Metódy bývalej ŠtB ako som ich poznal

Anton Srholec

Ústav pamäti národa (ÚPN) sa snaží zdokumentov, ktoré vyrábala a zhromažďovala ŠtB, vyťažiť pravdu onás. Podľa mojich vlastných skúseností obete prenasledovanejkomunistickým režimom, je pohľad ŠtB pohľadom oka, z ktorého trčiabrvná, na pravdu odrazenú v krivom zrkadle. Cítim potrebu očistiťsvoje meno, lebo len tak je možné vyjaviť celú pravdu a zachovať jupre nasledujúce generácie. Dúfam, že ÚPN okrem formálnehozhromažďovania dokumentov vytvára aj priestor pre takéto snahy a jato chcem využiť. Pre začiatok Vás žiadam, aby ste tento listpriložili k môjmu spisu v archíve ÚPN. Pokiaľ sa bude niektozaujímať o moju osobu a dokumentáciu ŠtB o mne, tak Vás žiadam, abyste mu v prvom rade odovzdali kópiu tohto listu.

V päťdesiatych rokoch, keď prišlikomunisti k moci, do bezpečnosti povolali robotnícke kádre abývalých partizánov. Boli to väčšinou jednoduchí mladí muži, soskromným vzdelaním, oddaní strane a vláde, niektorí mali "maslo nahlave", zločiny páchali počas vojny, niektorí aj ako gardisti -"tvrdá päsť robotníckej triedy".

Do "Starého mlyna" v Leopoldove somsa dostal r.1951 ako člen dvadsaťčlennej skupiny väčšinouduchovných a študentov teológie, ktorých pochytali pri pokusepreplávať Moravu. Odmietal som podpísať, že som vatikánsky špión.Prokurátor pred súdom vôbec nereagoval na moju poznámku, že somzápisnicu podpísal pod nátlakom a ukázal som mu aj dieru po vybitomzube. Najviac týrali vedúcich našej skupiny Dp. Zemana a pánaTotku. Keď z nich vytĺkli, že útek organizoval p. Fero Buzek,saleziánsky spolupracovník z Bratislavy, týchto troch najviac bili.Jeden z nich bol na vedľajšej cele. Počul som, ako buchli dvere,odviedli ho a po dlhom čase som počul, ako ho vlečú v deke po zemi,otvorili dvere, šúchanie sa tam skončilo a zabuchli sa dvere. PánBuzek bol dobitý niekoľko razy a zničili mu tam aj nervy. Na celýživot bol tým poznačený. Mal pocit stáleho prenasledovania a svojživot ukončil tým, že vyskočil z okna. Mnohí sa domnievajú, že muniekto z okna "pomohol".

Zápisnice, urážky a poníženia,ktorých sa mi dostalo počas môjho desaťročného väzenia sa do mojichspisov vôbec nedostali. Vyšetrovanie na tábore Rovnosť, kde somcelé mesiace pracoval bez voľného dňa, som opísal vo svojej knižke"Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov" (s. 94 a nasl.).

Na táboroch boli spolupracovníci,tzv. bonzáci, často mužovia pochybných mravov, s malým trestom vnádeji na odpustenie druhej polovice trestu. Podmienečnéprepustenie bolo často príčinou spolupráce. Udávali nás, že sme sastretali, modlili, že sme čítali tajne prinesenú literatúru,študovali nemčinu alebo angličtinu, kto sa s kým stretol a podľamožnosti aj o čom sme hovorili. Hoci som mal odpykanú polovicutrestu, potom dve tretiny, ani som sa len neopovážil požiadať opodmienečné prepustenie. Napokon ma prepustili po 10 rokoch väzeniav rámci generálnej amnestie v roku 1960.

V zúfalej situácii počas výkonutrestu som sa skoro potešil, keď ma odviezli do Nitry navyšetrovanie a vyšetrovateľovi, ktorý predo mnou urazil Krista somdrzo sťažoval prácu, ako je opísané v citovanej knihe (s. 146 anasl.). Vtedy už vyšetrovatelia nesmeli biť vyšetrovancov. Celýchdesať rokov väzenia som niesol biľag, alebo hrdý titul "farár",hoci som od kňazstva bol ešte ďaleko. Nikdy ma nevyzvali kspolupráci.

