Ako unavení strážcovia nemáme budúcnosť

Reč, ktorú predniesol presbyter Ján Krstiteľ Balász na františkánskej rohožkovej kapitule v Trnave 9. 5. 1996

Drahí spolubratia,

stretávame sa tu z rôznych kútov našej krajiny, z viacerých komunít, s rôznymi poslaniami i darmi, aby sme aj takýmto spôsobom vyjadrili spolupatričnosť na ceste. A skôr než sa pustíme ďalej do akýchkoľvek úvah či diskusií, musíme povedať, že sa tu stretávame rôzni, no všetci pozvaní na túto cestu. Zdôrazňujem: všetci pozvaní a povolaní. Sú to kľúčové slová, na ktoré nesmieme zabudnúť, no na ktoré sa zabúda veľmi rýchlo vo chvíli, keď ten druhý je iný.

Niekedy aj navonok vyjadríme tú skrytú hrdosť, že sme povolaní, že sme odpovedali na volanie, skrytú pýchu - ktorá miesto pokory - podvedome formuje niektoré naše postoje a vzťahy a často vedie k postojom nadradenosti.  No v skutočnosti, ako hovorí Giovanni Albanese, „jedinou tvojou zásluhou by mohlo byť azda to, že si odpovedal. Ale odpovedať nie je zásluhou. Je to iba prejav dobrej vychovanosti."

Tým, že sme pozvaní a povolaní, stávame sa aj spoluzodpovední. V tom vonkajšom vyjadrení tejto spoluzodpovednosti je každý ohraničený svojím postavením, svojimi darmi či svojou kompetenciou. A tu sa môže stať, že ono postavenie, dary či kompetencia sa dostanú na šikmú plochu, na inú rovinu než na akú boli povolané. A tak náš zjav, naša existencia vo vnútri i smerom navonok je povolaná k zmene, k tej zmene, ktorú Biblia nazýva metanoia - obrátenie, iným slovom návrat domov, t.j. návrat k pôvodnému určeniu.

A tu si všimnime skutočnosť, ktorá je akoby skrytá a pre svoju nepríjemnosť často vedome i nevedome obchádzaná. Keď sa Izrael nachádzal v ťažkej mravnej i náboženskej situácii, Boh ústami proroka Ozeáša vypočítava všetky poklesky. No po tomto výpočte Ozeáš vyzýva: .Počujte že toto, kňazi, dom Izraela pozoruj..." (Oz 5,1) A čo majú kňazi - a my to môžeme vztiahnuť dnes na všetkých zasvätených - počuť? .Vám patrí tento súd." (Oz 5,1) Aký súd má prorok na mysli? Boh nechá svoj ľud, ktorý bol povolaný, vyvolený spustnúť. Prorok Micheáš vymenúva prehrešky vyvolených vodcov či predstavených a potom odhaľuje ich vnútorný postoj, ktorý je často aj naším vnútorným, podvedomím postojom: „Pritom sa o Pána opierajú a vravia: Či nie je Pán medzi nami? Nepríde na nás nešťastie." (Mich 3,12) A ako pristupuje k tomuto falošnému alibistickému postoju Boh? „Preto pre vás" - teda kvôli vodcom a predstaveným a ich hriechy a falošné postoje - „zorú Sion ako pole. A Jeruzalem bude zboreniskom." (Mich 3,12) A teraz si miesto Jeruzalem doplňme každý svoje meno. „A Ján bude zboreniskom..." A doložme si sem: pre teba a tvoja komunita.  „Preto pre teba... tvoja komunita bude zboreniskom..." A doložme si sem: pre teba a tvoja provincia. „Preto pre teba. . . tvoja provincia bude zboreniskom. . ." Boh teda opustí svoj národ, kým sa ten nedá na pokánie.  „Idem, na miesto svoje sa navrátim, kým sa na pokánie nedajú." (Oz 6,1) Ak pri týchto skutočnostiach prejdeme s tradičnou skrytou ľahostajnosťou, naše vlastné zabezpečovanie sa môže budiť pred nami samými - a to je paradox, že len pred nami, no nikdy nie pred inými - zdanie Božieho požehnania.  Strata ochoty i schopnosti rozlíšiť vlastné zabezpečenie a istoty od Božieho požehnania privádza stále hlbšie a hlbšie k potláčaným vnútorným rozporom a napätiam tak v jednotlivcoch, ako aj v komunite ako celku.  A tak obnovujeme pobožnosti, kláštory, kostoly - no nie naše srdcia. Pracujeme na obnove duchovného života ľudí, no najprv sa musíme obnoviť my, ktorí žijeme zasväteným spôsobom života, a zrevidovať svoje vnútorné i vonkajšie postoje. Nemôžeme pomáhať iným pri zanechávaní ich hriechov, kým my sami sme hriešni.

