Receptívny ekumenizmus ako cesta k zakúšaniu jednoty kresťanov

Úvod

V ekumenickom hnutí panuje zhoda na tom, že konečným cieľom ekumenických snáh je jednota kresťanov. O čosi komplikovanejšie je to s konkrétnou podobou tejto jednoty a s jej zasadením v čase – môžeme v ňu dúfať ešte v časnosti alebo sa naplní až v eschatone? Pri pohľade na to, v akom štádiu sa ekumenické hnutie nachádza, je zrejmé, že už nie sme v bode nula. Podľa Waltera Kaspera sa nachádzame v prechodovom období, ktoré sa vyznačuje skutočným, i keď nedokonalým spoločenstvom ustanoveným jedným krstom, ktorý sme prijali.¹ Podobne pápež František upozorňuje, že už teraz sme na ekumenickej ceste zjednotení, a to predovšetkým v kľúčovej skúsenosti kresťanského života.² Ocitáme sa tak v napätí medzi existujúcou, no nedokonalou jednotou v prítomnosti a jej plnou realizáciou v neurčitom čase v budúcnosti.

Nedokonalosť existujúcej jednoty so sebou nevyhnutne prináša skúsenosť nejednoty. Podľa Pavla Filipiho „církev jako tělo žije svůj kříž, též kříž své nejednoty, až do chvíle konečného naplnění“.³ Kresťania sú tak dnes v paradoxnej situácii – na jednej strane môžu zažívať rudimentárnu formu jednoty vďaka vzájomnému uznávaniu krstu⁴, no zároveň zakúšajú bolesť z nejednoty na ďalších rovinách, či už ide o nemožnosť spoločne sláviť eucharistiu, alebo o vieroučné či ekleziologické otázky, ktoré považujú za rozdeľujúce.

V tejto práci sa budem zaoberať paradoxnou skúsenosťou (ne)jednoty kresťanov so zvláštnym dôrazom na tzv. receptívny ekumenizmus a na to, ako by kresťanom mohol pomôcť zakúšať už existujúcu jednotu, a tým približovať jej plnšiu realizáciu. Východiskom mi bude ôsma kapitola zo zborníka Common Threads, ktorá sa kriticky vyrovnáva s problematikou skúsenosti v konvergenčnom dokumente Výboru pre vieru a poriadok Svetovej rady cirkví s názvom Církev: Na cestě k společné vizi (The Church: Towards a Common Vision, ďalej len TCTCV). Po tom, čo v krátkosti zhrniem niektoré z výhrad predložených autorkou tejto kapitoly, predstavím receptívny ekumenizmus tak, ako ho koncipoval Paul D. Murray a nakoniec sa zamyslím, ako by receptívny ekumenizmus mohol prispieť k zakúšaniu jednoty kresťanov, resp. cirkví.

Problematika skúsenosti v reakciách na TCTCV⁠⁠⁠

V oficiálnych reakciách na TCTCV sa objavili hlasy, ktoré tomuto dokumentu vyčítajú, že má príliš abstraktný charakter a že nedostatočne odráža žitú skúsenosť veriacich. Výhrady tohto druhu zhrnula Maria Munkholt Christensenová v ôsmej kapitole zborníka Common Threads⁵, kde tlmočí a zoskupuje pripomienky zo strany jednotlivých cirkví, ktoré sa rozličnými spôsobmi dotýkajú tematiky skúsenosti v živote cirkví a v oblasti ekleziológie. Ide o značne pestrý súbor pripomienok, ktorý Christensenová delí do dvoch skupín podľa toho, či sa v nich skúsenosťou myslí predovšetkým (i) istý pocit, resp. zakúšanie spoločenstva a/alebo prežívanie viery, alebo ide o (ii) isté ponaučenie, ktoré tá-ktorá cirkev získala a môže sa oň podeliť s inými. V nasledujúcich odsekoch priblížim niektoré z pripomienok, ktoré sú priamo relevantné pre túto prácu.

