Jste zde

Cirkev ako communio v Novej zmluve

Spoločenstvo – communio je prvotnou realitou a prvotnou túžbou človeka. Už na prvých stranách Biblie čítame: „Nie je dobré byť človeku samému.“ (Gn 2,18). Antická politika podľa toho definovala človeka ako zóon politikon, ako sociálnu živú bytosť, ktorá z hľadiska materiálneho o a telesného i duchovného a kultúrneho je odkázaná na iných. Dosiahnuť plnú ľudskosť môže len v rámci polis, v spoločenstve s inými. Naša moderná masová spoločnosť predstavuje gigantickú akumuláciu jednotlivých indivíduí, ale nie vytvorený celok. Individualizmus a kolektivizmus sú dva vzájomne protikladné extrémy, ktoré majú styčný bod v tom, že oba ponechávajú jednotlivca osamelého. Oba nepostihujú podstatu ľudskej osoby, ktorá nachádza svoje šťastie a pokoj len v personálnych zväzkoch, v spoločných hodnotách a cieľoch, vo vzájomnej účasti na osobných hodnotách.1

Ježiš a cirkev

Ježišova úloha pri „založení“ cirkvi je ústredným presvedčením kresťanskej viery. Ježiš je opisovaný ako ten, kto ešte za svojho života ustanovil a založil cirkev. Dôkaz o Ježišovom priamom úmysle založiť cirkev poskytuje odkaz na stať v evanjeliu podľa Matúša, kde Ježiš odovzdáva Petrovi kľúče a sľubuje: „A na tejto skale postavím svoju cirkev“ (Mt 16,18). Toto svedectvo by bolo ďalej podoprené citovaním Ježišových slov, keď sa Petrovi zjavuje po svojom vzkriesení a  najskôr sa trikrát pýta Petra ( „Šimon, syn Jánov, miluješ ma? “ ) a dáva mu poverenie, aby pásol jeho ovce a staral sa o ne. Moderná exegéza ukázala, že je celkom možné, ba dokonca pravdepodobné, že sľub v Mt 16,18 sa uskutočnil až po vzkriesení a bol biblickými autormi posunutý do minulosti, do doby Ježišovho verejného pôsobenia. Historicko – kritická metodológia aplikovaná na vznik písanej formy evanjeliových záznamov tvrdí, že isté udalosti, o ktorých sa v Biblii hovorí, že sa stali pred vzkriesením, tam mohli byť presunuté vo svetle pevnej viery ich autorov o Ježišovej neoddiskutovateľnej totožnosti. Výsledkom tohto spôsobu čítania Novej zmluvy je jasnejšie vedomie pravdepodobnosti, že cirkev vznikala v niekoľkých etapách. Táto perspektíva zohľadňuje nielen narastanie vlastného Ježišovho pochopenia jeho poslania počas pozemského života, ale tiež zdôrazňuje, že pre vznik cirkvi bolo rozhodujúce obdobie po vzkriesení, rovnako ako udalosť Turíc, ktorá začala zostúpením Ducha svätého na učeníkov, ktorí sa zhromaždili v hornej miestnosti, čo je udalosť, ktorej sa výstižne hovorí „narodeniny“ cirkvi. Problémom pri popise Ježišovho zámeru založiť cirkev počas jeho pôsobenia v Judsku a Galilei je to, že pri zdôrazňovaní Ježišovho verejného života ako formatívnych rokov pre založenie cirkvi je opomenutá úloha Ducha svätého počas Turíc a v nasledujúcich rokoch apoštolského obdobia. Skutočnosť, že isté cirkevné úrady boli v apoštolskej dobe ešte len v stave vývoja je nesporná. Nemožno ani prehliadať, že zostavenie novozákonného kánonu trvalo niekoľko generácií a Nový zákon bol len postupne zložený do celku. „Obe tieto udalosti boli zakladajúcimi udalosťami cirkvi pod vedením Ducha svätého“. Starostlivosť s akou sa Ježiš venoval formácií Dvanástich a ďalších učeníkov ako učiteľov a šíriteľov evanjelia, jasne ukazuje, že Ježišovým zámerom bolo, aby jeho poslanie malo trvalú hodnotu 2. Keď hovoríme o vzniku cirkvi je treba mať na pamäti niekoľko základných skutočností. Prvá z nich je, že vznik cirkvi bol procesom, ktorý trval dlhší čas a prebiehal v rôznych oblastiach rôzne dlho, a to predovšetkým v závislosti na vzťahu k judaizmu. Cirkev nebola založená ako nejaký spolok, alebo politické či náboženské zoskupenie. Ako samostatný fenomén sa vytvárala postupným vymaňovaním sa z judaizmu, vymedzovaním sa proti nemu, alebo vylúčením sa z neho. Skutky apoštolov (Sk 2,1-47) počiatky tohto procesu symbolicky zhrňujú do udalosti Turíc v Jeruzaleme. Je preto jasné, že napriek všetkým dôležitým vplyvom okolitého sveta bol to predovšetkým judaizmus, ktorý vytváral vlastný podklad, na ktorom kresťanstvo vyrástlo. Judaizmus hrá pri vzniku cirkvi inú úlohu, než okolitý pohanský svet.3

