Jste zde

Spolupatričnosť pre rast ku zrelosti a slobode

autor: 

Jean Vanier

Jean Vanier (1928) je zakladateľom komunítArcha a Viera a svetlo, ktoré ponúkajú ľuďom s mentálnympostihnutím a tým, ktorí zdieľajú s nimi ich život domov, doktorého môžu patriť a v ňom rásť. Napísal niekoľko kníh; akonapríklad Man and Woman He Made Them/Mužom a ženou ich stvoril, TheBroken Body/Porušené telo, Community and Growth/Komunita a rast (včeštine Rodí se nová naděje), Tears of Silence/Slzy ticha, TheScandal of Service/Škandál služby a Becoming Human/Stávať sačlovekom (v češtine Cesta k lidství). Táto kapitola je z knihyBecoming Human.

Individualizmus sa prejavuje vovšetkom, v čom sa staráme len o vlastné záujmy a vlastnú slávu,svoj vlastný rast k autonómii, vlastným schopnostiam a moci, čo jeantitézou spolupatričnosti. Taký individualizmus môže vyrásť akovýraz hnevu voči utláčanej, násilnej spolupatričnosti ako nárokprispôsobiť sa príliš rigidnej skupine. Môže pochádzať z túžby staťsa plne sám sebou a rozvinúť vlastné schopnosti a vlastnéuvedomenie. Takisto môže vychádzať z potreby oslobodiť sa od každejautority a každého zákona s cieľom mať viac moci a bohatstva. Jeľahké zabudnúť, že zmysel spolupatričnosti je nutným prostredníkommedzi jednotlivcom a spoločnosťou. Je nadovšetko potrebné, aby námdruhí pomohli v raste k zrelosti a slobode.

Spolupatričnosť je ústredným bodomjednotlivca medzi jeho vnímaním seba a vnímaním spoločnosti. Je toskala, na ktorej bezpečne stojíme poznajúc kto sme, vedomí simožností vnútorného rastu ak objavíme ďalšie skutočnosti, ktoré saobjavili a rozvinuli v iných skupinách a kultúrach.

Spoločnosť je miestom, kde sa učímerozvíjať svoje možnosti a stávame sa kvalifikovanými, kde pracujemea dostávame plat, ktorý nám umožňuje žiť finančne nezávisle.Spoločnosť je miestom, kde každý z nás môže uskutočniť svojeposlanie pracovať pre spravodlivosť, usilovať sa o pokoj a slúžiťdruhým.

Spolupatričnosť je na druhej stranemiestom, kde môžeme nájsť určitú citovú bezpečnosť. Učíme sa tumnoho o nás samých, o svojom strachu, o svojich prekážkach, násilí,rovnako ako o svojej schopnosti dávať život. Spoločnosť je miestom,kde rastieme v oceňovaní druhých, kde sa s nimi učíme žiť, zdieľaťsa s nimi a spoločne pracovať, objavovať dary druhých a ichslabosti.

V zdravej spolupatričnosti si jedendruhého vážime. Spoločne pracujeme, spolupracujeme zdravýmspôsobom, načúvame jeden druhému. Učíme sa riešiť konflikty, ktorévznikajú vtedy, keď sa jeden človek snaží ovládať druhého. V pravejspolupatričnosti sú rešpektovaní a počúvaní aj tí, ktorí nemajúbežné vedomosti, ktorí sa zdajú byť bezmocní, ktorí majú nezvykléschopnosti. V takejto spolupatričnosti, pokiaľ je to vhodné, nie jemoc nanútená zhora, ale všetci členovia sa snažia spolupracovať akojedno telo. Znamená to, že jeden druhého vidíme ako osobu, a nielenako ozubené koliesko v stroji. Otvárame sa a vzájomne pôsobíme tak,že sa všetci môžu podieľať na rozhodovaní.

Taký druh spolupráce nie jejednoduchý. Vyrásť ku zrelosti srdca vyžaduje čas. Spolupatričnosťvyvoláva to najkrajšie z našej schopnosti milovať a prijímaťdruhých, ale tiež môžeme prebúdzať hnev, žiarlivosť, násilie aodmietať spoluprácu. Tento rast ku zrelosti niekedy môže znamenať,že autoritu je potrebné vykonávať s pevnosťou. Krok za krokom, akžijeme spoločne s druhými, a zvlášť ak sme dobre vedení, sa naučímerozbíjať škrupinu sebectva a sebastrednosti všade tam, kde sasnažíme byť výborní a dokazovať svoju dobrotu, múdrosť a silu.Dostávame a dávame rany života. Je to ako leštenie diamantov, ktorésa odierajú o seba.

Musíme objaviť, že sú tu a iní,nielen my a že majú tiež svoje nadanie a potreby. Nikto z nás nieje stredobodom sveta. Všetci sme malou, ale dôležitou časťouuniverza. Všetci máme rolu, ktorú musíme splniť. Jeden druhéhopotrebujeme.

Pretože si navzájom patríme a druhýchvnímame ako bratov a sestry v spoločnej ľudskej rodine, učíme saich nielen prijímať takých, akí sú, ale aj s ich rozličnými darmi aschopnosťami, ale tiež vidieť každého ako osobu so zraniteľnýmsrdcom. Učíme sa odpúšťať tým, ktorí nás zraňujú, alebo odmietajú aprosíme o odpustenie tých, ktorých sme zranili my. Učíme sa pokorneprijímať tých, ktorí poukazujú na naše omyly a chyby a vyzývajú násk rastu v pravde a láske. Každého podporujeme a povzbudzujeme najeho ceste k vnútornej slobode. Učíme sa byť bližšie slabším azraniteľnejším, chorým, smutným a tým, ktorí práve prechádzajúkrízou alebo majú žiaľ. V miere, v akej prijímame svoje vlastnéobmedzenia a slabosti, objavujeme potreby druhých a učíme sa ichoceňovať a ďakovať im.