V prvej skupine pripomienok sa objavuje dôraz na skúsenosť jednoty. Viacero cirkví upozorňuje na to, že formálna jednota by mala vyústiť do zakúšanej jednoty.⁶ Za touto požiadavkou je jasne cítiť, že formálne dohody cirkví sa automaticky neprepisujú do žitej reality veriacich. V tejto súvislosti je zaujímavý opačný postreh Spojenej reformovanej cirkvi v Spojenom kráľovstve (The United Reformed Church), ktorá upozorňuje na to, že na miestnej úrovni môže ekumenická spolupráca dosiahnuť takú úroveň, že je zakúšaná ako organická jednota, čo môže byť v napätí s formálnym stavom ekumenických vzťahov daných denominácií.⁷

Druhá skupina pripomienok sa týka výmeny skúseností medzi cirkvami. Christensenová uvádza, že medzi všetkými cirkvami panuje zhoda na tom, že sa od seba majú čo učiť a že by tak mali činiť.⁸ Niektoré cirkvi preto vo svojich reakciách na TCTCV ponúkajú svoje špecifické skúsenosti alebo vyjadrujú túžbu načerpať zo skúsenosti iných. Sýrsko-malankarská cirkev Mar Thoma tak napríklad ponúka svoje skúsenosti menšinovej cirkvi, Spojená metodistická cirkev by sa rada podelila o skúsenosti s ženami v duchovenskej službe, zatiaľ čo Národná rada cirkví v Dánsku by sa chcela priučiť od cirkví globálneho Juhu, ktoré, podľa jej slov, oplývajú hojnosťou skúseností a uzdravení.⁹

V súvislosti s výmenou skúseností medzi cirkvami Christensenová zmieňuje receptívny ekumenizmus, ktorý možno vnímať ako samostatnú ekumenickú metódu a vo svojej odpovedi na TCTCV ho explicitne spomína Rímskokatolícka cirkev.¹⁰ K receptívnemu ekumenizmu sa Christensenová vracia aj v záverečnej časti celej kapitoly, kde volá po tom, aby Výbor pre vieru a poriadok zahrnul receptívny ekumenizmus do svojej ďalšej práce na ekumenickej metóde.

Treba podotknúť, že v tejto časti som upriamil pozornosť len na vybrané aspekty problematiky, ktoré Christensenová spracovala. Problematika skúsenosti je, prirodzene, výrazne širšia – nemalá časť odpovedí cirkví napríklad tematizuje skúsenosť spoločného slávenia a jej konštitutívny charakter pre cirkev. V ďalších častiach tejto práce sa zameriam len na vyššie načrtnuté aspekty s cieľom preskúmať, ako by mohla metóda receptívneho ekumenizmu pomôcť cirkvám a jej členom zakúšať vzájomnú, i keď zatiaľ nedokonalú, jednotu.

Receptívny ekumenizmus – stručná charakteristika metódy

Receptívny ekumenizmus vznikol v Anglicku na pôde Centra pre katolícke štúdiá Durhamskej univerzity. Jeho duchovným otcom je Paul D. Murray, ktorý ústrednú myšlienku receptívneho ekumenizmu formuluje ako otázku: „Čo sa v akejkoľvek danej situácii môže moja vlastná tradícia náležite a pri zachovaní integrity naučiť od iných tradícií?“¹¹¹² Charakteristický pre receptívny ekumenizmus je tak programový odklon od očakávania, že sa zmení druhá strana. Namiesto toho sa do centra kladie sebakritické spytovanie v rámci vlastnej tradície a hľadanie toho, čím môžu iné tradície obohatiť moju vlastnú. Ide teda o jednostranný proces, čím sa receptívny ekumenizmus líši od ponímania ekumenizmu ako vzájomnej výmeny darov.¹³

