Hannah Arendtová a zánik kontemplácie

Vo svojej knihe „Ľudská podmienka“ hľadá nemecká filozofka Hannah Arendtová odpoveď na konanie dnešného človeka. Jej knihy sa znova vydávajú v Európe vo veľkých nákladoch a jej popularita dosahuje úroveň, ktorú by jej závidel aj jej niekdajší učiteľ a intímny priateľ Martin Heidegger, ktorý sám za svojho života zložil poklonu jej názorom. V tomto krátkom exkurze sa pokúsim načrtnúť jej názory na človeka nového veku.

V dobe vypustenia prvej rakety do vesmíru si kladie Arendtová otázku, či ľudstvo vie, čo robí. Podľa nej možno modernú dobu charakterizovať slovom „odcudzenie“. Táto doba je, podľa nej, poznamenaná tromi hlavnými udalosťami: 1) Objavenie Ameriky, čo malo za následok preskúmanie celej planéty. 2) Reformácia, ktorá vyvlastnením cirkevných a rehoľných majetkov spustila dvojitý proces vyvlastňovania individuálneho a akumulácie bohatstva spoločnosti. 3) Vynález teleskopu a nastolenie novej spoločnosti, posudzujúcej pozemskú prírodu z pohľadu vesmíru.

Nárast moci človeka nad vecami tohoto sveta vzrastal súbežne s narastaním vzdialenosti, ktorú človek vložil medzi seba a svet, teda odcudzením vo vzťahu ku svetu (toto je však možné jedine, ak človek obetoval svet a svoje „javenie sa“ svetu. Aj keď Marx veril, že modernú dobu možno charakterizovať odcudzením človeka sebe samému, Arendtová odmieta tento argument, ktorý sa pokúša vysvetliť súmrak transcendencie (viery v nadprirodzeno) faktom, že človek bol odvrhnutý do sveta. Podľa nej, bol človek odvrhnutý do seba samého a odcudzil sa svetu.

Jedna z tendencií moderných filozofií od čias Descartesa je, podľa Arendtovej, zaoberanie sa exkluzívne sebou samým v protiklade so starostlivosťou o dušu, o osobu, o človeka vo všeobecnosti. Týmto pokusom sa úplne redukujú skúsenosti, ktoré sa prežívajú vo vzťahu k svetu, alebo vo vzťahu k ľudom na skúsenosti, prebiehajúce medzi človekom a jeho ja.

Reakciou na vynález teleskopu bola Descartesova pochybnosť, teda vznik modernej filozofie, ktorá sa, podľa Arendtovej, zavŕšila tvrdením, že jedine v zavedení nehybnej beznádeje je možné zakotviť príbytok duše. Moderná koncepcia astrofyziky, ktorej základy siahajú ku Galileovi, spravila otáznu schopnosť našich zmyslov vnímať realitu. Slávny Archimedov vzťažný bod sa pomocou vedcov presunul do vesmíru, odkiaľ ani Zem, ani Slnko už nie sú centrom univerzálneho systému. Z toho potom vyplýva, že prechod z heliocentrickej vízie na víziu sveta zbaveného stredu automaticky prináša všeobecný relativizmus. Tým zaniká aj láska k pozemskému svetu - amor mundi (a pre kresťanov možno aj láska k Stvoriteľovi, pozn. zost.). Všetko, čo prichádza na Zem sa stáva relatívnym od okamihu, kedy sa vzťah Zeme k vesmíru stáva základom pre všetky ostatné merania.

Odcudzenie vo vzťahu ku svetu sa teda stalo charakteristickým pre evolúciu modernej spoločnosti a vedy. Arendtová dodáva, že človek už neskúma prirodzené fenomény tak ako mu boli dané, ale s pomocou experimentov s prírodou prakticky využíva svoju slobodu získanú rozbitím okov pozemského výskumu. Nová matematika úspešne zredukovala všetko čo nie je človekom, na schémy identické s mentálnymi štruktúrami človeka.

