František bol človek ako každý z nás. Žije, miluje život, má starosti, modlí sa, trpí, spieva a zdokonaľuje sa v láske k Bohu a stvoreniu. Mal intímny vzťah k stvoreniu, ktoré miloval a chránil. Bolo mu matkou a sestrou. Príroda je pre nás ako otvorená kniha, v ktorej sa musíme stále učiť čítať. V tom je pre nás František inšpirujúci. Bol stelesnením evanjelia, ktoré nosil na svojom tele v podobe Kristových rán. František nezomrel. Keby zomrel muselo by zomrieť aj evanjelium.
Integrálna ekológia
Ekológia je veda, ktorá sa zaoberá skúmaním súvislostí v systéme života. Ide teda o systém všetkého bytia a života (čiže biosféru) vôbec a o miesto človeka v nej. Pokiaľ nebudeme schopní všetci intuitívne tušiť, že naša zem je živý systém a neuvedomíme si, že sme jej súčasťou, nebudeme schopní automaticky reagovať v jej záujme a v dôsledku toho aj našej vlastnej ochrany. Od sedemnásteho storočia pripadalo nám ľuďom európskej kultúry úplne samozrejmé, že „príroda“, celý systém mimoľudského života a bytia, nemá žiadny zmysel, „práva“, či nárok na ohľad, nad ktorým by sa bolo treba zamyslieť. Prírodu sme nielen chápali, ale už prvotne vnímali ako kulisu drámy ľudských životov a súborom „prírodných zdrojov“, pre uspokojovanie všetkých našich prianí. Podľa tohto ponímania existuje mimoľudský svet len pre úžitok človeka. Potom jediné pravidlá pre jeho užívanie sa odvodzujú od ohľadu na práva či nároky iných ľudských subjektov. Nie je žiadny dôvod prečo by som nemal vyklčovať celý les a drevo predať na buničinu, alebo rozomlieť kopec na vápenec, pokiaľ na to nemá majetkový nárok žiadny iný majiteľ. Na zvieratá, na krajinu, na pôdu, na túto dobrú zem sa neberie ohľad. To, čo dnes označujeme ako ekologická kríza ukazuje, že s takýmto pohľadom už dnes nevystačíme. Integrálna ekológia nám otvára srdce pre podstatu ľudskosti. Je to tak ako keď si človek zamiluje nejakú osobu. František do svojich chvál zahrnul všetky stvorenia. Nadväzoval rozhovor s každým stvorením a kázal ešte aj kvetom. Františkov postoj k stvoreniam nebol intelektuálny či ekonomický, ale emotívny. Preto sa cítil zodpovedný za každé aj najmenšie stvorenie, hovorí jeho žiak Bonaventúra. Ku každému tvorovi mal bratský a sesterský vzťah. Nebol však panteistom, jeho spiritualita bola založená na úžase a údive nad Božím dielo. Keď prestaneme hovoriť so svetom jazykom bratstva a krásy a lásky, ocitneme sa v postavení vládcu a spotrebiteľa prírodných zdrojov. Stratíme schopnosť stanoviť hranice svojím okamžitým záujmom a potrebám. Chudoba a striedmosť svätého Františka neboli len vonkajšie prejavy, ale vychádzali zo srdca očisteného Božou láskou.
