Poklad v hlinených nádobách – myšlienky a úvahy s Jeruzalema

Ve dnech 27. 7. – 3. 8. 2002 se v anglickém Swanwicku uskuteční 34. konference Mezinárodního ekumenického sdružení (IEF). Tématem bude „Poklad v nádobách hliněných“ (2 K 4,7). Pořadatelé oslovili řadu světových osobností s prosbou o zaslání krátké reflexe na toto téma. Sborník reflexí slouží jako příprava na konferenci. Jednu z nich, jejímž autorem je anglikánský biskup Jeruzaléma, v překladu slovenského regionu IEF, otiskujeme. Bližší údaje o IEF a o konferenci lze nalézt na http://start. be/ief. Případní zájemci o účast na konferenci se mohou hlásit ředitelce českého regionu Heleně Blaženínové, 252 31Všenory 178, e-mail: hp.blazenin@tiscali.cz. Dotovaná cena činí 100 liber na účastníka.

Ako tak pokračujeme v putovaní s Kristom cez obdobie pôstu, pripravujúc sa vstúpiť spolu s ním do tajomstva jeho smrti a zmŕtvychvstania, volanie sv. Pavla v jeho liste Korinťanom sa zdá byť veľmi vhodné, hlavne keď o nás hovorí, že nosíme „poklad“, ale „v hlinených nádobách. “ Pokúsil by som sa uvažovať o tomto Pavlovom verši v kontexte, ktorý prezentuje sv. Pavol, ako aj poukázať ako tieto slová vzťahujú k úradu cirkvi vo všeobecnosti, úradu cirkvi v našej krajine a vo Svätej zemi počas pokračovania nášho utrpenia s Kristom, skrze neho a v ňom.

Toto volanie nám pripomína kto sme, pripomína nám našu pravú identitu vo vzťahu k Bohu. Poprvé sme zo zeme. Ako v Ž 90, 3, tak aj v Gn 3,19 Adamovi je povedané, že „budeš jesť chlieb v pote svojej tváre, kým sa nevrátiš do zeme. Pretože zo zeme si bol zobratý a si prach a na prach sa obrátiš“. Meno Adam v hebrejčine má ten istý koreň ako slovo „adamah“, čo v preklade znamená zem alebo pôda. Takisto na začiatku pôstneho obdobia dostávame na čelá popolom znak kríža, aby sme nezabúdali, kto sme, keď sa pripravujeme na slávenie obety Boha na kríži. On, ktorý bol utvorený zo zeme, išiel do hlbín zeme, do pekla, aby všetky veci obnovil v sebe. Ak si budeme pamätať kto sme vo vzťahu k Bohu, budeme schopní niesť v sebe semená pokory, pokory samého Boha, ktorý sa stal zemou. Slovo „humility (pokora)“ v angličtine pochádza aj s koreňa latinského slova „humus“, čo znamená „pôda“, alebo „zem“. Byť zo zeme, znamená byť pokorný, vidieť veci v perspektíve – byť zakorenený v zemi počas našej cesty životom. To vlastne znamená rozpoznať Boha ako realitu nášho života, v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme.

Podruhé sme hlinené nádoby. Sme nástroje. Nádoby, o ktorých tu uvažujeme na Strednom Východe sa ľahko rozbijú, je to metafora našej rozbiteľnosti/zlomenosti vo vzťahu k Božej sláve. Ale aj Božia sláva bol odhalená v úplnom chátraní Krista, v jeho zlomenosti na kríži. Jeho milosť je venovaná smrti. Jeho život s nami je jeho smrť. A to nesie v sebe našu pravú identitu, naše volanie, keď sa vyprázdňujeme, žijeme pre Boha a uctievame ho životom, v ktorom nesieme svoj kríž. Pretože iba keď sa vyprázdnime, môžeme byť naplnení pravdou jeho života.