Boží ľud

Izrael – Boží ľud

Písmo používa zvláštny výraz pre vyjadrenie pojmu Božieho „ľudu“. V hebrejčine slovo „am“ (grécky: laos; latinsky: populus) označuje len Boží ľud, kdežto výraz „gojim“ (grécky: ethé; latinsky: gentes) sa vzťahuje na ostatné národy. Slovo „am“ označuje v Písme istú posvätnosť a „gojim“ zasa akúsi menejcennosť. Výraz „gentes“ označuje skôr „národy“ ako „pohanov“. Treba rozlišovať Boží ľudostatné národy. Boží ľud bol síce stvorený ako ostatné národy a žije s nimi v dejinách, má však predsa svoju vlastnú dôstojnosť, svoje dejiny a poslanie. Toto zvláštne postavenie záleží len a jedine na Božom vyvolení (electio). Izraelský národ bol pretvorený na Boží ľud, pretože si ho Boh vyvolil pre zvláštne poslanie. Boží ľud teda existuje, pretože bol vyvolený od Boha (Dt 7,7; Iz 41,8; Rim 9), ktorý ho povolal (Iz 48,12), vyslobodil z Egypta (Dt 6,12; 7,8; 8,14 nasl.), aby sa stal jeho vlastníctvom (Ex 19,5; 23,22), synom (Ex 4,22), jeho ľudom. Boh je teda jediný tvorca Božieho ľudu, jeho novej dôstojnosti a dejín (Iz 48,15). Boh vytvára v dejinách spásy svoj ľud podobne ako matka dáva život svojmu dieťaťu (Iz 42,2.24) a ako starostlivý hospodár zakladá a buduje svoju milovanú vinicu (Iz 5,1 nasl; Ž 80,9) alebo ako staviteľ, ktorý buduje mesto alebo chrám (Hebr. 11,10). Toto vyvolenie je v Písme popisované ako prejav slobodnej Božej lásky k izraelskému národu (Rim 9). Na počiatku dejín Božieho ľudu je teda zvláštna, nepochopiteľná Božia láska, ktorá vytvára tento ľud, sprevádza ho počas celého jeho putovania v dejinách a dokončí jeho budovanie vo večnosti, ktoré bude posledným darom, poslednou milosťou, záverečným prejavom lásky Boha ku svojmu vyvolenému ľudu. (Zjv 21,5 nasl.). Vyvolenie Božieho ľudu je vo vzťahu k jeho „zmluve“ s Bohom. Boh chce žiť v pokoji a v zvláštnom spoločenstve so svojím ľudom a chce ho priviesť ku spáse. Preto s ním uzatvára zmluvu. V reči Písma zmluva medzi Bohom a jeho ľudom je prejavom rovnakej lásky ako vyvolenie. Izraelský národ nemôže mať žiadne nároky a nemá žiadne zvláštne práva vo svojom vzťahu k Bohu, ale Boh mu chce dať tieto práva, ale aj zvláštne povinnosti. (Dt 7,8 nasl. 10,15; 4,32-40). Hlavný obsah a náplň zmluvy je vyjadrený v týchto slovách: budem váš Boh – budete môj ľud. Zmluva s Bohom je od prvého okamihu viazaná na Božie sľuby. Božie sľuby sa vzťahujú na budúcnosť a preto vyžadujú od vyvoleného ľudu vieru v Boha a jeho slovo. Zmluva medzi Bohom a jeho ľudom bola uzavretá na počiatku jeho dejín (zmluva s Abrahámom) a slávnostne vyhlásená na vrchu Sinaj, po oslobodení z Egypta. Vyvolený ľud si je však vedomý toho, že táto zmluva nie je dokonalá a  preto žije v očakávaní novej zmluvy, ktorá uskutoční opravdivé spoločenstvo s Bohom a zabráni nevere izraelského národa. 4

