Tischnerova etika solidarity

Jedným z kňazov angažujúcich sa za slobodnú krajinu slobodných ľudí počas komunistického diktátu v Poľsku bol aj Józef Tischner. Tento muž obdarený vysokou intelektuálnou silou, patril v 80. rokoch medzi významných ochrancov a podporovateľov Solidarity. Jeho myšlienky sprevádzali a posilňovali predovšetkým intelektuálov, no dodávali silu všetkým Poliakom v boji proti komunizmu. Roku 1980 z jeho článkov pre Tygodnik Powszechny vzišla útla knižka, ktorú na jeseň 1981 dostali do rúk delegáti zjazdu Solidarity. Text, o ktorom autor - rímskokatolícky kňaz a intelektuálny vodca - píše, že .vyrastal z polských skúseností a snažil sa usporiadať výlučne tieto skúsenosti", prenikol aj za hranice Polska a bol preložený už do viacerých jazykov. To dokazuje, že tento text je čitateľný aj v iných prostrediach a spoločenských, kultúrnych a politických konšteláciach. Nadčasovosť a nielen historickú, ale aj filozofickú hodnotu tejto knihy s názvom Etika solidarity potvrdzuje aj jej oficiálne vydanie v Polsku r. 1992. Slovenský preklad tejto knihy v týchto dňoch pripravuje k vydaniu vydavatelstvo Kalligram.

Etika solidarity - etika svedomí

Kňaz Józef Tischner svoju etiku solidarity stavia na etike prebudených a solidárnych svedomí. Táto etika vychádza z biblickej výzvy: .Neste si vzájomne svoje bremená a tak naplníte Boží zákon." Etika svedomia je východiskovým bodom pre pochopenie filozofie či konceptu skutočnej solidarity: .Etika solidarity chce byť etikou svedomia. Predpokladá, že človek je tvor, ktorý je obdarený svedomím. . . k čomu vyzýva svedomie dnes? Hlavne k tomu, aby človek chcel mať svedomie." Nie každé spolubytie je aj solidaritou, pretože .skutočná solidarita je solidaritou svedomí". Takáto skutočná solidarita je potom aj jedným z rozlišujúcich kritérií dobrej a zlej politiky: .Dobrá politika je sama presýtená duchom solidarity." Tento duch solidarity sa vznáša od srdca k srdcu zvlášť vtedy, keď niekto spôsobuje bolesť nevinnému človekovi: .Človek má dosť utrpenia, ktoré mu spôsobuje samotná jeho existencia: Choroby, slabosti, smrť. Druhý človek nesmie pripájať k tomuto bremenu dostatočné bôle. Má sa radšej snažiť o to, aby uľahčil blížnemu niesť jeho kríž. Je našou tragédiou, že sa často deje inak. Taká bolesť - zbytočná, spôsobená rukou blížneho - je zvlášť poburujúca a samovolne vyvoláva protesty ludí dobrej vôle." V dialógu solidarity, ako v dialógu prebudených svedomí, ide predovšetkým o pravdu o nepotrebnom utrpení. V tomto kontexte podávať svedectvo znamená hlavne .nazývať veci ich vlastným menom". Otázka nádeje v takýchto životných i spoločenských súvislostiach a okolnostiach je často otázkou prežitia. Preto túto nádej .musia ludia solidárneho dialógu strážiť ako oko v hlave."

Morálne vykorisťovanie

Znakom novodobého morálneho vykorisťovania, ktoré spočíva v základoch .vedomia bôlu a utrpenia pracujúcich ludí", je zbytočné utrpenie spôsobené iným človekom a pocit nezmyselnosti práce. Takéto novodobé morálne vykorisťovanie práce sa spája .so situáciou nepravdy, v ktorej sa nachádza pracujúci". Nezabúdajme pritom, že každý, .kto súhlasí s morálnym útlakom, uťahuje slučku svojmu človečenstvu". Na druhej strane však .vzbura proti morálnemu vykorisťovaniu je základnou povinnosťou svedomia". Samozrejme spôsob vzbury nesmie byť v rozpore so svedomím. Takáto vzbura ako povinnosť svedomia potom už nie obvyklou vzburou, ale j mohutným a presvedčivým hlasom.

