Sv. Terézia z Avily a rasová čistota

Na okraj jej diela Kniha o zakladaní

Keď roku 1556 potvrdil kráľ Filip II. uznesenie arcibiskupského konzistória z Toleda o čistote krvi (Limpieza de Sangre) z roku 1547, predišiel tým takmer o štyri storočia norimberské zákony Adolfa Hitlera a z nich odvodený zákon Slovenskej Republiky z roku 1942. Filip II. vo svojom dekréte podotýka, že práve potomkovia Židov sú pri koreni každej herézie, s ktorou musí zápoliť kresťanská viera.

Čistota krvi, sa stala podmienkou získania akejkoľvek hodnosti (a teda aj prebendy) v Cirkvi. Pôvodne bolo podmienkou, aby daná osoba nemala židovského predka najmenej po dobu štyroch pokolení. Neskôr už bola požiadavka rasovej čistoty predkov časovo neobmedzená.

Sv. Terézia z Avily sa vymykala tejto podmienke. Jej starý otec, Juan Sanchez, obchodník z Toleda, priženený do šľachtickej rodiny de Cepeda, bol converso, teda pokrstený Žid. Keď obdržal v roku 1485 trest od toledskej inkvizície za údajné judaizujúce praktiky, odsťahoval sa do Avily. Napriek tomu, že jeho pôvod tam nebol neznámy, pokračoval vo veľmi úspešnom obchodovaní s hodvábom a látkami a umožnil všetkým svojim deťom manželské zväzky s miestnymi šľachtickými rodinami. Jeho syn a otec svätice, Don Alfonso Sánchez de Cepeda, mal všeobecnú povesť čestného a bohatého muža. Nezaoberal sa textilným obchodom, ale správou dôchodkov a daní.

Terézia od Ježiša sa pri svojej snahe obnoviť pôvodnú rehoľu karmelitánov dostala v druhej polovici päťdesiatych rokov šestnásteho storočia do paľby najrozličnejšej kritiky. Z jej vlastného životopisu vieme, že sa jej vyhrážali inkvizíciou. Bolo to pravdaže úplne zbytočné, lebo - ako píše - keby u seba zistila akýkoľvek náznak herézie, sama by sa išla ohlásiť na príslušné pracovisko. Rada pre najvyššie a všeobecné vyšetrovanie (tak znel oficiálny titul tejto kráľovskej inštitúcie) mala totiž svoje verejné zastúpenie v každom význačnejšom meste. Okrem toho pre ňu pracovalo do dvadsať tisíc tajných spolupracovníkov a donášačov.

Je preto celkom pochopiteľné, že Terézia bola - okrem svojej nespornej vernosti Cirkvi - aj veľmi opatrná. Sama popisuje, ako neprijala jednu uchádzačku o prijatie do rehole, lebo si so sebou chcela priniesť Písmo. Tento, pre nás na prvý pohľad nepochopiteľný dôvod, má svoje opodstatnenie. Už Ferdinand a Izabela zakázali čítanie Písma v španielčine a tento zákaz sa postupne aj naplňoval, až roku 1551 nadobudol všeobecnú a definitívnu účinnosť. Index zakázaných kníh z roku 1551 bol na základe nového zákona o cenzúre z roku 1558 rozšírený do podoby, ktorú mu dal Generálny inkvizítor Valdés roku 1559. Boli zakázané mnohé populárne náboženské knihy.  Terézia uvádza vo svojej autobiografii, ako jej toto duchovné čítanie chýbalo.  No, práve v tom čase jej Boh poskytol dar videní a extáz s poznaním, ktoré predčilo všetko, čo by si bola mohla prečítať.

Pozícia sv. Terézie vo vlastnej reholi sa úspešným založením kláštora bosých karmelitánok v Avile zrejme upevnila. Jej extáze, pri ktorých sa často vznášala nad zemou, nemohli uniknúť pozornosti a povesť o nich sa nutne musela rozšíriť, postupne aj mimo jej vlastnú rehoľu. Získavala si dodatočnú úctu aj tým, že vystupovala skromne a jednala vecne. Prekonala napríklad dobovú tendenciu kláštorov prijímať podpory len od urodzených rodín a obracala sa aj na priateľských obchodníkov, hoci sa to nepozdávalo niektorým cirkevným hodnostárom. Pán Ježiš ju v tomto smere výslovne povzbudil, ako uvádza vo svojej Knihe o zakladaní (str. 120 českého vydania, Kostelní Vydří, 1991).

No aj táto jej kniha dôsledne mlčí o príčinách zaujatosti, ba nepriateľstva voči jej osobe, ktorá sa prejavovala najmä pri niektorých zakladaniach kláštorov.  Netreba priveľa fantázie, aby si človek uvedomil, že limpieza de sangre mohla byť jedným z dôvodov, najmä v arcibiskupskej mestskej rade v Tolede, kde - po zatknutí španielskeho prímasa Bartolomé de Carranza Inkvizíciou roku 1559 - bola pôda pripravená pre tých, čo videli škodcov a heretikov na všetkých stranách.

