Roger Schütz z Taizé: Pokus o portrét

Roger Schütz, zosnulý zakladateľ Komunity z Taizé, bol viac ako pol storočia známy pre svoje úsilie o zmierenie kresťanov. Svojím životným dielom sa zapísal do dejín ekumenizmu ako jeho popredná postava. Do komunity, ktorú založil, prúdia každý týždeň tisíce mladých ľudí, oslovených spiritualitou Taizé.

Jeho túžba po zmierení medzi ľuďmi pramenila z bolesti rozdelenia kresťanov a zo súcitu s tými najchudobnejšími na našej Zemi.

Na nasledujúcich stranách chcem priblížiť život a dielo brata Rogera. Snažím sa poukázať na zdroje jeho osobnej spirituality a zanietenia. Sledujem najdôležitejšie udalosti jeho života z perspektívy významu pre univerzálnu Cirkev. Dôraz pritom kladiem na vzťahy protestantskej a katolíckej vetvy kresťanstva, ktoré sú ostatne jadrom Rogerových snáh.

Nakoniec sa venujem niekoľkým teologickým myšlienkam, ktorými podľa môjho názoru Roger výrazne inšpiroval a stále inšpiruje ekumenický dialóg.

Prameň Taizé

Vy, ktorí sem vstupujete, zmierte sa -
otec so synom, manžel so ženou, veriaci s tým, kto veriť nemôže,
kresťan so svojim odlúčeným bratom.
(Brat Roger z Taizé, pri vstupe do Chrámu zmierenia)

Frčre Roger, vlastným menom Roger Louis Schütz-Marsauche, sa narodil 12. mája 1915 v dedinke Provence, vo frankofónnej časti Švajčiarska ako najmladšie z deviatich detí. Jeho otec, reformovaný farár Karl Ulrich Schütz, pochádzal z mesta Bachs vo švajčiarskom kantóne Zürich a matka, Amélie Henriette Schütz-Marsauche, z francúzskeho Burgundska.

Roger vyrastal v prostredí švajčiarskych Álp, v dedinke, kde v jeho detstve existovala skutočná chudoba - rozmáhal sa alkoholizmus a vysoká nezamestnanosť spojená s frustráciou obyvateľov. Rogerova matka pochádzala zo starobylej protestantskej rodiny, ktorej korene siahali až do dôb reformácie. Často hrávala na klavír, takže si Roger veľmi skoro obľúbil hudbu a skladby Bacha a Chopina. To bola jedna z jeho životných skúseností, ktorá ovplyvnila jeho neskorší život, pretože ako hovoril, v hudbe sa plnosť Božia stáva dostupnejšou¹. Ďalšou skúsenosťou, ktorá sa odrazila v jeho celoživotnom diele, bolo jeho stretnutie so svojou starou mamou z matkinej strany.

Jeho stará mama žila vo severnom Francúzsku a počas prvej svetovej vojny pomáhala vojnovým utečencom, tehotným ženám a starým, ktorým vo svojom dome poskytla útočište. Jej túžbou bolo uzmierenie bojujúcich kresťanov. Aj keď protestantského pôvodu, pravidelne chodila do katolíckeho kostola. To bolo jej vnútorným zmierením. Keď vzala Rogera v jeho piatich rokoch do katolíckeho kostola, bol to pre neho pôsobivý zážitok. Rogerovi sa už v jeho detstve zdalo zvláštne, že sa kresťania v jeho domove chodia v nedeľu modliť na dve rôzne miesta².

V trinástich rokoch začal Roger dochádzať do školy do vzdialenejšieho mesta. Jeho rodičia mu našli ubytovanie u ženy, katolíčky, ktorej krátko predtým zomrel manžel a ktorá tak zostala so svojimi deťmi bez príjmu. Tak mohol dôverne spoznať katolícku tradíciu.

Pred dosiahnutím dospelosti ochorel Roger na tuberkulózu a jeho stav bol často taký vážny, že sa začal pripravovať na smrť. Keďže jediným liekom na tuberkulózu vtej dobe bol horský vzduch, trávil veľa času na prechádzkach v samote, modlitbe a premýšľaní. Odtiaľ pochádza jeho vysoké ocenenie ticha. Ako dvadsaťročný sa odobral na žiadosť svojho otca na teologické štúdiá. Roky 1937 až 1940 strávil v Lausanne a Štrasburgu. Na jedných rekolekciách v kartuziánskom kláštore v LaValsainte ho inšpiroval život modlitby tunajších mníchov. Dozrievalo v ňom rozhodnutie o založení modlitebného bratstva.

