Jste zde

Majster Eckhart – mysliteľ a mystik

Majster Eckhart žije v dobe, kedy subjektivita a objektivita (mystika a mystérium) sa ešte nerozdelil. Vytvoril svoju syntézu v prísnej objektivite filozoficko-teologického myslenia a presvedčivou silou svojho slova. Mysliteľ a filozof, kazateľ i mystik sú jedným majstrom Eckhartom, ktorého nemožno deliť na latinsky mysliaceho a nemecky zakusujúceho. Narodil sa okolo roku 1260 v Durínsku. Jeho vzdelanie bolo ovplyvnené myslením Alberta Veľkého. V reholi dominikánov nadobudol významné postavenie. Viac ráz bol vyšším rádovým predstaveným, dva razy profesorom v Paríži. Na univerzite získal titul majster (magister). Pôsobil ako duchovný a kazateľ v ženských kláštoroch v Štrasburgu a Kolíne, kde mal podávať teologické zdôvodnenie mystických skúseností rehoľníčok a korigovať ich. Roku 1326 začal kolínsky arcibiskup inkvizičný proces proti Eckhartovi. Dôvodom bola rivalita spolubratov v reholi, ako aj blízkosť niektorých jeho názorov k bludným náukám. V presvedčivej obhajobe kritizuje Eckhart nechápavosť svojich protivníkov. Odvoláva sa k pápežovi, aj tam sa obhajuje. Umiera začiatkom roku 1328. Dňa 27.3.1329 vychádza pápežská bula In agro dominico, ktorá odsudzuje Eckhartových 15 článkov a zmieňuje sa o jeho podriadení. [1]