V srdci Boha je vždy kríž, sebaobetujúca sa láska, služba iným. Na kríži sudca odmieta súdiť, ale chce iba milovať a slúžiť. A tak ako Ježiš bol ľudským zjavením samého milujúceho Boha, aj priatelia Ježiša môžu ukázať v celom svete tú istú najvyššiu lásku prostredníctvom ich poslušnosti a služby. Sme iba nástroje, ako hlinené nádoby. Máme niesť niečo, čo nepatrí nám. Sme povolaní k dozrievaniu a šťastiu, keď uskutočňujeme svoju porušiteľnosť/rozbiteľnosť a vieme, že je to porušiteľnosť Boha.

Šťastie nie je život bez zodpovednosti. Zrelosť je realizácia a akceptácia smrti ako záverečnej očisty duše Božej existencie. My sme Boží a sme určení nato, aby sme boli Božie nástroje. Ak nástroje prestanú robiť to, načo sú určené, čo v našom prípade znamená skôr službu pre veci iných a pre seba, stanú sa zbytočné. Hlinená nádoba je bezvýznamná ak nenesie alebo neposkytuje vodu. Počas toho ako kráčame s Ježišom v ústrety krížu, sme povolaní stále slúžiť iným. To je naše evanjelium.

Akokoľvek, toto evanjelium, ktoré hlása Pavol, je považované aj za tajomné evanjelium. Sv. Pavol tvrdí, že toto sa deje pre nedostatok viery u tých, ktorí evanjelium počúvajú. Verí, že chyba je v poslucháčoch a niev evanjeliu, ktoré káže. Jeho záver vo verši 6 je „Boh hovorí: nech svetlo svieti v temnotách, komu svieti v srdci, dá mu svetlo poznania Boha v tvári Ježiša Krista.

Viera nevyhnutne vedie k svetlu. V stvorení sa objavuje svetlov temnotách, pri Kristovom narodení svetlo svieti v tmách. Niekto simôže myslieť, že sv. Pavol si spomína na svoj zážitok po ceste do Damašku. Akokoľvek, nikto nepríde k tomu istému záveru ako sv. Pavol, ak sa nepozerá z pohľadu viery. Pre tých, ktorí neveria je sv. Pavol podvodník.

Preto aj veľa z nás sme ako sv. Pavol – podvodníci. Nie sme? My, vedúci predstavitelia cirkvi, sme povolaní kázať. Tajomstvo Božieho zjavenia je zverené nám, hlineným nádobám. Preto je kázanie dôležitá záležitosť o ktorej musíme rozmýšľať, keď reflektujeme Pavlove slová.

Často keď kňaz vyjde po nedeľnej kázni pozdraviť svojich veriacich počuje slová: „pekná kázeň, pán farár“. Napriek tomu, že niektorí ľudia si môžu naozaj úprimne ceniť jeho slová, iní hovoria tieto slová iba zo slušnosti, často ani nepočúvali nič z toho čo povedal, alebo si myslia, že všetko čo bolo povedané je len zbierka nezmyslov – v ich očiach, musím dodať. To, čo bolo povedané sa nehodí k ich predstavám o veciach.

V mnohých prípadoch sú farári obvinení, že nie sú dostatočne výreční, alebo jasní. V skutočnosti, ale často to čo bolo povedané sa nehodí logike tohto sveta. A ak sa hodí potom to nie je od Boha. My nehlásame to, čo je naše, my hlásame Božie. Kázanie nie je filozofia. Je to pokus povedať niečo rozumné v prítomnosti Boha. Kázanie je preto zakorenené v úcte k Bohu, je adresované Bohu, v kontexte vyprázdnenia sa pre Boha. Prichádza ako odpoveď k hlavnému prejavu večného Božieho slova. Preto kázeň vzniká v kazateľovom pozornom načúvaní Božieho ticha. Rowan Williams hovorí: Dobrá kázeň sa podarí vytvoriť po dvojnásobnom počúvaní tradícií a súčasnosti, keď sa počúvanie stane načúvaním Bohu a počúvaním Boha.

