Kresťanská kultúra?

Tak ako iné oblasti nášho verejného, politického a spoločenského života, aj kultúra - v posledných štyroch rokoch navlečená do mocenského chomúta a korunovaná bezduchými bustami bez akejkoľvek umeleckej či kultúrnej hodnoty - potrebuje dnes obrodu.

K tejto obrode by chcela prispieť aj cirkev. Nasledujúci rok je vyhlásený ako Rok kresťanskej kultúry. Prípravy k tomuto roku prebiehajú už niekoľko mesiacov. Ako? Presne tak ako desaťročie duchovnej obnovy - ťažkopádne, formálne a hlavne rozpačito. A žiaľ - česť výnimkám - nič nenasvedčuje tomu, že by to v krátkom čase malo alebo mohlo byť inak. Treba urobiť omnoho viac a konkrétneho, aby v reálnych kontextoch celkového obrazu napokon nezostalo iba pri zbožnom želaní sústrediť pozornosť na kresťanskú kultúru viac ako doteraz. Jestvujúce a vznikajúce tvorby a aktivity na tomto poli sú totiž prirodzeným prejavom ľudí, ktorí takto cítia a konajú, a nie formálnym naplnením vytýčených úloh.

Tohto roku svätorečená Edith Stein v jednom zo svojich posledných listov o. i. napísala: .Snáď neexistuje veriaci umelec, ktorého by nepovzbudzovalo zobraziť Krista na kríži alebo nesúceho kríž. Avšak ten, ktorý niesol kríž, žiada od umelca viac než takýto obraz. Žiada od neho, rovnako ako od každého človeka, nasledovanie, aby sa sám stal obrazom nesúcim kríž Ukrižovaného" (Karmel Echt, 1941).

Tradičné náboženstvá, ale aj primitívne spoločnosti a ich náboženstvá nepoznajú rozdiel medzi činnosťou náboženskou, spoločenskou a kultúrnou, Každá činnosť, aj činnosť kultúrna, je tu prejavom náboženského cítenia. Kresťanský stredovek chápal kultúru ako službu Božieho diela. Novovek chápe kultúru ako autonómnu tvorbu. Franc Rodé, významný predstaviteľ Pápežskej rady pre kultúru tvrdí, že .je zrejmé, že kultúra, ktorá odmieta každú transcendenciu, sa zadusí vo vlastnej imanencii a sama sa sterilizuje". Na druhej strane však .skutočnosti tohoto sveta si uchovávajú vlastný význam, krásu a závažnosť nezávisle na náboženstve. V sebe samých a skrze seba samých, s autonómiou, ktorú majú od Boha. To je hlavná zásada pre autentické umelecké dielo. Lebo akonáhle umelec stráca zmysel pre zem, akonáhle sa usiluje redukovať všetko na náboženské, všetko sakralizovať, jeho dielo stráca pôvab a zmysel, stáva sa bezkrvným, bledým, nudným" (F. Rodé).

V kultúre a umeleckom diele teda ide o autentickosť a pravosť. Rozlišujúcim kritériom pravého a falošného umenia je etika. Etický prvok do hĺbky presycuje umeleckú tvorbu a samotné diela. Prvou podmienkou etiky je - ako upozorňuje poľský kňaz a intelektuálny vodca Solidarity z čias totalitného systému Józef Tischner - .sloboda a slobodná tvorba". Druhou je .tvorba podľa akýchsi hodnôt". Týmito hodnotami, ako hovorí Tischner, sú .krása, pravda a dobro". V tomto zmysle je .umelecké dielo plodom tvorivej voľby hodnôt". Týmito hodnotami, ako hovorí Tischner, sú .krása, pravda a dobro". V tomto zmysle je .umelecké dielo plodom tvorivej voľby hodnôt". Autentická tvora je teda slobodná a etická.

Pastorálna konštitúcia II. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes o cirkvi v súčasnom svete to zdôrazňuje slovami: .. . „cirkev všetkým pripomína, že kultúra má viesť k celkovej dokonalosti ľudskej osobnosti, k dobru pospolitosti i celej ľudskej spoločnosti. Preto treba vzdelávať ducha takým spôsobom, aby sa rozvíjala schopnosť obdivovať, poznávať, kontemplovať, utvárať si osobný úsudok a pestovať náboženský, mravný a spoločenský zmysel. Keďže však kultúra bezprostredne vyplýva z rozumnej a spoločenskej povahy človeka, aby sa mohla rozvíjať, neprestajne potrebuje spravodlivú slobodu a oprávnenú nezávislosť činnosti podľa vlastných princípov. Preto si právom vyžaduje rešpekt a teší sa určitej nedotknuteľnosti. . . Nepatrí do kompetencie verejnej moci určovať vlastný ráz kultúrnych foriem, ale zabezpečiť podmienky a prostriedky na povznesenie kultúrneho života všetkých, aj národnostných menšín. Preto treba dať záležať predovšetkým na tom, aby kultúra, odvrátená od svojho poslania, nebola nútená slúžiť politickej alebo hospodárskej moci" (GS 59).

