Prečo Luthera nepochopili? - katolícka odpoveď

1.  Dôvody

Nepochopenie Luthera zo strany zástancov kresťanstva rímskej tradície, pápeža a teológov vyplývalo zväčša z vonkajších okolností, nepochádzalo však z povrchných pohnútok. Neboli to slabosti Lutherovej osobnosti a jeho diela, ktoré by boli zapríčinili, že nedosiahol vypočutia. Napriek tomu musel Luther od začiatku počítať s možnosťou exkomunikácie. V marci 1518 napísal, že Eck hovorí s ním ako s fanatickým husitom, heretikom, zvodcom, bezočivcom, rojkom, neschopným človekom, hlupákom a vytýka mu opovrhovanie pápežom. Výčitkám proti Lutherovi z katolíckej strany (Cochlaus, Deuifle) chýbala často potrebná objektívnosť než sa im mohla vyčítať zbytočnosť.  A napokon, katolicizmus nikdy nepotreboval pristihnúť Luthera pri chybách, aby mu potom mohol vyčítať neprispôsobivosť katolíckej náuke.  V júli 1970 kardinál Willebrands vo svojej reči pred luteránskym ,weltbundom‚ v Eviane priznal v mene pápeža, že Luther bol hlboko zbožnou osobnosťou a s veľkou obetavosťou i úprimným srdcom sa snažil zadosťučiniť posolstvu evanjelia. Kto si však potom pozorne prečíta doktrinálnu časť tohoto vyhlásenia vidí, že Willebrands v zdvorilom prehlásení nejaví žiadne ústupky napriek nebojácnej otvorenosti teologického vysvetlenia.  Prečo nechcel a ešte stále nechce mať katolicizmus nič dočinenia s Lutherom?

Štúdium reformátorových textov stále naráža na dávno známu skutočnosť:

Lutherovo kresťanstvo je nezlučiteľné s rímskou doktrínou. Hoci jeho učenie obsahuje fundamentálnu kritiku katolicizmu a nielen nepodstatnú (. . .týkajúcu sa azda neporiadkov. . .) Rím ukazuje, že sa nad takú kritiku povznáša. Nárokuje si pomoc, ktorú Kristus prisľúbil svojim učeníkom až do konca časov (Mt 28, 20) a ktorá odôvodňuje pápežskú neomylnosť.  Z tohto hľadiska zašiel Luther priďaleko.

Navyše katolicizmus len ťažko uznáva ,evanjelické‚ hnutia, ktoré neuspokojujú inštitucionálnu cirkev, ale sa v pravidelných intervaloch v jej strede vynárajú, aby odpovedali na aktuálne potreby. Luther sa zjavil ako apoštol nového evanjelia, o ktorom Rím apriori nič nechcel vedieť. Ako by si mohla cirkev priznať, že si po stáročia si nevšímala to, čo bolo podstatné?  Označovania, ktoré dávala bulla .Exurge Domine" Lutherovým tézam ako heretické, škandálne, nepravé, neprístojné, zavádzajúce, katolíckej pravde odporujúce, dávajú poznať, že rímska autorita nebola vnímavá voči celkovému profetickému aspektu lutherovského posolstva. Roku 1521 rozhodol wormský edikt, aby bol Luther vydaný svetskej súdnej právomoci, jeho knihy aby boli spálené, jeho prívrženci vykynožení, jeho názory udusené s konečnou platnosťou. Keby sa bolo stalo podľa vôle vysokých inštitúcií vtedajšieho kresťanstva, dnes by sme už nič nevedeli o myšlienkach, na ktorých je založený protestantizmus.