Spolupatričnosťou tak rastieme kuzrelosti a objavujeme, čo znamená byť človekom a konať ako človek.Potrebujeme spolupatričnosť, aby sme mohli žiť v spoločnosti akonať spravodlivo, v pravde, bez túžby po moci, privilégiách apoctách, bez hľadania vlastnej slávy. V spolupatričnosti sa učímepokore, ale aj odvahe a iniciatíve v práci s druhými.Spolupatričnosť v našom vedomí prebúdza to najvnútornejšie ja a mysa tak plnšie stávame sami sebou, stávame sa plnšie ľuďmi. Židiamajú hlboký zmysel pre spolupatričnosť. Preto prorok Izaiáš, keďvidel ľudí ako sa síce chodia postiť a obetujú v chráme, aleneotvárajú sa potrebným a trpiacim, volal:

Vari pôst, ktorý sa mi páči nie je toto:
uvoľniť nespravodlivé reťaze, rozviazať putá,
zajatých pustiť na slobodu, rozbiť každé jarmo?
Či nemáš lámať svoj chlieb hladnému,
prijímať do svojho domu utláčaných, tých, ktorí nemajú strechu nadhlavou?
Ak vidíš nahého, obliecť ho... (Iz 58, 6-7)

Otvorenosť k slabým a k tým, ktorípotrebujú pomoc v našej skupine nám pomáha otvárať srdce slabým apotrebným celého ľudstva. To je prvým znakom toho, že je skupinazdravá. Zdravé väzby nás vedú k väčšej láske k druhým.

Druhým znakom zdravejspolupatričnosti je spôsob, ako skupina prežíva svoje poslaniepokornej služby druhým. Nepokúša sa využiť druhých ani s nimimanipulovať s cieľom dosiahnuť väčšieho rozmachu. Nevnucuje imsvoje názory, ale skôr chce načúvať tomu, čo hovoria a prežívajú atak objaviť všetko, čo je v nich pozitívne. Zdravá skupina pomáhadruhým, aby sa rozhodovali sami, dodáva im odvahu. Pokým jekomunita uzatvorená a obáva sa pravdivého dialógu, pri ktorom jekaždý rešpektovaný, nie je to už živá komunita

Vidieť dary druhého je znakom, že smesa dokázali vyprostiť z pút vlastných istôt, ktoré nás uzatvárali.Je to tretím znakom zdravej skupiny. Kresťanské cirkvi proti sebeešte pred niekoľkými storočiami bojovali. Ich teológie úmyselnedokazovali, že jeden má pravdu a druhý nie. Dnes už ani cirkvi, anikultúry nehľadajú to, čo ich rozdeľuje, ale to, čo ich spája.Začíname si všímať u druhých ich dary, oceňovať ich a uvedomovaťsi, aký dôležitý je pre nás rast v láske a sebadarovaní.

Štvrtým znakom zdravej skupiny je jejsnaha o vlastný rozvoj. Musí si priznať svoje vady a chyby zminulosti a hľadať pomoc skúsených ľudí mimo vlastnej skupiny, abysa tak stala viac pravdivou a milujúcou, viac rešpektovalaodlišnosti, viac načúvala, a tak bola viac otvorená možnostiam, akovykonávať svoju autoritu. Skupina, ktorá odmieta pripustiť svojevlastné omyly alebo hľadať múdrosť druhých sa vystavuje rizikuuzatvorenia sa za hradbami nadradenosti.

Skupiny, ktoré rozvíjajú tieto štyriznaky sú podľa môjho názoru skupinami zdravými. Pomáhajú svojimčlenom prekonávať sebectvo, ktoré je zakorenené v každom z nás arásť k väčšej zrelosti a vnútornej slobode. Objavujú našu spoločnúľudskosť a umožňujú nám tak, aby sme boli sami sebou a zároveň bolinavzájom previazaní, dostávajúc a dávajúc si navzájom život. Varinezdieľame spoločnú zem a nebo? Nie sú vari pre nás tak, ako my smepre nich? Všetci si navzájom patríme, všetci sme tu jeden predruhého. Aj Boh je pre nás, tak ako my sme pre neho. Sme povolanírásť a stať sa sami sebou a žiť v plnosti, od druhých prijímať a imdávať, nenechať ich žiť v utiahnutosti v strachu, predsudkoch apocitoch nadradenosti alebo menejcennosti.

Som presvedčený, že ľudia môžubudovať spoločné dobro národa len vtedy, keď objavia svojepovolanie byť ľuďmi služby, pokoja a spravodlivosti. Spoločné dobroje to, ktoré všetkým pomáha k lepšiemu životu.

Historik a ekumenický teológ DonaldNicholl napísal toho mnoho na rôzne témy. Zaoberal sa zvlášť úlohouveľkých náboženstiev ako prostriedkov interpretácie Boha. Vo svojejprovokatívne pravdivej knihe The Beatitude of Truth (Blaženosťpravdy) píše o neschopnosti katolíckej cirkvi a protestantskýchcirkví v nacistickom Nemecku vzchopiť sa a pomôcť Hitleromprenasledovaným Židom i napriek tomu, že bolo všeobecne známe čo sadeje a že je to zlé. Tieto cirkvi boli uzatvorené samy do seba astratili z očí vyššie zákony, ku ktorým boli povolané.

Aby v celom našom svete zavládolpokoj, nepotrebujú vari všetky národy objaviť, že sú zviazanéspoločným osudom? Kvôli spolupatričnosti v rodine národov smepovolaní k tomu, aby sme sa starali o druhých.