Ako súvisí kritika cirkvi s učením o ospravedlnení?

V úvode podávame prehľad stanovísk týkajúcich sa nášho problému; ďalej sa zameriame na situáciu za čias reformácie a nakoniec sa vrátime k otázke, aký význam má dnes učenie o ospravedlnení pre kritiku a obnovu cirkvi.

1. Dnešné stanoviská

Učenie o ospravedlnení má rozhodujúci význam pre cirkevnú obnovu. V tomto názore panuje jednota, hoci aspekty, ktorými sa budeme zaoberať sú rozdielne. Vyjadrujú ich cirkvi pochádzajúce z reformácie a nakoniec i niekoľko rímskych katolíkov sa prikláňa k tomuto názoru. Pre reformátorov bolo ospravedlenenie - articulus stantis et caedentis ecclesiae, judex omnia genera doctrinarum - inými slovami skúšobným kameňom či kritériom pre posúdenie kresťanskej autenticity vo všetkých aspektoch cirkevného života a učenia. Preto sa zdá byť samozrejmé presvedčenie mnohých protestantov, že kresťanská obnova je nemožná bez nového osvojenia a nového zdôraznenia tohoto učenia.

Avšak niet zhody v tom, čo to konkrétne má znamenať. Teologickí reakcionári, rovnako i teologickí revolucionári obhajujú svoje tézy odvolávaním sa na učenie o ospravedlnení. Niektorí biblickí fundamentalisti bránia svoju snahu o očistu cirkvi od zla .vyššej kritiky biblie" argumentovaním, že len tak možno uchovať autoritu Písma sv. a náuky o ospravedlnení. K tomu sa pripájajú často úzko individualistické názory o ospravedlnení a stavajú sa proti záujmu o širšie spoločenské otázky. Programy boja proti zriadeniam, ktoré sú príčinami chudoby a vykorisťovania, sú napádané ako popieranie spásy SOLA FIDE. Tieto programy sú od významných konfesijných rodín a od ekumenickej rady cirkví. Zdá sa však, že podobné biblicistické a privatistické vysvetlenia ospravedlnenia sú stále silnejšie. Dokazuje to napr.  súčasný vývoj v lutherskej Missouri Synodes v USA a v hnutí .Žiadne iné evanjelium" v Nemecku.

Nositeľmi iného extrému sú rozličné formy radikálnej teológie, ktoré zastávajú stanovisko, že ospravedlňujúca viera prináša totálne oslobodenie od všetkých tradícií, štruktúr, učení a religióznych praktík minulosti. Niektorí autori akoby dokonca súhlasili so smrťou cirkvi, ako zjavne sa odlišujúcej inštitucionalizovanej kresťanskej spoločnosti. Ospravedlnenie z viery znamená pre nich očividne a výlučne sa postaviť do služieb blížneho zriadením novej a ľudskejšej budúcnosti.

Ani v umiernených teologických kruhoch niet zhody v tom, ako by bolo možné dnes definovať význam ospravedlnenia. Lutherský svetový spolok sa pokúsil pri svojej plenárnej schôdzi v Helsinkách 1963 vypracovať vyhlásenie zaoberajúce sa ospravedlnením z viery, ale bez výsledku. Nenašiel sa nikto, kto by súhlasil s centrálnym významom tohoto učenia, ani nebola dosiahnutá zhoda v jeho interpretácii. Rovnako ako sa už stredovekí teológovia vyjadrili všeobecne o Autoritas, tak aj náuka o ospravedlnení akoby mala nos z vosku, ktorý možno otočiť akýmkoľvek ľubovoľným smerom.  Vysvetlenie tejto situácie musí byť - ako sa zdá - aspoň čiastočne sociologickej povahy. Aby sa dokázala identita dedičstva reformácie, snažia sa mnohí protestantskí teológovia každé ľubovoľné práve zastávajúce stanovisko legitimovať odvolávaním sa na učenie o ospravedlnení. Radi sa pokladajú za ľudí, ktorí odvodzujú svoje názory od tejto náuky. Často sa však stane, že dosiahnu pravý opak. Ospravedlnenie len z viery sa stáva racionalizovaním ex post facto - pre tie stanoviská, ktoré majú neteologické pramene.  Teológovia zo spoločensky a politicky konzervatívneho prostredia sú naklonení dať prednosť biblistickému a privatistickému chápaniu ospravedlnenia.  Iní teológovia, ovplyvnení progresívnymi alebo revolučnými hnutiami a ideológiami, používajú tú istú náuku pre podporu radikálne odlišných presvedčení o tom, čo je cirkev a snažia sa vymedziť hranice jej pôsobnosti.  Tento problém neplatí len pre náuku o ospravedlnení. Výklad každej náuky je ovplyvňovaný psychosociálnymi faktormi. Dnes je tento problém ešte zintenzívnený zmätkom a pluralizmom špecializovaných spôsobov myslenia a pluralizmom v svetonázoroch. Toto platí tak pre katolicizmus, ako i pre protestantizmus a týka sa i základných kresťanských vieroučných výrokov vzťahujúcich sa na Boha a Krista. Teda nielen oblastí, ktoré v .hierarchii právd" - ako ich formulujú katolíci - stoja v poradí nižšie, alebo podľa protestantskej terminológie sú viac vzdialené od .centra evanjelia".  Tým určite nechceme povedať, že učenie sa tak znižuje k bezvýznamnosti.  Ospravedlnenie napr. aj naďalej vylučuje také stanoviská - aj v ich najesoterickejších interpretačných formách - ktoré sú infikované myšlienkami o získaní milosti záslužnými ľudskými skutkami. A predsa sú obhajcovia sola fide náuky, nehľadiac na zhodu v niekoľkých z ich negatívnych výrokov tak krikľavo nejednotní ak sa pokúšajú vysloviť niečo pozitívne, že je potrebné sa aspoň pokúsiť v zmätku o jednotu.