Vo Wormse pred Karolom V. a Ríšskym snemom (18. apríla 1521) existencia nášho dnešného sveta visela na Lutherovom jasnom poznaní a na jeho odvahe, keď predstavoval poslednú baštu Pavlovského ospravedlnenia i bez viery, bez skutkov. Keby bol Luther svoje spisy odvolal (bola ochota ho za to odmeniť) vari by bol mal niektorý knieža alebo kresťanský štátnik tej doby odvahu neposlúchnuť rozum, ktorý nariaďoval, že podrobiť sa pápežovi je ,nutné pre spásu‚. Boli to predovšetkým skutoční politickí vodcovia, počnúc kurfirstom saským, ktorí uskutočňovali reformu posmelenú Lutherovou istotou. Tým bol daný podnet k onomu politickému, ekonomickému, filozofickému a sociálnemu vývoju, ktorý mal viesť ku vzniku moderného sveta bez Ríma.

Dejiny protestantizmu ukazujú, že hoci sa nemohli Lutherove tézy stať pohnútkou k obnove jedinej cirkvi, predsa mali mať dlhú doktrinálnu a náboženskú budúcnosť. Rímska cirkev si pri pokračujúcom ekumenickom hnutí nemôže dovoliť nebrať na vedomie, alebo jednoducho celkom zavrhnúť tento kresťanský prúd, ktorý vytryskol z jej života a z jej dejín. V otázke postoja rímskej cirkvi voči Lutherovi ide teraz už menej o to, či by Luthera boli mohli, alebo mali pochopiť, ako o to či katolicizmus jedného dňa porozumie tomu, čomu očividne ešte neporozumel.

Historická skutočnosť ukázala, že Lutherova činnosť troskotala v prvom rade kvôli nesprávnemu začiatku a potom sa javili iniciatívy reformátora ako nesprávne. Nepochopili ich nielen tí, ktorí boli za reformu zodpovední, ale nestali sa presvedčivými ani pre katolícke masy. Azda jediným pozoruhodným príkladom pokusu katolicizmu 16. stor. pochopiť Luthera bola snaha tridentského koncilu. Koncil chcel prejednať problémy označené Lutherom za existujúce a dôležité. Tí katolíci, ktorí Luthera nasledovali natoľko, že sa stali ,protestantmi‚, rýchlo stratili z očí hlboký zmysel jeho povolania a nepochybne i jeho diela ako ho chápeme my dnes. Lutherovi šlo totiž o obnovu západného kresťanstva pomocou evanjeliovej poslušnosti, ale nešlo mu o založenie cirkev odtrhnutej od Ríma.

Vlastne by protestanti mali uvážiť, či oni Luthera pochopili, a ak nie, prečo.  Čo sa nás týka, uvedieme niekoľko skutočností, ktoré lepšie objasnia zvláštne nepriateľstvo rímskej cirkvi voči kresťanovi, ktorého domnienky najnovšie dejiny ustavične ospravedlňujú.

2.  Skutočnosti

A) Na Lutherovo vystúpenie neboli pripravení.

Pápežstvo bolo prekvapené, keď Luther vyvesil tézy o odpustkoch. Práve bol ukončený ekumenický koncil (V. Lateránsky koncil 1512 - 1517). Hlavné problémy sv. stolice boli teraz predovšetkým politického rázu: podnikania Vatikánskeho štátu v Taliansku, európska križiacka vojna proti Turkom - rozhodne sa tu nehovorilo o náboženských otázkach.  Pápež Lev X. nepatril k mužom, ktorého by boli mylné kroky alebo úchylky v náuke, pochádzajúce z ľudskej slabosti, príliš znepokojovali. Bol by mohol spisy o Lutherovi, ktorý sa tu odkiaľsi vynoril bez ďalšieho komentára odložiť. V pozadí bola však prítomná agitácia, ktorá vznikla z mníchovej iniciatívy v Nemecku.

