Jste zde

Stane se církev Božím hrobem?

Pro přiblížení klimatu holandské církve šedesátých let (doba II. Vat. koncilu) uvádíme výňatky ze slovenského překladu knihy Roberta Adolfse: Het Graf Van God? (Stane se církev Božím hrobem?)

Sekularizácia a rapidárny - zrýchlený vývoj nášho sveta sú dalšími príčinami toho, prečo cirkev očividne stráca na hodnote v celej našej modernej, urbanizovanej, husto obývanej, kybernetickej, sociálno-ekonomicky nezávislej a komunikatívnej spoločnosti. Cirkev je takto vytlačená na perifériu spoločnosti a je akoby "vo vyhnanstve" súkromného sektoru spoločenskej štruktúry. Spočiatku sa zdalo, že tu má aspoň zaistenú a nezávislú existenciu. V skutočnosti je tu však vydaná napospas ohrozeniam skrytých ideologických "mocností" spoločenskej makroštruktúry. Teologické pokusy vyrovnať sa so sekularizáciou sa ukázali ako nedostatočné. Pohyb a vývoj kresťanstva v dejinách sa nedá synchronizovať so sekularizovanou dynamikou budúcnosti. Cirkvi ostáva iba jediná možnosť, ako sa obrániť koncentrovaným útokom "mocností" sveta: Zrieknuť sa iniciatívne všetkých svetských mocenských nárokov! Musí prijať na seba prorockú podobu "služobníka Jahveho" a nesmie sa pritom obávať výsmechu a opovrhnutia! My by sme tu v každom prípade chceli navodiť myšlienku odstranenia organizácie biskupstiev a farností na územnom princípe! Tento teritoriálny princíp pripomína starú feudálnu cirkevnú štruktúru. Tu možno obhajovať iba z dôvodov historických. Veď je to absurdnosť, že určité územie má napriek svojej malej hustote obyvateľstva vlastného biskupa iba z toho dôvodu, že predtým bolo kniežacím územím, a naopak. Musíme vychádzať z myšlienky formulovanej na II. Vatikánskom koncile, že totiž cirkev je sviatosťou spásy pre celý svet! Cirkev musí byť teda znamením vykúpenia pre svet.

Z toho dôvodu sa musíme presvedčiť o tom, ako tento svet dneška vôbec vyzerá. V prvom rade sa skladá z veľkých mestských aglomerácií. Cirkev by sa musela venovať v prvom rade týmto metropolám, naväznostiam miest a iným formám, ktoré sú pre veľkomestá typické. Keďže tieto veľké mestské celky tvoria jeden politický, sociálny a ekonomický celok, musí ich cirkev zabezpečovať mnohými mnohorakými čiastkovými a detailnými úlohami čo do duchovnej správy. Pritom už zďaleka nestačí nájsť a realizovať prístup k mestskému človekovi cez farsky organizované obytné územia. Tu dostáva pôvodný názov gréckeho slova biskup (episkopos) opätovne svoj prapôvodný význam a zmysel. To slovo totiž v preklade znamená "dozorca", pričom jeho latinský ekvivalent znie "superintendent". Sme hlboko presvedčení, že cirkev svoju aktivitu nesmie koncentrovať na periférii svojvoľne a náhodne zoskupených obytných blokov, ale že musí vychádzať ponajprv z prirodzenej štrukturácie mesta. Je treba si uvedomiť, aká je štruktúra priemyselnej činnosti v meste, ako funguje život obchodu, ako je mesto vybavené školskými zariadeniami, aký je sektor služieb. Ďalej je treba urobiť analýzu, aké rozličné sociologické vrstvy sa v meste nachádzajú, ako to vyzerá s mládežou, robotníkmi, úradníkmi, technikmi, inteligenciou a ako so starými luďmi. Je treba poznať ich stav i vlastnú problematiku. Potom musí "episkopát" so svojimi bratmi - asistentmi /farármi/ preskúmať mnohorakosť funkčnej situácie.

