Nástrahy inštitucionalizovanej charizmy

Podľa Maxa Webera je charizmatická autorita jednou z troch základných autorít, pričom s každou z nich sa spája aj istá forma moci a panstva. Weber tak rozlišuje autoritu patriarchálnu, byrokratickú a charizmatickú.

Charizmatická osobnostná autorita

Kým patriarchálna moc sa vytvára v kontexte hospodárskom, charizmatická autorita sa neviaže na hospodársku ani na vojenskú oblasť, neviaže sa na odbornosť, nevzniká dosadením, menovaním ani priamym dedičstvom. Vychádza z osobnostných daností, ktoré sa považujú za nadprirodzené (v prípade modernej charizmatickej autority toto presvedčenie o nadprirodzených danostiach už nie je typickým javom). Keďže sú to danosti výnimočné, nie sú dané každému, čím sa vytvára charizmatickosť jednotlivca a jeho charizmatická osobnostná autorita.

V počiatočných spoločenských formách sa takáto črta výnimočnosti javí ako charizma. Takto sa charizmou javia napr. záchvaty šamanov a čarodejníkov. Nech je ich príčinou epilepsia alebo rôzne tlmiace a narkotické prostriedky, vždy vyvolávajú zdanie a všeobecné presvedčenie o charizmatickosti. Takáto črta vytvára mocenskú závislosť ostatných.

Vo vyšších formách usporiadania spoločnosti sa charizmatickou autoritou stáva osobnosť na základe istých prirodzených alebo duchovných daností.

Charizmatická autorita nie je spojená s finančnou, hospodárskou či úradnou oblasťou. Kým patriarchálna autorita je autoritou všedného dňa a preto je zároveň aj autoritou hospodárskou, charizmatická autorita nie je autoritou všedného dňa a preto ani nie je autoritou hospodárskou. Spája sa s ňou neotrasiteľné presvedčenie a viera v jej poslanie.

V staroveku a stredoveku bola charizma zabezpečená spoločnou spotrebou, ktorá vylučuje individuálny majetok (napr. vojenské štáty v staroveku, rehole a rytierske rády v stredoveku). Staroveká a stredoveká charizmatická autorita zväčša seba samú a jej najbližších prívržencov vyčleňovala zo zaužívaných spoločenských a ekonomických štruktúr a zväzkov. Novoveká charizmatická autorita nevyčleňuje z týchto štruktúr (v prípade náboženských spoločností zasväteného života vyčleňuje z rodinných zväzkov).

Charizmatická autorita žiada poslušnosť a nasledovanie. Jej úspech je závislý práve od poslušnosti a nasledovania spoločenstvom alebo širšími masami. Poslušnosť a nasledovanie dáva tejto autorite moc nad ostatnými. Kontúry svojej moci a svojho poslania kladie automaticky podľa zamerania (oblasť politická, náboženská, sociálna, ekologická, etnická a pod.). Pole zamerania a pôsobenia autority tak vymedzuje aj jej moc, vplyv a úlohu.

Svoju autoritu a legitimitu neodvodzuje od úradných kompetencií, ale, ako upozorňuje Weber, získava si ju a udržiava stálym osvedčovaním svojich síl. Každý druh charizmatickej autority má svoje sprievodné znaky dosvedčujúce jej oprávnenosť (u šamanov sú to extázy, u vojenského charizmatického vodcu vojenské úspechy a pod.).

Výber nástupcu (otázka kontinuity a trvácnosti)

Aby sa udržala kontinuita a trvácnosť spoločenstva zhromaždeného okolo charizmatickej autority, stáva sa aktuálnou otázka spôsobu výberu nástupcu. Kde jestvuje viera v reinkarnáciu, hľadanie nástupcu sa vykonáva podľa určitých pravidiel a znamení. Viera v reinkarnáciu zabezpečuje trvalú kontinuitu charizmy, pretože vždy bude prítomné presvedčenie, že pôvodná charizmatická autorita je reinkarnovaná a tak aktuálne prítomná. Kde nejestvuje viera v reinkarnáciu, najprv sa označí nástupca, ktorý sa akoby stáva zástupcom pôvodnej autority. Tým je zabezpečená kontinuita. Neskôr prichádza na rad voľba, no aj pri nej je autorita odvodená z pôvodnej charizmatickej autority, a zostáva aj stála naviazanosť na ňu. Čím väčší bude časový odstup od pôvodného nositeľa charizmy, tým väčšia bude váha tradície s dôrazom na jej nedotknuteľnosť. Tradícia sa tak stane zárukou správnosti. V tradícii sa však vyvíja aj spôsob nástupníctva, a to od aklamácie smerom k voľbe, pričom samotnú voľbu vykonáva úzky volebný zbor.

