Pápež píše umelcom

To, že pápež Ján Pavol II. má blízky vzťah k umeniu a kultúre, sa vedelo prakticky už od jeho nástupu do funkcie hlavy katolíckej cirkvi a štátu Vatikán. V týchto mesiacoch však opäť výrazne deklaroval tento vrúcny vzťah, keď sa listom napísaným 4. apríla tohto roku obrátil k umelcom, ku "všetkým, čo sa vášnivo oddávajú hľadaniu nových epifánií krásy, aby z nej - prostredníctvom umeleckej tvorby - urobili dar pre svet".

Pápež hneď v úvode upozorňuje, že týmto listom by sa chcel "vydať na cestu plodného rozhovoru Cirkvi s umelcami, ktorý počas dvoch tisícročí dejín Cirkvi nebol nikdy prerušený a na prahu tretieho tisícročia sa javí ešte plodnejším". Zároveň pripomína, že "v skutočnosti ide o dialóg, ktorý nám nevnucujú len historické okolnosti a praktické dôvody, lež je zakorenený v samotnej náboženskej skúsenosti a umeleckej tvorbe".

Ján Pavol II. ako básnik si je zrejme aj sám z vlastnej skúsenosti vedomý, že čím viac si umelec uvedomuje svoj dar, "tým viac sa cíti pobádaný k tomu, aby tak na seba, ako aj na celé stvorenie pozeral očami schopnými kontemplovať a ďakovať". Iba z tohto vďačného a kontemplatívneho pohľadu povznášajúceho umelca do transcendentných výšok "môže do hĺbky chápať seba samého, svoje povolanie a svoje poslanie".

Pápež ubezpečuje umelcov o svojej úcte k nim, vyjadruje túžbu nadviazať ešte osožnejšiu spoluprácu medzi umením a Cirkvou a pozýva "k znovuobjaveniu hĺbky duchovnej a náboženskej dimenzie, ako bola ona charakteristickou vo všetkých dobách pre umenie v jeho najšľachetnejších výrazových formách".

Zvláštne povolanie umelca

Už podľa prvých slov biblie je človek "poverený úlohou stať sa budovateľom vlastného života: zo svojho života má urobiť v istom zmysle umelecké dielo, majstrovské dielo". Je tu však nielen spojitosť, ale aj rozdiel: "Jedna vec je vloha, na základe ktorej je človek autorom svojich činností, za ktorých morálnu hodnotu nesie zodpovednosť. Druhou vecou je vloha, na základe ktorej je umelcom, tzn. je schopný konať primerane nárokom umenia tým, že verne prijíma jeho špecifické predpisy".

Je tu teda rozdiel medzi dispozíciou morálnou a umeleckou, no zároveň je tu aj veľmi úzka spojitosť. Umelecké dielo je vyjadrením umelca ako takého, je odzrkadlením jeho vnútra. Keď tvorí, "povoláva k životu nielen svoje dielo, lež ním odhaľuje do určitej miery aj svoju vlastnú osobnosť". Každý umelec o svojej umeleckej kreativite "nachádza novú dimenziu a vynikajúci výrazový prostriedok pre svoj duchovný rast". Nastupuje na zvláštnu cestu komunikácie s druhými prostredníctvom svojich diel. Keďže .umelecké diela hovoria o svojich tvorcoch, oboznamujú nás s ich najvnútornejším vnútrom a zjavujú skutočný prínos, ktorý dávajú umelci dejinám kultúry," dejiny umenia sa stávajú .nielen dejinami diel, ale aj dejinami ľudí".

Povolanie umelca k službe krásy

Už dávna filozofia objavila veľmi blízky vzťah medzi krásou a dobrom. Pápež vychádzajúc z tohto vzťahu hovorí, že „krása je akoby viditeľným výrazom dobra," podobne ako je dobro "metafyzickým predpokladom krásy". Ján Pavol II. tu pripomína starý grécky výraz kalokagathía, čo znamená krásno-dobré, výraz, ktorého obsah komentoval veľmi výstižne Platón, keď povedal, že „moc dobra sa ukryla do prirodzenosti krásy".