Communauté de Taizé

V roku 1940 prichádza Roger na svojom bicykli do dedinky Taizé v Burgundsku vo Francúzsku a výhodne kupuje starší dom od pani de Brie. Podľa jej slov sa tak stalo na posledný deň novény, ktorú obetovala za dobrý predaj domu³.Taizé ležalo iba pár kilometrov od demarkačnej zóny deliacej Francúzsko. Roger tu zostal a prijímal vojnových utečencov až do roku 1942, kedy bol donútený postupujúcou nemeckou armádou odísť. V roku 1944 sa vracia naspäť spolu s dvoma bratmi, ktorí sa k nemu pripájajú. V rokoch po vojne, verní svojmu cieľu zmierenia, navštevovali bratia blízky zajatecký tábor.

Bratia požiadali biskupa z Autuno povolenie používať blízky opustený katolícky kostol. Toto povolenie im podpisuje apoštolský nuncius v Paríži, Angelo Giuseppe Roncalli (neskorší pápež Ján XXIII.). Postupne zisťujú, že svoje poslanie budú najlepšie plniť, ak budú žiť podľa troch evanjeliových rád. Na veľkonočnú nedeľu, 17. apríla 1949, zložili rehoľné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti prví siedmi bratia: Roger Schütz, Max Thurian, Pierre Souvairan, Daniel de Montmollin, Robert Giscard, Axel Lochen a Albert Lacour. Prví bratia boli evanjelického pôvodu.

V zime 1952/53 spisuje Roger svoju prvú verziu Rehole z Taizé. Od 50. rokov bývajú niekoľkí bratia z Taizé v malých komunitách na strane núdznych a trpiacich. V chudobných štvrtiach si delia životné podmienky s najchudobnejšími.

Spočiatku prichádzalo do Taizé mnoho teológov, aby videli tento experiment evanjelického rádového spoločenstva (Komunita z Taizé nie je pustovnícky rád, ale ekumenické bratstvo, kde mnísi žijú spolu na jednom mieste pod spoločným vedením bez osobného vlastníctva). Od roku 1957 začali prichádzať pravidelne do Taizé mladí a od počiatku majú tieto stretnutia medzinárodný charakter.

Keď bolo začiatkom 60. rokov jasné, že príval pútnikov sa nedá zastaviť, jeden z bratov, povolaním architekt, navrhol plány nového kostola, ktorý sa s pomocou nemeckých dobrovoľníkov postavil. Tak sa môže zísť v auguste roku 1962 na dokončenie Chrámu zmierenia široké kresťanské spoločenstvo, medzi inými Marc Boegner, prezident Federácie protestantských cirkví, Kurt Scharf, biskup nemeckých evanjelických cirkví, biskup Martin z Rouer za katolícku cirkev, metropolita Meliton za patriarchu Konštantínopole a biskup Oliver Tomkins za biskupa z Canterbury⁴.

Do roku 1969 v komunite neboli žiadni katolíci. Už v roku 1949 chceli Malí bratia Ježišovi nadviazať spoluprácu s komunitou z Taizé a ortodoxní benediktíni a fran­tiškáni žili v ich blízkosti⁵. Pritom Taizé navštevovali aj katolíci, ktorým bratia pomáhali znovuobjavovať ich vlastnú tradíciu. Spôsob, ako umožniť katolíkom vstup do komunity sa hľadal u biskupov a expertov na kanonické právo. Na veľkú noc 1969 sa jeden belgický lekár na základe povolenia kardinála Martyho stal prvým katolíckym bratom z Taizé.

