Kedy sa uzná dospelosť veriacich na Slovensku?

V novembrovom čísle Getseman ma zaujal článok P. Hradilka o niektorých javoch vyskytujúcich sa v katolíckej cirkvi na Slovensku. Žijem tu už skoro 60 rokov, o niečo menej sa zúčastňujem cirkevného života (v katolíckej cirkvi), dovolím si teda zdeliť aspoň časť svojich skúseností i poznanie... A treba ihneď dodať, že pri rozhovoroch s ľuďmi som si overila, že moja skúsenosť nie je ojedinelá a výnimočná.

To, čo je dobré, naprávať netreba. Preto sa chcem vyjadriť o negatívách – ide o ich nápravu – majúc na pamäti líniu nadpisu: dospelosť veriacich. Ako prvý a možno najdôležitejší je prejav nespokojnosti s absenciou možnosti dialógu, kde by sa diskutovali problémy a výzvy veriacich, kde by sa brali vážne ich pripomienky a možnosti vyjadriť sa, spoluvytvárať kvalitu náboženského života. Prevažne to ostáva na úrovni monológu hierarchov, ktorí adresujú svoje výzvy a nariadenia aj pastierskymi listami rôznej úrovne. Tieto ale ostávajú bez záujmu o spätnú väzbu, stačí vypočuť a zariadiť sa, či poslúchnuť. V predvianočnom čase to boli tri pastierske listy za sebou a tie sa dokonca niekde čítali i na liturgii určenej deťom, aby sa „splnila povinnosť“. Kňazi sú často šikanovaní a nezmyselne nútení k ich čítaniu, hoci tieto listy sú v zápätí uverejnené v Katolíckych novinách a každý má možnosť prečítať si ich. V jednom z dávnejších pastierskych listov bolo napr. nariadenie o vonkajších prejavoch zbožnosti, kedy sa má stáť, sedieť, kedy kľačať.

Ako je možné nariadiť „pravidlá zbožnosti“? Je to absolútne necitlivý prejav k osobnosti veriaceho, dotiahnutý do extrému v jednej farnosti, kde mladý kaplán vyzval ľudí kľaknúť si na pravé koleno. (Vo farnosti, kde žijem, na Veľkonočné obrady trvajúce 3 hodiny kňaz síce vyzýval k trpezlivosti, mnoho - i starých - ľudí stálo, ale na chóre bolo naskladaných množstvo prázdnych stoličiek). Nariadenie o pravidlách zbožnosti vyšlo v čase, keď sa otvorila kauza arcibiskupa Sokola o spolupráci s ŠTB. Človek aj s priemernou inteligenciou si domyslí, že ide o odvedenie pozornosti na tzv. „veci dôležitejšie“.

Ďalšou smutnou skúsenosťou je, že dospelý kresťan vlastne nemá možnosť vyjadriť kritiku bez toho, aby nebol vzápätí označený za nepriateľa cirkvi. Tento postoj je vlastný nielen arcibiskupovi, ale prebrali ho aj kňazi, ktorí nie sú schopní sebareflexie a stavajú sa do polohy, akoby cirkev tvorili len oni. Nie sú ojedinelé prejavy ješitnosti a povýšenosti (dokonca absencia elementárnych prejavov slušnosti ako pozdrav na ulici, prednosť žene pri vstupe apod.), ktoré dávajú veriacim pocítiť, že sú v skutočnosti potrební len ako poslušný a mlčiaci dav.

V neposlednom rade je to postoj pri podávaní Eucharistie. Rozprávala som sa s mnohými ľuďmi, ktorí sa so spôsobom prijímania na ruku stotožnili, je im ale znemožnený a odmietaný. Ponižujúcim spôsobom ich nútia prijímať do úst s odvolávaním sa na biskupa, ktorý iný spôsob zakázal. Je možné, že ešte aj Eucharistia sa využíva a zneužíva ako prostriedok na šikanovanie kňazov a následne ako prostriedok vyjadrenia moci nad veriacimi? Je to o to absurdnejšie, že napr. niekoľko kilometrov od Bratislavy na juh a západ táto možnosť už je. Len dva príklady na ilustráciu: pri nedávnom odmietnutí podania Eucharistie na ruku mi mladý kňaz na moju otázku s aroganciou odpovedal, že môžem chodiť hoci do Viedne, iný mi priznal, že jeho kolega sa odvážil a dostal vynadané od arcibiskupa. Preto sa stotožňujem s názorom P. Hradilka, že kňazi žijú v strachu a túto atmosféru šíria ďalej, čo pôsobí deštruktívne na veriacich. O to nepochopiteľnejšie potom vyznievajú podpisy pod pastierske listy: „vaši otcovia biskupi“. Vari správny otec je ten, ktorého sa treba báť?

Ktorý upiera dospelosť svojím dospelým deťom? Nie ten, ktorý sa teší, že dospelé deti sú ďalej ako on, v mnohom šikovnejšie a múdrejšie? A dokonca je možné, aby i ženy prispeli svojimi špecifickými darmi do života cirkvi? Posledný príklad na ilustráciu: súčasný bratislavský dekan mi pri istej príležitosti povedal: „to by sme ale dopadli, keby nám ženy hovorili do cirkvi!“ Spolupracovníkom ŠtB bol už vtedy.

Či biskupi a kňazi bez pripustenia účasti dospelých veriacich už niekam dopadli, si čitateľ iste odpovie sám...