Kázanie nie je na to, aby dalo zmysel tomu, čo máme. Je to na to, aby zaútočilo na naše ideológie, roztrieštilo našu pýchu z poznania, ktoré hlásame, že máme. Čo svet verí nie je to, čo Boh je: „moje kráľovstvo nieje z tohto sveta. “ Čokoľvek povieme o Bohu musí byť povedané v obrovskom tichu nepoznaného. Božie kráľovstvo nie je záležitosť založená na skúsenosti. A tak v tradícii cirkvi, v antropomorfizme symbolov používaných v biblii alebo v jazyku, ktorým hovoríme o Bohu sa vždy poukazuje na trvanie nepoznaného. Toto je známe ako „apofatická tradícia“ cirkevných otcov.

Takže poklad, ktorý je nám zverený, nie je o nás. Nie je z nás. Je Boží. Preto nedáva zmysel pre mnohých. Pre tých, ktorí veria, že je to poklad, v ktorom nekonečne rastú. Pre tých, ktorí neveria sme klamári. Alebo sme podvodníci, ako niektoré preklady hovoria. Áno, a to naozaj sme. Preto sme hlinené nádoby. Sme nástroje Božieho pokladu. Ale sme zo zeme, krehké ľudské osobnosti, zraniteľné, ľahko rozbiteľné, ako sv. Pavol píše v nasledovnej kapitole toho istého listu: (6, 4–6) a (11, 22–23), v ktorých ukazuje, čo to znamená byť hlinenou nádobou. Jeho apoštolské utrpenie je zjavením Krista. Centrom evanjelia, nie je Ježiš konajúci zázraky, ale Ježiš ukrižovaný. V kríži svieti svetlo Krista, ako je to povedané na začiatku.

Toto k nám prináša niekoľko veršov z toho istého listu. Keď Pavol hovorí o fakte, že Boh v Kristovi zmieril svet so sebou (5, 18). Cirkev hlása toto zmierenie. Zmierenie Boha s ľudstvom je poklad, ktorý nám bolzverený, nám hlineným nádobám. Ale opäť musíme byť v tomto ohľade opatrní, pretože naše slová môžu byť odvedené od podstaty svetom okolo nás.

Môžeme pokračovať v rozprávaní o zmierení ako dlho len chceme, ale nikdy nezapálime našich poslucháčov. Naše slová môžu byť dlhé a pravdivé, ale nie významné. Ja hovorím o týchto veciach pretože často, ak nie vždy, ľudia vidia zmierenie ako nejakú ilúziu. Pretože vo svete sa objavujú stále siete zatvrdlivých ľubovôlí, sebeckých záujmov, konflikty strachu a neistoty. Naša krajina je toho bolestným príkladom. Konflikt medzi Izraelom a Palestínou vždy odráža tento fakt. Izrael nie je obeť, hoci sa tak stále správa. To je preto, že im chýba jednoduchá viera v bezpečí pokoja, biblického pokoja, ktorý požaduje, aby sme nevenovali pozornosť len usporiadaniu našich životov, ale aj potrebám iných ľudí okolo nás, aby sme boli opravdivé hlinené nádoby, ktoré slúžia iným.

V tejto situácii kázať mier a zmierenie sa môže zdať arogantné a ľudiasi môžu myslieť, že cirkev ich chce zaslepiť, aby nevideli fakt, že ich podmienky sú tragické a teda sa im snaží zabrániť v akejkoľvek akcii, ktorá by impomohla sa vyrovnať s týmito podmienkami. Je to veľmi ťažké a bezpochybyveľmi mätúce čo i len začať myslieť na zmierenie, keď to vyzerá tak veľmi vzdialene od ľudských životov. To môže znamenať popretie našich ľudí, ich odhodlania, cti tvárou tvár k utrpeniu, čo je pre mnohých z nich najväčšia ľudská hodnota a svedok príčiny spravodlivosti a mieru.