Vzťah k životu
František bol radikalista, lebo aj evanjelium má radikálne požiadavky. Radikálna, slobodne zvolená chudoba nie je to isté ako nezavinená bieda. Slobodne zvolená chudoba oslobodzuje ľudské srdce od závislosti na veciach. Slobodný človek dokáže vnímať prúd života, ktorý ako vôľa prúdi celým vesmírom vo všetkých jeho podobách. Život je prúd, ktorý nemožno spredmetniť. Veda skúma len jeho mŕtve fragmenty, nie jeho pohyb. Martin Buber hovorí, že aj strom môžeme vnímať ako predmet, alebo náprotivok, s ktorým môžeme vstúpiť do vzťahu. Jeho predmetnosť sa stáva súčasťou vzťahu. Človek, ktorý pri pohľade na kvitnúci strom odhaľuje v ňom tajomstvo vôle k životu, vie o ňom viac ako učenec, ktorý skúma prejavy života pod mikroskopom. František nemal nikdy núdzu. Mal vždy všetkého dostatok. Bol to dôsledok jeho slobodného vzťahu k prírode. Bratom mu bol obilný klások a sestrou mu bola kvapka vody. Chcel to ponúknuť ľuďom. Pre Františka bola krása evanjelia ako krása lúky. „Pozrite, celá lúka je pekná. Hlaďte na ňu a neuvidíte nič len krásu lúky. A keď idete po nej, ste ako rieka, ktorá cez ňu tečie a obidvoch jej brehov sa drží. Celé evanjelium je krásne, keď my sme jeho riekou.“ Pri prechádzke lesom môžeme pocítiť vôľu k životu, ktorá prúdi v tajomnej sile stromu. Ak si vyberieme strom môžeme v ňom precítiť vesmírnu silu, ktorá spája zem s nebom. Nejde nám o objímanie stromov, ale o dotyk s tajomstvom života, ktorého je každý z nás súčasťou. František tušil túto hlbokú pravdu a preto sa rozhodol kázať aj kvetom. Evanjelium spôsobilo zásadný obrat v živote sv. Františka. Rozhodol sa pozerať sa aj na prirodzené veci v nadprirodzenom svetle. Nešlo mu o únik od prirodzených vecí, ale o schopnosť vidieť ich v novom svetle. Je to zdôvodnenie faktu, že keď kráčal zasneženým lesom len v košeli ako jeden z najväčších pustovníkov spieval piesne v jazyku trubadúrov. Každé pravé poznanie prechádza do prežívania. Nepoznávam podstatu javov, ale ju chápem analogicky k vôli k životu, ktorá je aj vo mne. Tak sa poznanie sveta stáva jeho prežívaním. Poznanie stávajúce sa prežívaním spôsobuje, že sa nestaviam k svetu ako len poznávajúci subjekt, ale núti ma vytvoriť si k nemu hlboký vzťah. Napĺňa ma úctou k tajomnej vôli k životu, ktorá pôsobí vo všetkom ako hybná sila vývoja k vyšším formám existencie. Tým, že ma privádza k mysleniu a vzbudzuje vo mne údiv nad bytím, vedie ma stále vyššie k výšinám úcty k životu. Tu púšťa moju ruku. Nemôže ma ďalej sprevádzať. Teraz musí moja vôľa k životu sama hľadať svoju cestu v živote. Poznanie ma kladie do vzťahu k svetu zvnútra tým, že mojou vôľou k životu prežívam všetko, čo ju obklopuje ako vôľu k životu. U Descartesa vychádza filozofovanie z tvrdenia: „Myslím, teda som.“ Celostná filozofia musí vychádzať z bezprostrednejšej a obsiahlejšej skutočnosti, ktorá znie: „Som život, ktorý chce žiť uprostred života, ktorý chce žiť.“ Od Darwina sa mnoho a právom hovorí o „prežití najschopnejšieho“. Aby však tento darwinovský boj o existenciu mohol fungovať, musí u súperiacich prvkov priamo predpokladať úpornú tendenciu k zachovaniu a prežitiu. Chuťou k životu rozumieme onú duševnú vlohu, zároveň rozumovú a citovú, ktorá nám umožňuje vidieť celok života sveta a činností ako žiariaci, zaujímavý a príťažlivý. Eduard leRoy v Blondelových stopách to nazval „hlbokou vôľou“. Vystupuje v každom človeku v trojakej podobe od „vôle prežiť“, cez „vôľu dobre žiť“ až k „vôli viac než žiť“. František hľadal vo svete Božie stopy, v človeku Boží obraz, aby mu pomohol k hlbšiemu životu podľa evanjelia.