Každý človek svojím životom a svojou činnosťou vytvára .svoj vzťah k bytiu, k pravde a k dobru". No umelec popri tom "prežíva zvláštny vzťah ku kráse". Z tohto pohľadu je podstatným bodom zodpovednosť za dar, ktorý umelec dostal, "záväznosť tento talent nepremárniť, ale ho rozvíať, aby ho dal do služby blížneho a celého ľudstva".

Umelec a spoločné dobro

Každá spoločnosť potrebuje umelcov a v "obsiahlej kultúrnej panoráme každého národa majú umelci svoje vlastné miesto". Práve preto samotní umelci .pokiaľ sledujú svoje nadanie pri uskutočňovaní pravdivo hodnotých a krásnych diel, obohacujú nielen kultúrne dedičstvo jednotlivého národa a celého ľudstva, ale poskutujú aj kvalifikovanú sociálnu službu na osoh spoločného dobra". Stane sa to však iba vtedy, ak ide o pravdivú tvorbu a hodnotné dielo. Vnútorným princípom je teda etika, ba dokonca istá .spiritualita umeleckej služby, ktorá svojím spôsobom prispieva k životu a k obrode národa".

Pápež sa ďalej dotýka aj intuície, ktorá je v umeleckej tvorivosti tajomnou a hlboko vnútornou skutočnosťou. Táto umelecká intuícia "vyviera z hĺbky ľudskej duše, tam, kde sa stretáva snaha dať svojmu životu zmysel, s letmým vnímaním krásy a tajomnej jednoty vecí". Ide o vnútornú, často nevysvetliteľnú a neopísateľnú dimenziu, v ktorej .každá opravdivá forma umenia je svojím spôsobom prístupom k najhlbšej skutočnosti človeka a sveta". Páve tu ide o .veľmi cenné priblíženie sa k horizontom viery, kde nachádza ľudský život svoje plné vysvetlenie".

Smerom k obnovenému dialógu

Umenie je "svojou prirodzenosťou určitou výzvou k tajomstvu," a to v rovine hľadania krásna, "ktoré je ovocím predstavivosti presahujúcej všednosť". "Dokonca aj vtedy, keď preniká do najtemnejších hĺbok duše, alebo do najotrasnejších stránok zla, stáva sa umelec v určitom zmysle hlasom všeobecného očakávania spásy," upozorňuje Ján Pavol II. a dodáva, že práve preto je "pochopiteľné, prečo Cirkev zvlášť trvá na dialógu s umením a želá si, aby v našej dobe prišlo k novému spojenectvu s umelcami". Cirkev potrebuje umenie aj preto, lebo "má sprístupňovať, ba nakoľko je možné, robiť príťažlivým svet ducha, neviditeľno, svet Boží".

„Krása," ktorá zachraňuje

Pápež želá všetkým umelcom, aby boli .zasiahnutí zvláštnou intenzitou. . . tvorivej inšpirácie". Praje si, aby krása, ktorú umelci odovzdávajú "generáciám zajtrajška, bola tak stvárnená, aby v nich vzbudzovala obdiv". Pretože "voči svätosti života a človeka, voči zázraku vesmíru je obdiv jediným primeraným postojom". Z takéhoto obdivu vyrastá oduševnenie, vďaka ktorému sa ľudia .po každom zmätku môžu opäť vzpriamiť a znovu pokračovať v ceste". A tu pápež pripomína Dostojevského slová z knihy Idiot, že totiž v takomto zmysle „krása zachráni svet". Tá krása, ktorá je „šifrou tajomstva a poukazom na večné". Tá krása, ktorá je "pozvaním vychutnávať život a snívať o budúcnosti". Práve preto hlava katolíckej cirkvi želá všetkým umelcom, aby ich „mnohoraké cesty viedli k tomu nekonečnému oceánu krásy, kde sa obdiv stáva úžasom, opojením a nevýslovnou radosťou". Preto si z celého srdca želá: "Nech vaše umenie prispeje k tomu, aby ste vyzdvihli opravdivú krásu, ktorá nech premení hmotu ako odlesk Božieho ducha a otvorí vnútru človeka zmysel pre to, čo je večné."