Ako si pamätám Antona Srholca

S Antonom Srholcom sa stretla prvý raz na jeseň r. 1983 v jednom byte v Petržalke pri slávení liturgie s Vendelínom Lacom (1932–2015). Pri liturgii sme boli traja, z toho jeden celebrant, druhý koncelebrant a ja. O Srholcovi sa v kresťanských kruhoch už vtedy dosť hovorilo. Vtedy som si pomyslela: „Tak toto je ten známy Srholec.“ Pracoval vtedy vo výrobe, a pamätám si, že hovoril: „Prečo by sa mal dobrý robotník klaňať dobrému riaditeľovi?“ Aj vtedy mal už vyššiu mieru vnútornej slobody, než bolo zvykom a aj v pracovných vzťahoch si vymedzoval svoje pole pôsobnosti.

Pravidelne som sa s Tonkom začala stretávať od 3. októbra 1998. Presne na deň si to pamätám preto, lebo v tento deň sme založili na Slovensku za podpory katolíckeho kňaza Karola Moravčíka v stretávacom centre Votum v Devínskej Novej Vsi slovenský región Medzinárodného ekumenického združenia (International Ecumenical Fellowship, ďalej len IEF) a zavolala som tam aj Tonka. Nevedela som, že Tonko je ekumenizmu taký otvorený. Zaujímali ho kontakty s ľuďmi na úrovni národnej i medzinárodnej, vďaka angličtine a nemčine sa dohovoril i so Španielmi a Francúzmi. Bol priam vo svojom živle, keď mohol ľudí vítať, komunikovať s nimi, hostiť ich. Nikdy sa nepýtal z akej sú cirkvi, to bolo nedôležité. Zaujímalo ho, že je pred ním človek. V prvých rokoch po založení IEF na Slovensko prichádzali ľudia z Belgicka, Nemecka, Anglicka a iných európskych štátov; takmer zakaždým sme sa stretli aj s Tonkom, ktorý v nich zanechal veľmi dobrý dojem. V r. 2004 sme u saleziánov v lese v Dúbravke zorganizovali trojdňové duchovné cvičenia, ktoré viedol pre Angličanov Daniel Pastirčák, kazateľ Cirkvi bratskej. Tonko nás na záver meditatívneho ticha pozval na oslavu svojej 75-ky k Saleziánom na Miletičovej ulici, kde si do preplneného kostola na začiatku liturgie našich Angličanov posadil do prvej rady a v ich rodnej reči im povedal aj časť svojej kázne, aby boli ako doma.

V rokoch 2000–2003 bol Tonko prezidentom slovenského regiónu IEF. Bol skutočným lídrom. Mal víziu, sršal nápadmi, motivoval, povzbudzoval, poskytoval podporu. V októbri 2002 bol pri rozhodujúcom stretnutí, keď sme sa rozhodovali zorganizovať medzinárodnú konferenciu IEF v Bratislave v auguste 2005 pre 200 ľudí zo 14 európskych štátov, Afriky a USA. Jeho hlas nebol hlasom lacným, ktorý by bol do konania konferencie vyschol. Na dôležité stretnutia Working Party nikdy neprišiel sám; vždy doviedol so sebou zaujímavých ľudí, ktorých získal aby nám pomohli či už ako odborní turistickí sprievodcovia po pamätihodnostiach po Bratislave, ako pracovníci hradu Devín, kde bola starokresťanská liturgia počas konferencie, alebo jednoducho zabezpečil 5 autobusov zadarmo na prevoz zahraničných hostí na liturgie. Výhodou bolo, že bol kontaktutvorný, poznal mnoho ľudí a potom mal (takmer) všade dvere otvorené. Dokonca v práci sa mi stalo, že kolegyňa, ktorej minulosť kotvila v ŠTB, keď zistila, že poznám Srholca, ma požiadala, aby som sa u Srholca prihovorila, aby jej vybavil pre blízku osobu umiestnenie v kresťanskom domove pre seniorov kdesi na strednom Slovensku. Keďže som vedela, že Tonko má povinností vždy viac, než možno stihnúť, zavolala som do konkrétneho domova a staršiu pani prijali. Stačilo sa na začiatku pozdraviť Pochválen Pán Ježiš Kristus.

