktorým sa, pokiaľ náhodou kňaz nebol svätení platne, vykonáva nové svätenie a v prípade, že platne svätení bol, nové svätenie nemá žiadny následok.

67 Napr. prof. Jorissena a Häringa. Korešpondencia Jorissena a Ratzingera je zverejnená v prílohe nemeckého prekladu knihy Fiala, Hanuš, Skrytá církev.

68 Bačíková, Poď a nasleduj ma, s. 323

69 Obaja však prijali podmienečné svätenie, podľa vlastných slov nie z dôvodu pochybnosti, ale nedoložiteľnosti pôvodného svätenia.

70 Prijali svätenie sub conditione, podľa svedectiev malo charakter obnovy kňazských sľubov.

71Marián Ján Potáš, OSBM (1918-2006). Protoihumen Rádu sv. Bazila Veľkého, titulárny kanonik, biskup podzemnej Cirkvi. Narodil sa v Prešove, študoval v Mukačave, Užhorode, Prešove a Olomouci. Spolupracovník biskupa Gojdiča. Zasadil sa o exhumáciu a prevezenia ostatkov biskupa Gojdiča do Prešova. Od roku 1970 pôsobí vo Vyšnom Orlíku. Podľa svedectva človeka, ktorý biskupa Potáša osobne poznal, prišiel Davídek za Potášom do Vyšného Orlíka. Ten svätenie po počiatočnom zdráhaní prijal. Po revolúcii mu biskup Hirka ústne potvrdil platnosť jeho svätenia. Pôsobil najmä medzi gréckokatolíkmi rusínskej národnosti.

Duchovné míľniky boja proti neslobode

Morálny aspekt problému vyrovnania sa našej slovenskej spoločnosti a Cirkvi so spoluprácou so zlom bývalého totalitného režimu. Malá pomôcka formovania mravného svedomia

1. Pokus o definovanie situácie.

Preto vám hovorím: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva." (Matúš 5, 20)

 Prednedávnom sa mi dostal do rúk zaujímavý článok z českého časopisu Reflex, ktorý som zvykol čítavať počas štúdii na CMBF UP Olomouc. Išlo o nedávno objavené fotografie z pozostalosti jednej nemeckej rodiny. Dobová fotografia zvečňuje dôstojníka nemeckej armády a skupinu veľmi veselých mladých, slušne oblečených dievčat sediaceho pri oddychu na terase jednej z horských chát v prostredí nemeckých Álp. Z fotografie srší radosť, aká je možná len počas zaslúženého výletu v krásnom prostredí hôr. Malá chybička krásy je len fakt, že ide o výlet veliteľa jedného z najhorších koncentračných táborov a jeho ženského týmu. Človek by si rád položil nie tú klasickú otázku, ktorú si kladie spoločnosť už 60 rokov: „Kde bol Boh v tomto čase?",1 ale skôr inú: „ Skutočne existuje niečo také ako svedomie?"2

Ak dnes, na začiatku 21. storočia, chceme hovoriť o duchovnom odkaze pátra Paňáka pre našu spoločnosť a Cirkev, nesmieme zabudnúť aj na jeho jednoznačný morálny profil v boji voči neslobode, ba dokonca aktívny duchovný odpor voči totalite3. V tom mu bol oporou jeho priateľ a sused z biskupského úradu v Košiciach otec Tandara4. Ich odkaz by som rád zdôraznil práve z toho dôvodu, že celá naša spoločnosť trpí mravným nevysporiadaním sa s bývalým totalitným režimom a z toho dôvodu aj neschopnosťou k tomu, po čom sme na námestiach počas tzv. nežnej revolúcie volali, teda k  uskutočneniu mravnej obrody národa.5

Pri spomienke na tieto dve osobnosti košickej Cirkvi by som chcel ešte osobne pripomenúť aj saleziána Dona Timka, ktorý sa takisto výrazne zapísal do dejín nášho mesta a ktorého pohreb bol veľkou demonštráciou viery na začiatku 80-tych rokov, kedy dav zastavil čulú premávku okolo Dómu svätej Alžbety.

Celé obdobie neslobody sprevádzali veriacich a hľadajúcich práve takéto „svetlá na ceste". Svetlá v dobe, kedy sme 27 rokov na kolenách po svätom prijímaní prosievali o slobodu pre Cirkev a biskupa pre našu diecézu.

- Obdobie, kedy nebolo jednoduché hovoriť s kňazom mimo svätej spovede, kedy dokonca číhalo nebezpečenstvo, že spovedník je nástrojom v rukách štátnej bezpečnosti.

- Obdobie, kedy bol kňaz v reverende často opľúvaný na ulici, alebo aspoň verbálne napádaný a predsa niesol svoj i náš kríž na ceste za Kristom.

- Obdobie, kedy sme sa báli pustiť kňaza k nám do bytu (a tento sa tomu takisto vyhýbal) z obavy pred perzekúciou jeho i nás.

- Obdobie, kedy nám funkcionári na národných výboroch a iných výboroch strany jednoznačne dávali najavo, že sú si istí, že tento režim pretrvá veky, a ak sa chceme mať lepšie, mali by sme na vieru zabudnúť (a predsa pod rúškom noci chodili na fary a dožadovali sa sviatostí krstu a pod., pretože mnohých svedomie nevedelo prijať stratu večného života).

- Obdobie, kedy ani na základnej ani na strednej škole nebolo z „pokrokových dôvodov" vhodné chodiť na náboženstvo, alebo aspoň prijať hrozbu, že takto možno nebudeme nikdy prijatí na gymnázium, nieto na vysokú školu.6

V tomto období stretnutia za účelom povzbudenia viery boli tvrdo potláčané, účasť na pútiach dôkladne kontrolovaná7 a hrozby voči prejavom slobody také aktuálne, že mnohí z dôvodu aspoň ako-tak dôstojného života na tejto zemi naozaj podľahli. Iná otázka je miera a spôsob kolaborácie so štátnou bezpečnosťou.8 Predmet daného skutku je mnohým jasný- spolupracoval som s režimom, ale miera zavinenia, alebo nebezpečenstva už jasná nie je.9 A dôsledok pre budúce generácie už je len nejasný, pretože sa často zabúda na základné mravné princípy: ak som tajne spolupracoval, tak je pre mňa východiskom sviatosť zmierenia, ak verejne (teda niekto utrpel mojím pričinením škodu), tak sa musím minimálne verejne ospravedlniť a poprosiť o odpustenie (náhrada škody je takisto témou morálnej teológie10). Následkom zanedbania snahy o správne jednanie môže byť pohoršenie,11 zvádzanie na hriech, ba dokonca spolupráca na zlom skutku druhého.