Terézia prichádza zakladať kláštor bosých karmelitánok v Tolede na jar roku 1569, na popud jej známeho jezuitu Hernandeza, ktorý získal pre tento účel prísľub prostriedkov z pozostalosti obchodníka Ramireza. Mala príslušné poverenie od svojich rehoľných predstavených, no potrebovala schválenie cirkevnej vrchnosti v Tolede, v danom prípade od dočasného správcu arcidiecéze Gomeza de Tello, ktorý vydanie stále odkladal. . .  V tomto bode sa všetko zabrzdilo (čo sa pri zakladaniach stávalo Terézii takmer pravidelne). Rozvíja sa dramatický príbeh: Ramizerov brat a jeho zať robia ťažkosti s prevedením domu, ktorý mal byť poskytnutý novému kláštoru. Nedarí sa nájsť iný vhodný dom na prenajatie. Terézii dochádzajú prostriedky. (Trocha sa jej azda už aj prieči dlhý pobyt u panej de la Cerda, kde má, aj so svojimi spolusestrami, zabezpečený byt aj stravu a všetko, čo treba k dlhšiemu pobytu.) Prechádza do ofenzívy: Navštívi Gomeza a natoľko ho presvedčí svojou argumentáciou, že jej povolenie (zatiaľ len ústne) udelí. Vtedy zasahuje nečakane aj Prozreteľnosť: známy františkán jej posiela na pomoc mladého študenta Andrada, čo vyvolá v prvej chvíli u rehoľníčok skôr smiech ako nádej na riešenie problémov. Andrado však rýchlo nájde dom a zabezpečí remeselníkov na jeho opravu. Zúčastní sa tajného (!) nočného sťahovania. Ráno sa na provizórny oltár prenesie Sviatosť - a kláštor možno, podľa cirkevných predpisov, považovať za založený.  Radní mesta Toleda zúria. Posielajú jej zákaz (ona sama to nazýva - zrejme nesprávne - exkomunikáciou) činnosti kláštora. No kláštor je už založený, a napokon aj radní musia prijať fait accompli.

Honba na pokrstených Židov a ich potomkov v Tolede mala v dobe zakladania toledského kláštora sv. Teréziou z Avily už viac ako storočnú tradíciu - prvé veľké prenasledovanie pokrstených Židov sa tam odohralo už roku 1449. Nečistý rodokmeň bol v očiach .čistých" Kastílčanov nevymazateľným biľagom a dôvodom pre všakovaké strpčovanie života takýchto ľudí. Aj samotný dekrét o Limpieza di Sangre bol predovšetkým nástrojom na to, aby z kapituly španielskeho prímasa boli odstránení tí, čo tento potupný pôvod v rodokmeni nosili.

Je teda nepredstaviteľné, že by Teréziu táto nenávisť mohla minúť v meste, kde už jej starý otec za to trpel. Fanatici sa nedali .zmýliť" skutočnosťou, že Teréziine videnia a extáze už boli v cirkevných kruhoch známe. Naopak, táto okolnosť mohla zloprajníkom skôr poslúžiť: falošné mystičky sa v tej dobe vyskytovali v Španielsku i mimo neho dosť často a Terézia bola už v Avile pre svoje zdôrazňovanie vnútornej modlitby podozrievaná v súvislosti s iluminátmi alumbrados, obviňovanými nielen z podvodu, ale aj z herézie (čo bol napríklad aj dôvod známej vyšetrovacej väzby sv. Ignáca z Loyoly).  V Španielsku 16. storočia neprekvapuje, že o týchto okolnostiach nieto zmienky v autobiografických spisoch svätice - bolo by to len na úkor jej zakladateľskej misie. Nenávisť ju aj tak sprevádzala i mimo Toledo - napríklad pri poslednom zakladaní v Burgose, ako je jasné z jej vlastného popisu i z historických vysvetliviek v českom preklade jej .Knihy o zakladaní". No nikde nie je ani slovo o príčinách tejto nenávisti. Čitateľ sa nutne pýta, aký dôvod mali tí, čo nútili miestnych biskupov, aby neplnili sľuby, dané predtým iným cirkevným hodnostárom vo veci pomoci pri zakladaní reformovaných karmelitánskych kláštorov. Alebo: čo viedlo neznámu ženu v zbožnom Španielsku, aby zrazila rehoľníčku s povesťou svätice do blata a iných ľudí, aby do nej pred kostolom kopali a zrážali ju k zemi? (Viď str.  302 uvedeného diela.)

Natíska sa vysvetlenie, že zámienkou k tomuto všetkému mohol byť .nečistý" pôvod svätice. Ak by sa takáto domnienka potvrdila, potom by táto vynikajúca svätica mohla byť nielen - ako doteraz - učiteľkou Cirkvi, vynikajúcou spisovateľkou a patrónkou Španielska, ale aj patrónkou vykorenenia antisemitizmu, ktorý je často latentne prítomný v mysliach kresťanov aj na prelome druhého tisícročia po smrti jeho Zakladateľa - syna Židovky Márie z Nazareta, ktorú uctievame ako Matku Božiu.

Pramene:

Okrem autobiografických diel svätice, vydaných v českom preklade karmelitánmi, najmä:

J. H. Elliot: Imperial Spain 1469 - 1716, Edward Arnold 1963 - Penguin

Books Ltd 1990, J. Špirko: Cirkevné dejiny, Neografia 1943