068 - prosinec 1996

Nesmrteľné súvislosti

Ľubomír Jaško

Zvykli sme si na povrchnosť mnohých ľudí okolo seba i na povrchnosť svoju vlastnú. Keď stretneme človeka, ktorý sa k svojej profesii stavia s nezáujmom, mávneme rukou a povieme si: „Takých ešte stretnem." Aké však býva naše prekvapenie pri zistení, že pribúdajú aj maximalisti iného druhu.  Najnovšie k závislosti na drogách patrí aj chorobná závislosť na práci.

Postihnutý drie od rána do večera, jeho sny sa odohrávajú vo firme, kde pracuje. Služobné postavenie je pre neho bohom. Rodina, priatelia, záľuby sa zmenia na parkúrové prekážky, ktoré musí ako zdatný kôň v pohode prekonať. Nesmrteľný maximalista. Jednému z nich sa podarilo dostať na fotografiu maximalista zvláštnej odrody. Túži po najväčšom možnom - alebo nemožnom - streleckom výkone. Koná pod jarmom princípu: „Končí môj život, prečo by mali žiť iní?" Naozaj bezhraničná dôslednosť. Fromm takýto jav nazýva nekrofilnou orientáciou. Smrť vo všetkých svojich variáciách sa môže stať pre človeka magnetom, ktorý ho priťahuje svojou fascinujúcou silou.

Máme nádej, že podobná fotografia sa nikdy nestane dokumentom posledných okamihov nášho života. Vieme, komu sme uverili. Mala by sa však stať veľmi silným obrazom, ba podobenstvom o niečom, čo nás má bytostne zaujímať.  Nie je možné ubližovať sebe, a pritom nemieriť smrtiacou zbraňou na druhého človeka. Je to možné formulovať aj jasnejšie: samovražda je vždy spojená s vraždou.

Nie, v tejto chvíli nás nemajú mátať morbídne predstavy o studenej hlavni uviazanej na slučke alebo pohári plnom smrteľného roztoku. Ide o samovraždy, ktoré nemajú tendenciu dostať sa do čiernej kroniky, ale sú rovnako smutné. Samovražda; možno oveľa častejšie .len" zmrzačenie vlastného JA.  Vyzerá tak prozaicky. Niekedy začína neochotou prevetrať mozgové bunky a výsledkom sú zjednodušené úsudky tvorené celé desaťročia života jednej osoby stále rovnakým spôsobom. Inokedy takéto tragické sebazmrzačovanie trvá dlhý čas, v ktorom človek upadá do chorobnej závislosti na druhých.  Konečnou fázou je servilný jedinec bez štipky originality. Keď sa takéto premárnené JA postaví do radu podobných prípadov, už ho nenájdeme. Je však vhodnou súčiastkou veľkých mašinérií, vykonávačom pokynov alebo aspoň užitočným robotom. V zásade má človek dve možnosti: sebaprijatie, alebo sebazmrzačenie. Buď sa naučí žiť sám so sebou v mieri, ktorý nielenže nevylučuje, ale zákonite podmieňuje zmenu a rast, alebo neznesie bremeno svojej slobody a „priloží" hlaveň zbrane na svoje myslenie, ideály, city a túžby. Kto ubližuje sebe, vždy mieri zbraňou na druhého. Bez zdravej sebalásky nie je možná láska.

Naša premárnená príležitosť dorásť do svojho JA ubližuje druhým ľuďom.  Oberá ich o nádej, berie odvahu zápasiť v ich vlastnej aréne. Boli sme pre nich majákom, ukazovateľom smeru a zrazu vidia odistenú pištoľ na našich spánkoch. Áno, v tej chvíli mierime aj na nich. Máme pre nich morbídnu ponuku: „Poď so mnou. Nasleduj ma do ríše smrti, do ríše bezmenných tvárí a zmrzačených charakterov." Asi tu je tajomstvo našej zodpovednosti za druhých ľudí. Trápi nás vlastný strach a neochota napomínať, náklonnosť pohoršovať. Skúsme ale častejšie myslieť na chvíle, keď mierime zbraňou na druhých. Sú to všetky chvíle, v ktorých strácame vlastnú tvár, zrádzame pravdu alebo sa s falošným úsmevom krčíme pred silnejšími. Podávame maximálny výkon - mierime na všetky strany, máme „plné ruky práce".  Ak je človek schopný tvorivej lásky, miluje aj seba: zaujíma kladný postoj k vlastnému životu, šťastiu, rastu, slobode. Život milujúceho človeka tak dostáva novú, biofilnú (život milujúcu) orientáciu. Ak sa samovražda stáva neaktuálnym slovom, spolu s ním nenávratne mizne aj potreba slova vražda.  Martin Buber sa vyjadril, že naším cieľom je priviesť svet k dokonalosti. Je isté, že k dokonalosti sa nejde cez mŕtvoly. Vlastné, ani cudzie. Všetci sme prepojení neviditeľnými zväzkami. Osobné sebazmrzačenie funguje ako spúšťací mechanizmus všeobecnej deštrukcie týchto vzťahov. Každý neúspech JA ohrozuje aj TY. Je to vážny záväzok nezahadzovať svoje možnosti.  Prijať a vzkriesiť k životu tieto nesmrteľné súvislosti znamená opustiť štýl myslenia .kto z koho?" Táto otázka je nemiestna v každom zdravom spoločenstve ľudí. Každý, kto kráča po zdanlivo pohodlnej ceste sebazmrzačenia, si žiada aj nejakých spolucestujúcich. A tak nemôžeme hovoriť o víťazoch.  Nie každý maximalizmus sa vypláca. Lebo nesmrteľné súvislosti vládnu aj tam, kde sa strieľa.