Jste zde

Aktuálnosť a naliehavosť konceptu solidarity

V súčasnej globalizácii sveta sa v kontexte rôznosti národných kultúr a politických usporiadaní spoločností stáva čoraz naliehavejšou otázka spôsobu spolužitia, resp. jeho princípu. Každá doba prinášala buď rozvinutie predchádzajúcich etických a sociálno-filozofických konceptov usporiadania a života spoločenstiev a spoločností, alebo vznik nových systémov. Zdá sa, že pre dnešný svet je najnaliehavejším konceptom rodiaci sa sociálno-etický koncept solidarity.

Súčasný svet sa v etape globalizácie vracia aj v etických konceptoch k myšlienke solidárnosti, spolupatričnosti a spoluzodpovednosti. Etické koncepty sa stávajú čoraz duchovnejšími, pričom ide o obnovené humanum. Sociálna filozofia na konci 20. storočia vyrastá na základe dialógu, tolerancie a solidarity. Cieľom obnovenej solidárnosti je návrat k harmónii.

Humanum ako základ rozvoja

Celková globalizácia prináša nielen pozitíva jej obsahu a dosahu, ale aj určité negatívne javy ako dôsledky súčasného štýlu života. Mnohé zo súčasných negatívnych sociálnych javov boli známe aj v dávnejšej minulosti, no dnes vystupujú v oveľa väčšej miere. Hominizácia spoločnosti ešte nezaručuje automaticky aj jej humanizáciu. K nej je potrebné spieť. Vyšší stupeň rozvoja spoločnosti tak isto ešte nezaručuje automaticky aj neprítomnosť negatívnych sociálnych javov. Naopak tieto javy môžu byť neraz dôsledkom jednostranného hospodárskeho, ekonomického, či kultúrneho rozvoja. Rozvoj preto musí mať aj svoj morálny rozmer. Zároveň tam, kde uprostred onoho sacrum a profanum chýba humanum, chýba jeden zo základných pilierov hodnotovo kvalitnej spoločnosti, nech je na akomkoľvek vyspelom stupni spoločenského rozvoja a usporiadania. Transformačný proces musí byť preto preniknutý vysokým uvedomením tejto potreby, ako aj jasným určením hodnotových priorít.

Nie je však pojem humanum príliš vágny? Celkom iste nie, ak budú pojmy ako napríklad ľudská dôstojnosť, úcta, tolerancia aj v povedomí a v praxi pojmami naplnenými ich skutočným obsahom a nebudú sa v našom vedomí, praxi a vzťahoch ich obsahy vyprázdňovať.

Človek ako osoba

Kresťanská filozofická reflexia priniesla do dejín filozofie pojem osoby a poznanie človeka ako osoby. Podľa Boethia je osoba (persona) individuálna substancia racionálnej povahy. Tomáš Akvincký pripája aj prvok bytia. Podľa Schelera láska sa týka človeka ako osoby. Osoba je duchovná. V človeku je prítomný duch, ktorým prevyšuje ostatné formy života. A duch sa podľa Schelera prejavuje v osobe. Karol Wojtyla hovorí o fakte bytia aj schopnosti činu. Z celkového kresťanského pohľadu osoba znamená účasť človeka na Božom bytí. Martin Buber charakterizuje osobu z pohľadu vzťahu a postoja (mať záujem a druhého a rešpektovať ho). Podľa etického personalizmu je osoba vnútorným dynamickým svetom vedomia človeka. Etický personalizmus hovorí skôr o osobnosti, ktorá je tu jednotou vedomia a je chápaná ako princíp. Podľa amerického personalistu Flewellinga osobnosť znamená pripútanosť či podriadenosť Bohu a zároveň schopnosť sebauvedomenia a sebariadenia.