Boží ľud v Kristovi

Výraz „Boží ľud“ ako taký označuje v Novej zmluve takmer výlučne izraelský ľud a nie cirkev. Preto sa tu používa slovo ecclésia, ktoré sa stalo vlastným označením nového spoločenstva, ktoré vzišlo z Ježišovho pôsobenia 5. Grécke slovo, ktoré ďalej žije v prijatom latinskom slove ecclesia, spočíva na starozákonnom korení qāhāl, čo sa obyčajne prekladá ako „zhromaždenie ľudu“. Zhromaždenie Izraela sa schádza preto „aby počulo Božie oznámenie a prijalo ho6 Toto typicky biblické ponímanie zhromaždenia ľudu pochádza z toho, že na zhromaždenie u vrchu Sinaj sa nazeralo ako na vzor všetkých ďalších zhromaždení ľudu. Po exile bolo Ezdrášom slávnostne zopakované ako nové založenie ľudu. Keďže však rozptyľovanie Izraela pokračovalo a vrátila sa poroba, stával sa od samého Boha pochádzajúci quāhāl, nové zhromaždenie a založenie ľudu, stále viac jadrom jeho nádeje. Prosba o toto zhromaždenie – o príchod cirkvi – je pevnou súčasťou neskorých židovských modlitieb.7 Z toho je zrejmé, čo znamená, keď sa rodiaca cirkev nazýva ecclesia. Vyjadruje tým: na nás je táto prosba splnená. Kristus, zosnulý a zmŕtvychvstalý, je žijúcim Sinajom. Tí, ktorí k nemu pristupujú, predstavujú vyvolené konečné zhromaždenie Božieho ľudu (porov. Hebr 12, 18-24). Z toho je zrejmé, prečo nebolo použité všeobecné slovo „Boží ľud“ pre označenie nového spoločenstva, ale výraz, ktorý bol v duchovnom a eschatologickom strede pojmu ľud. Ježiš nie je nikdy sám. Prišiel preto, aby zhromaždil rozptýlených (porov. Jn 11,52; Mt 12,30). Preto je celé jeho pôsobenie zhromažďovaním nového ľudu. Ukazujú sa však už teraz dva veľmi podstatné prvky pre budúce porozumenie cirkvi: K novému Božiemu ľudu v Ježišovom zmysle patrí dynamika zjednocovania, spoločné putovanie na ceste k Bohu. A ďalej to, že vnútorným miestom zhromažďovania nového ľudu je Kristus. Tento ľud sa stáva ľudom len na základe jeho volania a na základe odpovedi na toto jeho volanie 8. Z mnohých obrazov, ktoré používal Ježiš pre nový ľud – stádo, svadobný hostia, semeno, Boží dom, Božie mesto vyniká ako jeho obľúbené prirovnanie obraz Božej rodiny. Boh je Otec rodiny, Ježiš je Pán domu a na základe toho možno pochopiť, že príslušníkov tohto ľudu, aj keď sú dospelí nazýva deťmi a že oni sami sebe porozumejú správne vtedy, keď odložia autonómiu svojej dospelosti a uznajú, že sú pred Bohom ako deti (porov. Mk 10,24; Mt 11,25). 9