Ak sa slovo kultúra odvádza od latinského colere (pestovať), potom kultúra je prítomná všade tam, kde sa pestujú hodnoty pre rozvoj ducha a života. Tak jestvuje kultúra hmotná, duchovná a spoločenská. No kultúra prestáva byť kultúrou všade tam, kde sa stáva rutinou, a to práve preto, lebo kultúra - to je .pestovanie": nerobí sa sama, nerastie a neprichádza sama, ale je potrebné je pestovať, vytrvalo, cieľavedome, zodpovedne sa o ňu starať. Aj keď sa výsledky nedostavia hneď. Kultúra a umenie sa stáva prostriedkom komunikácie, prostriedkom pozdvihnutia ducha a duše. Stáva sa neoddeliteľnou súčasťou hodnotnejšieho života. Je tým, čo robí individuálny aj spoločenský život, náš svet ľudskejším a čistejším. Je vyjadrením toho, čo sme, akí sme a akí by sme mohli, mali byť. Je vyjadrením toho, čím chceme, aby žili ďalšie generácie. Preklenúc ľudské hranice času a priestoru je zjednocujúcim a komunikačným prvkom generácií aj svetadielov. Proces zjednocovania Európy, proces vytvárania spoločného európskeho domu už dnes začína pociťovať potrebu duchovných hodnôt. Kultúra a umenie môže dať zjednotenej Európe ducha a dušu, miazgu života, tak, ako dvanásť hviezd na modrom poli európskej zástavy dáva tomuto spoločnému domu vyšší rozmer a hlbší zmysel.

Napriek tomu, že náboženstvo je vo svojej podstate neoddeliteľne spojené s niektorými zložkami hmotnej, duchovnej i spoločenskej kultúry, musíme si priznať, že na Slovensku umenie a kultúra dnes stoja na okraji nielen teológie a teologického záujmu, ale aj na okraji záujmu cirkevného a pastoračného. Ak však chce cirkev brať vážne svoj vlastný hlas, potom na Slovensku musí ukončiť svoju rozpačitosť vo vzťahu ku kultúre a umeniu. A to nielen preto, lebo kultúra a umenie, vzdelanie a literatúra historicky vyrastali v lone náboženstva a náboženských spoločenstiev.

Hlas cirkvi o vzťahu ku kultúre je jasne definovaný a zároveň znamená veľkú výzvu, ktorá v našom geografickom priestore zatiaľ nebola dostatočne pochopená, prijatá a uskutočnená. Koncil upozorňuje, že v tomto novom období ľudských dejín, sa zveľaďovaniu a rozširovaniu kultúry otvárajú nové cesty (porov. GS 54) a my nesmieme zaznávať pozitívne hodnoty modernej kultúry (porov. GS 57). Gaudium et spes hovorí jasnou rečou: .Svojím spôsobom aj literatúra a umenie majú veľký význam pre život cirkvi. Usilujú sa totiž študovať vlastnú povahu človeka, jeho problémy a jeho skúsenosti, čo sa týka snáh poznať a zdokonaľovať seba samého i svet. Pokúšajú sa objaviť jeho miesto v histórii a vo vesmíre, vyniesť na svetlo jeho strasti, jeho potreby a schopnosti a načrtnúť lepší osud človeka. Tak majú možnosť povzniesť ľudský život mnohotvárne zobrazený podľa časových a miestnych okolností. Preto sa treba pričiniť, aby umelci cítili, že cirkev má pochopenie pre ich činnosť a aby sa im uľahčili styky s kresťanskou pospolitosťou v náležitej slobode. Nech má cirkev porozumenie aj pre nové umelecké smery, ktoré sa prispôsobujú vkusu našich súčasníkov podľa povahy rozmanitých národov a krajov. A nech sa pripustia aj do chrámu, ak vhodnosťou svojho prejavu a v zhode s požiadavkami liturgie povznášajú ducha k Bohu." (GS 62)

Nový Katechizmus katolíckej cirkvi pripomína, že v záujme toho, aby sa čím viac ľudí zapojilo do spoločenského života, treba podporovať vznik takých spoločností a ustanovizní, ktoré budú vykonávať svoju činnosť napr. v oblasti kultúry (porov. Katech. katol. cirkvi 1882). Pripomína tiež, že biskupi sami alebo prostredníctvom poverených osôb majú podporovať každý prejav starého aj nového náboženského umenia (porov. Katech. katol. cirkvi 2503).

Rok kresťanskej kultúry ja teda veľkou šancou pre cirkev na Slovensku, aby reflektovala svoj vlastný hlas a aby mu začala byť verná. Bude to ďalší krok k lepšiemu pochopeniu seba samej, ako k porozumeniu vlastnej živej prítomnosti a poslaniu adekvátnemu dnešnej dobe.