Táto bola prinajmenej tak znepokojujúca - ak nie ešte viac - ako ohrozenie peňazí z odpustkov. V tej istej oblasti Ríše vyvolali predtým schizmu názory Jána Husa, iného protivníka odpustkovej praxe, a spôsobili dlhoročný zmätok. Len nedávno dokázal poštvať ľud proti pápežovi fanatický mních Savonarola vo Florencii. A znova by mali začať takéto ťažkosti s Lutherom?  Pokyn, ktorý dal Lev X. 3. februára 1518 augustiniánskemu rádu, treba chápať nepochybne chápať v zmysle, že iskra musí byť zahasená skôr než by mohol vzniknúť požiar. Všetko prispelo k tomu, že Luthera považovali za jeden z tých typov náboženských rebelov, s akým mal Rím stáročné skúsenosti. Toto bolo zdanlivo pre Rím ospravedlnením, že si vyložil čo najnegatívnejšie vec, ktorú Luther zastupoval.

B) Pápežstvo sa cítilo ohrozené

Skutočne sa možno len čudovať nad tým, že tak nezávažná otázka ako je zneužitie odpustkov priviedla počas krátkej doby ku kríze pápežskú vládu.  Zavinila to sv. stolica, ktorá čoskoro uviedla diskusiu na túto rovinu.  Je to zrejmé z Prieriovho ,dialógu‚ a z textu ,Ultimatu‚, ktorý už r. 1518 v Augsburgu dal Kajetán Lutherovi.

Pápežstvo sa vlastne už nikdy nezotavilo z trpkej porážky, ktorú mu spôsobila Veľká schizma (1378 - 1417). Ani nie 10 rokov pred vystúpením Luthera musel pápež odporovať schizmatickému koncilu v Pise (1511 - 12) a úkladom francúzskeho kráľa s niekoľkými kardinálmi. Toho istého leta r.  1517 porazil Lev X. sprisahanie kardinálov, ktorí mu siahali na život. Jeho snaha zmocniť sa Luthera stroskotala na odpore kurfirsta saského, až potom r. 1519 voľba cisára priniesla ešte jednu útrapu pápežovi, ktorého kandidát bol porazený.

Protiodpustkové tézy neboli namierené proti pápežovi. Nanajvýš možno konštatovať, že chápanie pápežstva je v nich menej konformistické. Avšak v 16. stor. Sorbonna a poradcovia Karla V. šli vo svojej opozícii proti pápežovi oveľa ďalej bez toho, že by boli kvôli tomu Rímom odsudzovaní.  Luther mal očividné nešťastie, že sa stal nielen podozrivým z herézy a obeťou tohoto podozrenia, ale zdal sa byť aj ohrozením stutusu pápežstva v cirkvi. Spád udalostí akoby potvrdil, že skutočne je vážnym nebezpečenstvom pre primát, ktorý si Rím už len bojmi vedel obhájiť v úplnosti.  Proces, ktorý bol už na jar r. 1518 proti Lutherovi zavedený je dôkazom reakcie prameniacej z neistoty. Pokladali za istejšie umlčať ho, než riskovať protipápežský búrlivý príboj. V tak rozvášnených súvisiacich udalostiach sa mohla javiť diskusia o vieroučných otázkach čisto teoretickou, hoci bola vtedy veľmi potrebná.

C) Luther, muž Boží?

Dnes si vieme už len ťažko predstaviť, aké nepatrné boli vedomosti o luteránstve u tých, ktorí boli zodpovední za aféru Luther. Katolíci, ktorí disponovali len niekoľkými textami, ktoré mohli posúdiť len vo svetle ,Ortodoxie‚.  Táto mala množstvo medzier, ako je to známe z koncilu Tridentského i z oboch vatikánskych koncilov. Podobné medzery priamo evokovali účinkovanie ,novátorov‚.