Izrael neprestáva byť Božím ľudom

Druhá kapitola textu Druhého vatikánskeho koncilu o vnútornom živote cirkvi popisuje cirkev ako „nový Boží ľud“ (Lumen gentium 9) alebo „nový Izrael“. Ide o ozvenu slov v Novom zákone, predovšetkým v liste Rimanom (Rim 9,25-26), Druhom liste Korinťanom (2Kor 6,14), v liste Titovi (Tit 2,14) a v Prvom liste Petra: „Ste Boží ľud“ (1Pt 2,10). Kresťania však musia byť pri používaní tohto výrazu opatrní. Musia eliminovať možné mylné závery, ktoré by viedli k predstave, že Izrael prestal byť Božím ľudom, čo by bolo v rozpore s tvrdením Novej zmluvy (pozri Hebr 11,25; Mt 1,21; Lk 1,68; Rim 11,1-2). Učenie o pretrvávajúcom povolaní Izraela nebolo vždy prevedené do cirkevnej praxe. Cirkev sa považuje za „nový Boží ľud“, ale tým sa neruší prvá zmluva uzavretá s Izraelom (Lk 1,72; Sk 3,25; Gal 3,17). Izrael zostáva Božím ľudom (Rim 9,6). Boh svoj ľud nezavrhol (Rim 11,1). Povolanie izraelského Božieho ľudu pokračuje, je nezrušiteľné a nezničiteľné. Izraeliti sú a zostávajú Bohom vyvoleným a milovaným ľudom. Nová situácia cirkvi neruší starú situáciu (Rim 9,8). Izraeliti zostávajú ľudom, ktorý Boh oslovil ako prví. Vyhlásenie Druhého vatikánskeho koncilu o pomere cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra aetate hovorí: „Aj keď je cirkev novým Božím ľudom, predsa nemajú byť Izraeliti označovaní ani za zavrhnutých Bohom ani za prekliatych, ako keby to vyplývalo zo svätého Písma.“ Tým, že si cirkev nárokuje titul nového Božieho ľudu v Kristovi, zároveň tiež potvrdzuje, že je ľudom putujúcim v stálej potrebe pohybu vpred k svätosti. Tomuto aspektu sa venuje siedma kapitola Vieroučnej konštitúcie koncilu o cirkvi, ktorá sa nazýva „Eschatologický ráz putujúcej cirkvi a jej spojenie s nebeskou cirkvou“ (Lumen gentium 48-51). 10 Treba odmietnuť rozšírený názor, podľa ktorého Boh postavil kresťanskú cirkev na miesto vydedeného a zavrhnutého Izraela. „Snažíme sa skôr vnímať počiatočnú a trvalú súvislosť, v ktorej sú Izrael a cirkev navzájom spojení v jednej neodvolateľnej zmluve s Bohom.11