Aj keď receptívny ekumenizmus vzniká v prostredí Rímskokatolíckej cirkvi, neznamená to, že je určený len pre ňu. Murray implicitne predpokladá, že by si ho mali osvojiť všetky cirkvi. Pre metódu receptívneho ekumenizmu je však rozhodujúce, že prijatie ponaučení od iných cirkví nie je podmienené žiadnym recipročným konaním z ich strany. Murray je presvedčený, že tento obrat v nazeraní na iné tradície či cirkvi môže vo výsledku poslúžiť ich vzájomnému zblíženiu. Receptívny ekumenizmus chápe ako „zásadnú cestu vpred k očakávanému cieľu organickej štruktúrnej jednoty“.¹⁴

Murray si uvedomuje, že mnohé z toho, čo receptívny ekumenizmus postuluje a predpokladá, v nejakej forme bolo vždy v ekumenickom hnutí prítomné a pohráva sa s myšlienkou, že možno ide len o nové pomenovanie starého spôsobu uvažovania.¹⁵ Práve explicitné pomenovanie prístupu a zamerania je však podľa Antonie Pizzeyovej jednou z dištinktívnych vlastností receptívneho ekumenizmu, ktorý podľa nej „ozrejmuje ekumenické procesy, ktoré boli z väčšej časti len implicitné“.¹⁶

Medzi ďalšie charakteristické vlastnosti receptívneho ekumenizmu patrí podľa Pizzeyovej už zmieňovaný dôraz na prijímanie na rozdiel od dávania. Treba však podotknúť, že pri prijímaní darov či aspektov z inej tradície nejde o jednoduché prenesenie z jedného systému do iného. Naopak, ide o „znovuobjavenie alebo odhalenie niečoho, čo buď už bolo súčasťou, alebo sa teraz odhaľuje ako súčasť našej vlastnej tradície“.¹⁷ Murray túto myšlienku na jednom mieste formuluje tak, že v živote viery sa stávame stále plnšie tým, kým už sme, pričom toto platí o osobách, ako aj o spoločenstvách a cirkvách.¹⁸ Prijímanie aspektov iných tradícií je tak v Murrayho koncepcii vlastne dorastanie do plnšej realizácie vlastnej tradície.

Receptívny ekumenizmus nepredstavuje metódu určenú výhradne pre akademikov či odborníkov pôsobiacich na ekumenickom poli. Naopak, je zámerne otvorený všetkým, laikom i profesionálom.¹⁹ Ruka v ruke s touto otvorenosťou ide aj komplexnosť záberu receptívneho ekumenizmu, ktorý sa neobmedzuje na intelektuálnu rovinu, ale integruje aj afektívnu stránku človeka.²⁰ Receptívny ekumenizmus je podľa Pizzeyovej pokusom o „ekumenizmus srdca, ktorý je koncipovaný tak, aby spolupôsobil v rovnováhe s teologickým a praktickým ekumenizmom“.²¹

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že receptívny ekumenizmus ako metóda ponúka široké pole využitia na viacerých rovinách ekumenického dialógu. Aj keď pôvodne vznikol na akademickej pôde, uplatnenie našiel napríklad aj ako oficiálna metóda 3. fázy dialógu Anglikánsko-rímskokatolíckej medzinárodnej komisie (ARCIC III). Doteraz sa pod hlavičkou receptívneho ekumenizmu uskutočnilo sedem projektov zaštítených durhamským Centrom pre katolícke štúdiá, z toho 5 zahŕňalo medzinárodné konferencie.²²

Receptívny ekumenizmus môže nadobúdať rôzne podoby – od čisto akademických až po veľmi osobné a praktické, spočívajúce v premene zmýšľania a vzťahovania sa k (cirkevne) druhému. Príkladom prvej môže byť napríklad práca Keitha F. Pecklersa, SJ, ktorý sa zamýšľal nad tým, čo by sa Rímskokatolícka cirkev mohla naučiť od anglikánov. Medzi aspektmi, ktoré by mohli byť pre Rímskokatolícku cirkev inšpiratívne, uvádza okrem iného „schopnosť anglikánov vstupovať do dialógu so súčasnou kultúrou v komplexných a kontroverzných otázkach,“²³ neeucharistické formy liturgie, ako sú ranná a večerná modlitba²⁴, ale napr. aj „integráciu poézie a spirituality,“²⁵ ktorú Pecklers stopuje k anglickým metafyzickým básnikom 17. storočia.