Na základe tejto analýzy sa musia snažiť vytvoriť množstvo malých cirkevných spoločenstiev, logicky založených a naviazaných. Nielen územie, na ktorom pôsobia, ale i osoby čo do rovnakej intelektuálnej úrovne, respektíve veku, môžu byť rámcom pre vytvorenie samostatného organicky zloženého cirkevného spoľočenstva v Kristovi. Lokálne cirkevné spoločenstvo bude malé. Jeho údy sa budú osobne poznať. Často sa budú deliť o rovnaký, respektíve podobný druh zodpovednosti za svet. Budú sa môcť plne venovať svojmu malému spoločenstvu, ktoré bude súčasťou celku. V rámci svojho malého spoločenstva budú plne vyzbrojení vedomím poslania. Pri svojich rozhodnutiach budú môcť naplno uplatňovať poňatie humanizácie i budúcnosti sveta, pričom ich hlas bude časťou celkového názoru spoločenstva. Podľa druhu lokálnych cirkevných spoločenstiev nájde si i liturgia vždy nové výrazové formy a bude sa ináč prežívať, i keď sa, samozrejme, musí zachovať široká spoločná základňa, to jest základná štruktúra. Tejto liturgickej rôznorakosti musí zodpovedať i teologická rôznorakosť formy. Možno, že táto mnohorakosť je vôbec podstatou cirkvi, ktorej úlohou je pristupovať k rozličným prejavom človeka v širokej palete jeho pôsobnosti a mnohorakosti možností, ktorou sa ľudské situácie vyznačujú. Najvznešenejšou biskupovou úlohou je práve strážiť "ako oko v hlave" jednotu viery skrze rozličnosť a mnohorakosť foriem. Hádam ešte dôležitejšie je však vyjadriť túto jednotu vo viere jednotou vzájomnej lásky.

Existencia mnohých a pritom rozličných miestnych cirkevných spoločenstiev by mohlo ľahko viesť v cirkvi k "stavovským" rozdielom. Tu musí byť biskup obzvlášť obozretný, aby sa zachovala jednota bratskej lásky medzi cirkevnými spoločenstvami. Z toho dôvodu sa musia z času na čas stretnúť zástupcovia rozličných miestnych cirkví, aby sa tak v biskupstve upevňovala jednota väčšieho cirkevného spoločenstva v eucharistickom spoločenstve. Medzi laikmi východnej cirkvi sa mnohí dosadzovali do určitých funkčných služieb pomocou výberu a príslušného svätenia. Takéto povolanie a vyvolenie zo spoločenstva teraz fakticky už neexistuje. Tridentský koncil formuloval tieto náležitosti veľmi konkrétne, ale príliš skromne čo do šírky vývodov: "Pri svätení biskupov, kňazov a ostatných stupňov svätení sa nikdy nevyžaduje súhlas, povolenie alebo splnomocnenie ľudu v tom zmysle, že by bez nich bolo svätenie neplatné." Ďalším vývojom sa úplne upustilo od povolania cirkevným spoločenstvom. Určitý formálny zvyšok ostal však úplne bez patričnej váhy v ríte biskupského svätenia. Pôvodné "povolanie" k úradu v cirkvi sa zmenilo na určitý druh mystického zážitku a skúsenosti jednotlivca, ktorý sa tak cítil byť bezprostredne "povolaný" živým Bohom. Sme hlboko presvedčení o tom, že sa budeme musieť opätovne vrátiť k onému vyvoleniu a povolaniu skrze cirkevné spoločenstvo. Tak toto spoločenstvo určuje a povoláva jedného zo svojho stredu na riadenie úradu, to jest na zvestovanie Posolstva a vysluhovanie sviatostí.

V každom prípade bude potrebné vylúčiť z vývoja všetko to, čo viedlo k privilegovaniu kléru ako stavu vôči laikom! V skladbe cirkevnej mocenskej pozície získali biskupi i kňazi rôzne prednostné práva, ktoré im mali vytvárať vážnosť a úctu. "Tieto privilégia patria k tým opatreniam, ktoré od tých čias pomáhali vytvoriť z kléru výlučnú triedu. Medzi týmito opatreniami bol jedným z najdôležitejších opatrení celibát. Avšak aj iné opatrenia, ako napríklad zavedenie zvláštneho obleku, napomohli vytvoriť viditelnú zmenu vo vzťahu veriacich k predstaveným spoločenstiev, kňazom a biskupom" (Y.Congar, Für eine dienende und arme Kirche). V roku 428 vyčítal pápež Celestín I. biskupovi z Arles, že zaviedol špeciálne šatstvo, totiž tuniku podchytenú kordelom, čo bolo vlastne oblečením mníchov. Pápež nechcel o takej novote ani počuť. Lebo dovtedy sa kňazi v ničom nesmeli líšať od ostatného ľudu. Ba dokonca i k takej liturgickej slávnosti si obliekali iba "čisté šaty"! Práve preto píše tento veľký pápež biskupom z okolia Narbouny: "Rozlišujeme sa našimi slovami a nie nápadným vonkajškom!" Aby sa uprednostnenému stavu duchovenstva dodal vznešený duchovný charakter, boli kléru predpísané určité životné pravidla mníchov. I keď bol cirkevný úrad /biskup, farár/ v pôvodnom stave funkčnou službou v rámci príslušného cirkevného spoločenstva, vyvinul sa z neho privilegovaný stav s celkom zvláštnym a samostatným duchovným spôsobom života. Takto sa definitívne uskutočnilo oddelenie kléru od laikov; pochopiteľne, že toto muselo v konečnom dôsledku viesť k neodvratnej izolácii kléru.