Časy nežnej revolúcie ostávajú pre mňa (a dúfam, že nielen pre mňa) dobou Božieho dotyku pre svoj ľud. Dobou, kedy ľudia dostali šancu pochopiť dimenziu Božej slobody - jej začiatku pre základné rozhodnutia každého človeka a každej generácie (Spe Salvi 24).12 V tejto dobe sa nám ponúka niečo, čo má oveľa väčšiu hodnotu ako predstava „aby sme sa mali tak dobre ako na Západe". Vtedy aj veriaci prosili Boha a jeho svätých o pomoc, aby sa zmenila spoločnosť totality, aby zasiahol a ukázal svoju slávu. To uskutočnenie zmeny ostane tak trocha mojím osobným zázrakom, na príhovor dnes už svätých košických mučeníkov, kedy sme kľačiac pri ostatkoch košických mučeníkov v byte otca Tandaru na košickom biskupskom úrade a následných spoločných modlitbách s pátrom Paňákom prosili o Boží zásah.13

Pri zmene režimu skandované výroky „nie sme ako oni" boli jednoznačne správne, avšak nedocenené, zabudnuté, ba dokonca dnes ironicky vysmievané tou časťou našej populácie, ktorá uznala len hodnoty rýchleho obohatenia sa majetkom, mocou, alebo ich kombináciou. Títo, v dnešnej dobe svedomie ignorujúci ľudia, vtedy naozaj čakali súd ako po II. svetovej vojne v Norimbergu. Keď nič neprišlo, otriasli sa a len sa utvrdili v tom, že spravodlivosť je utópiou naivných kresťanov.14

Rýchlo sme teda po komunizme zabudli na to, že túžba, aby sme sa mali lepšie, sa musí spojiť s naším osobným duchovným rastom, ako aj rastom celej spoločnosti a  celého národa. Napriek tomu, že sa dnes materiálne máme dobre ako nikdy predtým, preniká našu spoločnosť akýsi silný druh nespokojnosti a túžby po mnohých, z médií odpozeraných materiálnych dobier, ktoré sa stávajú naším cieľom (často aj posledným) na našej pozemskej ceste týmto svetom. Preto sme schopní veriť komukoľvek, kto nám sľubuje naplniť takéto túžby, a to ako v rovine osobnej, tak aj celospoločenskej, dokonca politickej.

Výsledkom je častá strata ilúzií, dezilúzia, ba až dokonca apatia a mnohokrát strata záujmu značnej časti spoločenského spektra, hlavne mladých ľudí, o veci verejné. Na druhej strane akoby vákuum napĺňala túžba po moci skoro v každej oblasti života (dokonca pokusy o legalizáciu tejto túžby ako toho pravého, o čo v spoločnosti ide). Zabúdame pritom na podstatu človeka a základné otázky svätého Písma alebo teologickej antropológie pri hľadaní zmyslu života a sveta. Otázky po pôvode človeka a Božieho plánu s človekom akoby úplne zapadli v kontexte iných túžob.15

2. Hľadanie východísk pri budovaní Božieho kráľovstva

Veru hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili." (Matúš 25, 40)

 Pri hľadaní spôsobu mravnej obnovy národa teda nesmieme zabudnúť na dôležité morálne zásady, o ktorých učí práve teologický odbor morálna teológia. Tieto mravné princípy, ktorým sa už niekoľko storočí pokúšajú teológovia dať presný charakter, by nemali ostať len na rovine teoretických prednášok, ale mali by sa preniesť do života spoločnosti. Najviac mi tu rezonuje upevňovanie čností, uskutočňovanie Božieho kráľovstva už tu na tomto svete s výhľadom na konečnú spravodlivosť pri poslednom súde, nasledovanie Ježiša Krista ako posledný cieľ a konečné šťastie človeka, stvoreného na Boží obraz. Sem patrí aj už spomínané vyrovnávanie sa s naším postojom k minulému totalitnému režimu (spolupráca so zlom a hriechy proti láske k blížnemu).

Je verejne známe, že v časoch neslobody naša spoločnosť nijako aktívne proti totalite nebojovala. Existovali síce lokálne ohniská odporu, ktoré boli hlavne na začiatku komunistického prevratu veľmi aktívne (napr. Biele légie a ich ozbrojený odpor), avšak aj zásahom svätej stolice sa táto aktívna forma odporu pomaly vytrácala. Dôvodom bola brutalita režimu, ktorý akýkoľvek odpor trestal odvlečením kňazov, rehoľníkov, bohoslovcov, aktívnych laikov a ich mučením a „prevýchovou". K tomu je ešte potrebné dodať, že komunistická ideológia považovala Cirkev a náboženstvo za pozostatok minulosti, ktorá má byť aktívne potlačená, napriek deklarovanej tolerancii preukazovanej vyznávaniu (zaostalej) viery.

Dnes sa zdá, akoby to bola nejaká rozprávka, keď hovoríme o aktívnom potláčaní viery medzi rokmi 1948-1989. Mnohí mladí ľudia si niečo také ani nevedia predstaviť, rovnako, ako si nevedia predstaviť ani hrôzy vojny a hospodársku krízu 20. storočia. To, že chodenie do kostola (teda verejná prítomnosť na tomto mieste kultu) mohli mať a často mali za následok úplné zničenie kariéry, dokonca stratu zamestnania, šikanovania a perzekúciu zo strany štátnej bezpečnosti, nám pripadá ako prehnané. Najmä, ak mnohí protagonisti týchto represálií žijú stále medzi nami aj so svojimi rodinami a ich politické myslenie sa nijako nezmenilo. Dokonca ani ich presvedčenie alebo jednanie16 nevykazuje známky zmeny („obrátenia"- teologicky nutného predpokladu pre rast osobnosti). Často práve naopak, akoby sme v našej spoločnosti nostalgicky spomínali na to, ako nám bolo dobre za starých komunistických čias.17

Pri tejto príležitosti nie je zbytočné spomenúť tu hnutie mladých ľudí v západných (slobodných) európskych krajinách práve v takomto odstupe od konca druhej svetovej vojny, aký my dnes prekonávame od pádu totalitného komunistického režimu. Ich otázky v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 20. storočia vlastným rodičom („ako ste niečo také mohli pripustiť?") mi v dnešnej dobe až bolestne chýbajú.18

Aj najnovšia encyklika Svätého otca Benedikta XVI. upozorňuje na nutnosť nádeje aj pre tento svet: „Boh je vlastník, majiteľ nádeje. Nádej nás spasí. V kresťanskom prostredí si dnes ani neuvedomujeme, čo znamená vlastnenie nádeje pochádzajúcej z reálneho stretnutia s Bohom. Stretnutie s týmto Bohom nie je len informačné, ale performačné, avšak nakoľko potrebujeme zmeniť náš život, aby sme sa cítili vykúpení nádejou?" (Spe Salvi 3). Pápež pripomína, že morálny blahobyt sa nedá zaistiť len prostredníctvom štruktúr (tie budú fungovať len vtedy, ak sú v spoločnosti živo prítomné presvedčenia, ktoré sú schopné motivovať pre slobodné prijatie spoločného usporiadania). Sloboda si vyžaduje presvedčenie, a toto neexistuje samo od seba, ale sa musí v rámci spoločenstva vydobývať. Na tomto svete nikdy nebude kráľovstvo definitívne skonsolidovaného dobra, pretože človek ostáva slobodný. Slobodu totiž treba získavať pre dobro (Spe Salvi 24).