Vzbura

Tam, kde sa človekovi upiera sloboda, .tam, kde niet slobody, tam človek nie je sebou, ani vtedy, keď robí to, čo sa od neho požaduje". Nesloboda a morálne vykorisťovanie privádza človeka k vzbúrenému vedomiu, ktoré je .vedomím" poníženej ludskej dôstojnosti. Človek ponížil človeka. Bolesť poníženého poukazuje na to, že nikto je vinný. Utrpenie jedných je teda vinou druhých. Takto zrodená vzbura má etickú pečať: Hladní sa cítia nevinnými, vina spočíva na strane sýtych. Tak dochádza k volaniu po spoločenskej spravodlivosti. Toto volanie sa stáva hnacou silou dejín." Tu sa však treba vyhnúť ilúzii revolúcie, ktorá spočíva v tom, .že k správnym začiatkom sa pridá falošný princíp - princíp odvety". Bolesť a začiatok protestu sa rodí vzrastaním biedy, z pocitu, že .mnoho sa namáhame a nič z toho". Opäť je tu pocit straty zmyslu práce. No .ak sa práca stala prácou bez zmyslu, potom sa štrajk ukazuje ako jediná zmysluplná činnosť". Účasťou na takomto štrajku, ktorý je morálným aktom, .človek vstáva zo svojho úpadku, získava ľudský horizont a ľudskú dôstojnosť". Každý diktátor skôr či neskôr musí odísť, a to .nielen preto, že bol príliš krvavý, ale skôr preto, že sa ukázal byť príliš hlúpy". Údel tých, ktorí zostávajú vo svojej hlúposti a v pravý čas nezmúdrejú, je neradostný. No zároveň platí, že .ak sa ktorýsi rychtár ukáže byť zlodejom, vtedy boj za nového richtára nie je prevrat. Kto tu nevidí rozdiel, mal by sa porozprávať so svojím psychiatrom".

Umenie

Etika je aj rozlišujúcim kritériom pravého a falošného umenia. Prvok etiky do hĺbky presycuje umeleckú tvorbu a samotné diela. Prvou podmienkou etiky je .sloboda a slobodná tvorba". Druhou je .tvorba podľa akýchsi hodnôt". Týmito hodnotami, ako upozorňuje Tischner, sú .krása, pravda a dobro". V tomto zmysle .je umelecké dielo plodom tvorivej voľby hodnôt", pretože etika .nemôže súhlasiť s tvorbou z prinútenia, bez slobody voľby a bez inšpirácie, teda s neautentickou tvorbou". Autentická tvorba je teda tvorba slobodná a etická. V opačnom prípade ono morálne vykorisťovanie privádza tvorcu k tomu, že napokon to, čo tvorí sa stáva prázdnym, až sa nakoniec .umelecké dielo vydáva za to, čím nie je". Je to však pretvárka, ktorá .predchádza úpadok človeka".

Presviedčanie

Tischner tvrdí, že najčastejšie stretávame dva spôsoby presviedčania: presviedčanie pomocou strachu a presviedčanie pomocou nádeje na šťastie. Kto presviedča tým prvým spôsobom, teda strachom, .ten predpokladá, že sa ľudia boja a že sa chcú hroziacemu nebezpečenstvu vyhnúť". Tým, čo presviedčajú strachom, .väčšinou im predstavivosť podsunie ich vlastný strach. Presviedčajúc strachom, človek použije väčšinou ten strach, ktorému sám podlieha." Pri druhej forme presviedčania sa slubuje vždy to, .na čo kto má alebo kedysi mal chuť". Samozrejme podmienka a prísľub sú vo vzájomnom pomere: Čím ťažšia je podmienka, tým veľkolepejší musí byť prísľub." Práve štýl presviedčania prezrádza, aký obraz človeka nosí ten, kto presviedča, a čo si myslí o tých, ku ktorým sa svojím presviedčaním obracia.

Verejný a súkromný život

Vzťah medzi verejným vystupovaním a súkromným životom nemôže byť vzťahom dvoch od seba nezávislých rovín: .ten, kto bojuje za spravodlivosť navonok, musí uskutočňovať spravodlivosť aj vo vlastnej rodine. Kto bojuje za slobodu, nemôže byť tyranom vo vlastnej rodine. Kto sa postaví na obranu ľudského práva na pravdu, nemôže klamať najbližších. Reformujúc okolitý svet, nemôžeme zanedbávať seba." Ide totiž o .svedectvo o hodnotách, v mene ktorých sa koná."