Domnienka, z ktorej vychádzame je veľmi rozšírená v historickej a ekumenickej práci a zdanlivo sa opiera o poznatky biblických vedcov o mnohonásobnej rozmanitosti novozákonných teológií. Táto rozmanitosť znamená, že je potrebné vidieť rozdiel medzi ospravedlnením ako náukou a medzi skutočnosťou, ktorej vyjadrením je táto nauka. Touto skutočnosťou sa myslí jednoducho Božie spasiteľné konanie v živote, smrti a vzkriesení Ježiša Krista.  Aj inými spôsobmi sa môže spomínaná skutočnosť zreteľne vyjadriť. Medzinárodná evanjelicko-lutherská a rímskokatolícka študijná komisia hovorí na tému .evanjelium a cirkev" vo svojej .maltskej správe" z r. 1972 takto: .O posolstve ospravedlnenia ako vážnom výklade v podávaní evanjelia sa musí hovoriť znova a znova. Bolo poukázané však i na to, že spasiteľné konanie dosvedčené v evanjeliu môže byť vyjadrené aj inými pojmami z Nového zákona, ako zmierenie, sloboda, vykúpenie, nový život, nové stvorenie.  Tento pohľad, ktorý kladie väčší dôraz na historickú podmienosť učenia než bol pohľad reformátorov, avšak nie je s nimi v rozpore. Ospravedlnenie je aktuálne i teraz ako neprestajný articulus stantis et cadentis ecclesiae v tom zmysle, že všetko čo mu protirečí je nekresťanské. Zostáva v platnosti aspoň ako možné zlepšujúce pravidlo. Že nemusí byť vždy podstatné pre kresťanský život, to mlčky uznal Luther tým, že ho vo svojom Malom katechizme nespomenul. On i teológovia v čase lutherskej ortodoxie uznávali, že toto učeníe nemusí byť výslovne vyjadrené, aby mal človek pravú vieru kým len je prítomná zodpovedajúca skutočnosť. Z tohto pohľadu môže byť tento náš oveľa väčší ohľad na historický kontext zaradený ako rozdielny od reformátorského, avšak nie ako protikladný.

Ak považujeme za dôležitý aspekt z historického kontextu, nemožno zodpovedať otázku o vzťahu medzi náukou o ospravedlnení a medzi obnovou cirkvi bez zváženia skutočných následkov, ktoré malo toto učenie v konkrétnych historických situáciách. Budeme teraz venovať pozornosť dobe reformácie v nádeji, že aj odtiaľ padne svetlo na našu súčasnú dobu.

2. Ekleziologické dôsledky reformátorskej náuky o ospravedlnení

Ekleziologické následky reformátorského učenia o ospravedlnení boli trojakého druhu:

a)  boli otrasené historické štruktúry na pravom krídle,

b)  bolo zabránené sektárskemu rozpadu cirkvi na ľavom krídle a

c)  boli poskytnuté určité smernice protestantským snahám o opätovné vybudovanie v strede.

a)  Prvý z týchto následkov vznikol vo zvláštnych historických okolnostiach.