Keď Izrael postavil chrám, obnovil kňazstvo i náboženstvo, Boh posiela proroka Zachariáša, aby vyzval k pokániu práve kňazov. Práve na tých „zasvätených" najtvrdšie dopadá jeho hlas.

V Jeruzaleme pôsobiaci prorok Joel vidiac hriešny stav ľudu volá izraelský národ k pokániu a bez okolkov mu ukazuje tresty, ktoré naň doľahnú pre jeho hriešnosť. A všimnime si dobre, koho berie na zodpovednosť a na koho sa obracia so zvláštnou vehementnosťou: „Opášte sa a nariekajte, kňazi, kvíľte, služobníci oltára, poďte, bedlite vo vrecovinách, sluhovia môjho Boha.  Zasväťte pôst... a volajte k Pánovi." (Joel 1,13) ... „nech plačú kňazi, sluhovia Pána, a nech hovoria: Ušetri, Pane, svoj ľud a nevydávaj svoje dedičstvo na hanbu. . ." (Joel 2,17) A prorok pokračuje tónom, ktorý dáva jasne najavo, ak sa služobníci, teda „zasvätení" neobrátia, ak nebudú činiť pokánie a nezmenia nielen svoje vnútorné, ale aj vonkajšie postoje a spôsoby, potom príde trest a Boh ich opustí. Až keď vypočujú volanie k pokániu, k uznaniu svojich hriešnych postojov a spôsobov, až potom príde požehnanie. No my toto volanie Božieho slova posúvame výlučne do roviny historickej alebo do potrieb tých druhých. Alebo uznáme túto nutnosť, ale v skutočnosti len preto, lebo sa to tak patrí. Aby sme vyzerali ako praví kresťania a rehoľníci, aby sme ukázali, akí sme čnostní a ako vieme o potrebe obrátenia. No vo vnútri sa nič nedeje. A navonok okrem pokryteckých prázdnych rečí tiež nič.

No toto všetko je súd. „Keďže sme zašpinení hriechom, vstúpiť do tohto súdu znamená nastaviť odhalenú hruď a nechať, aby nás prebodol meč. . .  Činiť pokánie znamená cítiť, že ma bodla do srdca bolesť pri myšlienke, čo sme urobili s naším Bohom." (R. Cantalamessa) A ja dodávam, že aj s našimi bratmi.

Dnes tu už nie sú niektorí bratia, ktorí tu ešte pred rokom boli. Zodpovednosť za ich odchod oni sami nenesú v takej miere, v akej sa na nich zhadzuje.  Koho bodla do srdca bolesť pri myšlienke, čo sme urobili s našimi bratmi?  A to aj s tými, ktorí tu dnes ešte sú, no nik nevie, či o rok tu ešte budú. A neklaďme hranicu večných sľubov či vysviacky ako istotu zotrvania.  „Byť bratom znamená byť veľmi pozorný voči nespravodlivosti, ktorú spôsobujú ľudia a okolitý svet." (H. Schalück, OFM, generálny minister) Byť pozorný voči nespravodlivosti vychádzajúcej zo sveta - to je práca na poli obrany ľudských práv a dôstojnosti človeka, k čomu máme dnes zvláštnu príležitosť v tejto historickej situácii. .Tak ako naši predkovia každý rok potrebovali sláviť Paschu, aj my potrebujeme paschu (prechod) z mentality chápajúcej našu službu len ako službu spoločenstvu viditeľnej cirkvi do mentality chápajúcej františkánsku službu ako spoluprácu v širšej ľudskej rodine a pre ňu. Potrebujeme paschu (prechod) z našich výsostne lokálnych záujmov k záväzkom voči celému spoločenstvu." (H. Schalück, príhovor v New Yorku na pôde OSN 27. 10. 1993)

Dnes prežívame obdobie, v ktorom vládna moc koná štátny teror, očierňuje kňazov, útočí na predsedu KBS, vyhlasuje sa za ochrankyňu cirkvi, aby ju skrytým spôsobom mohla rozbiť, rozdeliť či niektorých jej predstaviteľov získať pre seba, obdobie, v ktorom vládna garnitúra nevyberaným spôsobom stále útočí na hlavu štátu, keď došlo už aj k prvej politickej vražde od novembra 89, ktorej dôvod i „autori" sú zrejmí, obdobie, v ktorom rôznymi spôsobmi silnie hon na nepohodlných, a v ktorom bol vydaný sedem stranový dokument podpísaný Ivanom Lexom a obsahujúci o. i. aj opätovné očierňovania cirkevných predstaviteľov a náčrty smerovania v snahe pri rozbití jednoty cirkvi a získavaní niektorých jej predstaviteľov na svoju stranu. V tejto historickej situácii musíme jasne a nekompromisne povedať:

Páni, toto sa nerobí, a kým vy robíte takto, my nebudeme mlčať! Musíme v tejto situácii zostúpiť na zem z abstraktných a metafyzických rovín a jasne povedať, že niekto verejne svoju lož nazýva pravdou a že niekto tu pácha násilie, a že v dôsledku tohto násilia mnohí trpia. Včera mi jeden novinár povedal, keď sme sa rozprávali o tejto situácii, že v Latinskej Amerike sú kardináli prví, ktorí dostávajú guľku do hlavy. Je to tvrdé a pravdivé a o niečom to svedčí. Ján Pavol II. hovorí veľmi jasne: „Cirkev musí pomenovať nespravodlivosť menom... Musí nazvať menom každú sociálnu nespravodlivosť, každú diskrimináciu, každé násilie proti ľuďom, proti svojmu telu, proti svojmu svedomiu alebo svojmu presvedčeniu." A potom je tu druhá rovina spomínanej pozornosti voči nespravodlivosti - a to uprostred nás. Voči nespravodlivosti v rôznej podobe či postojoch voči bratom laikom, ktorí sú často braní ako „pracovná sila", voči nespravodlivosti, ktorá je niekedy hriešnym sebaobranným postojom na zachovanie svojho obrazu o sebe či svojej pozície na úkor toho druhého, voči nespravodlivosti, ktorá ubíja dary a bráni v ich rozvinutí v bratoch pod falošnou zámienkou nebezpečenstva slávy či pádu, čo je len prejavom frustrácie a komplexov takéhoto „ochranára". Na stráženie stáda totiž stačí aj pes. Ale na to, aby ono stádo prišlo na zelené pasienky, je potrebný pastier, a to dobrý pastier, ktorý kráča vpredu a ukazuje smer. Spomínané postoje nespravodlivosti a mnohé ďalšie vedú v jednotlivcoch k strate nádeje i zmyslu.  .Nádej svoju silu nečerpá z presvedčenia, že preukážeme vynikajúce výsledky, ale z istoty nezávislej od výpočtov úspechov, z istoty, že niečo má zmysel." (Václav Havel)

Spomínané oblasti spolu s ďalšími sú oblasťami, v ktorých sa má a musí uskutočniť naše obrátenie. Každého zvlášť a všetkých ako celku.  Nedávno mi jedna veľmi známa žurnalistka povedala: „Ja veľmi nechodím do kostola odvtedy, ako som zažila, že kňaz na kázni vyzýval k zanechaniu hmotných majetkov, vyčítal ich, a on sám po sv. omši nasadol do svojho drahého západného auta." V tejto žurnalistke zostala hlboká rana a sklamanie.  A ten kňaz nevie, čo spôsobil týmto rozporným zjavom. A koľkí už podobne nechodia do našich kostolov len preto, že po našich krásnych rečiach vidia rozpor medzi vonkajšími prejavmi štýlu nášho života a tým, aký by mal byť?

Všetci, ktorí tu dnes sme, sme vyzvaní k obráteniu. A musíme jasne poznať a vedieť z čoho a z akých konkrétnych postojov chceme a máme konať pokánie.

„Bonaventúra a Scotus a celá naša františkánska tradícia nám dáva dôležitú lekciu aj dnes najmä v tom, že svedkovia sú dôležitejší než učitelia, básnici a proroci sú dôležitejší než advokáti minulosti, vizionári dôležitejší než administrátori status quo, že žiť ako chudobní s chudobnými je dôležitejšie ako akákoľvek teológia, že svedectvo života je dôležitejšie ako teória." (H.  Schalück, OFM, príhovor na pôde OSN v New Yorku 27. 10. 1993) Sme vyzvaní k obráteniu. Nie k onomu formálnemu, ale k živému vnútornému, pôsobiacemu potom aj navonok. Až vonkajší prejav je totiž dôkazom pravdivosti toho obrátenia, ktoré sa deje vo vnútri. Až tak sa staneme prorockým znamením. „Tak ako Františkovo poslanie, aj naše volá k chudobným a slabým. V podstate ide o toto: Sme odhodlaní strážcovia prísne stráženého „status quo", alebo ešte v nás žije Františkov prorocký duch?  Ako unavení strážcovia nemáme budúcnosť. Ako proroci, hoc ako malí, ju máme." (H. Schalück, OFM)