Udalosti roku 1968 (nepokoje v Mexiku, demonštrácie v Európe, Spojených štátoch, invázia sovietskych vojsk do Československa) vyvolali v Rogerovi myšlienku o zvolaní Koncilu mladých⁶. V roku 1970 oznámil Roger Koncil mladých, ktorého hlavné zhromaždenie sa konalo 1974. Tento koncil prešiel v "Púť dôvery na zemi". Táto cesta nemá podobu organizovaného hnutia, skôr si má každý v každodennosti nájsť spôsob, ako sa nasadiť za mier, zmierenie v cirkvi a dôveru na svete. K pokračovaniu tejto pútepísal Roger každoročne list, často z miesta chudoby a trápenia, kde predtým žil. Slúži po celý rok ako základný text pre meditáciu. Ako zastavenia na púti sa organizuje päťdňové stretnutia mladých po celom svete⁷.Európske stretnutia mladých sa už uskutočnili v Paríži, Barcelone, Londýne, Ríme, Budapešti, Viedni, Mníchove a ďalších mestách a schádza sa na nich až 100 000 účastníkov. Medzinárodné stretnutia mládeže sa uskutočnili v Madride, Manile, Daytone, Johannesburgu a ďalších svetových mestách. A od roku 1975 začal Roger podnikať cesty po celom svete. V roku 1976 navštívil Roger matku Terezu v Kalkate⁸.

Dnes pozostáva Komunita z Taizé zo stovky bratov (z ktorých asi tretina sú katolíci) z 25 krajín. Bratia neprijímajú pre seba žiadne príspevky ani dary. Spoliehajú sa na vlastnú prácu. Známi sú predovšetkým svojou hrnčiarskou dielňou a umeleckými prácami. Komunita z Taizé má dnes aj svoj druhý (Communauté de Grandchamp⁹) a tretí rád (Tretí rád jednoty¹⁰).

Brat Roger sa vo svojich spisoch zaoberal úvahami o spoločnosti, kresťanskom duchovnom živote a ekumenizme. Okrem toho každoročne písal List pre Púť zmierenia na Zemi a každé dva mesiace vychádza List z Taizé. Medzi jeho diela sa radí:

1. Rehoľa z Taizé, prvýkrát roku 1952 a potom viackrát aktualizovaná

2. Žiť dnešok s Bohom (Vivre l'aujourd'hui de Dieu), 1959

3. Jednota a budúcnosť (L'unite,espérance de vie), 1962

4. Dynamika prechodného (Dynamique duprovisoire), 1965

5. Svornosť v pluralizme (Unanimité dansle pluralisme), 1966

6. Sila mierumilovných (Violence despacifiques), 1968

7. Oslava bez konca (Ta fęte soit sansfin, denník 1969 - 1970)

8. Boj a kontemplácia (Lutte etcontemplation, denník 1970 - 1972)

9. Žiť neočakávané (Vivre l'inespere,denník 1972-1974)

10. Užasnúť láskou (Etonnement d'unamour, denník 1974 - 1976)

11. Pramene Taizé (Les sources deTaizé), 1980

Brat Roger z Taizé získal za svoje "dielo zmierenia" celú radu vyznamenaní. V roku 1974 mu bola udelená Templetonova cena¹¹, ďalej Cena Unesco za výchovu k mieru (1988), Cena Karola Veľkého (1989), Cena Roberta Schumana (1992) a v roku 1996 mu prepožičala katolícka univerzita Notre Dame v Indiane v Spojených štátoch Medzinárodnú cenu za humanitárne nasadenie. Svoje uznanie mu vyjadril aj kardinál Ratzinger, dnešný pápež Benedikt XVI., ktorý ho na pohrebe Jána Pavla II. zahrnul do eucharistického spoločenstva.

Brat Roger zomrel 16. augusta 2005, uprostred bohoslužby, medzi tisícmi modliacimi sa ľuďmi, na následky bodných zranení. Tie mu spôsobila 36-ročná rumunská turistka, ktorá sa vraj mesiace u neho pokúšala získať osobnú audienciu (ktorú už roky Roger nikomu neposkytol).