Komunitárny model

Podstatu cirkvi možno popísať obrazom spoločenstva kommunio (koinonia). Termín communio má hlboké korene v ľudskom vedomí. Používanie modelu spoločenstva hlboko ovplyvnili spisy Yvesa Congara 12. V pojme spoločenstvo nejde v prvom rade o otázky štruktúry cirkvi. Slovo spoločenstvo skôr poukazuje na vlastnú záležitosť (res), z ktorej cirkev prichádza a pre ktorú žije. Spoločenstvo neoznačuje štruktúru cirkvi, ale jej podstatu. 13 Spoločenstvo cirkvi má predobraz, je umožnené a nesené spoločenstvom Trojice. Ako konštatuje koncil v náväznosti na biskupa – mučeníka Cypriana, účasťou na samotnom spoločenstve Trojice (Lumen gentium 4, Unitatis redintegratio – o ekumenizme). 14 Ľudská túžba po spoločenstve smeruje k niečomu, čo všetko ľudské prevyšuje a nachádza svoje zavŕšenie len v sebazdieľaní Boha, spoločenstve a priateľstve s Bohom. Túžba ľudského srdca je tak veľká a tak hlboká, že jedine Boh je tak veľký, aby ju naplnil. 15 Spoločenstvo sa môže rozšíriť aj mimo človeka a možno ho zdieľať aj so zvieratami, alebo dokonca s celým kozmom. Communio v Novom zákone nezdôrazňuje ani natoľko „horizontálne“ zdieľanie medzi kresťanmi ako skôr „vertikálne“ zdieľanie kresťana s Bohom. Tento termín zdôrazňuje vzťah medzi Bohom a veriacim, ale predovšetkým stálu činnosť Ducha svätého, ktorý oživuje človeka pre život v cirkvi. 16 Pokiaľ je Duch svätý „vyliaty“ na celé stvorenie robí spoločenstvo všetkých tvorov s Bohom a medzi sebou oným spoločenstvom stvorenia, v ktorom komunikujú všetky tvory svojím vlastným spôsobom medzi sebou a s Bohom. 17 Pre apoštola Pavla sa spoločenstvo stalo najintímnejším spojením s Bohom rovnako ako s ostatnými ľuďmi, ktoré sa uskutočnilo príchodom Ježiša Krista. U Pavla termín communio implikuje to, že kresťania získavajú účasť v Kristovi tým, že prijímajú jeho Ducha a že zároveň vstupujú do spoluúčasti jeden s druhým tým, že majú rôzne dary. 18

Záver

Dnes všetky veľké inštitúcie aj cirkev chápané ako inštitúcia trpia značným deficitom dôvery hodnosti. Preto mnohí hovoria radšej o spoločenstve, alebo o základných spoločenstvách než o cirkvi. Cirkev možno novým spôsobom zakusovať ako spoločenstvo. Pre cirkev existuje do budúcnosti len jediná cesta – cirkev ako spoločenstvo. Je to cesta, ktorú nám ukázala Boží Duch. Takéto vedomie by mohlo do cirkevného života priniesť viac perspektív a tým aj viac dôvery.19

Literatúra

KASPER Walter, Theologie – součást naší doby, Praha, Česká křesťanská akademie 1994.

FAHEY, A. Michael, Církev. In: FIORENZA, Francis S. a GALVIN, John, P. (ed.), Systematická teologie II. – rímskokatolická perspektiva, Brno, Praha, CDK (Centrum pro studium demokracie a kultury), Vyšehrad 1998.

RYŠKOVÁ Mirea, Doba Ježíše Nazaretského. Historicko – teologický úvod do Nového zákona, Praha, Univerzita Karlova v Praze, Nakladatelství Karolínum Praha 2010.

BOUBLÍK Vladimír, Boží lid, Řím, Křesťanská akademie 1967.

LINTON O., Ekklesia, v: RAC IV. In: RATZINGER Joseph, Církev jako společenství, Praha, Zvon 1995.

RATZINGER Joseph, Církev jako společenství, Praha, Zvon 1995.

JEREMIAS J., Neutestamentliche Theologie (Novozákonní teologie). I. díl Gütersloh 1971. In: RATZINGER Joseph, Církev jako společenství . Praha, Zvon 1995.