Tonko väčšinou slúžil, ale si aj dal poslúžiť. Keď sme boli v r. 2001 na konferencii IEF v Anglicku, po liturgii uzdravovania kde sme slúžili bosí, nám bolo v kamennej lavici zima. Tonko vytiahol z vrecka saka svoje ponožky, mlčky mi ich podal a ukázal na svoje nohy, aby som mu ich obula. Bosý, neprijatý a v chlade sa cítil aj vo svojej cirkvi. Hoci si viem predstaviť, že ho to trápilo, nikdy sa nesťažoval, neukazoval svoju ubolenú tvár. Jediný raz som ho videla nahnevaného tak, že by mi bol dal najradšej zaucho z každej strany. V r. 2002 som ho viezla na konferenciu IEF do Bruselu. V noci som auto nášho nemeckého priateľa Klausa na diaľnici stratila z očí, hodinu sme sa hľadali, nakoniec sme sa našli. Tonkov stres bol vysoký, rozumela som mu.

Tonko bol mediálne známy nielen na Slovensku, ale aj mimo našich hraníc. Pred 2 rokmi mi kamarátka zo Španielska poslala email, že Tonka našla u nich na webových stránkach ako sa vyjadruje k smerovaniu európskej politiky. Za posledné roky som Tonka počula viac v médiách než tvárou v tvár. Novinári ho pozývali, aby sa vyjadril k vianočným či veľkonočným sviatkom. Keď niečo povedal, hovoril civilnou rečou, blízkou i neveriacim. Raz nečakane prehovoril aj k mojim kolegom, z ktorých väčšina sa nehlási k žiadnej viere. V r. 2014 sme začiatkom novembra zorganizovali firemný deň na Devíne pri pamätníku Brána slobody, ktorú dal postaviť Tonko na pamiatku vyše 400 ľudí, ktorí položili svoj život pri prechode hraníc do slobodnejšieho sveta. Pri Bráne slobody sme mali športové súťaže, keď som v diaľke zbadala, že Tonko nesie ku Bráne dva veľké vence zo živých kvetov. Hovoril, že vždy keď sa mu naskytne príležitosť, prinesie k bráne čerstvé vence. O pár dní bolo 25. výročie nežnej revolúcie, na slávnosť prišli štyria prezidenti z okolitých štátov, spomienkovú slávnosť prenášali televízne a rozhlasové stanice. Po slávnosti sme ho v malom kruhu vyprevádzali do Prahy, kde si išiel prevziať cenu Pamäti národa, ktorú udeľovala v Národnom divadle v Prahe organizácia Post Bellum. Tesne pred nastúpením do auta poznamenal, že má dnes nový oblek, oblieka ho jeho firma. Svojou firmou myslel resocializačné zariadenie Resoty pre ľudí bez prístrešia. Pred pár dňami dostali jeho chlapi v tomto zariadení zásielku oblečenia, jeden oblek Tonkovi sadol na mieru.