V kenotickej cirkvi bude potrebné nájsť cestu k pôvodnej podobe cirkevných nositeľov úradu, ktorí sa ani svojím vonkajškom ani životnou úrovňou nebudú líšiť od ostatných veriacich cirkevného spoločenstva. Veľkým problémom ostane otázka celibátu. I ten bude musieť odpadnúť. Myslíme tu na tú formu celibátu, ktorá bola predpísaná nosiťelovi úradu ako úradná povinnosť. To neznamená, že by sa v cirkvi mala opustiť každá forma panenskej čistoty ako prejavu dobrovoľnej hlbokej lásky ku Kristovi, avšak nie je mysliteľné, aby celibát ostal formou bezpodmienečnej viazanosti na úrad. To by bola veľká pomoc pri riešení nedostatku kňazov. Veď tak by cirkevné spoločenstvo mohlo povolať mnohých kvalifikovaných laikov do funkcí v úrade cirkvi.

Ešte treba spomenúť i to, že ženám je doteraz neprístupný akýkoľvek cirkevný úrad. Je to dôsledok myšlienkového sveta minulosti, v ktorom vládli výlučne muži. Teologicky by nebolo možné voči ženám v úrade nič namietať. V našej súčasnej spoločnosti sa žene aspoň formálne priznalo zrovnoprávnenie s mužom. Nebolo by teda možné nič vážne namietať proti tomu, aby sa ženám umožnila primeraná forma účasti na cirkevných úradoch a funkciách a aby aj ženy mohli byť do nich povolané cirkevným spoločenstvom. Tento úrad v cirkvi znamená predsa, ako sme si už predtým povedali, predovšetkým "službu" a "starosť" o sviatosti a slovo. keď celú vec náležito zvážime, javí sa nám táto funkcia priamo ideálna pre ženu. Preto si vieme veľmi názorne predstaviť, že by mohla byť pre službu slova povolaná práve žena. Bolo by iste veľmi náležité, keby to platilo o udeľovaní sviatosti krstu, najmä malých detí, a sviatosti chorých. Nesmierne dôležitou úlohou budúcich kňazov bude preto vzbudiť v laikoch povedomie ich povolania k služobnosti, respektíve k službe Božiemu ľudu v sekularizovaných štruktúrach spoločnosti. Bude preto potrebné teologicky vzdelať celý rad kvalifikovaných, cirkevne uvedomelých laikov. O koľko bohatšia a každopádne inakšia by bola teológia, ktorá by sa vymanila z prostredia obmedzujúcích a izolovaných teologických prác seminárného prostredia! Pokusili sme sa aspoň načrtnúť konkrétnu dôslednosť kenotickej cirkvi.