ZENGER Erich, První zákon. Židovská Bible a křesťanství, Kostelní Vydří, Karmelitánské nakladatelství 1999.

CYPRIAN, De oratione dominica 23: PL 4, 353. In: KASPER Walter, Theologie – součást naší doby, Praha, Česká křesťanská akademie 1994.

MOLTMANN Jürgen, Bůh ve stvoření, Brno, Praha, CDK (Centrum pro studium demokracie a kultury), Vyšehrad, 1999.

1Walter KASPER, Theologie – součást naší doby, Praha, ČKA 1994, s. 61.

2Michael A. FAHEY, Církev. In: Francis S. FIORENZA a John P. GALVIN (ed.) Systematická teologie II. – rímskokatolická perspektiva, Brno, Praha, CDK (Centrum pro studium demokracie a kultury), Vyšehrad 1998, s. 103-104.

3Mirea RYŠKOVÁ, Doba Ježíše Nazaretského. Historicko – teologický úvod do Nového zákona, Praha, Univerzita Karlova v Praze, Nakladatelství Karolínum Praha 2010, s. 330.

4Vladimír BOUBLÍK, Boží lid, Řím, Křesťanská akademie 1967, s. 71-72, 75, 78.

5Joseph RATZINGER. Církev jako společenství, Praha, Zvon 1995, s. 19.

6O. LINTON, Ekklesia, v RAC IV, s 905-921, cit. 907. In: Joseph RATZINGER. Církev jako společenství, Praha, Zvon 1995, s. 19.

7Tamže. S. 910. In: s. 20.

8Joseph RATZINGER. Církev jako společenství, Praha, Zvon 1995, s. 14, 20.

9J. JEREMIAS, Neutestamentliche Theologie (Novozákonní teologie). I. díl Gütersloh 1971, s. 166. In: Joseph RATZINGER, Církev jako společenství . Praha, Zvon 1995, s. 14.

10Michael A. FAHEY, Církev. In: Francis S. FIORENZA, John P. GALVIN (ed.). Systematická teologie II. – rímskokatolická perspektiva, Brno, Praha, CDK (Centrum pro studium demokracie a kultury), Vyšehrad 1998, s. 124-125

11Erich ZENGER, První zákon. Židovská Bible a křesťanství, Kostelní Vydří, Karmelitánské nakladatelství 1999, s. 67.

12Michael A. FAHEY, Církev. In: Francis S. FIORENZA, John P. GALVIN (ed.). Systematická teologie II. – rímskokatolická perspektiva, Brno, Praha, CDK (Centrum pro studium demokracie a kultury), Vyšehrad 1998, s. 121.

13Walter KASPER, Theologie – součást naší doby, Praha, Česká křesťanská akademie 1994, s. 64.

14CYPRIAN, De oratione dominica 23: PL 4, 353. In: Walter KASPER, Theologie – součást naší doby, Praha, Česká křesťanská akademie 1994, s. 66.

15Walter KASPER, Theologie – součást naší doby, Praha, Česká křesťanská akademie 1994, s. 66.

16Michael A. FAHEY, Církev. In: Francis S. FIORENZA, John P. GALVIN (ed.). Systematická teologie II. – rímskokatolická perspektiva, Brno, Praha, CDK (Centrum pro studium demokracie a kultury), Vyšehrad 1998, s. 121-122.

17Jürgen MOLTMANN, Bůh ve stvoření, Brno, Praha, CDK (Centrum pro studium demokracie a kultury), Vyšehrad, 1999, s. 18.

18Michael A. FAHEY, Církev. In: Francis S. FIORENZA, John P. GALVIN (ed.). Systematická teologie II. – rímskokatolická perspektiva, Brno, Praha, CDK (Centrum pro studium demokracie a kultury), Vyšehrad 1998, s.122.

19Walter KASPER, Theologie – součást naší doby, Praha, Česká křesťanská akademie 1994, s. 62-63.