Mali sme to šťastie, že 25. januára 2015 Tonko prijal naše pozvanie do Marianky, kde s členmi Spoločnej cesty hovoril o situácii cirkvi na Slovensku i o vlastnej vízii cirkvi budúcnosti. V polovici apríla 2015 mu diagnostikovali rakovinu pľúc, do Vianoc 2015 absolvoval osem cyklov chemoterapie. Choroba mu nedovoľovala objavovať sa na verejnosti, nedostatok kontaktov kompenzoval písaním článkov, úvodníkov, denníka, spomienok, ktorými sa prihováral „svojim“ ľuďom. Účastníkom folkového festivalu Pohoda, kde každoročne účinkoval s kazateľom Cirkvi bratskej Danielom Pastirčákom a evanjelickou farárkou Ankou Polckovou, sa prihovoril v júli 2015 prostredníctvom nahratého videa, rovnako aj v októbri 2015 pri premiére celovečerného filmu Alenky Čermákovej o jeho živote. Jeho posledným verejným vystúpením bola účasť na spomienkovej slávnosti 17. novembra 2015 na Devíne pri Bráne slobody, kde bol hlavným rečníkom spolu s prezidentom Kiskom. V svojom prejave povedal, že on, spolu s ďalšími účastníkmi slávnosti nie je len yesterday man, ale spolu s nimi si dobra pamätá, ako sa platí daň za slobodu. Bolo vidno, že s p. prezidentom Kiskom sa majú radi; v júli 2015 Tonka navštívil p. prezident v nemocnici. Je zaujímavé spomenúť, že aj keď lekári Tonkovi počas choroby verejné vystúpenie nedoporučovali kvôli nízkej imunite, stretnutie s ľuďmi pri jeho milovanej Bráne slobody bolo dôležité pre Tonka samého. Celý život sa stretával s ľuďmi, ľudí mal rád, pri stretnutiach s nimi si dobíjal baterky. Aby plánovanú hodinu vydržal fyzicky stáť, resp. prejsť pár krokov vonku, mesiac pred 17. novembrom trénoval každý deň jeden kilometer chôdze. V byte mal vypočítanú vzdialenosť z jednej do druhej izby a počet obchôdzok tak, aby každý deň nachodil 1000 m. Počas choroby sa o neho starala rehoľná sestra Rita Carberry, ktorá sa striedala s Tonkovou neterou Martou Bariak Košíkovou. Tonko sa nikdy nesťažoval na bolesť. Začiatkom roka 2016 mal absolvovať deviatu chemoterapiu. V plánovaný deň 4. januára 2016 sa mu do rána priťažilo, nemohol dýchať. Sanitka ho odviezla do nemocnice. Na druhý deň sa mu snívalo, že sa stretol s mamou. Povedala mu: „Chlapče, chystá sa okolo teba veľké rošambo, od toho preč!“ Keď prišla za ním do nemocnice neter, povedal jej, že nechce žiadne ovácie okolo pohrebu. Nechcel, aby boli jeho telesné pozostatky vystavené v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca, chcel pohreb čo najjednoduchší. Neželal si žiadnych oficiálnych biskupov na svojom pohrebe; na otázku, koho by si želal celebrovať navrhol Mariána Prachára alebo Janka Sucháňa. Zomrel v nemocnici 7. januára 2016 o 7.50 hod., práve v čase, keď v Onkologickom ústave sv. Alžbety absolvoval náročnú operáciu jeho priateľ Marián Prachár. Pohreb Tonkovi zorganizovala jeho neter za pomoci priateľov, známych a rodiny. Zádušnú omšu v bratislavskom Blumentále 12. 1. 2016 o 9.30 hod. celebroval provinciál saleziánov Jozef Ižold, kázal Ján Sucháň, koncelebrovalo 54 kňazov oblečených v „drese“, ako hovorieval Tonko. Emeritný arcibiskup Robert Bezák, Karol Moravčík a iní boli v dave v kostole v civile. Otázka je kde boli doteraz; počas Tonkovho života s ním komunikovalo pár kňazov, ktorí sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Na zádušnej omši v Blumentáli v Bratislave koncelebroval pomocný bratislavský biskup Jozef Haľko. Ako svetlá výnimka bol Tonka navštíviť doma počas Tonkovej choroby. Po zádušnej omši predniesol rozlúčkovú reč prezident Andrej Kiska, Tonkov dlhoročný priateľ kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák, František Mikloško a Vladimír Krčméry, ktorý prevzal po Tonkovi sociálne zariadenie Resoty. Zádušná omša v blumentálskom kostole v Bratislave skončila o 11.10 hod., médiá uvádzali, že na ňu prišlo okolo tritisíc ľudí. O 13.30 hod. začínala omša za zosnulého v jeho rodnej Skalici. Celebroval ju miestny farár Roman Stachovič, koncelebrovalo 35 kňazov. Do Skalice prišlo ľudí oveľa viac než bolo v Bratislave, bolo to vidno, keď sa dav pohol ku vzdialenému cintorínu na návrší. Prišli Tonkovi známi a priatelia z východného Slovenska, Čiech, Rakúska i Nemecka. Sprievod zaplnil v Skalici celé námestie a okolité ulice. Mesto Skalica sa pripravilo na pohreb svojho významného rodáka veľkoplošnou obrazovkou na námestí, ktorá prenášala liturgiu. V smútiacom dave bola aj bývalá premiérka a Tonkova dobrá kamarátka Iveta Radičová. Pri vstupe do cintorína smútiaci dav vítali miestni hasiči a dychovka; Tonko si do konca života platil u hasičov členské známky a stretával sa s nimi. Po pohrebe bol v secesnom kultúrnom dome v Skalici kar, kde boli pozvaní členovia Konfederácie politických väzňov Slovenska a cezpoľní priatelia a známi. Dcéry a vnučky politických väzňov mali žlté tričká „odpustili sme, nezabúdame“ a bývalí politickí väzni mali na hlave väzenské čiapky. Pre mňa to bola príležitosť stretnúť sa s ľuďmi z Konfederácie politických väzňov a s Tonkovými priateľmi a plánovať ďalšie spoločné aktivity. Tonko odišiel; my máme teraz príležitosť žiť za neho.