Kritika cirkvi

Som si prirodzene vedomý toho, že nasledujúce slová mnohí budú chápať ako provokáciu. Podľa môjho názoru však kritika Cirkvi nevyhnutne vyplýva z Božieho zjavenia, ako nám to jednoznačne predkladá tak Starý ako aj Nový zákon. Nič nie je možné vylúčiť spod kritiky - ani vládnúcich! Tá vyplýva z najvnútornejších hlbín viery v Boha - Jahve, teda nie sú z nej vylúčení ani tí, čo reprezentujú pozemské kráľovstvo, ani kňazstvo reprezentujúce Cirkev, alebo ako chcete: ani štátne, ani cirkevné inštitúcie či štruktúry. A tak v dejinách Izraela vždy znova vystupujú proroci, a Ježiš sám je jedným z nich, ktorí zneužitie moci zo strany trónu rovnako ako zo strany chrámu pranierujú a zastávajú sa chudobných, slabých, malých a vykorisťovaných, vdov a sirôt.

Grécky preklad mena JAHVE ako KÝRIOS - PÁN rovnako obsahuje kritickú náplň. Nikto okrem neho nie je PÁN! Iba ON sám a JEDINÝ! A novozákonné pričlenenie tohto titulu a mena k menu KRISTUS spočíva na tej istej významovej úrovni, preto táto viera vyžaduje až martýrium - mučeníctvo pre jej vyznávanie. Veríme v jedného PÁNA JEŽIŠA KRISTA!  Ak sa teda kritika nositeľov moci zakladá na Božom zjavení, musí sa vzťahovať aj na vnútrocirkevné úrady a inštitúcie. Myšlienka kenozy - myšlienka, že Boh prišiel, aby sám seba vydal a nám slúžil, nie aby nad nami panoval, musí byť - takpovediac bezprostredne a ihneď aplikovaná na všetkých služobníkov a učeníkov (porovnaj Mt 20, 25-28) a ako zdôrazňuje scéna s umývaním nôh, je sebevydanie službe zo strany Božej - aj základným zákonom Cirkvi! Pavol v liste Filipanom 2 vyvádza z toho dôsledky pre spolunažívanie kresťanov aj pre štruktúry ustanovizní Cirkvi. Kritika Cirkvi teda vyplýva nevyhnutne z nej samej, lebo je povolaná stať sa Božou ustanovizňou či sviatosťou spásy. Preto Cirkev môže iba tak svedčiť o Bohu, keď ideu sebaobetovania Boha, bude uskutočňovať v praktickom živote. A že opak je často pravdou, presvedčuje nás o tom pohľad do dejín aj na súčasný stav veci.

Od týchto dejinných skutočností ani od toho, čo v súčasnosti v Cirkvi prebieha sa nemôžeme dištancovať prehlásením, že sú nepravdivé alebo ich dokonca poprieť použitím lži! Naopak, viaže nás svätá povinnosť všetko to neblahé a negatívne z cirkevných dejín prekonať a jednoznačne sa rozhodnúť i odhodlať rovnakých chýb sa viac za žiadnu cenu nedopúšťať. A kto i dnes k zneužívaniu moci cirkevnými inštitúciami mlčí, musí vedieť, že tým sa osobne prehrešuje proti nej samej. Zoči-voči dnešnej situácii v Cirkvi a za okolností, keď jej nositelia moci sa pokúšajú masové vystupovanie z Cirkvi pripisovať všeobecnej nevere, svetáckemu zmýšľaniu a vôbec sekularizovanému zlému svetu našej súčasnosti, a na vlastný podiel na tomto stave vecí zabúdajú, odvažujem sa konečne a jasne formulovať konštatovanie: My sami a všetci sa musíme rozhodnúť, či chceme takú Cirkev, ktorá nasleduje cisára Konštantína a preto presadzuje svoju moc a triumfalizmus, alebo či chceme Cirkev, ktorá je verná myšlienkam sebevydania a sebažertvy Ježiša Krista, a preto uznáva a vyznáva slovom i skutkom ako svoj základný zákon vzťah lásky, čo sa na službu mení! To čo dnes prežívame je triumf Konštantinismu a pokračujúcej zrady Boha, premrhávanie Ježišovho dedičstva a veľkolepé rozbíjanie Cirkvi úradom, a čo je na tom najcynickejšie - to je búranie úradu - úradom samým! Celé diecézy sú pustošené biskupmi a ich všemocou na pozadí, zakiaľ iní, ktorí prinášajú novú nádej (na tomto mieste myslím napríklad na biskupa Jacquesa Gaillota v Evreux), sú odstraňovaní a prepúšťaní zo služby. K tomuto stavu nesmieme mlčať, v mene Božom nie - a rovnako v záujme Cirkvi samej!

Takto videný stav veci nás pobáda byť vďačnými Osvietenstvu, ktoré kritiku posunulo do stredu svojho záujmu. A práve táto kritika umožňuje Cirkvi viac ako predtým - byť Cirkvou Ježiša Krista a lepšie pochopiť to podstatné v jeho nasledovaní i teológiu evanjeliových rád.

Z knihy Aus Liebe zum Leben (Z lásky k životu) - Die evangelischen Räte neu entdeckt vydané v letošním roce v nakladatelství Herder přeložil Ján Krajňák. Autor Dr. Anton Rotzetter je františkánským knězem, často publikujícím na téma františkánské spirituality.