Receptívny ekumenizmus ako špecifický spôsob zakúšania jednoty

Pri skúmaní otázky, či by spôsob vzťahovania sa k iným cirkvám, ktorý ponúka metóda receptívneho ekumenizmu, mohol kresťanom rôznych denominácií pomôcť zažívať vzájomnú jednotu, je dôležité najprv pomenovať nutné predpoklady využitia tejto metódy. Skôr než sa akákoľvek cirkev začne sama seba pýtať, čo by sa mohla priučiť od iných, je nutné, aby vopred uznala, že v iných cirkvách sa nachádzajú prvky, ktoré jej samej chýbajú, alebo aspoň to, že sú v iných cirkvách niektoré prvky rozvinuté dokonalejšie než v nej samej. V opačnom prípade by k žiadnemu učeniu sa, a teda žiadnej recepcii vôbec nemohlo dôjsť. Rímskokatolícka cirkev v súlade so svojím sebapoňatím tak napríklad uznáva že „v iných cirkvách a cirkevných spoločenstvách [sa nachádzajú] mnohé prvky posvätenia a pravdy, prvky, ktoré v Katolíckej cirkvi nechýbajú, ale ktoré môžu byť niekedy rozvinutejšie v iných cirkvách“.²⁶ Tento nutný predpoklad môžeme ešte vyostriť – podľa niektorých autorov je prvou fázou receptívneho ekumenizmu „skúsenosť zranení a dysfunkci퓲⁷ vo vlastnej tradícii.

V prípade, že si príslušná cirkev osvojí toto základné východisko, metóda receptívneho ekumenizmu ju potom nevyhnutne vedie ku špecifickej skúsenosti učiaceho sa. Mysliteľných je tu, samozrejme, viacero modelov, či už hierarchickejších (učiteľ – žiak) alebo kolegiálnejších, kde sú jednotlivé strany na rovnocennejšej pozícii. Každý model so sebou nesie svoje vlastné asociácie, ktoré zafarbia jednotlivé prípady ekumenickej recepcie. Nech je zvolený model akýkoľvek, cirkev sa tak dostáva z obvyklejšej pozície inštitúcie, ktorá poučuje, do roly niekoho, kto počúva a hľadá prvky pôsobenia Ducha v tom druhom. Analogicky to bude platiť na osobnej rovine, keď sa z pozície „majiteľa“ pravdy (napr. vo veciach viery, spirituality atď.) človek tvárou v tvár druhému v duchu receptívneho ekumenizmu otvára a hľadí na neho s rešpektom ako na niekoho, od koho sa má čo priučiť.

Môže však skúsenosť učiaceho sa viesť k zakúšaniu jednoty cirkví? To sa bude v prvom rade odvíjať od toho, čo presne jednotou v tomto kontexte myslíme, kde sú jej hranice a akú mieru rôznosti dokážeme tolerovať bez toho, aby došlo k rozpadu jednoty. Je dôležité mať na pamäti, že v súčasnej ekumenickej situácii môžeme hovoriť nanajvýš o relatívnej jednote, čo znamená, že aj pri zakúšaní jednoty ide stále o túto relatívnu – nedokonalú, rôzne odstupňovanú – jednotu.

Bez ohľadu na to, ako konkrétne si tá-ktorá cirkev či osoba predstavuje jednotu cirkví, je zrejmé, že metóda receptívneho ekumenizmu vytvára priaznivé podmienky na to, aby si recipujúca strana všimla a uvedomila to spoločné, čo dané cirkvi spája. Už samotná perspektíva, s akou sa na iné cirkvi v rámci receptívneho ekumenizmu hľadí, je totiž v princípe rešpektujúca a uznanlivá²⁸, čo zafarbuje stretnutie sa s druhou stranou (inou cirkvou) do priaznivých odtieňov.