Teológia Frère Rogera

Kresťanská autorita. Pre Rogera vždy platilo, že cesta k viditeľnej jednote kresťanov vedie skrze zmierenie nekatolíkov a rímskej cirkvi. Roger preukázal v otázke úradu pápeža veľa múdrosti a odvahy a otvoril nové perspektívy pre ekumenizmus. Jeho sprostredkovateľom k pápežom mu bol najčastejšie lyonský arcibiskup kardinál Gerlier, ktorý bol neskôr Rogerom označený za duchovného otca rozvíjajúcej sa komunity¹². Na jeho požiadanie a s pomocou Msgr. Montiniho (neskoršieho Pavla VI.) sa Roger stretol s Piom XII., ktorý sa chystal vyhlásiť dogma o nanebovzatí Panny Márie. Roger proti tejto dogme námietky nemal, obával sa ale spôsobu jej vyhlásenia. Pius XII. mal v úmysle urobiť svoje vyhlásenie ex cathedra¹³, v čom videl Roger nebezpečenstvo negatívnej reakcie zostrany cirkví z reformácie. Už za samotné stretnutie s pápežom si Roger vyslúžil od niektorých evanjelikov ostrú kritiku.

Po zvolení Jána XXIII. pápežom zabezpečil kardinál Gerlier Rogerovi a jeho spolubratovi Maxovi Thurianovi audienciu. Vzťah, ktorý si navzájom Roger a Ján XXIII. vytvorili bol vzťahom dôvery a priateľstva, očom svedčí aj často zmieňované vyhlásenie Jána XXIII.: "Ach, Taizé, tá malá jar." Keď v roku 1962 otvoril Ján XXIII. druhý vatikánsky koncil, Roger a Max Thurian patrili medzi šiestich pozvaných protestantských pozorovateľov. Obaja sa zúčastnili všetkých plenárnych zasadnutí. Roger opisuje Druhý vatikánsky koncil ako dobrodružstvo¹⁴. Ako sa blížil koniec a stúpala dôležitosť dokumentov, cítil stúpajúce napätie. Otázka, ktorú mal Roger pre Jána XXIII.,znela: "Je možné uzmierenie medzi kresťanmi bez toho, aby niekto musel zaprieť svoj rodinný pôvod?"¹⁵

V atmosfére dôvery pokračovali jeho rozhovory aj s Pavlom VI, ktorý si na Rogerovi najviac cenil jeho nadanie oslovovať mládež. V jednom liste mu Roger predkladá svoje požiadavky na rímskeho biskupa:

- starosť o spravodlivosť vo svete a v Cirkvi, aby mohol byť rímsky biskup vnímaný nie len ako zástupca katolíkov, ale celého kresťanstva

- snaha o všetko potrebné k zmiereniu kresťanov, ku ktorému má dôjsť bez toho, aby museli zaprieť svoje dedičstvo.

Roger sa obával, že ekumenizmus môže po druhom vatikánskom koncile upadnúť, pokiaľ nebude umožnený rovnaký prístup k eucharistii kresťanom veriacim rovnako¹⁶. Preto požiadal o otvorenie eucharistického spoločenstva pre pokrstených, veriacich v reálnu prítomnosť. Jeho žiadosti, aj keď vo veľmi obmedzenej miere, Pavol VI. vyhovel.

Dobré vzťahy mal Roger aj s Jánom Pavlom II., ktorého navštevoval ešte ako arcibiskupa krakovského. V októbri roku 1986 navštívil Ján Pavol II. Taizé. Pri tejto príležitosti o Taizé vyhlásil: "Do Taizé sa prichádza, ako sa prichádza k prameňu. Pútnik sa zastaví, uhasí smäd a ide ďalej."¹⁷

Roger si bol vedomý vážnosti každej výpovede o pápežskom úrade, preto sa k nemu vyjadroval jednoducho a nepriamo.

"Každá miestna obec potrebuje pastiera, aby bol v spoločenstve oporou tým, ktorí majú sklon k tomu, aby si šli vlastnou cestou. Ako je potom možné dúfať vo viditeľnú jednotu všetkých kresťanov na Zemi, ak nebude jeden pastier pre všetkých? Nie na vrchole pyramídy, nie akohlava (ktorou je Kristus), ale v strede."¹⁸

"Autorita v Cirkvi má za úlohu privodiť jednotu. Je tu k tomu, aby privádzala dohromady, aby priviedla spolu tých, ktorí sa stále oddeľujú a stavajú proti sebe. Ten, kto získal úrad autority, je najprv služobníkom. Kto to vie, chráni sa paternalistických reakcií. Jeho služba spočíva v tom, aby sa obec - mikrokozmos Cirkvi - udržiavala v pohybe tak, aby jej svornosť ležala stále na srdci, aby v nejboli všetci jedno srdce a jedna duša. Autorita má mať pastoračný, nie administratívny charakter."¹⁹

Autorita musí byť podľa Rogera kristocentrická²⁰. Povinnosťou predstaveného je kráčať ako prvý za Kristom a tým smerom viesť celú rodinu, chrániť ju pred roztržkami. Ak neexistuje viditeľná jednota, potom sa nedá hovoriť ani o jednote duchovnej.