Je veľmi ťažké dnes hovoriť ľuďom, ktorí pre vieru alebo pevný postoj proti totalite prišli o majetky, zamestnanie, profesijný postup a často aj  o zdravie, že nech sa len spoliehajú na posledný súd a nebeskú spravodlivosť. Najmä ak tí, ktorí ich perzekvovali (alebo sa ich nikdy nezastali, pretože aj pasívna spolupráca so zlom je otázkou morálnej teológie19), po zmene režimu sedeli v prvých laviciach kostolov a oduševnene spievali, akoby sa ich to všetko netýkalo a na mnohé nesmelé otázky ľudí s trocha viac vyformovaným svedomím odpovedali, že vtedy bola taká doba a dnes je iná.20

Dokonca nielen verejnému životu - politike,21 ale aj Cirkvi je pripomínané, že sa málo snaží mravne očistiť, alebo sa proti takejto očiste bráni. Pripomeňme si ešte v živej pamäti zachovaný čin Svätého otca Jána Pavla II., keď sa aj za značného nesúhlasu ospravedlnil na začiatku nového milénia za všetky krivdy spáchané Cirkvou v histórii jej existencie. Nakoniec aj bolestný prerod poľskej Cirkvi po afére Wieglus je mementom, kam to všetko nemusí dôjsť. Ide nám totiž o oveľa viac ako len o priznanie si svojich slabostí. Ide nám o našu pozíciu lídra mravnej obnovy spoločnosti, alebo často vôbec o akúsi akceptáciu, prijatie Cirkvi spoločnosťou a poukázania na nasledovaniahodný príklad pre hľadajúcich a váhajúcich.22

Nakoniec by som rád citoval z diela Hannah Arendtovej, ktorá sa špecializovala na morálnu filozofiu vo verejnom (politickom) živote. Táto židovská mysliteľka, ktorú mnohí považujú za jednu z najväčších postáv myslenia 20. storočia hovorí, že Ježiš podľa nej priniesol dve významné vlastnosti do verejného (a teda aj politického) života. Prvou je schopnosť odpúšťania, ktorou jedinou je možné zastaviť akciu, ktorá sa šíri ako termonukleárna reakcia do nekonečna a druhou je schopnosť dať a dodržať sľub.23

Mnoho ľudí bolo pomocou nepredstaviteľných zákerností tajnou políciou nútených pre spoluprácu s režimom. Iní však nedokázali ovládnuť ľudskú slabosť a podľahli mnohým falošným vábeniam. Predsa však existovali osobnosti, ktoré nikdy neprijali možnosť takéhoto pokušenia, a napriek mnohým slabostiam vydržali odolávať nástrahám.

Práve takto som spoznal obe osobnosti košického duchovného života, ktoré bývali na košickom katolíckom biskupskom úrade. Obaja sa vyznačovali tým, že na jednej strane neorganizovali žiadny aktívny podzemný odboj voči režimu, čo po brutálnom násilí po 1948 skutočne nemalo význam, avšak na druhej strane obaja výrazne prispeli k obnove duchovného života Košíc a priľahlého okolia. Otec Tandara ako neúnavný hlásateľ pravdy a dejinných súvislostí a páter Paňák ako obnovovateľ morálneho povedomia a veľký duchovný povzbudzovateľ kajúcnikov. Lenže nielen ich okolie pociťovalo úžitok z ich práce. Najkrajšie chvíle som spolu s nimi dvomi prežíval pri spoločnom ruženci na balkóne zadného traktu biskupského úradu. Ten ruženec, v časoch neslobody, so špeciálnou invokáciou za zničenie komunizmu a s pohľadom na vežu katedrály, bol totiž skutočným zážitkom. Povzbudzovanie oboch duchovných dejateľov, pátra Paňáka aj vo sviatosti zmierenia a otca Tandaru v duchovnej podpore rehoľného povolania boli niečím výnimočným. Páterko s jeho typickou jezuitskou duchovnou bojovnosťou pri prekonávaní akýchkoľvek prekážok (aj tých súvisiacich s vekom - „tieto schody potrebujú len dobrý rozbeh"; „pokušenia sú motýle, ktoré nechajte, veď sami odletia") a otec Tandara pri stálom dominikánskom hľadaní dobra v každom človeku a jeho dejinných súvislostí („ešte toto ti prečítam", „len vieru si zachovajte a strážte") boli pre veľké množstvo ľudí otvorených pre Cirkev naozaj požehnaním. Dokonca aj ich vzájomné spory boli fascinujúce, keď obaja najprv úzkostlivo chodili jeden okolo druhého a napokon hľadali možnosť ako ich urovnať až nakoniec s uľahčením skončili pri ruženci. O týchto ľuďoch a ich skutkoch sa bude hovoriť dlho po ich smrti, ba dokonca získajú charakter veľkosti a nesmrteľnosti. O iných bude musieť rozhodnúť naozaj posledný spravodlivý súd.

Tu by som znova chcel citovať poslednú encykliku Benedikta XVI. Pápež hovorí: „miera ľudskosti je určovaná vzťahom k utrpeniu a trpiacemu ako pre jednotlivca, tak aj pre spoločnosť" (Spe Salvi 38).

Na záver by som zdôraznil nevyhnutnosť reflexie, sebapriznania si vlastných skutkov a následného oľutovania a prosby o odpustenie ako základnej podmienky pre možnosť objavenia a prijatia seba samého. Len týmto spôsobom budeme schopní rásť a dosiahnuť to bytie, ktoré do nás vložil náš Stvoriteľ. Takto a len takto bude možné odhaliť tú ozajstnú túžbu vloženú Bohom do našich sŕdc, túžbu po najväčšej nádeji, ktorá je základom skutočného života a ukazuje k tomu, ktorý je prameňom večného šťastia, blaženosti a radosti, Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi a Vykupiteľovi.

„Kto nepozná Boha je v podstate bez nádeje, ktorá podopiera život. Jedinou veľkou nádejou človeka, napriek sklamaniam, môže byť len Boh, ktorý nás miluje až do krajnosti. Vo vzťahu s ním žijeme a tento vzťah sa vytvára prostredníctvom spoločenstva s Ježišom, ktoré neprehliada druhých. Takto odovzdávame ďalej nádej, ktorá pochádza z viery. Popri mnohých malých nádejach života je jasné, že potrebujeme jednu veľkú nádej, ktorá ide ponad všetko" (Spe Salvi 27-28).

1 Na stále opakovanú otázku teodicei „ Kde bol Boh v Osvienčime?" dodáva Paul Badde odpoveď nemeckého katolíckeho filozofa Roberta Spaermanna „Na kríži!", Paul Badde, Spe salvi facti sumus, http://www.kath.net/detail.php?id=18362, viac pozri http://www.ktfke.sk/?show=oznamy&oid=35, Inocent-Mária Szaniszló, I. prikázanie- čnosť nádeje. Prednášky zo Špeciálnej morálnej teológie pre školský rok 2007/08.

2 Problém svedomia, ktorý sa po II. Vatikánskom koncile- okrem slobody presvedčenia- rozvíjal najprv pomaly, predsa len postupne nabral teologicky na intenzite a záujme a od 90-tych rokov minulého storočia začína byť táto náboženská kategória znova v centre pozornosti, poz. Inocent-Mária Szaniszló, OP, Fundamentalmoral. Úvod do základnej katolíckej morálnej teológie II., Novum Verlag, Neckenmarkt, 2007, s. 68-110.

3 V práve vydanej knihe spomienok na pátra Paňáka od Jozefa Gnipa - Páter Paňák SJ. Pokračovateľ v diele troch svätých Košických mučeníkov, Dobrá Kniha, Trnava 2008 sa jeho internovanie spomína v kapitole „Utrpenie pre vieru", s. 76-82. Mne osobne chýba v tejto publikácii práve jeho postoj k totalitnému režimu, hoci už nadpis knihy poukazuje na jeho presvedčenie.

4 Tak ako rehoľného kňaza zo Spoločnosti Ježišovej pátra Paňáka nazývame páterkom, teda menom, ktoré prísluší kňazskému členovi rehoľnej spoločnosti, tak ostalo otcovi Tandarovi meno otec, ktoré síce neukazuje na člena rehoľnej spoločnosti, ktorým naozaj od 70tych rokov 20. storočia aj v skrytosti bol, ale poukazuje aj na jeho funkciu aktuára a neskôr riaditeľa biskupského úradu v Košiciach.