Sú to zaiste veľmi radikálne zmeny, ktoré čitateľovi predstavujeme a predkladáme, pričom sa však absolútne nedotýkajú podstaty cirkvi a ani ju nespochybňujú. Sme hlboko presvedčení, že takáto nami opísaná kenotická cirkev by bola rozhodne presvedčivejšou svedkyňou Kristovho tajomstva než imperiálna, mocenská cirkev. Kenotická cirkev je oveľa menej zraniteľná. Môže sa ďaleko výhodnejšie vyhnúť tyranstvu skrytých ideologických mocností dnešnej spoločenskej štruktúry; nedá sa na ňu tak útočiť, lebo jej hlboké pôsobenie sa odohráva v skrytosti malých miestnych hlbokých spoločenstiev, a nie v mohutnom centrálnom riadiacom aparáte. Nemusí už neustále bojovať o existenciu, to znamená, že nemusí bojovať o udržanie viditeľnej štruktúry vplyvu. Preto bude môcť v spoločnosti pokojne pokračovať na svojom diele i tam, kde je táto spoločnosť zameraná proti kresťanstvu. Vyjadrime to vojenskou terminológiou: "použije mnohorakú a pružnú stratégiu". Iba kenotická cirkev bude ozaj ekumenická. Odpadne najväčšia prekážka: mocenské postavenie cirkvi a snaženie oň. Len čo to zmizne, bude sa ekumenický dialóg javiť v úplne novom svetle. Čo sa týka zvestovania evanjelia v celosvetovom meradle a perspektíve, sme presvedčení, že je možné realizovať ho iba kenotickou cirkvou. Slúžiaca cirkev nie je už potom viazaná na západný štýl kresťanstva. Slúžiť môže i v nekresťanských kultúrach Ázie a Afriky. Záverom si ešte naposledy položme otázku : Ako môže dôjsť k obratu smerom ku kenotickej cirkvi? Zaiste nie "príkazmi" ani reorganizáciou "zhora". Najprv bude musieť dôjsť ku "metanoi" - k zvratu, k zmene zmýšľania, ku kenotickému zmýšľaniu. Ale stačí pozorne počúvať duchovenstvo i laikov - všade to cítiť - tu v srdciach už teraz cítiť, že je tu viacmenej vedomý tlak a túžba po kenotickej cirkvi. Veď čím iným bol boj koncilu proti triumfalizmu a juridizmu ako hľadaním "cirkvi chudobných"? Ide teda o nové zmýšľanie a my môžeme len hovoriť so svätým Pavlom: "Zmýšľajte o sebe tak ako Ježíš Kristus. . .On sa zriekol rovnosti s Bohom, prijal na seba prirodzenosť sluhu, stal sa podobným ostatným ľuďom a aj navonok pokladaným iba za človeka." /Fil 2,5 a 7/ Pre slovenského čitateľa, ktorý na rozdiel od iných národov si vzhľadom na historický vývoj cirkvi u nás, našich politických pomerov a našej mentality až dodnes uchoval pomerne tradičný a v mnohom až zastaralý názor na cirkev i jej postavenie v národe, je táto kniha obzvlášť cenná a potrebná. Dúfame, že v tom zmysle bude i prijatá. Je isté, že všetko sa dá zneužiť. I dobre myslená kritika analytickej časti môže byť zneužitá proti cirkvi a kresťanstvu. Sme však toho názoru, že pravda oslobodzuje! My si ju môžeme dovoliť, nech je aká nepríjemná! Iba tak možno pochopiť, vyčistiť a pripraviť pôdu pre opravdivé vyliečenie. Stane sa cirkev na Slovensku hrobom Božím? Ak sa nepoučíme z tejto knihy aspoň v tom, že treba načrieť veľmi, veľmi hlboko a rýchlo, tak hádam aj áno. Dúfame však, že i my pochopíme, že Ježíš Kristus nás volá k spolupráci!

Komentáře

I stalo se slovo Hospodinovo k Jonášovi ... økoucí: Vstaò,
jdi do Ninive mìsta toho velikého, a volej proti nìmu; nebo
jest vstoupila nešlechetnost jejich pøed oblíèej mùj. Ale
Jonáš vstal, aby utekl do Tarsu od tváøi Hospodinovy" (Jonáš
1:1-3). Známe Jonášùv pøíbìh. Je to muž, který se snažil
utéci od Boha. Hospodin dal Jonášovi mandát, aby kázal soud
ve mìstì Ninive. Ale místo,aby varoval Ninive, Jonáš
prchnul.

Tento pøíbìh potvrdil sám Kristus. "Nebo jakož byl Jonáš
v bøiše velryba tøi dni a tøi noci, tak bude Syn èlovìka
v srdci zemì tøi dni a tøi noci" (Matouš 12:40). Jinými
slovy Jonášùv pøíbìh byl stejnì spolehlivý jako Kristùv
vlastní pohøeb a vzkøíšení.

Takže proè Jonáš utekl? Proè odmítnul poslechnout Boží jasnì
zjevené slovo? Víme, že to byl zbožný muž modlitby. Ostatnì
Pán mluví jasnì k tìm, kdo s ním mají spoleèenství. A Pán si
své služebníky nevybírá nedbale. Zjevnì v Jonášovi nìco
vidìl. Možná si Bùh tohoto muže vybral pro jeho obdarování:
mocný hlas nebo citlivé uši ke slyšení Ducha.
adjustable bed