Roger sa snažil rozvíjať aj vzťahy s ortodoxným kresťanstvom. Na žiadosť Athenagora za ním cestoval do Konštantínopolu. Patriarcha Athenagoras mal k Rogerovi vrúcny vzťah, dokonca v roku 1970 prehlásil, že ho považuje za kňaza²¹a požiadal ho o založenie "ortodoxnej Taizé". Nakoniec súhlasil s vyslaním ortodoxných mníchov k Taizé.

Modlitba. Bratia z Taizé začali postupne vyvíjať spôsob modlitby, ktorá je orientovaná na starocirkevné tradície²². Skutočnosť, že sa v Taizé schádzalo stále viac mladých, vytvorila nutnosť nájsť spôsoby modlitby, ktoré môže vykonávať čo najviac ľudí. Tak vznikli krátke, viackrát opakované spevy. Komunite sa podarilo skrze obnovenie uchovať staré a mladí si našli cestu k najstarší formám modlitby.

V knihe Boj a kontemplácia sa Roger snaží ukázať, že rozjímanie a čin nie sú protikladmi, že rozjímanie nie je útekom pred činom. Práve naopak: kresťania ťažia svoju energiu pre jednanie vo svete práve z modlitby.

Sviatosti. V Taizé sa odpočiatku kládol dôraz na rozdeľujúce odlišnosti konfesií. Hlavne eucharistia ako sviatosť spoločenstva s Bohom a s ľuďmi navzájom je jasným príkladom, že plné communio pokrstených ešte nie je dosiahnuté. Po svojej ordinácii na evanjelického pastora viedol Roger bežne slávenie večery Pánovej. Zo začiatku to nebol praktický problém ani v Taizé. Zmenilo sa to príchodom neevanjelických bratov. Nakoniec prestal Roger vysluhovať večeru Pánovu na protest proti škandálu rozdelenia kresťanstva. Komunite z Taizé bolo začiatkom sedemdesiatych rokov Pavlom VI. povolené, denne prijímať eucharistiu v katolíckej omši svätej. Dnes sa slávi eucharistia každé ráno v krypte Chrámu zmierenia. V otázke tých, ktorí nemôžu prijímať eucharistiu sa v Taizé používa riešenie na základe starého ortodoxného zvyku. Tým, ktorí sa z akéhokoľvek dôvodu nemôžu zúčastniť eucharistie, rozdáva posvätený chlieb. Týmto spôsobom sa bolestivé rozdiely rešpektujú, ale realizuje sa najširšie pojatie veriacich. Cesta zmierenia cirkví vedie podľa Rogera bez pochýb skrze znamenie eucharistie a aký koľvek pokrok v ekumenizme závisína pokroku v tomto bode. Viackrát vo svojich spisoch apeluje Rogerna katolícku cirkev, aby urobila všetko možné, aby bolo čo najväčšiemu počtu kresťanov umožnený prístup k Pánovmu stolu. Jeho snaha pramení z nezmernej hodnoty eucharistie ako lieku pre človeka vo všetkých jeho dimenziách.

Keď boli prijatí prví katolíci do Komunity z Taizé, vznikla otázka spoločnej bohoslužby. Nebolo možné sláviť osobitne v každej konfesii, preto padlo rozhodnutie a od počiatku sedemdesiatych rokov slávi komunita každodenne svätú omšu. Katolícki kňazi, ktorí sú medzi bratmi, slávia omšu aj v okolí Taizé. Kňazi, ktorí prídu so svojimi skupinami ako hostia, môžu koncelebrovať a vysluhovať sviatosť zmierenia. Roger o kňazstve hovorí: "Čo sa týka kňazstva, musí sa príprava na služobný úrad od základu prepracovať - aj za cenu nebezpečenstva, že budeme mať málo kňazov. Príprava by mala pripraviť človeka pýtať sa samého seba celý život "prečo" vlastného správania sa a "prečo" tohto "prečo", teda odkrývať pozadie týchto dôvodov. Štúdiá by mali byť časom osobného obrátenia, obnovenia, nie hromadením vedomostí."²³