5 Práve s takýmto plagátom (načarbaným na bielej plachte) sme sa spoločne vybrali v pohnutých časoch nežnej revolúcie so sviečkami v rukách spolu s mnohými inými veriacimi demonštrovať na Leninovu (dnes hlavnú) ulicu. Bol to náš prvý verejný skutok nesúhlasu s režimom v Košiciach. Mnohí iní ľudia vtedy len ťažko nachádzali zmysel týchto manifestácií.

6 Mnoho učiteľov horlivo hrozilo tým niekoľkým odvážlivcom, ktorí sa prihlásili na náboženstvo a boli často vysmievaní ostatnými žiakmi v triede. Niektorí z nich aj dnes prejdú okolo mňa so zaťatými zubami, iných vídavam v kostoloch pri postupnom hľadaní odpovede na ich vlastné otázky. Avšak žiadne skutky neprávosti, ako nás učí sväté Písmo, nebudú zabudnuté, a tak ako jednotlivci, tak aj spoločnosť musí hľadať liek na skutočný mravný pokrok. „Aby pokrok bol pokrokom, potrebuje morálny rast ľudskosti...rozlišovanie medzi dobrom a zlom"(Benedikt XVI, Spe Salvi 22, http://www.kbs.sk/do_pdf/index.php?cid=1199729367).

7 Bolo by možno zaujímavé vidieť mnohé tieto filmy, ktorými boli veriaci ohrozovaní: príchod jednotlivcov na púť, aj skupinky veriacich boli snímané a už len to vzbudzovalo strach z následkov. Nehovoriac o rôznych provokáciách počas púte, aby sa dokázalo, že tieto zhromaždenia sú organizované za účelom vyvolania nepokojov v štáte a destabilizácie krajiny- nepripomína nám to nejako súčasný mocensko-politický slovník? Rovnako aj to, že ľudia v čiernych kožených plášťoch poukazovali na rôzne miesta v dave, ktoré mal kameraman nasnímať, spôsobovalo znepokojenie a strach. Pri návšteve kardinála Tomka (bol za svojou na smrť chorou matkou) a jeho pozdrave z balkóna veriacim, zhromaždeným pred katedrálou v Košiciach, ho sprevádzali výkriky vzbury z istej časti davu.

8 Pri spoluúčasti na zlom skutku druhého je rozdielne, či išlo o materiálnu spoluprácu, kedy nesúhlasíme s konaním hlavného činiteľa a nevytvárame podmienky nevyhnutné pre túto činnosť a o spoluprácu formálnu, ktorá sa dá nazvať aj úmyselnou, kedy sa nám pripočítava rovnaký hriech ako tomu, kto je hlavný činiteľ, A. Beneš, Božské čnosti, Krystal, Praha, 1997, s. 93.

9 Morálna teológia zaraďuje túto látku najprv všeobecne k ľudskému skutku (Inocent-Mária Szaniszló,OP, Úvod do základnej katolíckej morálnej teológie, Seminár sv. Karola Boromejského, Košice, 2007, s. 124-125), alebo k jednaniu podľa Božskej čnosti lásky, kde sa nachádzajú hriechy proti láske k blížnemu.

10 Dosť podrobne rozoberá túto tému doc. Albert Beneš, Morální Teologie, Krystal, Praha 1994, s. 76 a F. Tondra, Morálna Teológia I. Princípy, Spišská kapitula, 1994, s. 233.

11 Bratská láska nariaďuje napravenie pohoršenia buď nepriamo (dobrým príkladom alebo upustením od pohoršujúceho skutku), priamym odvolaním pohoršenia, alebo v prípade verejného pohoršenia musí nastať jeho verejné odvolanie, A. Beneš, Božské čnosti, Krystal, Praha, 1997, s. 90-92.

12 Po proroctvách fatimského zjavenia o červenom terore v 20. storočí a následnej brutalite rôznych izmov práve takto ponúknutá sloboda vyvoláva mnoho otázok a výziev o  priamom zásahu Boha do dejín tohto sveta.

13 Týždeň po udalostiach 17. novembra 1989, teda 24.11., sme spoločne s ostatnými kandidátmi pre vstup do rehole dominikánov na fare blízko Žiliny prijali správu o odstúpení ústredného výboru KSČ v Prahe a nikdy nezabudnem na pohľad nášho formátora pátra Aquinasa Gaburu, OP, ktorý bol za nastrčené vyspovedanie členov Bielej légie odsúdený najprv na smrť, neskôr na doživotie a po dlhých rokoch v Leopoldove a Valdiciach prepustený na slobodu, ako s pohľadom upreným oveľa ďalej ako naše horizonty, odpovedal na otázku, ako sa teraz cíti: „ale veď ja som im všetkým už dávno odpustil" (viac v knihe Život za mrežami, Vyd. Michala Vaška, 2007, s. 45-60).

14 Nikdy nezabudnem na tie tváre na Národnom výbore mesta Košice, keď sme po zmene režimu spolu s otcom Tandarom prišli jednať o vrátení košického kláštora dominikánom. Tie nomenklatúrne kádre mali naozaj strach, triasli sa a čakali čo bude. Tu by sa dalo poukázať aj na prácu svedomia človeka, ktoré ho upozorňuje, že niečo nebolo v poriadku. Ak však toto svedomie nie je formované a vychovávané, dopadne to približne tak, ako to dnes v našej spoločnosti vyzerá.

15 I.-M.V. Szaniszló, OP, Úvod do základnej katolíckej morálnej teológie I. Teologická štúdia, Seminár sv. Karola Boromejského, Košice, 2007, s. 10-11.

16 V tomto kontexte mi prišlo na um vysielanie Televíznych novín počas „nežnej revolúcie", kde ukázali stretnutie rehoľníkov pri príležitosti istého cirkevného sviatku a spýtali sa niektorých vedcov a politických činiteľov, čo si o nich myslia. Odpoveď jednej psychologičky bola, že „toto" predsa patrí do už prekonanej formy spoločnosti. Takisto boli v roku 1989 hodnotené prvé zábery z jesennej národnej púte k šaštínskej bazilike.

17 Na tomto mieste mám na mysli aj mnohé oslavy jubileí hercov a iných vtedy angažovaných osôb, čo by samo o sebe nebolo nič zlé, keby sa súčasne pozornosť upriamovala aj na zástupy ich kolegov, ktorým vzhľadom na ich presvedčenie nebolo umožnené byť v tej dobe na výslní. Tieto oslavy dokonca tieto oslavy často strácajú akýkoľvek reflexívny rozmer (ódy na 50-te roky a žiadna schopnosť sebareflexie). Sám mám veľký problém mnohým tvorcom verejnej mienky v dnešnej dobe vysvetliť, že rozhovory s osobami, chváliacimi nejakým spôsobom minulý režim (Dvorský, Hajdu) nie sú najlepším spôsobom, ako pomôcť k reflexii našej spoločnosti. Nehovoriac o skoro úplnej absencii hodnotenia mnohých emigrantov, ktorí sa slovenskú kultúru snažili žiť v mnohých končinách sveta, vrátane mimoriadne obetavých duchovných, ktorí pozdvihovali a udržali národné povedomie emigrantov.