Navyše nedávne voľby v štáte Izrael objasnili, že Izrael iba hľadá bezpečnosť a ľudia chcú to, čo volajú „pevná vláda“. Ich strach musí byť kontrolovaný násilím. Ale keď toto robia, uvedomujú si pravdu, ktorá neplatí len o nich ale aj o nás, že ľudia sú väčšinou sebeckí a – čo je ešte dôležitejšie – nepodstatní. Sú šťastní iba keď sú vedení mocnou autoritou, ktorá nasleduje ich záujmy a ich múdrosť.

Ale keď Pavol hovorí o svojom záujme hlásať evanjelium, „mojou starosťouje, keď neohlasujem evanjelium“, ukazuje nám, tak ako nám to pred ním ukazoval Kristus, že evanjelium búra ľudské očakávania, a ľudské bytosti, ak sú zavretév ich osobných strachoch a záujmoch. Opäť vyznáva Kristove slová: „moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. “ Evanjelium je nepriateľ voči svetskému vnímaniu sily a bezpečnosti. Vždy to tak bude. Ako jeho hlinené nádoby, ako jeho nástroje, ktoré kážu musíme si byť vedomí rozdielu medzi svetom a evanjeliom, ktoré kážeme. Ak si toto neuvedomíme budeme pokračovať v kázaní, ktoré Bonhoffer nazýva „lacná milosť“. Nepodarí sa nám realizovať význam povolania niesť kríž, povolania byť hlinenými nádobami. Naozaj sme povolaní dúfať, sme povolaní žiť v nádeji, ktorá nám bola daná v Ježišovi, ale iba prostredníctvom prijímania a vydávania sa možnost i schybiť, počas toho, ako žijeme a pracujeme s inými a oni s nami.

Preto ako sme povedali na začiatku, našou starosťou tu je prísť do podmienok s našou pravou identitou, našou povinnosťou a zodpovednosťou vovzťahu k večnému Slovu prednesenom jediný raz a na jednom mieste. Toto Slovom nám hovorí, aby sme pokračovali v hlásaní, v poznaní, že sme podvodníci hlásajúci a kráčajúci prisudzujúc si Ježišovo meno. Vyzeráme smiešne sprítomňujúc inú duchovnú autoritu. Ale robme to, lebo musíme. Toto je cesta pre hlinené nádoby. Musíme začať deliť chlieb, ktorí sme dostali. Ak necítime toto nutkanie, plynúce z trpezlivosti a lásky, potom smev nebezpečenstve so všetkým rizikom, ktorý obsahuje, „je i utrpením, keď nehlásam evanjelium“. Nemali by sme si dovoliť závisieť na našich dobrých pocitoch. Let do pocitov je pokus predurčený k záhube, ktorým chceme nájsť našu slobodu niekde inde hlavne verejne, v zmyselných faktoch, vzťahoch, zodpovednostiach a požiadavkách, ktoré určujú našu existenciu vo svete.

Riah Abu Al-Assal sa narodil v r. 1937 v kresťanskej rodine v Nazarete. Keď mal 12 rokov, nasledovalo vyhlásenie štátu Izrael, kedy museli utiecť do Libanonu. Pešo sa vrátil, aby žiadal späť navrátenie rodičovského domu. V seminári a aj po vysvätenív r. 1966 sa taktiež zameral na štúdium islamského náboženstva. Počas 32ročného kňazského pôsobenia v Nazarete aktívne hľadal prostredníctvom cirkvi, politiky a diplomacie mierové riešenie konfliktu na Strednom východe. V roku 1998 bol uvedený do úradu ako biskup Jeruzalemskej diecézy anglikánskej cirkvi na Strednom východe. Biskup Riah a jeho manželka Suad majú jedného syna a dve dcéry.