Roger vidí hodnotu manželstva i celibátu v tom, že predstavujú oddanosť Kristovi a v tom, že ich cieľom je viac homilovať²⁴. V opačnom prípade môžu oba stavy upadať: sú rodičia, ktorí milujú deti len pre vlastné potešenie a jemný cit celibátnikov sa môže zmeniť v precitlivelosť, zahorklú nedôveru. Aj v otázke celibátu kňazov zastáva rozhodné stanovisko. Preto sa pýta, či vie Katolícka cirkev, akú radikálnu zmenu hodnôt by podstúpila zrušením celibátu a obáva sa, že všeobecným manželstvom kňazov sa cirkev stane silne účelovou a funkcionalisticky zameranou.

"Som presvedčený, že môže byť nutné, v určitých miestnych situáciách vysvätiť ženatých mužov. Ale títo muži by mali mať skúsenosti v manželstve, aby nemuseli jedného dňa zistiť, že ich kňazská služba je blokovaná, napr. deťmi, ktoré revoltujú, alebo partnerkou, ktorá sa nevie s touto situáciou vyrovnať. Manželstvo kňazov k riešeniu dnešnej krízy neprospeje, pretože táto kríza nestojí na otázke:manželstvo alebo celibát. Početný ústup povolaní je rovnaký na protestantských fakultách, aj keď títo študenti môžu vstupovať do manželstva. Ústup povolaní má iné dôvody a vy­žaduje iné, podstatnejšie zmeny."²⁵

Cirkev a ekumenizmus

S menom brata Rogera sa už dnes spájajú udalosti historického významu. Stal sa symbolom univerzálnej cirkvi²⁶. Jeho vplyv a vážnosť vo všetkých troch prúdoch kresťanstva stúpa už viac než tridsať rokov.

Roger už veľmi skoro videl denne bolestivé následky rozdelenia viery, keď sav jeho dedinke schádzali príslušníci oboch konfesií na rozličných miestach.²⁷

"Zajtrajšia generácia bude čoraz menej chápať, prečo je kresťanstvo roztrieštené do toľkých vyznaní a bude sa pýtať, prečo sa takplytvalo energiou, aby sa táto nejednotnosť zdôvodnila. Musíme vidieť pohoršenie, ktoré sme spôsobili pred svetom. Kristova modlitba "aby všetci jedno boli, aby tak svet uveril, že Ty si ma poslal" je aj našou modlitbou."²⁸Ekumenizmus je pre Rogera pokusom o viditeľnú jednotu medzi pokrstenými. Stavia ho proti konfesionalizmu ako postoju sebaobrany. Mentalitu konfesionalizmu vidí tam, kde sa vytráca viera²⁹. Vyzdvihuje tri ekumenické pohyby:

a) Zabránenie štiepenia medzi generáciami.

b) Vyhľadávanie stretnutí s tými, ktorí nemôžu veriť.

c) Znovuobjavenie spoločenstva s chudobnými.

Roger si všíma, že u mladej generácie, ktorá odmieta akékoľvek odvolanie sa dejiny, vyvoláva konfesionalizmus obranné reakcie. Obáva sa, že ak mladým nebude predložená jednotná Cirkev ako jediné miesto bratskej jednoty pre všetkých, začnú tiahnuť k univerzalistickým ideológiám alebo k ateizmu. Nebezpečenstvo dnes nepredstavujú nové schizmy, ale ľahostajnosť³⁰.

Duch chudoby spočíva v radosti, že našou jedinou istotou je Boh. Tento ideál býva často zle interpretovaný. Preto je podľa Rogera pochopiteľná nedôvera ľudových más, ktoré v idealizácii chudoby vidia snahu bohatých udržať si nad nimi nadvládu³¹. Roger volá po väčšej solidarite medzi kresťanmi. Solidarita so všetkými pokrstenými znamená pre katolíka predovšetkým záujem o duchovné smery, ktoré oživujú katolicizmus. Kresťania očakávajú od katolíkov, že sa nebudú navzájom odmietať³². Pre protestanta to isté znamená zaoberať sa prúdmi protestantizmu a s ostatnými cítiť solidaritu, nie ich povrchne označiť za sektárov.