18 Rovnako by nebolo na škodu preskúmať, ako sa západná spoločnosť vyrovnávala s kola­bo­ráciou s nacizmom.

19 V tomto kontexte musíme rozlišovať vynútenú pasívnu spoluprácu (ktorá bola práve následkom intervencie svätej stolice) a ktorá sa často menila práve štýlom jej vykonávania (napr. odmietnutím vstupu do KSS, odvahou vyznať svoju vieru návštevou verejných bohoslužieb a inak žitou vierou). Táto má právo dúfať v milosrdnosť Božiu a nazývať sa materiálnym hriechom. Na druhej strane aktívna spolupráca s režimom tiež nie je čiernobiela a teda rovno zaváňajúca večným zatratením. Všetko závisí od okolností. Napriek tomu je nutné si uvedomiť dôležitosť následkov a vedieť nájsť odvahu priznať sa ku skutočným úmyslom.

20 Rovnakú skúsenosť sme po páde totality mali aj so záujmom o verejný a politický život, keď sa do tzv. kresťanských strán húfne prihlasovali mnohí kolaboranti s bývalým režimom v jednoduchej viere, že teraz je taká doba. Najlepší obraz si človek môže utvoriť po prečítaní knihy kanonika Antona Harčara Žil som v Košiciach, Lúč, Bratislava, 2003, kde píše o uväznení ľuďmi so zelenými páskami počas nyilassiovského režimu v Košiciach a znovuuväznení tými istými ľuďmi s červenými páskami po príchode komunistov k moci.

21 Jediný politik, ktorý podľa mojich informácii takto uznal svoj omyl, bol herec Milan Kňažko po odchode z HZDS.

22 Donedávna som si myslel, že naša Cirkev má v spoločnosti vysoký morálny kredit z obdobia neslobody a že západná Cirkev takúto výhodu nemá. Avšak západná Cirkev, akokoľvek kritizovaná a podceňovaná, je pre média stále zaujímavá ako ich partner, zatiaľ čo u nás, mám dojem, už Cirkev verejnej spoločnosti nestojí ani len za zmienku.

23Hannah Arendt, La condition de l´homme moderne, Calmann-Lévy, Paríž 1961, s. 361.

Co víte o Stanislavu Krátkém?

Pokus o recenzi knihy, která mne nadchla
Teprve letos v březnu se mi při letmé návštěvě Brna dostala do ruky kniha s názvem Stanislav Krátký: K plnosti1, vydaná již před čtyřmi roky. Jméno Stanislav Krátký mi bylo povědomé. Společně s dalšími jmény patří ke skupině lidí, jichž si sice vážím, které ale znám většinou jenom jménem. Uvedená kniha je na zadní desce označena jako životopisný rozhovor se Stanislavem Krátkým. To mě zaujalo, a proto jsem si knihu koupil. Nelitoval jsem ani chvíli.

Z rozhovorů s Janem Mazancem jsem se konečně dozvěděl, jak život Stanislava Krátkého probíhal. Narodil se roku 1922 v Brně, dětství a mládí prožil ve skromných poměrech dělnické periferie největšího moravského města. Odtud zná sociální problematiku a styk se socialisty a komunisty z dělnického prostředí mu nečiní problémy. Do křesťansky orientovaného prostředí se dostal během střední školy. Ale v dělnickém prostředí byli i komunisté a socialisté „věřící", jak se u nás říká praktikujícím křesťanům. Středoškolák Stanislav byl zaujat „dobrými bratry" redemptoristy U Michala na Dominikánském náměstí, kde dostal možnost duchovně dospět. Účastnil se také činnosti četných katolických spolků a seznámil se s mnoha aktivními osobnostmi tehdejšího katolického Brna. Tehdy si uvědomil, kolik dobrých lidí na světě žije a navykl si o nich mluvit jako o „dobrých bratrech a sestrách". Od té doby jsou pro něho všichni „dobří bratři a dobré sestry".

Středoškolák Stanislav si dal za cíl stát se knězem. Po maturitě v roce 1941 začal studovat na brněnském teologickém institutu, který měl status vysoké školy. Jeho brněnské studium teologie bylo v roce 1942 přerušeno dvouletým totálním nasazením v tehdejším německém Horním Slezsku. I tam se mu podařilo dále studovat, takže mohl po dvou letech vykázat 6 semestrů studia a vrátit se zpět do Brna. Tam také zažil konec druhé světové války. V roce 1946 ukončil studium teologie, byl ordinován na kněze a začal jako kaplan působit v pastoraci. Po kaplanování na různých místech se v roce 1956 stal administrátorem v Žeroticích na Znojemsku. Roku 1958 byl zatčen, obviněn z „podvratné činnosti proti státnímu zřízení, společenskému řádu a vymoženostem pracujícího lidu" a odsouzen na tři roky vězení a šest let odnětí čestných občanských práv. Po propuštění z vězení na základě amnestie prezidenta republiky v květnu 1960 pracoval v podniku Pozemní stavby Brno. Nejdříve pracoval jako pomocný dělník, ale po půl roce již jako jeřábník. Do pastorace se vrátil v atmosféře Pražského jara roku 1968 a stal se administrátorem v Mutěnicích.

V polovině 60. let, ještě jako jeřábník, navázal styky s Felixem Maria Davídkem a spolu s ním se podílel na budování neveřejné, skryté církve (ecclesia silentii, ES) v tehdejším Československu. Skrytá církev měla umožnit existenci a činnost křesťanského společenství v duchu evangelia bez kontroly, poručníkování a omezování státem. Byla to neveřejná část katolické církve. Stanislav Krátký byl veřejně činný katolický kněz, ale s Felixem M. Davídkem ho spojovalo přátelství, společné představy o zaměření činnosti církve v duchu evangelia a přesvědčení, že existence neveřejné, skryté církve je nutná.

Krátce po obsazení Československa vojsky Varšavské smlouvy 21. srpna 1968 byl Stanislav Krátký ordinován na biskupa skryté církve. Následující léta probíhala ve znamení jeho působení jak ve veřejné, tak i ve skryté církvi. Koncem roku 1968 musel změnit působiště a byl ustanoven administrátorem v Kunštátu. V roce 1969 podnikl cestu do Švýcarska a do Německa. Tam se setkal s účastníky Druhého vatikánského koncilu (1962-1965), s teology jako Hans Urs von Balthasar, Charles Journet a Hans Küng. V Německu navštívil také katolické teologické fakulty několika univerzit, kde sbíral informace o tom, jak by mohl obsah a zaměření koncilu zprostředkovat československé veřejnosti. Výsledkem této studijní cesty bylo získání docentury na dočasně obnovené (katolické) teologické fakultě univerzity v Olomouci. Od října 1969 do května 1970 tam přednášel na téma Druhý vatikánský koncil. Od té doby o něm přátelé a známí mluví jako o „panu profesorovi". Pro širší veřejnost vydal roku 1970 knihu Druhý vatikánský koncil a jeho poselství (Vyšehrad, Praha). Na podzim roku 1978 byl přeložen jako administrátor do Hrádku u Znojma v rakousko-moravském pomezí. Tato lokalita nebránila jeho četným známým, příznivcům, ale i zvědavým lidem, kteří o něm slyšeli, aby ho v odlehlé pohraniční oblasti navštěvovali. Jeho farní dům zůstával všem otevřen. V této farnosti a okolí působil Stanislav Krátký 21 let.

Po „sametové revoluci" roku 1989 se opět mění společenská situace, a tím i možnosti církevní činnosti. Křesťanské církve i ostatní náboženská společenství požívají opět svobody. Dosavadní skrytá církev se může objevit na veřejnosti. Pro Stanislava Krátkého nastává období intenzivního objasňování všeho toho, co o neveřejném působení církve ví, a hlavně toho, proč se tak dělo. V dubnu 1991 odcestoval do Říma, aby ve Vatikánu podal svědectví o působení skryté církve v Československu. Oproti očekávání, že se tím uskuteční spojení dosavadní skryté církve s veřejně činnou, vznikl vleklý zápas o uspokojivé a trvalé usmíření těchto dvou větví jedné církve. Kamenem úrazu bylo vzájemné obviňování. Veřejně činná církev pochybovala o správném postupu při ordinování kněží a biskupů skryté církve. Skrytá církev vytýkala veřejné větvi kolaboraci s totalitním režimem. Skutečná „lustrace", jaká byla uskutečněna ve státě a ve společnosti, nebyla v církvích provedena.