Jednota s Bohom

To, čo Eckhart v rámci „intelektuálnej mystiky“ tvrdil „z hľadiska večnosti“, interpretovali jeho odporcovia, akoby to hovoril „z hľadiska časnosti“. [2] Majster Eckhart bol podozrievaný, že z človeka, alebo jeho najvnútornejšieho vnútra, z podstaty duše robí Boha. [3] Naopak človek objavuje celé svoje bytie a zmysel svojho konania vo večnej Božej jednote. Keď je človek vnímaný z hľadiska „večnosti“ vytvára jednu s Bohom, ktorá je Božím darom. Toto učenie je súčasťou celej kresťanskej tradície. Človek netvorí jednotu s Bohom sám, ale vďaka obdarovaniu. Božie bytie nie je možné vlastniť. Vo sfére milosti je človek zjednotený s najdôvernejším Božím zjavením, teda so zrodením Otcovho Slova. Božia jednota sa tým neruší, ale skôr prehlbuje. V tom je podľa Eckharta prežívané a zakusované kresťanstvo a pravý význam kresťanskej mystiky. [4] Mystik nehľadá mystiku, ale živého Boha. [5] Tento pohľad a spôsob myslenia vedie k veľmi aktívnemu ponímaniu života a k pozitívnemu hodnoteniu stvoreného sveta. Ten je vždy skrze milosť a nie zo svojho bytia dokonalou jednotou s Bohom. [6] Jedno jediné bytie má dva spôsoby realizácie. V Bohu, ktorý je oslovujúcim bytím a je s ním identický a stvorenie, ktoré bytie stále znovu prijíma. Prijímanie bytia je stále nové Božie oslovovanie. Hmotné veci Boh uvádza do bytia podľa určitej idei. Človek však vo svojej duchovnosti, v základe duše poznáva Boha ako bytie, „zrkadlí“ (obľúbená Eckhartova metafora) v sebe bytie v jeho čistote. Nie je stvorený podľa určitých ideí ako ostatné tvory, ale podľa stredu Božieho bytia. Kde sa človek Bohu otvára v základe duše je s Bohom bytostne totožný. Eckhart to vysvetľuje nasledovne: „Prirodzenosťou duše je možnosť prijímať Boha. Toto platí vo vzťahu k tomu najušľachtilejšiemu, čoho je duša schopná. V prijímaní Boha nesie duša božský obraz a je s Bohom identická. Nemôže totiž byť žiadny obraz bez rovnosti.“ [7] Súčasne je duša v bytí od Boha aj odlišná, pretože bytie má len ako dar, ako echo, ako zrkadlenie. V základe duše človeka je stála ontogenéza. Základ duše nesmie byť chápaný ako statický, ale ako vzťahový. Vzťah stále vzniká. Rozdiel medzi Stvoriteľom a stvorením sa neprejavuje len rôznymi druhmi bytia, ale skrze bytostný vzťah, v ktorom Boh a tvor sú jediným a identickým bytím. V Bohu ako základe a večnom vlastníctve, v tvorovi ako stálom pochádzaní. Podľa učenia cirkevným otcov človek je božský, ale nie je ako Boh zo svojej podstaty, ale milosťou. [8] Eckhart je „muž jedinej myšlienky“, celkom určovaný jediným nahliadnutím, z ktorého sa všetky jeho názory a výroky, aj tie do určitej miery prehnané prirodzene odvíjajú. Všetko, čo má cenu, a čo skutočne jestvuje – bytie, pravda, dobro – je Boh, „jedno jediné Jedno“, večné hen kai pan (Jedno a všetko) novoplatónskych filozofov. [9] Tauler, žiak Eckhartov, tvrdil, že Eckhart sa stáva zrozumiteľným vo svetle scholastickej tradície vychádzajúcej od Alberta Veľkého. Eckhart bol najvýznamnejším predstaviteľom tohto myšlienkového smeru. Tento smer dominikánskej tradície preberá novoplatónske myslenie intenzívnejšie než známejší tomistický smer. Všetko v čase a priestore, všetko, čo človek je a čo zakusuje, existuje od večnosti vo svojej plnej pravdivosti v Bohu a je zjednotené s jeho večnom múdrosťou a vôľou. V jedinom Bohu však nie je mnohosť. Jeho vôľa a jeho múdrosť tvoria nedeliteľnú jednotu. [10] Poslaním a úlohou človeka žijúceho na svete je, aby túto božskú Jednotu uzrel a prijal, aby do nej „vnikol“ a aby sa s ňou stotožnil. Je to ťažká úloha, nie však nemožná, lebo to najhlbšie v ľudskej duši sa na božskej Jednote podieľa. Zvrchovaný Boh každú ľudskú dušu nekonečne miluje a túži sa jej darovať. Týmito slovami by sme mohli charakterizovať podstatu Eckhartovho mystického náboženstva. [11] Existenciu prítomnosti absolútneho bytia v základe človeka dokazujú osvietení ľudia všetkých čias a náboženstiev. Spôsoby ich vyjadrovania sa líšia a obrazy sú kultúrne podmienené, ako napríklad Hrad vo vnútri sv. Terézie, Eckhartova Iskra duše, Taulerov Základ. Všetky však poukazujú na prítomnosť Boha v bytostnej hĺbke človeka. [12] Eckhartovo mystické náboženstvo sa na niektorých miestach rozchádza s hlavnými smermi kresťanskej ortodoxie. Nie je však panteizmom. Je to skôr prílišné zdôraznenie božskej Jednoty, ktorá zatieňuje tajomstvo Božej Trojice, zvláštne chápanie Ježiša Krista, ktorý vystupuje len ako prvý medzi dokonalými, neprítomnosť témy vykúpenia, nejasné ponímanie Božej milosti a príliš jednoduché odmietnutie „všetkého stvorenia“. Toto odmietnutie stvorenia možno súvisí aj so stroskotaním krížových výprav na začiatku 13. storočia. Výsledkom bol obrat ľudského vnútra k hodnotám duše a v dôsledku toho odvrátenie sa od „pozemských vecí“ od „všetkého stvorenia“ ako konštatuje Eckhart. [13] Na Eckhartovo myslenie vplýval aj platónsky racionalizmus, ktorý odmieta každé skutočné tajomstvo a všetko chce vnímať len v plnom jase a priezračnosti, hoci aj paradoxnej. Pôsobenie beghinskej mystiky na Eckhartovo myslenie je tiež viditeľné. Je pravdepodobné, že mnoho Eckhartových mystických myšlienok pochádza z prostredia porýnskych ženských kláštorov a beghinského hnutia. Z povinnosti kázať nábožensky vzdelaným rehoľníčkam, ktoré väčšinou nevedeli latinsky, vznikla iste najvplyvnejšia časť Eckhartovho diela, nemecké kázne. Tie boli písomne zaznamenané jeho poslucháčkami. [14] Eckhart rozhodne nebol panteista. Panteizmus je presvedčenie, že Boh a svet sú totožné, teda, že svet je božský. Eckhart niečo také výslovne odmieta. Výroky o „jedinom bytí“, ktoré Eckhart bežne používa, sú ako dokázal O. Karrer, o ktorom sa zmieňuje Sokol, presné citácie a paralely iných scholastikov a teológov od Augustína po Tomáša Akvinského. Sú výrazom presvedčenia, že všetko bytie je dielo Božie a vidieť v nich prejav panteizmu nie je historicky správne. Aj výroky o „božskej iskre v duši“ naväzujúce na Maimonidesa a iných platonikov, u Eckharta znamenajú, že „Boh je človeku bližšie, než človek sám sebe“, („intimor mei ipsius, hovorí Augustín). Ani domnelý „autoteizmus“, módny na začiatku dvadsiateho storočia nemožno u Eckharta dokázať. [15]