Úcta k životu
František miloval život a ľudí žijúcich vo svete. Chcel im slúžiť. Preto sa nestaral len o svoju spásu, ale aj spásu iných, najmä chudobných a biednych. Hľadal Boží obraz v každom človeku, aby ho oprášil a mohol zažiariť v celej nádhere. Život sám, život ako taký, všetok život je zdrojom zmyslu a hodnoty. Vlastná hodnota je obvykle chápaná ako neinštrumentálna hodnota, ktorá nie je závislá na hodnotení človeka, ktorá má to, čo je cieľom samo o sebe. Napríklad R.O. Neill určuje tento pojem takto: „Vlastnou hodnotou mám na mysli neinštrumentálnu hodnotu, ktorú má vec sama o sebe v opozícii k hodnote, ako prostriedku k dajakému dobru.“ Etika úcty k životu A. Schweitzera nie je systém, ale myslenie, ktoré je založené na zážitku. Tento zážitok bol v základe náboženský. Takýto zážitok mal aj František, keď kráčal rozkvitnutou lúkou, alebo poľom, kde dozrievalo obilie. Bol to svet náboženský, lebo bol vnímaný ako Bohom stvorený a nie samozrejmý. Posvätný svet si zasluhuje údiv, že tu niečo je a nie je prázdnota. Schweitzerov svet je svojím spôsobom ešte okúzlený svet, z ktorého sa nevytratil zázrak. Pojmom okúzlený svet sa zaoberal americký filozof vedy Morris Berman. Poukazuje na to, že až do obdobia renesancie sa svet života našich predkov nejavil ako mechanicky a príčinne určený. Pre našich predkov sa základ skúsenostného sveta skladal zo vzťahov dobra a zla, dôležitosti a podradnosti, jednoducho z významu a zmyslu. Či je strom posvätný alebo zviera významné, bolo oveľa smerodajnejšie, než či sú predajné. Rast neosobného, „objektívneho“ vedomia a poznania bol podľa Bermana predovšetkým postupným od-sväcovaním sveta. Z hlbín vekov k nám doznievajú úryvky svedectiev o snahách ľudí zastaviť ničenie prírody. „ (....) Nezabíjal som zvieratá na ich pastvinách, nevyháňal som zvieratá zo sveta bohov (...)“ je napísané v staroegyptskej „Knihe mŕtvych“. V Chammurapiho Zákonníku (1792-1790 pred n.l.) sa nachádza aj stať o ochrane lesov. Priekopníci matematicko-mechanickej prírodovedy sa usilovali o to, aby príroda stratila svoju posvätnosť. Ich úsilím nevznikol len nový obraz sveta, ale podľa Bermana nový, celkom svetský svet, v ktorom sa človek nestretáva s ničím zázračným, či udivujúcim. Je to svet, v ktorom je všetko redukované na matematicko – mechanický popis. Čo nie je možné vyčísliť, napríklad krehkú krásu snežienky, alebo zázrak nového života, platí v tomto svete za neskutočné, „len subjektívne“. František kázal rastlinám, zvieratám a konkrétnym jedincom. Jeho hybnou silou vo vzťahu k stvorenstvu bol údiv a úžas. Ten mal teocentrický a kristologický základ. Jedna legenda hovorí ako kázal vtáčkom. Mnoho vtáčkov ho obklopilo a on sa kochal v ich speve. Potom sa im prihovoril a povzbudil ich aby svojím spevom vždy chválili Boha, lebo sú jeho stvoreniami. Vtáčky, keď sa k nim ozval posadali si na stromy a kríky, na trávu okolo neho, ba aj na ramená mu doleteli a pozorne ho počúvali, trepotajúc krídlami a kývajúc hlávkami na znak toho, že mu rozumejú. Nakoniec im dal požehnanie a kázal im odletieť. Vtáčky poslúchli a odleteli. Umelci