Stanislav Krátký se zasloužil o zrod křesťanského rozhlasového vysílání Radia Proglas (1995). Společně s biskupy skryté církve Janem Blahou (nyní činný v pastoraci Brno-Křenová) a Janem Konzalem z Prahy (nyní důchodce a biskup již veřejně působící pražské obce skryté církve) byl Stanislav Krátký v roce 1996 zvolen mluvčím skryté církve v České republice. Od roku 1999 je farářem v Mikulově a zároveň proboštem tamní kolegiátní kapituly svatého Václava.

Kniha rozhovorů s tímto pozoruhodným člověkem představuje nejenom jeho životní osudy, ale poskytuje značné místo jeho názorům a náhledům. Jan Mazanec klade Stanislavu Krátkému otázky bez jakéhokoli ostychu a obav, což je zřejmě výsledek neuvěřitelné otevřenosti Stanislava Krátkého, jeho překypující přátelskosti, ale také fantastické paměti. Rozhovory jsou doplněny články o Stanislavu Krátkém napsaném moravskými osobnostmi z různých oblastí. Setkali se s nynějším mikulovkým proboštem, seznámili se s ním a zakusili jeho nezlomné nadšení, nevyčerpatelnou energii a skálopevnou víru. O tom podávají svědectví.

Dokumentační část knihy obsahuje fotokopie různých dokumentů a fotografie z života Stanislava Krátkého.

Tuto knihu vřele doporučuji. Bylo by dobré, kdyby byla k dostání nejen v Brně, ale také v Čechách a v Praze.

1 Krátký Stanislav: K plnosti, rozhovory Jana Mazance s dobrým bratrem a biskupem skryté církve. Cesta, Brno, 2004, 239 s.

Můj aktuální osobní pocit o současné církvi

(k období od července do listopadu 2007)

Mnozí z těch, kteří dnes blouzní o staré církvi, nemají ani ponětí o tom,
jak skutečně vypadala. Z toho důvodu by nikdo neměl blouznit o minulosti.
(Franz Kamphaus, emeritní biskup limburský)

V současné době je velmi obtížné, mít v naší církvi radost z víry a dávat tuto radost dál. Na to už musí člověk odjet do východních částí naší spolkové republiky Německo. Začátkem července 2007 jsem se se svým přítelem a žákem Dr. Reinhardem Haukem, pomocným biskupem v Erfurtu, zúčastnil zdařilého studijního kurzu s názvem Mit Christen und Nichtchristen das Leben feiern1 (Oslavovat život s křesťany i nekřesťany) v klášteře Helfta. Tam jsme měli také spolu se dvěma nepokřtěnými žurnalisty z Drážďan významný duchovní zážitek prozření, německy „Aha-Erlebnis". Takovýmto hledajícím lidem nesmí církev v žádném případě zatloukat uši věroučnými poučkami a morálními předpisy, nýbrž musí jim nabídnout fascinující Ježíšovu zvěst jako plášť, do kterého by mohli vklouznout.

Přesto získává člověk dojem, že se poslední dobou v naší církvi zase přísně, důtklivě poukazuje na dogmatické definice a na k tomu příslušející pravidla chování. Pro dokument Kongregace pro nauku víry „Odpovědi na otázky k některým aspektům týkajícím se nauky o církvi" neexistoval žádný důvod a pokud vím, také nikdo nekladl žádné otázky. Opakuje se tam jenom to dávno známé. Nebo chtěl někdo evangelické spolukřesťany vědomě zranit a naštvat a katolíky určitého zaměření uvést do „dogmatické dřímoty" (Jon Sobrino)? Přesto ale doufám, že se v nově zpracovávaném zpěvníku Gotteslob jako následující znovu neobjeví píseň z předkoncilových kancionálů Wir sind im wahren Christentum, oh Gott, wir danken dir2 (My máme pravé křesťanství, ó Bože, děkujeme ti), kterou tehdy v neekumenickém pře­svědčení z plna hrdla hulákali v kostelních prostorech. Z hlediska eklesiologie je z toho důvodu nutno ještě důrazněji poukázat na to, že Druhý vatikánský koncil pojem „existit" škrtl a místo toho použil pojmu „subsistit". Jestliže etymologicky blíže zkoumáme a analyzujeme sloveso „subsistere", dojdeme k závěru, že pravá církev Kristova je v římsko-katolické církvi začata nebo založena (subsistit). Záleží na ní, zda a jak se skutečně k pravé církvi Krista vyvine. Z toho důvodu se musí dávat pozor, „protože z přesvědčení, že někdo má mít jedinou platnou pravdu jako své vlastnictví, vznikaly tragedie. Musíme zacházet s pojmem pravda odpovědně a mít stále před očima, že jedna všeobecně platná pravda neexistuje" (Wladislaw Bartoszewski). Neboť je jenom jedna pravda a tou je Ježíš Kristus (srv. Jan 14,6). Tudíž je možno přes všechny ještě stávající eklesiologické rozdíly říci, že církve reformace jsou „církvemi svého druhu" (kardinál Walter Kasper). Tyto církve nejsou však bez viny na tom, že došlo k vydání takového neblahého dokumentu. Neboť jak v oblasti bohoslužebné a liturgické, tak i v ohledu stále ještě neumožněného společenství večeře Páně, tak i v eklesiologických otázkách bychom mohli postoupit daleko více kupředu, kdyby se např. luteráni ve své liturgické praxi více orientovali na své vlastní psané vyznání, totiž Confessio Augustana z roku 1530, a brali si je víc k srdci. A to by muselo mít za následek, že svaté večeři Páně by předsedali pouze ordinované farářky a ordinovaní faráři, že svátostná bohoslužba o nedělích by byla pravidlem, nebo že se bude s chlebem a vínem zacházet uctivě, když nad ním byla jednou vyslovena slova ustanovení. V tomto ohledu hovoří zápisy reformačního vyznání 16. a 17. století jasnou řečí. Pro mně k tomu přistupuje ještě otázka, proč byl např. v dómu v Merseburgu kolem roku 1600 nalevo od hlavního oltáře do stěny chóru zabudován svatostánek, ačkoliv tam již 1561 byla zavedena reformace? Jistě to nebylo proto, aby se tam uchovávala Lutherova bible! Vše toto naznačuje, co všechno se pod vlivem osvícenství z německého luteránství vytratilo. Nesmíme tedy v žádném případě ekumenicky rezignovat. Jako dítě v rodině, která spojovala dvě vyznání, jsem si od malička uvědomoval: nemůžeme ekumenu dělat, můžeme jenom naši část této ekumeny žít.