Skúsenosť (určitého stupňa) jednoty tak v istých situáciách môže byť vedľajším produktom receptívneho ekumenizmu, a to aj v prípade, že nakoniec k reálnej recepcii nedôjde. V prípade úspešnej recepcie, keď sa prvok, ktorý pôvodne cirkvi od seba odlišoval, rozvinie v materskej tradícii, môžeme predpokladať rozšírenie spoločnej bázy, a teda aj väčší potenciál zakúšania jednoty. Receptívny ekumenizmus tak môže, aspoň na teoretickej rovine, prispieť k zakúšaniu jednoty už samotným aplikovaním jeho metodológie, ale ešte väčšmi vtedy, pokiaľ úspešne dôjde k recepcii.

Záver

V tejto teoretickej práci som sa snažil preskúmať, či a ako by mohla metóda receptívneho ekumenizmu prispieť k zakúšaniu jednoty kresťanov, ktorí majú domov v rôznych denomináciách. Zdá sa, že v ideálnom prípade by receptívny ekumenizmus mohol vyúsťovať v skúsenosť jednoty, otázkou však zostáva, aké ďalšie faktory by sa v praxi do výslednej skúsenosti premietli a či by nemohli paradoxne viesť k opačnému výsledku.²⁹ Odpoveď na tento typ otázok by mohol dať jedine empirický sociologický výskum. V každom prípade však receptívny ekumenizmus predstavuje podnetný spôsob vzťahovania sa k iným cirkvám, ktorý rozširuje pole toho, čo je v rámci ekumenizmu mysliteľné a čo sa v jeho rámci dá takpovediac zažiť. Okrem ekumenických aktivít, ako sú spoločné modlitby, spolupráca v sociálnej oblasti, v misijnej činnosti atď. sa totiž môžeme vždy pýtať, čo sa môžeme od druhej strany naučiť, a to bez toho, aby sme trvali na akomsi výmennom obchode.

Zoznam použitej literatúry a zdrojov

Christensen, Maria Munkholt, ‘Experience’ in the life of the Church, in: E. Wondra, S. Dietrich, & A. G. Drissi (eds.), Common Threads, Key Themes from Responses to The Church: Towards a Common Vision, Faith and Order Paper No 233, Geneva: WCC Publications 2021.

Filipi, Pavel, Církev a církve, Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury CDK 2000.

Kasper, Walter, Sacrament of Unity, New York: Crossroad 2004.

Kasper, Walter, The Catholic Church Nature, Reality and Mission, Londýn: Bloomsbury T&T Clark 2015.

Murray, Paul D., Receptive Ecumenism and Catholic Learning-Establishing the Agenda, in Paul D. Murray (ed.), Receptive Ecumenism and the Call to Catholic Learning, Oxford: Oxford University Press 2010

Pecklers, Keith F., What Roman Catholics Have to Learn from Anglicans, in: Paul D. Murray (ed.), Receptive Ecumenism and the Call to Catholic Learning, Oxford: Oxford University Press 2010

Pizzey, Antonia, Receptive Ecumenism and the Renewal of the Ecumenical Movement, Leiden: Brill 2019

Ryan, Gregory A., Preface, in: Paul D. Murray (ed.) et al., Receptive Ecumenism as Transformative Ecclesial Learning, Oxford: Oxford University Press 2022.

Svatoň, Robert, "To journey together is already to be making unity": Pope Francis' Understanding of Ecumenism, Studia Theologica 21, č. 4, zima 2019.

Stránka „Receptive Ecumenism“ Centra pre katolícke štúdiá Durhamskej Univerzity. URL: https://www.durham.ac.uk/research/institutes-and-centres/catholic-studies/research/constructive-catholic-theology-/receptive-ecumenism-/, otvorené 20. 10. 2024.