Božie zrodenie v duši

Zo zachovaným kázní a traktátov Majstra Eckharta, ktorého vtedajšia cirkevná inkvizícia charakterizovala ako človeka, ktorý „chcel vedieť viac než bolo treba“ (Bula „In agro dominico“ pápeža Jána XXII. z roku 1329) bývajú vyzdvihované dve základné skutočnosti: učenie o oddelenosti a učenie o zrodení Božieho Syna vo vnútri človeka. Obe sú dôsledok jedného spoločného základu, ktorým je odovzdanosť Bohu. Tieto skutočnosti sú presne zakotvené v kresťanskej tradícii a boli vo svojej dobe konfrontované s pohanskými autoritami, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť celého stredovekého univerzitného a kresťanského sveta. [16] Majster Eckhart hovorí celkom jednoducho a zrozumiteľne. Hovorí o oddelení od vlastného Ja, o zanechaní myšlienok a predstáv, dokonca aj tých najduchovnejších, o stíšení a zjednotení všetkých síl, o slepote vonkajšieho zraku, o tichu a pokoji duše. Ide teda o niečo vnútorné a bezprostredné, o úkon bez-prostrednosti, ktorý privádza dušu k základu, v ktorom „vládne už len pokoj a slávnosť tohto zrodenia a diela“. [17]

Príprava na zrodenie

Ako sa má človek pripraviť na túto vnútornú reč večného Slova? Pre to je treba niekoľko vecí, z ktorých prvá je čistota života a mysle. Potom je potrebný pokoj a sloboda srdca prebývajúceho v tichu zmyslov a duše. Keď duša vyjadruje svoje vlastné slovo, Otec v nej nemôže vyjadrovať svoje Slovo. Keď duša zrodí svojho vlastného syna, ktorý je plodom rozumu, Otec v nej nemôže plodiť svojho Syna, ktorý je jej najväčším úžitkom. Keď má duša prijať večné Slovo musí sa zrieknuť seba samej, ako to urobila Božia matka Mária a sv. Pavol, v ktorých Boh večné Slovo dokonale vyslovil. Duša musí vyjsť zo seba, zaprieť sa, aby sa mohla stať Božím vlastníctvom. Duša musí pozdvihnúť svoje vnímanie a zrieť, lebo zrenie je najvznesenejšou činnosťou duše. Všimnime si s akou túžbou Boh prichádza, keď hovorí: „Hľa stojím pri dverách a klopem!“ Napokon by človek mal po tomto zrodení veľmi túžiť, lebo túžba je koreňom všetkých cností a všetkého dobra. [18]