Aj keď človek ešte stále zostáva prikovaný k Zemi (v roku 1958- pred prvým letom do vesmíru, pozn. autora), podmienkami svojej existencie, v budúcnosti bude možno Zemi dominovať a jej vládnuť zo vzťažného bodu, ktorý sa bude nachádzať mimo nej. Lenže ten istý človek už nebude schopný myslieť v absolútnych a univerzálnych reláciach. Napriek tomu Arendtová predpokladá, že aj keď slovník a metaforický obsah jestvujúcich náboženstiev sa môže zmeniť, budúcnosť nebude vedieť ani zničiť, ani spôsobiť ústup ani zmenu miesta pre nás neznámeho, na ktorom sa pohybuje viera.

Filozofia Descartesa zapríčinila, podľa Arendtovej, dva problémy: 1) Bola spochybnená realita sveta a ľudského života. Ak sa nemôžeme spoľahnúť ani na zmysly, ani na spoločný zmysel (sensus communis), ani na rozum, je dosť možné, že to, čo budeme považovať za reálne, bude len snom. 2) Podmienka ľudskej existencie vo všeobecnosti, tak ako bola vyjavená pomocou nových objavov a nemožnosť, v ktorej sa nachádza človek, spoliehajúci sa na svoje zmysly a svoj rozum, bude mať za následok obraz Boha, ktorý skôr mýli, ako Boha Pána vesmíru, a to z dôvodu, že stvoril stvorenie so schopnosťou rozpoznať pravdu, ale rovnako aj so schopnosťami nikdy ju nedosiahnuť, nikdy nemať ani najmenšiu istotu.

Karteziánska pochybnosť sa netýka existencie najvyššej bytosti, ale len jej zjavenia sa, teda správnosti vzťahov medzi človekom a svetom. Človek, ktorý nemôže poznať pravdu, sa uspokojí aspoň s poznaním toho, čo sám činí, a toto poznanie hnalo generácie stále sa zrýchľujúcou kadenciou objavov a pokroku.

Umiestnenie Archimedovho bodu do vesmíru pozemským stvorením, malo teda za následok prenesenie tohoto bodu do človeka ako takého (táto skutočnosť nutne zvolila za najvyšší orientačný bod schému ľudského ducha, ktorý si dodáva realitu a istotu pomocou matematických formúl, ktoré si sám vytvára). Toto umiestnenie Archimedovho bodu do ľudského ducha oslobodilo síce človeka od danej reality (teda od podmienky jeho existencie ako obyvateľa Zeme), ale zostáva otázka, či týmto spôsobom nemáme do činenia výlučne so schémami nášho ducha, ktorý vyvinul nástroje a ich umiestnil v prírode, za účelom experimentovania. Takto hľadajúc to, čo nie sme my, nenájdeme nič iné, len schémy nášho ducha.

V konečnom dôsledku teda všeobecná karteziánska pochybnosť, spolu s miznutím sveta daného zmyslami, zapríčiňuje aj miznutie sveta transcendentného, so svojou schopnosťou presahovania materiálny svet v koncepte a myslení. Takto sa následkom premiestnenia Archimedovho bodu do vesmíru a objavenia sa karteziánskej pochybnosti zmenila priorita v rovine hierarchickej, medzi životom kontemplatívnym a aktívnym. Pravda a poznanie síce nestratili na dôležitosti, ale ich dosiahnutie sa odteraz považuje za možné len pomocou činnosti, a nie pomocou kontemplácie. Toto prevrátenie sa však týka len vzťahov medzi konaním a myslením, zatiaľ čo kontemplácia vo svojom pôvodnom zmysle ako predĺžený pohľad na pravdu sa stratila úplne.

Týmto spôsobom sa moderný filozof neobrátil od sveta večných právd ako od sveta ilúzií, ale utiahol sa do seba samého. A to, čo v sebe objavil, nebol obraz, ktorého permanenciu by mohol kontemplovať, ale práve opačne, nepretržitý pohyb vnímania zmyslov a neustále sa pohybujúcej intelektuálnej aktivity (moderná filozofia, podľa Arendt, je z veľkej miery teóriou poznania a psychológiou). Takto sa filozofia stala komparzistom a zostáva stále pozadu za vedou a jej objavmi. Na druhej strane, pre vedca sa stala filozofia zbytočná.