Jeden z impulzov, ktoré vzišli z Druhého vatikánskeho koncilu a ktoré Rogera najviac oslovili, je hierarchia právd viery. V tomto princípe vidí nádej na zmierenie kresťanov. Pluralitná spoločnosť potrebuje pluralitné kresťanstvo. Žiť svornosť v pluralizme znamená hľadať záchytný bod, ktorý je všetkým spoločný, okolo ktorého sa môže rozvinúť rôznorodosť. Tá sa môže rozvinúť tým slobodnejšie, čím silnejšia je svornosť.³³Opakom svornosti je uniformita. Uniformita len budí zdanie jednoty, ale chýba jej vnútorná zhoda. Bez svornosti všetkých spoločenstiev na jednotnom základe sa stratí viditeľná jednota Cirkvi.

V knihe Žiť dnešok s Bohom vytyčuje Roger spoľahlivé i slepé cesty k jednote³⁴. Aj keď s dobrým úmyslom, tieto cesty k jednote podľa Rogera nevedú:

- Konfuzionizmus, nepriznanie sipravých príčin rozdelenia. Nestačí redukovať nejednotu cirkví iba oblasť dejín alebo terminológie. Úprimný ekumenizmus chce jasne vytýčené body, v ktorých sa rozchádzame.

- Pragmatizmus. Nie je možné odmietať teologické pojednania a hľadať iba praktickú jednotu. Nestačí jednota v sociálnej alebo charitatívnej oblasti. Táto spolupráca je výborným prostriedkom, ako pripraviť jednotu. Nestačí sa združovať proti materializmu a ateizmu spôsobom križiackych výprav, pretože to odporuje láske k blížnemu.

- Federalizmus. Federatívnou formou usporiadania cirkví sa nedocieli hlboká jednota mystického Tela Kristovho.

- Eschatologizmus. Nestačí prijímať iba neviditeľnú jednotu a čakať na plnú jednotu, ktorá bysa mala prejaviť až na konci vekov pri príchode Pána. Tento prístupne berie ohľad na pohoršenie, ktoré vyvoláva nejednota kresťanov.

- Administratívne zjednotenie je výrazom netrpezlivosti. Je pochybné vnucovať zjednocovanie, pokiaľ jednota nedozreje organicky.

Vymenované prístupy považuje Roger za bludné, i keď možno dobré myslené. S ekumenizmom za nezlučiteľné považuje:

- Sektárstvo. Pozorovať a hľadať, byť zaujatý sám sebou a mať presvedčivý pocit vlastnej nadradenosti.

- Integrizmus. Zaujímať bojové postavenie. Nie túžba po pravde a láske, ale hájenie toho, čo sa považuje za nedotknuteľné duchovné dedičstvo.

Nakoniec zostávajú princípy, ktoré povzbudzujú k úsiliu o obnovu jednoty kresťanov³⁵:

- Dialóg. Miesto monológov sa kresťania potrebujú učiť umeniu počúvať, pochopiť a vnútorne si prisvojiť myšlienku, hľadisko druhého. Dialóg je umenie odpovedať druhému podľa jeho systému, vybočiť zvlastných schém a kategórií, vidieť druhého tak, ako on chce byť videný, nie tak, ako nám to zanechala storočia trvajúca neplodná opozícia. Dialóg vyžaduje podrobne sa zoznámiť s teológiou, filozofiou, stupnicou mravných hodnôt druhého a to všetko preto, že sa máme milovať v pravde. Dialóg je opakom polemiky. Skutočne pochopiť neznamená iba spoznať hľadisko druhého, vyžaduje si to zamilovať si i pohnútky, postup a závery.

- Čistota úmyslov. Ak hľadáme, nemôžeme mať postranné úmysly. Zišli sme sa, pretože Boh nás dal dohromady, nie preto, aby sme jeden druhého chceli "obrátiť". Výmena názorov je možná len v atmosfére dôvery.

- Modlitba. V ťažkostiach, ktoré nahromadil hriech a storočia trvajúca tradícia, nás oživuje modlitba v nádeji a láske. Modlitbou si pripomíname všetky rozmery Cirkvi a začleňujeme sa do spoločenstva so svätými.