Inštitucionalizovanie a jeho nástrahy

Aj keď charizmatická autorita nie je autoritou všedného dňa, prívrženci a nasledovníci ju chcú prežívať trvalo. Znamená to postupné inštitucionalizovanie, čím sa sila charizmatickej autority a samotnej charizmy zoslabuje. Tým sa zároveň dostáva do polohy všedného dňa (a tým sa opäť zoslabuje) a dostáva sa pod vplyv moci, ktorá riadi jeho život. Charizma je nahradená inštitucionálnym charakterom spoločenstva s mocenskými štruktúrami. Z charizmy sa stáva doktrína a časom splýva s tradíciou (ktorú pôvodne odsunula). Úcta ku charizme je potom neraz nahradzovaná racionálne zdôvodňovaným lipnutím na rituáloch. Navyše tí, ktorí sa dostali na vyššie stupne moci v tejto inštitucionalizovanej podobe charizmy, svoje záujmy legitimizujú a odvodzujú z charizmatickej autority alebo z autority charizmy, resp. na jej základe vybudovanej štruktúry či tradície (ktorá nastúpila miesto charizmy). Tak ako účasť v každej štruktúre moci obsadením funkcií, tak aj v prípade inštitucionalizovanej charizmy neraz slúži ako náhrada za skutočnú vnútornú zmenu, alebo, povedané s Jungom, ako lacná a pohodlná kompenzácia za osobné nedokonalosti. V tomto prípade však slúži aj ako náhrada za návrat k pôvodnej sile charizmy. Sila inštitúcie sa tak stáva náhradou za silu charizmy a osobnostnej kvality či dokonca náhradou za silu presvedčenia. Takto potom charizma slúži neraz ako prostriedok ospravedlňovania svojich záujmov. No tým sa už naplno odcudzuje sebe samej a stáva sa komponentom všedného dňa.

Charizma, ktorá sa chce rozšíriť časovo aj priestorovo a udržať sa, vyžaduje disciplínu. Pokušením disciplíny je však uniformita. Disciplína nemá za cieľ zvnútornenie (aj keď ho niekedy zdôrazňuje, ale aj to iba preto, aby posilnila svoju moc a uľahčila vykonanie rozkazov), ale rutinu (aj keď o nej nehovorí, pretože tým by odhalila svoje mocenské pozadie). Vstupom do zinštitucionalizovanej charizmy jednotlivci vstupujú aj do disciplíny a preto sa neraz zdôrazňuje ich povinnosť, svedomie a pod. Uniformita ako pokušenie disciplíny a ako výsledok jej prílišného zdôrazňovania vedie k strate individuality a osobnosti.

Inštitúcia, na ktorú je charizma prenesená, je trvalým útvarom. Kvalifikovanými nositeľmi charizmy sa stávajú designovaní členovia inštitúcie. Vstup do tohoto útvaru je vstupom do nového sociálneho prostredia a do nového spôsobu života. Výchova ku „kvalifikácii“ sa začína vo výchovnom prostredí spoločenstva. K výchove patrí aj neustála sebareflexia nad postupom vhĺbenia sa do charizmy. Táto sebareflexia musí pokračovať stále, aj po zanechaní počiatočného výchovného prostredia. Ak takáto sebareflexia nejestvuje alebo je potlačená tradicionalizmom, racionalizáciou alebo pohodlnosťou funkcie, potom nastáva ešte väčší odklon od charizmy.

Jednou z najväčších pokušení či nástrah inštitúcie je jej preinštitucionalizovanie. Ak sa uvedené nástrahy stávajú realitou (u mnohých bolestivou), je to znamenie, že inštitúcia – v osobách jej nositeľov funkcionárskej autority – prekročila zdravý a nevyhnutný prah.

Šanca a nádej

Prechod od charizmatickej autority k jej inštitucionalizovanému pokračovaniu je nevyhnutný, ak má mať spomínanú trvácnosť a kontinuitu. No ak chce byť takáto inštitúcia živá, musí znovu a znovu objavovať tú charizmu, z ktorej ona sama vznikla, musí sa k nej stále vracať ako k svojmu počiatku, jadru, zmyslu, inšpirácii a motivácii, stvárňovaniu a reálnemu poslaniu. To však znamená hlbokú sebareflexiu, prestať povyšovať názor na jedinú platnú pravdu, znamená to aj potláčanie pohodlnosti a byrokratizmu štruktúry, potláčanie jej inštitucionalizmu a funkcionalizmu, nedobového tradicionalizmu a nadmerného racionalizmu. Spoločne ako celok a zároveň každý zvlášť ako jednotlivec.