Hovorilo sa, že majú aj "likvidačnéčaty". Niektorý trestný čin sa dá vysvetliť aj ako priestupok alebonešťastie, napr. ak niekto pri autonehode zabil človeka. Za tomohol byť dosť vysoký trest alebo nebol ani súd a vinníka"uvarili", pustili na slobodu s podpisom, že v pravý čas urobípožadovanú vec. Podobní ľudia iste vraždili kňazov a aj mňa fyzickynapadli na fare v Perneku.

Zásada, ktorú som si osvojil "dvajasú rada, traja zrada" znamenala aj imperatív nikdy nespomínať mená.Ak som sa odvážil pred podozrivými rozprávať, vždy skôr vteoretickej rovine, kde som obhajoval kresťanstvo ako nádhernúľudskú vec. V porovnaní s marxizmom a s vtedy bežným "vedeckýmsvetovým názorom" oni boli diletanti a ja, hoci som málo vedel, malsom v diskusii prevahu. Nemali argumenty.

Keď som bol v manuálnej práci, rovnopri lopate, zdalo sa mi, že o mňa nemajú záujem.

Podobne aj keď som odišiel do Ostravy, kde som pracoval pri vysokých peciach. Čudujem sa, že sú o mojejčinnosti desiatky stránok hlásenia. Svoje názory som zastával a onich rozprával slobodne, vhod aj nevhod. Našli sa ľudia, čoreferovali.

Do Bratislavy som prišiel so štátnymiskúškami z jazyka nemeckého aj anglického. Zdalo sa mi, že "stopysú pozametané". Pracoval som vo Výskumnom ústave opracovania hydinya neskoršie za polovičný plat ako vychovávateľ v Bratislavskomstavebnom podniku. To boli roky 1968-69, dubčekovská doba, odmäk.Stretal som sa s mladými ľuďmi, zúčastňoval som sa všetkýchmanifestácií, zdanlivo bolo všetko v poriadku. Až teraz zisťujem,ako prísne ma sledovali. Veriaci priatelia mi pomohli získať pas,po prvý raz v živote!, zariadili mi aj možnosť vycestovať doTalianska, potrebné víza vybavili v Prahe. Veľa kvôli mneriskovali. V mojich spisoch si to odrazu pripisuje ŠtB, že vraj"oni" ma poslali do Talianska! "Oni" to len vedeli, evidovali adodatočne ma chceli diskreditovať tým, že si bez môjho vedomiapripísali zásluhu!

Keďže som bol svedkom krvavýchkúpeľov, utýraných, postrieľaných a popravených a aj z Ríma som sav čase normalizácie vrátil dobrovoľne len z lásky k tomuto národu,boli presvedčení, že mi vo Vatikáne zverili mimoriadne poslanie.Pôsobil som ako kostolník v Blumentáli. Prijal ma na žiadosť môjhoprovinciála Dp. Dermeka pán kanonik Mogiorossi. Tu začali, po 20rokov žalárovania a sliedenia, ďalšie aktivity ŠtB zamerané na mojuosobu. Keď ma telefonicky pozvali na Februárku "podať vysvetlenie",tak som sa podľa vlastných predstáv snažil viesť dialóg a po jednomich "lámať". Radikálne som odmietol počúvať informácie adezinformácie, ktoré na mňa nasypali a zaujal som postojnáboženského svedka. Rozhovor som smeroval k teologickým problémom.Tak som sa cítil sebaistejšie a oni tomu málo rozumeli (a marxizmuešte menej). Veril som, že trochu potrápim aj ja ich, tušil som, žev nich rastú pochybnosti.