Další příležitost k jistému smutku je často ohlašované zveřejnění Motu Proprio Summorum Pontificum ke znovuzavedení tridentinské mše (podle řádu papeže Jana XXIII. v roce 1962) jako mimořádné formy římské mešní slavnosti. Osobně to všechno nevidím tak černě, ale stejně jsem z toho smutný. Již roku 1976 jsem jako malý a bezvýznamný asistent na universitě ve Würzburgu zastával názor, že to nebylo příliš moudré, když papež Pavel VI. tak říkajíc jedním škrtem kategoricky tridentinskou mši zakázal. Můj tehdejší nadřízený a profesor, u kterého jsem připravoval svou disertaci, mezitím již zemřelý Georg Langgärtner, byl kvůli tomu na mě značně rozezlen. Ale staré úsloví praví: co je zakázáno, to právě přitahuje. Kdyby se bývalo nechalo klidně používat obě formy paralelně vedle sebe, ukázalo by se po letech jednoznačně, která forma dnešku teologicky odpovídá. Jako kněz jsem musel dva a půl roku slavit tridentinskou mši. Dnes bych eventuální nucení k tomu radikálně odmítl, protože mše z roku 1570 se zakládá na klerikální teologii, která není s teologií liturgické konstituce z roku 1963 vůbec kompatibilní. Podle mého názoru k žádné „reformě liturgické reformy" nedojde. Kdo chce slavit po tridentinském způsobu, ať si to dělá, ale nebudou to žádné davy. K tomu totiž chybějí kněží, kteří by skutečně uměli latinsky. Byl jsem více než 30 let činný v univerzitním vzdělávání kněží, a tam jsem musel udělat smutnou zkušenost, že mladí lidé mají katastrofální neznalosti starých jazyků; a v poslední době nechybí kandidáti jenom početně, nýbrž také co se týče jejich kvality. Jak by mohli takoví lidé latinskému liturgickému textu vůbec rozumět a správně ho vyslovovat? V takovém případě liturgie zchátrá a změní se znovu na pouhé nesrozumitelné vykonávání obřadu. Chce snad papež něco takového? Nebo se zde splňuje „dětský sen" Josepha Ratzingera?

Že to došlo tak daleko, na tom nesou vinu také četní kněží, pro které něco takového jako ars celebrandi zůstalo naprosto cizím výrazem. Pro mně je to nevýslovné pohoršení, když kněží v mnoha případech odslouží eucharistickou slavnost bez lásky, nevěrohodně, protože jsou nepřipraveni, bez osobního zaujetí a bez duchovního vyzařování, s chladnou, formální rutinou, jako činnost, pro kterou jsou zaměstnáni; a když jsou dnes při přijímání lidé masově odbavováni, lidé kteří nejsou vlastně schopni slavit eucharistii, protože jim chybí podstata a hloubka eucharistické víry, to znamená odpovídající duchovní postoj, spiritualita. Našim obcím se musí stále znovu přesvědčivě objasňovat, že slavíme eucharistickou hostinu, a ne že jsme si přišli vyzvednout rychlé občerstvení! Je nutno, aby se proti této nové povrchnosti a proti jakési „eucharistie light" něco dělo a něco udělalo.

Často vznášenou výtku, že prý obnovené mši chybí duchovní hloubka, musím z vlastní praktické zkušenosti rozhodně odmít­nout. Mešní slavnost Druhého vatikánského koncilu vlastní jednoznačně rozměr mystické hloubky, vždyť přece představuje mimo jiné vrcholnou formu křesťan­ské bohoslužby. Právě eucharistická slavnost má proto v nejvyšší míře přispívat k tomu, aby se život věřících stal výrazem a projevem Kristova mysteria a tím vlastní podstaty skutečné církve. Tudíž je k hlubokému, niternému a věrohod­nému spoluslavení eucharistie zapotřebí živého a duchovně hlubokého postoje. Když v poslední době někteří prominenti a intelektuálové jako Martin Mosebach nebo Hubert von Goisern stále znovu vytrubují své volání po „staré mši", rád bych se jich zeptal, zda se slavení bohoslužby pravidelně zúčastňují a kdy byli na nedělní bohoslužbě naposledy. Mimoděk se ptám - a to se smí - jak je možné, že může někdo v Římě na takové volání naletět. Přesto by bylo nutno poukázat ještě na jinou souvislost, kterou důrazně vyslovil Johannes Röser v týdeníku Christ in der Gegenwart (č. 29/2007, s. 236). „Když papež povolením tridentinské mše chce podchytit celosvětově možná pět set tradicio­nalisticky orientovaných kněží a takovou stotisícovku věřících jako ztracenou ovci, pak by bylo od něho ze stejného důvodu velmi důsledné, aby učinil pří­slušná rozhodnutí ve prospěch oněch miliónů věřících, kteří neděli co neděli kvůli nedostatku kněží žádnou možnost slavit velikonoční eucharistii nemají. Co se kromě toho dělá pro ony tisíce kněží, kteří ztroskotali na povinném celibátu, kteří jsou ale přesto kněžími navěky - podle řádu Kristova? Nepotřebujeme ani tak tridentinskou liturgii - potřebujeme více kněží, dobré kněze, jak intelektuálně, tak emocionálně osvědčené, mladé - a také starší - muže znalé světa jako muže Boží. A ti by zcela určitě existovali, kdyby v latinské části církve nebyla pro kněze ve farních obcích povinnost celibátu." K tomu popravdě není třeba nic připojovat.

A poslední důvod pro rozčílení a naštvání byla začátkem července biskupská volba v Churu. Ta totiž přinesla věrného následovníka pochybného biskupa Haase. V každém případě se tam zřejmě poslední dobou provozovaly v zákulisí a v podzemí nekalé „hříčky" a série špatných triků a děly se tam podivné taktické manévry. Neboť z Říma bylo předtím slyšet něco jiného, nadějného. Nový církevní konflikt ve Švýcarsku je naprogramovaný; diecéze Chur, uklidněná biskupem Grabem, je opět zmítána nepokoji.

Nemohu se ubránit dojmu, že mnoho katolíků má starosti ohledně dráhy, na které se církev právě nachází. Vypadá to tak, že se církev chce ve velké míře stahovat na regresivní pozice, aby tak mohla vzdorovat větrům a bouřím sekulární společnosti. To je ale jednoznačně úplně falešná strategie! Čím více chyb totiž papež a římská kurie udělá a si je nepřizná, tím rychleji se bude v současné době relativizovat a ztrácet na autoritě. Bohužel zůstávali jsme po dlouhá desetiletí - nehledě k výjimkám - pouze u „zabručení", když byl Druhý vatikánský koncil a jeho duch kus po kuse, část po části demontován a odstraňován. Zdá se mi, že naše církev je na nejlepší cestě na svoji budoucnost prostě zapomenout, podobně jako ti naši nespočetní současníci, kteří zapomněli na to, že zapomněli na Boha.

Quid faciendum? (česky: čeho je zapotřebí?) - sperare contra spem (česky: doufat navzdory (bez)naději)?

Komentář k tomuto textu vyslovil můj dobrý přítel, arcibiskup Dr. Karl-Josef Rauber (papežský nuncius v Bruselu): „Jsem Ti velmi vděčen, že jasně a důrazně vyjadřuješ to, co se mnozí odvažují pouze myslet... Splnil se pouze ‚dětský sen‘ Josepha Ratzingera (tj. povolení tridentinské mše)".

Německý článek „Aktuelle persönliche Kirchenbefindlichkeit" přeložil Jiří G. Kohl.

1 Česky doslova: „S křesťany a nekřesťany slavit život", volně: „... oslavovat dar života"

2 Česky: „My jsme v pravém křesťanství, o Bože, děkujeme ti".