- Trpezlivosť. Nie je mysliteľné, že by sa rozdelenie, trvajúce storočia, prekonalo okamžite. Božie je dielo, my sme robotníci. Žiada sa od nás vytrvalosť a vernosť v práci a modlitbe.

- Chudoba podľa Ducha. Najmenší a najponíženejší majú byť príkladom pre laikov i teológov. Neobratné gesto chudobnej ženy môže niesť takú vrúcnosť, že zmierni našu prísnosť a uvedomíme si, že kresťanská pravda vyžaruje cez všetok ľud Boží.

Záver

Pre brata Rogera bolo rozdelenie kresťanov, dokonca aj rozdelenie všetkých ľudí, škandálom. Ježišovu modlitbu k Otcovi si vzal za svoj životný príkaz. Proti tomuto rozdeleniu ponúkol liek: kontempláciu a čin. Spiritualitu spevov z Taizé aj osobnú angažovanosť. Max Thurian, jeden z najbližších Rogerových spolupracovníkov, sa zúčastnil konzília, ktoré pripravovalo liturgickú reformu Katolíckej cirkvi, známej ako Novus Ordo Missae Pavla VI.

Zmierenie, o ktorom Roger toľko hovorí, nie je len urovnaním storočných sporov medzi kresťanskými konfesiami. Je zmierením starej a mladej generácie, bohatých a chudobných, severnej a južnej hemisféry, augustianizmu a tomizmu...

Cesta k jednote vedie podľa brata Rogera skrze modlitbu, dialóg a zmierenie. Jednota nemá byť protikladom plurality, ani nemá viesť k strate identity ale porozrieďovaniu viery. V zmierení so sebou samým, bez odmietania druhého, môže v sebe každý kresťan privítať slovo Božie, tak milované cirkvami Reformácie, spolu so spiritualitou ortodoxnýchcirkví a charizmou eucharistie Katolíckej cirkvi a tak sa otvoriť tajomstvu Pravdy. Roger videl aj nebezpečenstvo, ak sa hľadanie jednoty stane vecou príliš vzdialenej budúcnosti, ak sa stále znova a znova budeme zaoberať otázkou, kto mal či nemal v dejinách pravdu, stane sa ekumenizmus ďalšou inštitúciou, nevedúcou k žiadnemu cieľu.

Literatúra

Communauté de Taizé. [online]Wikipedia. Die freie Enzyklopädie. [cit. 20. 5. 2005]. http://de.wikipedia.org/wiki/Communauté_de_Taizé

SCHUTZ, Roger. Žít dnešek s Bohem. Prel. A. C. Bernáček. 1. vyd. Praha: Vyšehrad, 1970. 90 s

SCHUTZ, Roger. Láska nad všechnu lásku: Prameny Taizé. Prel. J. Kaplan. 1. vyd. Cesta: Brno, 1990. 124 s.ISBN 80-85319-03-9

SCHUTZ, Roger. Warten auf das Ereignis Gottes. 1. vyd. Freiburg: Herder, 1970. 128 s.

SCHUTZ, Roger. Dynamik des Vorläufigen: Hat die Ökumene erst begonnen? 1. vyd. Freiburg: Herder, 1967. 128s.

SCHUTZ, Roger. Kampf und Kontemplation.1. vyd. Freiburg: Herder, 1974. 126 s. ISBN 3-451-01993-0

SCHUTZ, Roger. Die Gewalt derFriedfertigen. 1. vyd. Freiburg: Herder, 1975. 128 s. ISBN3-451-001921-3

SIEBERER, Christian. Selige Mutter Teresa und Frere Roger Schutz: Bewahren und Voranschreiten.[cit. 20. 5. 2005]. http://www.mutter-teresa.beichten.info

SPINK, Kathryn. A universal heart: thelife and vision of Brother Roger of Taizé.
2. vyd. London: SPCK, 1986. 206 s. ISBN: 0-281-04242-X

STÖKL, Andreas. Taizé: Geschichte und Leben der Brüder von Taizé. 1. vyd. Hamburg: Siebenstern, 1975. 244s. ISBN: 3-7970-0145-2

The Taizé Community. [cit. 20.5. 2005], http://www.taize.fr

Příspěvek je založen na studentské práci, kterou autor vypracoval na Institutu ekumenických studií ETF UK pod vedením Rudolfa Vévody.