Iba človek môže vstupovať do sociálnych vzťahov, pretože iba človek je osobou. Byť osobou znamená byť pozvaný k sebarealizácii, ktorú človek dosiahne v koexistencii, v spoločenstve a v spolupráci s druhými. Vnímať osobu tak znamená vnímať ju skôr ako personalizačný proces.

Osoba je teda určením k rastu, ku koexistencii, k spoločenstvu a k dialógu. Len osoba je schopná solidarity.

Autorita

Mytológia odvodzovala pôvod autority zo zjavenia božstiev. Autorita v hebrejskom prostredí bola odvodzovaná zo zjavenia Boha Jahve. Okrem takéhoto odvodenia autority poznáme odvodenie autority z ľudskej vôle.

Autorita môže byť mocenská alebo ideová. Už v dávnych dobách spoločenstvo starších a rôzni šamani stelesňovali potrebu rozhodovať o etických princípoch, zákonoch, pravidlách a zvyklostiach. Svojou rozvahou udávali títo ľudia smer vývoja daného rodu, kmeňa či národa. Stávali sa ideovou autoritou, ktorá bola prítomná vedľa autority mocenskej. V rôznych obmenách adekvátnych dobe a kultúre jestvujú tieto dve autority dodnes a budú jestvovať, kým bude jestvovať ľudská spoločnosť. Kvalita spoločnosti vo veľkej miere závisela a závisí práve od kvality týchto dvoch autorít.

Úloha mocenskej autority, ktorá je zjednocujúcim princípom spoločnosti, spočíva v službe, ktorá vedie k spoločnému dobru. Usmerňuje vývojový proces spoločnosti a zasahuje do tohoto procesu. Nemôže byť monopolná ani autokratická, nesmie mať sklony k totalitarizmu v akejkoľvek podobe. Zásadným kritériom pre oprávnenosť alebo neoprávnenosť takejto konkrétnej autority preto je, či táto autorita slúži spoločnému dobru alebo nie, t. j. či je v súlade so svojou úlohou alebo nie.

Kým Weber autoritu spája výlučne s panovaním, teda s mocenskou autoritou, Hartmann hovorí aj o funkčnej autorite (napr. na základe odbornosti). Frankfurtská škola v kontexte upozornenia na úpadok hodnôt, medzi ktoré patrí aj osobná autorita, upozorňuje na sklon autority osamostatniť sa. Navyše v dnešnom svete sa autorita prenáša do rôznych inštitúcií, čím sa samotná autorita inštitucionalizuje, a tým dochádza aj k úpadku úcty voči autorite.

Moc a panovanie

Existenciou spoločnosti existuje aj moc. Ak úlohou a určením autority je služba spoločnému dobru, potom aj moc, ktorú autorita k tejto úlohe dostáva, má byť naplnená službou. Takto sa moc stáva šancou, ktorá môže byť využitá v súlade so službou spoločnému dobru, alebo môže byť zneužitá egoistickými tendenciami. Moc a panovanie znamená tak zodpovednosť, ale aj možnosť pokušenia. Totiž „čím väčšia je moc, tým je väčšie aj pokušenie zvoliť si ľahšiu cestu, to znamená násilie: vyradiť osobu a jej slobodu, jestvovanie pravdy, originalitu tvorby, a vynútiť si, čo sa jej zachcelo“ (R. Guardini: Moc, Prešov 1995, s. 44.) Sklon k tyranii je spojený so sklonom robiť zo seba mučeníka vo chvíli, keď vysvitne, že niet pochopenia pre takúto falošnú službu. Moc bez pokory, služby a zodpovednosti sa premieňa na egoistické panovanie „nad“, kým moc vykonávaná zodpovedne a vo vedomí služby je naplnením šance panovania „pre“.

Na rozdiel od právnych teórií moci, podľa ktorých sú právo a moc neoddeliteľné, filozofcké teórie hovoria o moci ako o základnej substancii. Politika je potom forma vykonávania moci.