Miesto zrodenia

Na akom mieste alebo v akej sile sa v duši večné Slovo tým najvlastnejším spôsobom zrodí? Majstri duchovného života o tom hovoria mnoho pekného. Eckhart sa stotožňuje s tými majstrami, ktorí hovoria že zrodenie večného Slova sa uskutočňuje v tom najvnútornejšom bytí duše a všetky jej sily sú utvorené tak, aby to s božskou chuťou zakusovali. Každá sila svojím vlastným spôsobom, pričom rozum je najvyššou schopnosťou, ktorou duša dosahuje účasť na Božskej Dobrote. Slobodná vôľa je schopnosť zakusovať božskú Dobrotu, ktorej poznanie jej rozum sprostredkúva. Iskra duše je svetlom Božieho odlesku, ktorý stále zrkadlí Boha. Úkryt srdca predstavuje súhrn všetkých božských dobrodení a darov v najvnútornejšom bytí duše, ktorý je ako bezodná studňa všetkej božskej Dobroty. [19] Vzťah k Bohu sa má stať absolútnou otvorenosťou človeka. Avšak byť u Boha nie je v protiklade k byť u človeka. Naopak, svet je najkompaktnejší sám sebou, keď je v Bohu. Kto na svet nazerá tak, že je vedľa Boha, že od Boha odvádza, odmieta najhlbšiu podstatu sveta a s tým aj stred Boha. Mystické chápanie Boha nás, ktorí žijeme vo svete, priamo nabáda k tomu, aby sme Boha nachádzali vo všetkých veciach tohto sveta. A toto nachádzať Boha vo svete pozoroval majster Eckhart na príklade Ježiša Krista. Píše: „Istí ľudia (...) sa chcú zbaviť činnosti. Avšak ja vám hovorím: Nie je to možné. Lebo (...) od okamihu, kedy prijali Ducha Svätého (a celkom žili v Bohu), učeníci začali napĺňať dielo cností. O tom všetkom podáva svedectvo Kristus sám: Od počiatku kedy sa Boh stal človekom a človek Bohom, začal pôsobiť pre našu blaženosť až do konca života.“ [20] A toto pôsobenie v čase pochádzajúce z vnútornej jednoty s Božským bytím je zrodenie Boha v duši človeka. Toto Eckhartovo kázanie tiež ukazuje ako blízko sa nachádza mystická teológia o božskosti základu duše biblickému učeniu o Božskej láske. „Boh je láska a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4,16). Treba mať odvahu toto vyjadrenie chápať nie ako morálny návod, ale ako ontologický výrok. Aj v ňom je poučenie o jednote s Bohom – jednote dynamickej, láskyplnej. Cirkevní otcovia a ortodoxní teológovia preto hovoria o zbožštení človeka. [21]

Majster Eckhart dnes

Pri pokusoch o aktualizáciu a prenesenie Eckhartovho myslenia do duchovnej praxe dneška vznikli rôzne interpretácie tohto stredovekého mysliteľa, ktoré sa snažili príliš rýchlo prekonať priepasť historického a duchovného odstupu. Kritika hovorila, čiastočne oprávnene o mystifikáciách a falošných výkladoch. V týchto interpretáciách sa Eckhart postupne predstavuje ako apoštol drogovej scény, obohacujúci vedomie, ako anonymný budhista alebo hinduistický jogín, ako obhajca stredovekej vrstvy plebejcov a propagátor marxistického princípu nádeje; a konečne ako zástanca radikálnej neteistickej religiozity. Bolo by nesprávne ignorovať tieto ideologicky impregnované výklady. Pri analýze Eckhartovho diela treba zohľadniť aj tieto názory. Koniec koncov, všetky tieto ponímania Majstra Eckharta sú – aj keď skromnými, predsa však účinnými – svedectvami akejsi plodnej iritácie, ktorá dodnes vyžaruje z jeho diel. Určite je tu potrebné diferencovať. Každá zodpovedná interpretácia, ktorá vzniká na základe textu má svoje oprávnenie. Každý z týchto pokusov je však znovu relativizovaný duchovným stanoviskom interpretátora, tak isto ako stanoviskom jeho kritika. Meditatívne skúsenosti, názory hlbinnej psychológie alebo iného spôsobu poznania nemôžu byť vopred obeťou verdiktu skutočných či údajných expertov na mystiku ako sa to niekedy stáva. [22] V tomto predstaviteľovi cirkvi a scholastickej filozofie je veľký duchovný potenciál, ktorý mu umožňuje byť zdrojom podnetov aj mimo cirkevnej oblasti až podnes. Práve skutočnosť, že jeho slová sa berú vážne v najrôznejších svetonázorových a náboženských táboroch, je toho dôkazom. Výzva Majstra Eckharta vzťahujúca sa na jeho diela a posolstvo, je stále platná. Je určená každému, kto sa dnes stretne s jeho slovami, ktorých schopnosť inšpirácie trvá naďalej v tézach, antitézach, vo svetle aj v temnotách: „Prosím vás teraz, aby ste boli tiež takí chudobní, aby ste tejto reči rozumeli, lebo pri večnej pravde vám hovorím, že keď nebudete ako táto pravda, o ktorej budem hovoriť nemôžete mi rozumieť.“ [23]