Vo vnútornej logike učenia o ospravedlnení, ako ho chápali počiatoční reformátori, nebolo nič čo by bolo vyžadovalo takéto následky. Ako spomína Bernhard Lohse vo svojom článku v tomto zošite, nebolo pôvodne Lutherovým cieľom meniť cirkevné štruktúry alebo dávať na pranier korupciu.  Všetko čo zdôrazňoval a čo žiadal bola .sloboda hlásať evanjelium". Možno zastávať stanovisko, že by schizma nebola nastala a nevznikli by ani odlišné protestantské cirkevné štruktúry ani nové učenie o cirkvi, aby mohli byť nové štruktúry legitimované, keby autority boli Lutherovi poskytli možnosť uplatnenia rovnako ako ju umožňujú v dnešnom katolicizme.  Za vtedajších okolností také východisko nebolo možné. Slobodu pre evanjelium nemohli poskytnúť jednoducho bez toho, že by neboli spáchali tzv.inštitucionálnu samovraždu. Cirkev neskorého stredoveku totiž stratila mnoho zo svojich bývalých úloh: sprostredkovanie kresťanského a klasického dedičstva, výchovu barbarských národov i úlohu byť prameňom západnej jednoty a kultúrneho vývoja. Tak cirkev svojou existenciou visela stále viac - ako to dokazuje nesmierne narastanie predávania odpustkov - a výlučne na najnegatívnejších rysoch v obraze stredovekého kresťanstva.  Patrilo medzi ne predávanie odpustkov, omší, relikvií a iné praktiky spojené s kultom svätých, ako i monastické ospravedlnenie zo skutkov. Okrem toho sa celý tento systém pociťoval ako stále nepohodlnejšie archaické bremeno pri rozmachu takých síl ako ranný kapitalizmus, nacionalizmus a humanizmus, hoci jeho produkty zostávali veľmi otázne. Stále silnejúci dôraz na získavanie milostí zo zásluh ešte pomáha zvyšovať toto bremeno v teológii.  Boh dáva milosť len tým, ktorí si ju z vlastných síl zaslúžia (facientibus quod in se est Deus non denegat gratiam). Mnohí toto vtedy platné heslo zneužívali ako ospravedlnenie pre svoju laxnosť. (Urobil som, čo som najlepšie vedel, hoci je toho veľmi málo.) Avšak pre mravne a nábožensky úzkostlivých ľudí to bola tlačiaca ťarcha, keďže boli týraní obvyklými praktikami sebaspytovania podľa toho ako ich systém pokánia priostroval. Úzkostlivé svedomie, o ktorom hovoril Luther, nebolo len jeho vlastným problémom, ale celej kultúry. Celý svet túžil po oslobodení z dôvodov náboženských ako i nenáboženských.

Za takýchto okolností nebolo možné trpieť posolstvo sola fide a sola gratia.  A dokonca ju nebolo možné strpieť ani ako prostú možnosť voľby pre zainteresovaných, pretože morálne ohrozovala svetskú a hospodársku i náboženskú moc cirkvi.

Keby náuka o ospravedlnení aj bola trpená, boli by následky zapôsobili na cirkev nie revolučne, ale v každom ohľade postupne reformátorsky. Reformátori boli, ako to vyplýva z Augsburského vyznania (1530), vonkoncom ochotní žiť pod pápežmi a biskupmi a uprostred všetkého čo pozorovali ako neustály omyl a skazenosť. Všetko čo požadovali, bolo právo byť tým, čo sa v anglickej ústavnej tradícii nazýva .lojálna opozícia Vášho Veličenstva".

b)  Z naznačeného aspektu nie je ďalej prekvapujúce, že dôsledky reformátorského učenia, ak sa prikloníme ku revolučnej protikrsteneckej ľavici, boli konzervatívneho rázu. Pre Luthera bolo dôrazné trvanie fanatikov na potrebe radikálne nového cirkevného poriadku pre spásu práve takým spôsobom legalizmu a ospravedlnenia zo zásluh ako papistický postoj. Z určitého hľadiska to bolo dokonca ešte horšie, pretože pokus vytvoriť cirkev, ktorá by pozostávala výlučne z takých, ktorí boli viditeľne čistí a svätí ešte zrejmejšie popieral simul iustus et peccator, než to robila dôrazne rímska ekleziológia.  Napokon je bezprávne vylúčiť masy nevedomých a často aj nemravných kresťanov podľa mena. Vlastným poslaním cirkvi je poskytnúť ospravedlňujúce slovo, evanjelium hlásať takému množstvu ľudí, akému je to len možné. To je dôvod, pre ktorý dávali reformátori prednosť - aspoň v situácii 16. stor. - lipnutiu na .Konštantínovskom" modeli štátnych cirkví, ktoré v sebe zahŕňali celú spoločnosť jednotlivých štátov.