Preto prvé námietky dokrinálneho charakteru proti Lutherovi sotva zanechali stopy. Naproti tomu sa zdá, že veľmi skoro vyvstala otázka, či mních z Wittenbergu môže poskytnúť znamenia, podľa ktorých sa dajú poznať skutočne inšpirovaní muži Boží pokiaľ sa úplne nezhoduje s učením katolíckym.  Stretnutie s Kajetánom v Augsburgu v októbri 1518 bolo záverečným testom danej otázky. Tento vynikajúci teológ, pápežský legát a generálny predstavený rádu dominikánov, zdá sa, poznal skutočné úprimné Lutherovo zmýšľanie práve tak ako Staupitz alebo kardinál Willebrands. Avšak pápež zavrhoval vznikajúce učenie Luthera a dúfal, že tento učiteľ, ktorý trochu ,poblúdil‚ sa predsa podrobí ako sa to od neho vyžadovalo.  Svojvoľný spôsob, akým Luther odmietal odvolať svoje učenie skôr než by mu dokázali jeho nezlučiteľnosť s Písmom, musel Kajetána hlboko pobúriť.  Za pontifikátu Pia XII. ukázali niektoré slávne prípady, že katolícki teológovia sa môžu na príkaz Ríma z bojiska stiahnuť a čakať, až im udalosti dajú za pravdu.

Pretože Luther nebol ochotný tomuto mužovi rímskej kúrie - ktorý mu najskôr mohol preukázať trochu porozumenia - dať práve tento dôkaz o prijatí svojho poslania ,zhora‚, vznikla pochybnosť o čistote jeho úmyslov. Táto pochybnosť sa však čoskoro rozptýlila jeho apelom na pápeža a na všeobecný koncil.

Lutherova neoblomnosť vychádzala zo zásady, že nikto nesmie s pravdou zaobchádzať bezohľadne. Ale práve túto Lutherovu pravdu mohli jeho partneri najťažšie pochopiť.

D) Prekvapivý účinok učenia

My môžeme dnes lepšie posúdiť než súčasníci Lutherovi, ako veľmi sa rozchádzalo jeho učenie s vtedajšou rímskou tradíciou hoci len v teologickom aspekte. Luther sa neodvolával na žiadnu teologickú školu, jeho zmýšľanie predstavovalo postscholastický novoaugustinizmus, ktorý bol apriori podozrivý ak uvážime, s akou námahou sa scholastici snažili vykynožiť z teológie excesívne dôsledky augustínskeho dedičstva. Luther si nárokoval právo protirečiť všetkým ostatným, pretože si - ako hovoril - sami medzi sebou protirečili.  Zavrhoval užívanie aristotelovských pojmov v teológii, ako: ľudská prirodzenosť, ľudské činy, intelektualistická definícia viery. Ľudské správanie sa nemá utvárať so zreteľom na objektívnu finalitu jeho činov a posledné veci, ale so zreteľom na počiatok v živote kresťana .všetko je závislé na jeho viere v Krista". Luther hovoril aj novým jazykom, ktorý zvádzal k nedorozumeniam.  Používal donucovaciu logiku, ktorá nestrpela nijaké stredné výrazy, žiadne odtiene alebo kompromisy, používal iba hraničné vyjadrenia.  Tento teologický novotvar môžeme dodatočne ľahko obdivovať, pretože musíme dnes už bojovať proti pobúreniu vyvolanému Lutherovými tézami.  Ale pre teológiu tej doby bolo ťažko zdolať podobné neosvojiteľné poznanie v teológii; chýbala pôda, do ktorej by sa bolo včlenilo do vtedajšej doby. Napríklad neučili sa Bibliu čítať takým spôsobom ako Luther. Bolo potrebné dať Lutherovi úplnú dôveru, a to bola skutočne veľká požiadavka. Zdalo sa, že on vie kam smeruje, ale v skutočnosti potreboval ešte mnoho rokov, aby sa dostal ku konečnej forme svojich intuícií. Jeho spôsoby vyjadrovania sa približovali vtedajšiemu štýlu reči len veľmi pomaly - ako mohli teda jeho súčasníci ľahko a s istotou rozlúštiť, čo chcel povedať?