Zpěv k lámání chleba

Lámání chleba

Každé hebrejské jídlo začínalo požehnáním, rozlámáním chleba a podáním stolovníkům. Lámání chleba patří i mezi čtyři „instituční" eucharistické akty („vzal chléb, požehnal, lámal a dával jim..." Mk 14, 22). Toto dílčí eucharistické jednání slouží i k pojmenování celého eucharistického slavení. („Vytrvale poslouchali učení apoštolů, byli spolu, lámali chléb a modlili se." Sk 2, 42). Eucharistický chléb zpřítomňuje Ježíše Krista - Beránka daného/dávajícího se jako smírná oběť za celý svět. Ježíš je označen jako Beránek jak v Janově evangeliu (J 1, 29.36), tak v Apokalypse (Zj 5, 6; 13, 8). („Hle, beránek Boží, který snímá hřích světa." J 1, 29). Východní liturgie označují dodnes centrální díl eucharistického chleba jako Beránka. Základní interpretace lámání eucharistického chleba je dvojí: jednak naznačení Ježíšovy smrti, jednak projev sounáležitosti, ochoty se dělit.

Agnus

Hymnus „Beránku Boží" je syrského původu a do římské liturgie jej jako doprovod lámání chleba zavedl papež Sergei I. (676-701) pocházející ze Syrie. Zpěv obsahující prosbu o slitování se opakoval dokud všechen eucharistický chléb nebyl nalámán. Zakončen byl prosbou o eschatologický pokoj.

Od 12. století, kdy už se lámala pouze jedna hostie, neboť nebylo lámat pro koho - přijímal obvykle pouze předsedající - se začal Agnus zpívat pouze 3x:

Agnus Dei, qui tollis peccata mundi, miserere nobis.
Agnus Dei, qui tollis peccata mundi, miserere nobis.
Agnus Dei, qui tollis peccata mundi, dona nobis pacem.
Beránku Boží, který snímáš hříchy světa, smiluj se nad námi.
Beránku Boží, který snímáš hříchy světa, smiluj se nad námi.
Beránku Boží, který snímáš hříchy světa, daruj nám pokoj.

 Zároveň došlo k rozpojení lámání a tohoto hymnu. Pro tehdejší chápání symbolu bylo lámání v rozporu s Janovým evangeliem: („Když přišli k Ježíšovi a viděli, že je již mrtev, kosti mu nelámali..."J 19, 33) Zpěv byl proto předsunut před vlastní rozlomení hostie. Tridentská reforma naopak recitaci Agnus posunula až za rozlomení. Při slavné liturgii zpěv Agnus zůstal, ale nezáleželo tolik, v jakém okamžiku se zpívá. Stejně neměl náležitou „platnost" - tu měla pouze slova pronesená knězem.

I Martin Luther hledal pro Agnus nejlepší uplatnění. Ve své latinské „Formula Missae" (1523) jej zařadil při rozdílení eucharistických způsob. V „Deutsche Messe" (1526) po institučních slovech nad kalichem následuje pozdvihování a přitom se zpívá německé Agnus.

Luterské liturgie, jako ostatně řada dalších západních liturgií obsahují Agnus dodnes. Např. v Agendě ČCE se vyskytuje Agnus ve formulářích B a D.

Trendy

Tam, kde je chléb skutečně lámán pro všechny přijímající, se zpívá Agnus opět tak dlouho, dokud všechen chléb není nalámán. Zpěv tak slouží k bezprostřednímu usebrání před přijímáním, k vědomí sounáležitosti nejen se spolustolovníky, ale se všemi lidmi, s celým tvorstvem.

Teologii Lámání chleba přibližují současné alternativní formy. Např. Agenda kanadské Anglikánské církve obsahuje 8 variant dialogu během lámání:

1. Předsedající: „Já jsem chléb života," praví Pán. „Kdokoli ke mně přichází, nebude nikdy hladovět; kdokoli ve mě věří, nebude nikdy žíznit." / Všichni: Okuste a vizte, jak je Hospodin dobrý; blaze těm, kdo v něho věří!

2. Předsedající:   Lámeme tento chléb, abychom měli účast na těle Kristově. / Všichni: Ačkoli je nás mnoho, jsme jedno tělo, protože máme účast na tomto jednom chlebu.

3. Předsedající:  Stvořiteli všeho, tys nám dal zlatavá pole pšenice a my jsme shromáždili množství jejích zrn a učinili z nich tento jeden chléb. / Všichni: Ať je i tvá církev shromážděna ze všech konců světa do tvého království.

4. Předsedající: „Já jsem ten chléb, který sestoupil z nebe," praví Pán. / Všichni: Daruj nám tento chléb pro věčnost. / Předsedající: „Já jsem vinný kmen, vy jste ratolesti." / Všichni: Ať přebýváme v něm, jako on žije v nás.

5. (Advent) Předsedající: Podle svého zaslíbení, Bože, máš pro nás připravenou hostinu ve svém království. / Všichni: Blaze těm, kdo jsou pozváni k večeři Beránkově.

6. (Vánoce) Předsedající: Lámeme chléb života a tento život je světlem světa. / Všichni: Bože přítomný zde mezi námi, ty světlo uprostřed nás, doveď nás ke světlu a do života.

7. (Půst a Svatý týden) Předsedající: Lámeme tento chléb, / Všichni: na znamení společenství v Kristově těle kdysi rozbitém. / Předsedající: Ať je tvá církev zrnem, které vydá úrodu, když zemře. / Všichni: Jestliže jsme s Kristem zemřeli, budeme s ním také žít; jestliže vytrváme, budeme s ním vládnout.

8. (Velikonoční doba) Předsedající: Pane, zemřeli jsme s tebou na kříži. / Všichni: A nyní jsme vstali k novému životu. / Předsedající: Byli jsme pohřbeni do tvého hrobu. / Všichni: A nyní máme podíl na tvém vzkříšení. / Předsedající: Žij v nás, abychom mohli my žít v tobě.

Knihovnička Getseman

Významný přestavitel „koncilního" směru katolické teologie, vlámský dominikán Edward Schillebeeckx (* 1914) vydal v češtině svoji knihu Lidé jako Boží příběh (nakladatelství CDK Brno). Vedle tradičních teologických témat se věnuje i věcem, které bychom pravděpodobně z průměrné české kazatelny nečekali: Jedna ze čtyř hlavních částí je například nadepsána K demokratické správě církve jako Boží obce. A vedle složitých, vážných úvah dokáže použít i vtip. Například mě zaujala jeho poznámka na okraj ekologické etiky: „Kdysi jsem viděl obrázek: pozadí ukazuje řadu továrních komínů vypouštějících síru a nejrůznější jed, zatímco tam naproti, na kraji lesa, se milují chlapec a děvče. S kašlem a kýcháním od toho továrního kouře prochází kolem farář, vidí milostný pár a volá na ně: Nestydové!"

Ve stejném nakladatelství vyšel sborník Teorie a praxe politického katolicismu 1870-2007, jehož editorem je Pavel Marek. Mě osobně zaujala například studie Tomáše Petráčka věnovaná francouzskému hnutí Sillon a jeho zakladateli Marcu Sangnierovi, tedy pozoruhodné obnovné iniciativě z přelomu 19. a 20. století, která svou otevřeností a důrazem na svobodnou aktivitu „laiků" předběhla dobu o nejméně 60 let (a byla proto rozdrcena konzervativci v Římě i mimo něj).

Třetí číslo časopisu Proglas má hlavní stať od Rémi Bragua, jmenuje se Skoncujme s „třemi monoteismy"! Autorovým cílem je ukázat, že židovství, křesťanství a islám, jakkoli mají mnoho shodného, nelze převést na nějakého společného jmenovatele, tvářit se, jako by šlo vlastně o podobná náboženství.