c)  V protiklade k týmto jednoznačným negáciám doprava i doľava je pozitívny prínos ospravedlnenia pre protestantský stred viacznačný. Isteže tvrdili reformátori, že všetko v cirkvi by malo byť plodom Božieho slova a muselo by aj v jeho službe stáť. Cirkev je creatura verbi, úrad je ministerium verbi, sviatosti sú .viditeľné slová". Z pohľadu lutherského (keď aj nie kalvínskeho) sa môžu tieto výroky rovnakým spôsobom s každým ľubovoľným cirkevným poriadkom spojiť, či už je to biskupský alebo nie biskupský, presbyteriánsky alebo kongregacionalistický, štátnocirkevný, alebo slobodocirkevný.  Táto indiferentnosť voči štruktúram mala neblahé následky, z ktorých najznámejším bola poníženosť lutherských cirkví voči kniežatám. Zdá sa, že náuka o ospravedlnení historicky posúdená pôsobila v otázkach s ohľadom na povahu cirkvi a cirkevnej reformy viac nápravne, ako konštitučne (určujúco).  Viac poslúžila k odhaleniu zla, než aby dobré priviedla do pohybu.

3. Praktický význam náuky o ospravedlnení dnes

Malo by byť zrejmé, že nemôžeme očakávať, aby náuka o ospravedlnení mala dnes pre obnovu cirkvi ten istý význam ako v 16. stor. Hoci legalizmus zostal v mnohých situáciách významným problémom (predovšetkým v katolicizme), predsa nie je v modernej kultúre prevažujúci. Svedomia nie sú zastrašené. Ani svoje obavy a úzkosti nezaraďujeme prevažne do kategórie .hriech", tj. neposlušnosť voči spravodlivému Bohu. Pretože je tomu takto a nie inak, preto posolstvo nesprostredkúva tak často útechu nezaslúženého odpustenia, ten zážitok priľnutia k Bohu v oslobodzujúcej dôvere, ktorá je predpokladom ospravedlnenia.

Táto skutočnosť zostáva stredobodom pozornosti rovnako ako kedysi. Dôverou v Božie spasiteľné konanie sa ľudia oslobudzujú od vzťahovačnosti a zotročujúcej závislosti na vonkajšej moci, takže - ako Luther hovorieval - môžu sa stať pre svojich blížnych Kristom, slobodnými pánmi nad všetkým a zároveň sluhami všetkých. Kde chýba táto bezpodmienečná dôvera v bezpodmienečnú milosť Božiu, ani naša kritika, ani naša poslušnosť, ani naše panovanie, ani naša poddanosť nebudú plodné pre pravú obnovu cirkvi a spoločnosti.

Ako sa dá však táto ospravedlňujúca viera najlepšie podať druhým? Musíme - hoci len pokusne - k tejto téme prísť bližšie skôr než môžeme podať komentár k terajšiemu spôsobu použitia náuky o ospravedlnení.  Mohlo by snáď byť užitočné, ak si spomenieme na situáciu, v ktorej učenie o ospravedlnení nebolo ovládajúcim prostriedkom pre podávanie skutočnosti ospravedlnenia. Spomeňme, že Pavol ospravedlnenie sola fide nezdôrazňoval natoľko keď kázal Grékom, ako keď hovoril ku prozelytom a Židom.  Okrem toho s rozširovaním kresťanstva medzi pohanskými národmi v prvých storočiach šlo ruka v ruke skoro úplné zanedbávanie a často nesprávne chápanie učenia apoštola Pavla. Ale i v tomto období - sotva to možno poprieť - bol fakt ospravedlnenia skutočne sprostredkovaný.  Jedným spôsobom sprostredkovania - podľa názvu niekoľkých autorov - bolo zakúsenie spoločenstva, koinonie. Toto zodpovedalo nutnej potrebe vzhľadom na zúfalé položenie más odcudzených a vytrhnutých z materskej pôdy v kozmopolitických veľkomestách neskoroantického sveta. A katolícka cirkev, ako medzinárodná stavba spoločenstiev úzko medzi sebou zviazaných vzájomnou láskou a poskytovaní pomoci, bola vystrojená lepšie ako hociktorá z jej rivaliek vyhovieť potrebe. Členstvo v takých spoločenstvách možno rovnako slabo porovnať s ospravedlňujúcou milosťou. Ako by sa kázeň o odpustení mohla rovnať odpusteniu. Oboje však sú prostriedkami, ktoré Boh používa, aby nám sprostredkoval bezpodmienečnú dôveru v túto bezpodmienečnú milosť. Poblúdená ovečka v bezpečí na ramenách pastiera sa naučí dôverovť nie menej než stratený syn, ktorému otec odpustil.  Každá z obidvoch skúseností je určite implicitne zahrnutá aj v ďalšej, zakaždým druhej, avšak prevládajúca skúsenosť spôsobuje veľkú diferenciu pri utváraní učenia v živote cirkvi.