Stredobodom Lutherovho učenia bola viera v slovo Božie, takto chcel usmerniť spirituálny postoj človeka. Polemika s Erazmom ukazuje, že katolicizmus tej doby obhajoval proti Lutherovi vedúcu zásadu pedagogiky jezuitskej: intenzívne pestovanie spirituálnej sily človeka v zhode s milosťou, ktorá je - samozrejme - nevyhnutná). Lutherov človek, bezmocný a zajatý v hriechu mal za následok kvietizmus, laxizmus. Lutherovým tézam že spravodlivý hreší, aj keď koná dobro, že je zároveň (skutočne) hriešnikom i spravodlivým (z viery), že všetci pokrstení majú hodnosť kňazskú, že nikto sa nemá mať obavy z exkomunikácie, že slobodná vôľa je len prázdnym slovom po páde do hriechu a človek hreší ťažko, pokiaľ robí, čo závisí od neho.

Chýbala záruka, že sú všeobecným teologickým názorom. Tieto úplne nové tvrdenia boli neriešiteľným problémom. Katolícka ortodoxia si bola pritom istá, že takéto otázky už dávno riešila. Ak popri tom uvážime aký neuveriteľne rýchly spád mali udalosti od r. 1517 - 1521, vlastne sa ani nenašiel časový priestor na prešetrenie Lutherových sporných bodov a zváženie jeho zhodného učenia s vedomím viery všetkých čias. Predpokladajme, že Luther nikdy nedal príčinu k obžalobe z herézy. Predsa však zostávala jediná možná očakávaná reakcia zo strany Ríma na doktrinálnej rovine, a práve tá tu vystupovala do popredia:

Znova uzavrieť Pandorininu pokladničku s pevným presvedčením, že teológia je v prvom rade oblasťou, v ktorej je ,lepší‚ nepriateľ dobra.

E) Škandál prázdnoty a odpor k nej

Luther viac pozmenil ekologiu kresťanstva ako hociktorý iný deviant v dejinách.  Celé kapitoly teológie po ňom zmizli v protestantizme, spolu s praktikami odvodenými od nich. Už prvými luteránmi praktikované búranie sôch svätých je výrazným symbolom poznávacieho znaku luteránstva, čo je ešte v citoch katolíkov stále živé. Mnohí ľudia priťahovaní evanjeliovým horlením Luthera ustúpili pred následkami, ktoré sa ich očiam stále častejšie ponúkali: opustené kláštory, ženatí kňazi, opustenie slávenia eucharistie a devocionálií, modlitby za zomrelých - opustenie mnohých praktík, predmetov a obradov, ktoré podmieňovali oddanosť rôznych ľudových vrstiev.  Luther nebol ikonoklast, ale neobhajoval stratené a nahrádzal ho len čiastočne.  Kládol dôraz na podstatné: na výchovu k viere, na klérus, ktorý mal viesť čistý život v manželstve, na slávenie sviatostí, aby boli naozaj sviatosťami viery. Takéto kresťanstvo sa javí priemernému katolíkovi viac - menej zmrzačené, neúplné.

Vo vtedajšej dobe takéto myšlienky vyvolali škandál, ktorý bol ešte zosilnený gestami, ako bolo spálenie pápežskej bully, dvojzmyselné pamflety proti pápežovi (tie prezrádzajú zlý vkus), ktorého označuje Luther za Antikrista.  Luther naozaj urobil všetko pre to, aby v katolíckom svete vzbudil trvalý odpor (hnus), ako to vyslovuje Deuifle ešte začiatkom nášho storočia: .Nie Luther, v tebe sa nedá nájsť nič božského!" . . . Kritika rímskej tradície, vyvolaná novým spôsobom čítania Písma, výsledok duchovnej skúšky, pri ktorej ukončení sa rozhodol jeden anonymný katolík, že chce byť v cirkvi a chce byť mužom viery v Ježiša Krista: to je ten uzol, ktorý nevedeli zodpovední inak rozviazať než preťatím. Dnes však vieme, že nebol (pravým) riešením.

Concilium 10/1976