K spolupráci ma ústne ani písomnenikdy nevyzvali. Zaujímali sa o saleziánov, s ktorými som prerušilvšetky kontakty okrem najzákladnejších. Nebolo čo prezradiť.Preložili ma na malé farnosti: Pernek kde ma aj fyzicky prepadli,Zálužie, Záhorská ves, Vysoká. Prísne sledovaný. Prestal som chodiťaj na kňazské schôdze. Občas ma navštevovali tajomníci ajreferenti. Bolo to v dobe, keď zavraždili Poláka, Šmistra aCoufala. Zatajil som, že som ich poznal a že som o tom vedel.Dokázal som mlčať ako hrob o osobách a v živote som nikoho neudal.Tie roky som žil v samote, v napätí medzi veľkým strachom azodpovednosťou za veriaci ľud, ktorý bolo treba chrániť. Mal somkontakty s mnohými ľuďmi v náboženskom aj občianskom odboji (Lehký,Čarnogurský), s chartistami (D. Němcová, V. Malý, R. Gombík, M.Zajíček...). Distribuoval som náboženskú literatúru a biblie,prekladal som knižky, písal do samizdatových časopisov a stretal sas malými skupinami. Neverili mi. Hovorili mi, že ak sa dačozomelie, vždy tam figuruje moje meno. Odmenu mi neponúkali, ani bysom neprijal. Kávu a víno sme pili vždy z môjho. Vedel som, že bysom dostal aj faru v niektorom meste, ponúkali mi, aby som siurobil doktorát alebo aby som išiel na dovolenku do zahraničia.Všetko som odmietal. Nepokladal som sa za "veľkú rybu", ktorú sausilovali uloviť, oni mali iný názor. Nechceli uveriť, že som savrátil do vlasti bez osobitného poslania "vatikánskeho špióna".

V pastorácii som nepreháňalposlušnosť cirkevným predpisom. Voči cirkvi som bol ako aj dnesveľmi súcitný a solidárny, ale aj kritický. Veľa som čítal a malsom odvahu experimentovať. Často aj z núdze. Napr. aby miništrovaliaj dievčatá, veriaci aby si viedli farské financie, v škole somnepoužíval katechizmus, pre kostol som skladal a presadzoval ajrytmické piesne, chcel som osloviť a zapojiť hlavne mladých a to sanepáčilo ani "im", ani pánom v Trnave. Vedel som si predstaviť akokňazov aj ženatých mužov. "Oni" len tušili, možno aj vedeli, že mámkontakt s tajne svätenými mužmi, s chartistami a s disentom narozličných úrovniach. To boli prebdeté a precestované noci. Prešlaim trpezlivosť. Keď už nedokázali nič nového zo mňa vylúpiť, takhlavne za aktívnu účasť na Velehrade v júli 1985 sa rozhodli, že mizoberú štátny súhlas. Na začiatku školského roka kriminálna políciav škole bez prítomnosti rodičov alebo učiteľa vyšetrovala deti, čochodili na náboženstvo, alebo do kostola, či som s nimi bol niekdesám a ako a za čo som sa ich dotýkal. Nezistili nič podozrivého aopäť bolo ticho. Koncom októbra ma zastavil na ulici rómsky občanJozef Demeter, ktorý mal sedem detí, všetky chodili do kostola,býval s starej, mokrej chalupe a často som im dal "poľnohospodárskeprebytky" - "Pán farár, ponúkajú mi voľný byt po výpravcovi nastanici na prvom poschodí" - "Výborne, blahoželám ti, zaslúžiš sito". - "Ale oni chcú, aby moja najstaršia dcéra Iveta na váspodpísala, však viete, čo." Povedal som mu, že ja mám rád všetkydeti aj jeho a on musí vedieť, čo je pravda. "Pán farár, ja by somjej ruku usekol, keby to na vás podpísala." To ma zachránilo.Súhlas mi odňali, ale za to, že moja činnosť sa nezhoduje s tým, načo mi bol udelený súhlas. Ešte štyri roky som bol skladníkom vnemocnici. Potom som odišiel do dôchodku. To ostatné, čovyfabrikovali v mojich spisoch cez priame, alebo nasadené osoby,boli len reči a výmysly.

Kto neprežil strach, úzkosti anekonečné samoty bez opory a záujmu nadriadených, zraniteľnosťstrateného osamoteného vojaka v poli, úlisnosť Judášov z vlastnýchradov, lavínu dezinformácií ako kompromitovali a likvidovalisvojich protivníkov a bezohľadnosť komunistov, ťažko pochopí celúpravdu o dobe a o nás, ktorí sme tú dobu žili. Ja nemôžempripustiť, aby ma niekto posudzoval podľa krivého svedectva ŠtB!Hodnotiť by sme mali ľudí "podľa ovocia". Ja som do eštebáckehozelovocu nič nepriniesol, naopak rozdal som hromady zdravého ovociasvojim blížnym. Mnohokrát aj v zápase s ŠtB, často na vlastný úkor,ale dnes som povzbudený, keď vidím druhú a tretiu úrodusprostredkovanú mojimi statočnými žiakmi.