zobrazujú Františka skoro vždy v prírode a s vtáčikmi. Je to symbol Františkovho slobodného ducha. A čo nám hovorí kázeň, ktorú mal František pre vtáčkov? Nie je to iba idyla. V tomto príbehu je Božie usporiadanie sveta pre všetkých. Sú to Božie zákony, ktoré riadia rovnako človeka ako rastliny a živočíchov. Všetko stvorenie túži po Bohu. Nepochopíme ako umlčal František štebotavé lastovičky, keď na námestí kázal a oni ho rušili svojim hlučným švitorením. V mene Božom im prikázal aby stíchli a hneď zmĺkli. Pochopíme my dnes zázraky? František netúžil po zázrakoch, len po Božej láske. E. F. Schumacher uvádza príklad rozdielu medzi konvenčným ekonómom a človekom, ktorého nazýva budhistický ekonóm. Ten druhý nevidí podstatu civilizácie v zmnožovaní nárokov, ale v očisťovaní ľudskej povahy. Schumacher ďalej píše. „Kým materialista sa zaujíma predovšetkým o hmotné statky, budhistovi najviac záleží na oslobodení. (...) Preskúmanie budhistickej ekonomiky odporúčam dokonca aj tým, ktorí si myslia, že ekonomický rast je dôležitejší než akékoľvek duchovné a náboženské hodnoty. Otázka dnes nestojí tak, že si musíme vybrať medzi ‘moderným rastom’ a ‘tradičnou zaostalosťou’. Problém spočíva v tom že, aby sme objavili správny spôsob rozvoja, strednú cestu medzi materialistickou nevšímavosťou a tradičnou ustrnutosťou. Ide o objavenie ‘správneho životného štýlu’“.
Františkov odkaz pre dnešok
Františkova radikálnosť v živote podľa evanjelia je stále inšpirujúca. Radikálna chudoba slobodne zvolená nie je chudoba, v ktorej sa človek ocitol nezavinene. Radikálna chudoba otvára ľudské srdce pre potreby iných. Žijeme vo svete veľkých sociálnych rozdielov, najmä v krajinách tretieho sveta. Svätý František by sa nás dnes možno spýtal: „Ako môžeme žiť ako kresťania vo svete plnom úbožiakov?“ Naša odpoveď by mohla znieť: „Je to možné len vtedy, ak budeme svoju vieru žiť oslobodzujúco.“ Stačí dnes len dobročinnosť? Nemal by sa kresťan angažovať aj pre zásadnejšie zmeny v spoločenskom a ekonomickom systéme v krajinách tretieho sveta? Ježiš má pre každého človeka osobnú výzvu, ktorá smeruje do hĺbky jeho srdca. Vidíme to na príklade bohatého mládenca, ktorý neprijal Ježišovo povolanie, aby ho nasledoval. Bránilo mu v tom bohatstvo. František sa dokázal oslobodiť od viazanosti na bohatstvo a išiel za Ježišom v duchu radikálnej chudoby. Žijeme v čase rozsiahlej ekologickej krízy, ktorú sme zavinili svojim koristníckym spôsobom života vo vzťahu k prírode. Je pre nás hrozbou, ale aj šancou. Našu planétu môžeme zničiť, alebo premeniť na domov pre všetkých ľudí. To však vyžaduje radikálnu zmenu nášho postoja v duchu evanjelia. Svet patrí všetkým živým tvorom, ktorí na ňom žijú a nielen ľuďom. Nemusíme hľadať chudobu, ale očisťovať si srdce od viazanosti na veci, ľudí, ktorí nás oberajú o slobodu vo vzťahu k Bohu. Boli aj ľudia veľmi bohatí, ale „chudobní v duchu“. Uvedomovali si, že ich bohatstvo nepatrí len im a majú ho preto, aby ním konali a rozmnožovali dobro. Úcta k životu je základným predpokladom pre prekonanie ekologickej krízy súčasnosti.
Poslední komentáře