Za profesorem Jüngelem

V září 2021 zemřel renomovaný německý teolog Eberhard Jüngel, který mě naučil milovat německou teologii a pít víno. V této příležitosti zveřejňuju text napsaný v prosinci roku 2004, který vznikl v Tübingenu u oslav jeho sedmdesátých narozenin. Text nebyl nikdy publikovaný a je v slovenštině.

Zvuky dychového orchestra sa v nedeľný podvečer niesli nádvorím bývalého kláštora, teraz domova pre študentov, a zahájili začiatok oslavy 70. narodenín nášho profesora Eberharda Jüngela (*5.12.1934). Hostia, smotánka teologického sveta, prichádzali a pán profesor im podával ruku a srdečne ich vítal. Spolu s Wolfhartom Pannenbergom a Jürgenom Moltmannom predstavuje Jüngel poslednú generáciu ešte vždy žijúcich velikánov evanjelickej nemeckej teológie.¹ Sú to tzv. traja poslední Mohykáni a zdá sa, že je prof. Jüngel je z nich najaktívnejší.

Svoje teologické kroky začal v Berlíne, Zürichu a Basileji, kde študoval; v roku 1963 bol ordinovaný. Z výhodného Nemecka, kde bol vychovaný, prešiel prednášať do Zürichu a neskôr na univerzitu v Tübingene. Aj napriek tomu, že jeho teologická práca datuje z konca minulého a začiatku 21. storočia, Jüngel sa považuje za predstaviteľa Barthovej školy, ktorá pochádza z prvej polovici 20. storočia. Druhé meno, ktoré poznačilo jeho teologický vývoj a slobodne môžeme povedať, druhý prúd jeho myslenia, je teológ Rudolf Bultmann, predovšetkým prostredníctvom Bultmannovho žiaka a Jüngelovho mentora Ernsta Fuchsa. Mnohí preto považujú Jüngelovo dielo za pokus vymazať odlišnosť medzi týmito dvomi teologickými systémami (Barthov a Bultmannov) a vzájomne ich zladiť, synchronizovať.

Jüngelova práca zahŕňala a vzájomne premosťovala širokú škálu vedeckých disciplín, vrátane filozofii náboženstiev, náboženskej reči, kristologii, antropológii a prirodzenej teológii. Tá posledná (prirodzená teológia) bola v centre pozornosti zvlášť v 80-tých rokoch; môžeme o nej povedať, že je hľadaním dôkazov Boha v prirodzenom poriadku sveta, ktorý môže byť vysvetlený a pochopený bez konceptu zjavenia. Jüngel takto pochopenú prirodzenú teológiu odmieta. Podľa neho tento prístup zdôrazňuje partikularitu kresťanstva a zjavenia, pretože sa Ježiš stáva len jedným (z viacerých) prípadov dosiahnutia Božej múdrosti. Jüngel trval na tom, že kresťanské zjavenie je zosobnené v Ježišovi a prinieslo ľudstvu nevyvrátiteľné pravdy, ktoré sú príslušné všetkým ľuďom, navždy. Prirodzená teológia sa podľa Jüngela stala ľudským premýšľaním zaoberajúca sa iba implikáciami zjavenia v Ježišovi. Ak chceme prísť na podstatu človeka a pochopiť zmysel ľudstva, tak jediná možná cesta je skúmať a hľadať zmysel Krista. Ľudskosť je stanovená v Kristovi a Kristom. Musíme Ho chápať ako „Božiu ľudskosť“, základný a rozhodujúci spôsob, ktorým Boh transformuje našu realitu. Naša ľudskosť je definovaná Ježišom, ktorý ako Boh vstupuje z vonkajšku do nášho sveta. Ježiš je primárnym prameňom poznania - poznať Ježiša znamená poznať Boha. V nadväznosti na Bartha zdôrazňuje Jüngel Božiu odlišnosť a preto presadzuje, že Boha môžeme poznať iba skrze Ježiša. Boh je celkom „iný“ a môžeme ho poznať len Jeho zjavením v Kristu.

Kríž je ohniskovým bodom v Jüngelovej teológii. Boh na kríži transformuje humanitu (ľudskosť) a určuje naše zmýšľanie o Bohu. V tomto zmysle ľudské myšlienky o Bohu nie sú spontánne, ale sú nepriamo stimulované zjavením v historickej udalosti. Ježišovo utrpenie na kríži je nekonečným Božím utrpením. V rannej cirkvi by toto učenie asi bolo považované za herézu, pretože učili, že Boh nemôže trpieť. Kríž je primárny spôsob ako spoznať Boha takého aký je. Je to trpiaci Boh a iba vzkriesením sa kríž stáva cestou života. Boh je podľa Jüngela „jednotou života a smrti v prospech života“. Jüngel vykonal pozoruhodnú prácu na poli Novej zmluvy, s ktorou začínal svoju teologickú cestu, ale sa zdá, že neberie vážne rozdiel medzi „historickým“ Ježišom a „kerygmatickým“ Ježišom rannej cirkvi. Jüngel nemá rád a nepoužíva tradičné pojmy pre Boha, ako sú: transcendentný, nemeniteľný, všemohúci a tomu podobné. Boha radšej opisuje cez Ježiša, ktorý „je akoby materiálnou definíciou toho, čo je považované Bohom“.

Jüngel je známy aj svojou prácou vo filozofii náboženstiev a jeho dielo podporuje téza, že jedinou normou je Božie seba-zjavenie v Ježišovi. Spolu s Lutherom a Barthom považuje zjavenie za prameň filozofii náboženstiev. Rozum nehrá základnú úlohu v našich uzáveroch o sebe a okolí. Úlohou teológa je študovať filozofiu, ale nie ako prostriedok na predbežné uzávery o svete, ale pretože vysvetľuje a ozrejmuje kresťanskú vieru. Poskytuje argumenty a koncepty pre „pozitívne vyjadrovanie“ Písma a vyznaní.

V kontexte trendov 21. storočia sa zdá, že Jüngelov model zlyháva v úplnom spoľahnutí sa na Ježiša ako prameňa všetkého poznania o Bohu a zdroja pochopenia všetkého dôležitého v živote. Výskum Novej zmluvy v posledných 200 rokov ukázal, že nemáme nadostač informácií o Ježišovi v dejinách, aby sa mohol stať modelom v takom zmysle, ako to vyžaduje Jüngelov postoj.

Mýlili by sme sa, keby sme si mysleli, že prof. Jüngel oslavuje svoje narodeniny len so svojimi priateľmi, pretože na druhý deň ich oslávil aj so študentmi. Posedieť si so študentmi vo vinárni a popíjať pivo pri voľnej diskusii je pre neho samozrejmé. Na plese pri príležitosti začiatku semestra sa dokonca zhostil aj roly čašníka, išiel od stola ku stola a ponúkal nápoje. Pán profesor, na Vaše zdraví: Prost!