Karteziánska pochybnosť Pascala a Kierkegaarda spôsobila kresťanstvu viac škôd, ako ateizmus a materializmus dokopy, dodáva Arendt. Je to z toho dôvodu, že zaviedla do kresťanského sveta úzkosť - pochybnosť, vzhľadom na spásu u ľudí autenticky náboženských. S úpadkom viery a laicizáciou spoločnosti, spôsobenými touto pochybnosťou, stratil človek istotu nesmrteľnosti. Moderný človek takto nebol odvrhnutý do súčasného sveta, ale do seba samého, kde si nie je ani len istý, že tento svet je ešte reálny a oddáva sa introspekcii a osamelým hrám ducha.

Čo sa utilitarizmu týka, ktorému Arendtová dala meno „ moderný hedonizmus“, tento sa zaoberá, podľa nej, len princípom biologického života a jeho cieľom nie je pôžitok, ale vyhnutie sa bolesti. „Človek, ktorý sa chce vyhnúť bolesti, nie je odvrhnutý svetom do seba samého ako v Antike, kde odcudzenie vo vzťahu ku svetu je inšpirované hlbokou nedôverou k svetu. Moderné školy hedonizmu sa inšpirujú ich nedôverou vis-?-vis človeku v poslušnosti pochybnosti, že ľudské zmysly by mohli prijať realitu a ľudský rozum pravdu, s presvedčením skazenosti ľudskej prirodzenosti. Stratou kontemplácia sa moderná doba završuje v najneporušenejšej pasivite, ktorú história kedy poznala.

Napriek všetkým týmto pesimistickým vyhliadkam, uzatvára Arendtová svoju knihu, však človek nestratil svoje schopnosti a ani mu to nehrozí, aj keď stráca kontakt so svetom, ktorý ho obklopuje. Zostáva mu aj samotná schopnosť jednať, konať, hoci sa stala privilégiom ľudí vedy. Skúsenosť tých, ktorí ešte vedia, čo znamená konať, sa stala aspoň tak zriedkavou, ako autentická skúsenosť sveta a lásky k tomuto svetu. Predsa však myslenie zostáva ešte stále v možnosti aktu všade tam, kde ľudia sú schopní žiť za podmienok politickej slobody. Myslenie vždy prekoná všetky ostatné aktivity, a pre všetkých, ktorí tomu veria, zanecháva Arendtová frázu Catona: „Nikdy som sa necítil viac aktívny, ako vtedy, keď som nerobil absolútne nič, a nikdy som nebol tak málo osamelý, ako keď som sa ocitol sám.“

Názory, ktoré Arendtová prezentuje sa zdajú niekedy veľmi radikálne, so zbytočne rýchlym úsudkom, inokedy nejasné až majúce možno aj niekoľko zmyslov a niekedy zase revolučné, alebo dokonca blízke tomizmu, ktorý sama pranieruje. Musíme si však uvedomiť, ako tieto názory vznikali. Po analýze jej najväčších diel a štýlu jej písania si myslím, že ide predovšetkým o výsledky nekonečných debát v intelektuálnych kruhoch a intenzívneho bádania a hľadania pravdy a jej koreňov.

Snáď na záver len dodávam, že antropológia ako veda, je podľa môjho názoru, ešte len v plienkach, nie preto, žeby sme človeka nerozoberali už dosť dlho, ale práve preto, že ho nechceme vidieť aký je a kým je, ale stále len akého by sme ho chceli mať. Ak tu trochu umožníme návrat reality (niekto tvrdí,že musí istá generácia axiomatikov vymrieť, ale práve smútok mladých a miliónov ľudí pri smrti sv. Otca Jána Pavla II. mi dáva viac nádeje) tak pochopíme, že aj omylní ľudia, ktorých by sme chceli vidieť podľa našich samotných predstáv, nás vedú k naplneniu nášho Bytia v súlade s Božím plánom a našou slobodou, zrodenou z lásky.