Literatúra

[1] J. Sudbrack, Mystika. Křesťanská orientace v náboženském pluralismu. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 1995, s. 40-42.

[2] L. Borriello (et al.) (eds.), Slovník křesťanských mystiků. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2012, s. 280.

[3] J. Sudbrack, Mystika. Křesťanská orientace v náboženském pluralismu. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 1995, s. 42.

[4] L. Borriello (et al.) (eds.), Slovník křesťanských mystiků. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2012, s. 281.

[5] M. Altrichter, Nevtíravé hrdinství. In: Studijní texty ze spirituální teologie VII. Texty mystiků v dějinách spirituality. Olomouc: Centrum Aletti, Refugium Velehrad-Roma, 2012, s.7.

[6] L. Borriello (et al.) (eds.), Slovník křesťanských mystiků. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2012, s. 281.

[7] J. Sudbrack, Mystika. Křesťanská orientace v náboženském pluralismu. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 1995, s. 43-44.

[8] Tamže, s. 43-44.

[9] J. Sokol, Mistr Eckhart a středověká mystika. Praha: Vyšehrad, 2013, s. 48.

[10] L. Borriello (et al.) (eds.), Slovník křesťanských mystiků. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2012, s. 280.

[11] J. Sokol, Mistr Eckhart a středověká mystika. Praha: Vyšehrad, 2013, s. 48.

[12] J. Sudbrack, Mystika. Křesťanská orientace v náboženském pluralismu. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 1995, s. 12-13.

[13] J. Sokol, Mistr Eckhart a středověká mystika. Praha: Vyšehrad, 2013, s. 20.

[14] Tamže, s. 31.

[15] Tamže, s. 50-51.

[16] J. Bradáč, Křesťanská praxe rození Božího Syna. In: Mistr Eckhart, O rození věčného Slova. Praha: Malvern, 2013, s. 7.

[17] M. Eckhart, kázání 101 „Dum medium silentium tenerent omnia“ (Sap 18, 14-15). In: Slovo Věčnosti. Praha: Malvern, 2011, s. 85. In: J. Bradáč, Křesťanská praxe rození Božího Syna. In: Mistr Eckhart, O rození věčného Slova. Praha: Malvern, 2013, s. 9-10.

[18] Mistr Eckhart, O rození věčného Slova. Praha: Malvern, 2013, s. 17-18.

[19] Tamže, s. 20-21.

[20] J. Sudbrack, Mystika. Křesťanská orientace v náboženském pluralismu. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 1995, s. 45-46.

[21] Tamže, s. 46.

[22] J. Sudbrack, Wege zu Gottes Mystik. Einsiedeln, 1980, s. 103 (a n.) In: K. Moravčík (et al.), Ročenka Teologického fóra. Zväzok 2. Spiritualita. Bratislava: Serafín, 2010, s. 35.

[23] Deutsche Werke, II, 487, 4n; Meister Eckhart, Deutsche Predigten und Traktate. Műnchen: Jozef Quint, 1969, 303, s. 17-20. In: K. Moravčík (et. al.), Ročenka Teologického fóra. Zväzok 2. Spiritualita. Bratislava: Serafín, 2010, s. 35.