Je možné, že sa naša situácia viac podobá situácii prvotnej cirkvi než ktorákoľvek iná forma z minulých storočí. Cirkev sa stáva diasporou a jednotlivci sú izolované atómy, ktoré trpia odcudzením a bezzákonitosťou nachádzajúc sa v hroznej závislosti na neosobnej moci masovej spoločnosti. Možno to bude dnes znova kresťanská koinonia, ktorá bude hlavným nástrojom sprostredkovania uskutočneného ospravedlnenia.

Predsa aj za takých okolností zostáva toto učenie dôležité ako možno vidieť na problémoch spôsobených v prvotnej cirkvi jeho zanedbávaním.

a)  Predovšetkým je potrebné myslieť na trenice, ktoré dnes vznikajú medzi tými, ktorí sa síce zhodujú v názore, že cirkev sa musí stať diasporou skutočne veriacich malých skupín, ale niektorí si myslia, že tieto skupiny by mali byť charizmatické konventikly (krúžky súkromného náboženského povznesenia).  Iní naproti tomu mienia, že by mali byť revolučnými bunkami.  Obidva modely, ktoré nám pripomína ospravedlneníe sola fide, môžu byť ovocím viery, ale ani jeden z nich nemôže byť vierou samou identifikovaný.  Ak sa dnes kresťanskí revolucionári alebo kresťanskí konzervatívci nezúčastnia na večeri Pána, alebo sa nemôžu spoločne modliť, musíme pochybovať o kresťanskej autenticite ich chápania viery.

b)  Na druhej strane nás toto učenie varuje pohŕdať masami konvenčných a reakčných kresťanov, ktorých členstvo v cirkvi je pravdepodobne skôr zdedená oddanosť vymierajúcim kultúrnym tradíciám než osobná angažovanosť.  Kultúrou podmienená kresťanskosť môže tiež byť prostredkom spásy.  Je veľa priemerných kresťanov hlboko nakazených triednymi a rasovými predsudkami, ktorí však, keď sú konfrontovaní s konkrétnymi situáciami ľudskej biedy, na základe svojej viery sú viac ochotní poslúžiť blížnemu než z dôvodu svojho politického alebo teologicky vytríbeného kritického povedomia.  Napokon treba na záver dodať, že učenie o ospravedlnení z viery nám pripomína, že ospravedlňujúca viera dáva slobodu nielen kritizovať cirkev, ale jej i zostať verným. Cirkev sa nachádza dnes v tak smutnej nálade, že kritici, ktorí sa opierajú viac o jej dielo než o Boha, si z cirkvi zúfajú, alebo ju celkom opúšťajú. Toto však nebol postoj prorokov, postoj Ježišov, alebo postoj prvých kresťanov. Boli síce neúprosne kritickí voči ľudu Božiemu, ku ktorému patrili, ale nič ich nemohlo viesť k opusteniu tohto ľudu, hoci bol neverný a dopustil sa cudzoložstva modloslužbou. Boh si vyvolil tento národ nie pre jeho zásluhy, ale pre svoje plány. Jeho prisľúbenia sú bezpodmienečné a nezmeniteľné a pretože sa Boží ľud podľa nich často riadil, bol aj schopný veriť, že Božie prisľúbenia sú bez podmienok a zmien. Preto bola vernosť cirkevnému spoločenstvu pre ľud Boží neoddeliteľnou súčasťou zážitku ospravedlňujúcho z viery a iba na základe tohoto predpokladu boli prorocké útoky na cirkev plodné a účinné.

Consililum 10/1976