Moc, to je aj možnosť v každom človekovi stojacom uprostred sociálnych vzťahov. Takto Weber definuje moc ako „každú šancu presadiť vlastnú vôľu vnútri sociálneho vzťahu aj proti odporu, pričom nezáleží, na čom táto šanca spočíva“ (M. Weber: Základné sociologické pojmy, Bratislava 1999, s. 131.). Guardini považuje problematiku moci za najdôležitejšiu v súčasnom svete a upozorňuje, že rizikom moc je jej nesprávne využitie. Človek je slobodný a preto v tejto slobode voľby môže voliť tak správny, ako aj nesprávny krok. Keďže podľa Guardiniho človek dnes nie je pripravený správne používať moc, častejšie dochádza k jej nesprávnemu používaniu. Riešenie vidí v duchovnej rovine, ktorá privedie človeka k správnemu narábaniu mocou, resp. k odbúraniu negatívnych tendencií nositeľa moci. Lčvinasov koncept moci vychádza z dialógu a harmónie. Koncentrácia moci narúša rovnováhu a umožňuje zneužitie moci so všetkými dôsledkami.

Moc teda musí „zdomácnieť“, aby sa nepremenila na diktát a násilie (aj morálne). Je to teda možnosť a šanca. Záleží na porozumení človeka, v čom spočíva jeho určenie a úloha na danom mieste a v daných vzťahoch.

Spoločné dobro

Spoločné dobro, ktorého interpretácia môže byť rôzna podľa konceptu sociálnej etiky, je cieľom ľudí združených do spoločného kolektívu. Nie je totožné s dobrom jednotlivca a nie je ani jednoduchým súhrnom jednotlivých dobier. Predsa však môžeme hovoriť o akejsi celosti dobier v oblasti kultúrnej, morálnej, náboženskej, hospodárskej atď. Úlohou štátu je spieť k spoločnému dobru. Solidarita je tak spoločenský jav týkajúci sa aj politiky.

Politická diskusia je v podstate diskusiou o spoločnom dobre. Rôzne interpretácie a rôzne politické smery vytvárajú klímu tejto politickej diskusie aj s jej dôsledkami, no záleží od schopnosti, ochoty a odvahy k ústretovosti a korekcii vlastných konceptov v prospech spoločného dobra.

Spoločnosť má umožniť osobnú realizáciu všetkých jej členov. Práve preto sa majú kompetentní starať o spoločné dobro. Zároveň je však každý na svojom mieste a v rámci svojich kompetencií, možností a úloh zodpovedný za spoločné dobro, ako aj za etickú kvalitu spoločenských štruktúr.

Jedným zo základných pilierov spoločného dobra je sociálna spravodlivosť. Korupcia, protekcionárstvo, klientelizmus stoja proti princípu spravodlivosti aj spoločného dobra a preto nesmú byť tolerované a tobôž nie podporované.

Práca a jej pravdivosť

Ľudská práca spája minulosť s prítomnosťou a otvára sa budúcnosti. Práca, ktorá stojí v službe človeka a jeho bytostného určenia a zároveň zlepšuje údel nielen toho, kto danú prácu vykonáva, ale aj ostatných, je zdravá a pravdivá. Naopak chorá práca je taká, ktorá neslúži na povznesenie človeka a nie je v jeho službe. Aj v práci teda ide o hodnotu pravdivosti. Vykorisťovanie, nespravodlivá mzda či zadržiavanie mzdy je proti pravdivosti práce.

Humanum, osoba, autorita, moc a panovanie, spoločné dobro a práca sú pojmy, ktoré patria k základným pojmom dôležitým pre kontext solidarity, ktorá je dnes nevyhnutným predpokladom humánnejšieho sveta a života. Prehodnotenie súčasného obsahu týchto, ako aj niektorých ďalších základných sociologických pojmov, a ich znovureflektovanie by mohlo pomôcť k vykročeniu k zodpovednejšiemu životu a k solidárnejšiemu svetu okolo nás.