Jste zde

Lutherovo hodnotenie islamu

Islam vždy predstavoval záhadu pre kresťanstvo, okrem iného aj svojimi tvrdeniami, že sú plným a konečným zjavením Boha, ktoré nahradzuje predchádzajúce zjavenia v Tóre. Moslimovia tak používali podobné argumenty, po ktorých siahali aj kresťania. Stredoveké kresťanstvo bolo v rozpakoch, keď sa usilovalo vyhodnotiť islam: Je to nové náboženstvo? Heréza? Schizma? Diablovo dielo, paródia kresťanstva, apokalyptický znak konca sveta, alebo myšlienkový systém, ktorý musíme rešpektovať? Prácu im naviac sťažoval nedostatok informácií a ich horizont bol tak vymedzený strachom a predsudkami, zvlášť na prielome 15. a 16. storočia, keď sa islam stal aktuálnou záležitosťou. V roku 1453 totiž sultán Mohamed II. obsadil Konštantínopol a začalo šírenie Otomanskej ríše do Európy. V roku 1521 padol Belehrad, a po víťazstve pri Moháči (1526), kde padol kráľ Ľudovít II., sultán Sulejman II. (1520-1566) obsadil veľkú časť Uhorska. Práve toto turecké nebezpečenstvo bolo dôvodom, že sa Martin Luther (1486-1546) vôbec dostal k téme islamu.

Luther mal zo začiatku pasívny postoj ohľadom boja proti Turkom, pretože ich považoval za ‚palicu Božieho hnevu‘. Keď v roku 1518 Luther napísal svoje dielo Vysvetlenie deväťdesiatich piatich téz, vyjadril tam i svoj názor, že „bojovať proti Turkom je to isté, ako keby sme odporovali Bohu, ktorý so svojou palicou trestá náš hriech.“ Následkom Lutherovej pasivity bolo, že luteránske kniežatá veľmi neochotne vstupovali do boja s Turkami. Malo to svoj pôvod v Lutherovom učení o dvoch ríšach (regnum Deiregnum diaboli), podľa ktorej je kresťan povinný poslúchať sekulárnu moc, aj keby to bola turecká moc. Luther svoj výrok však ihneď vysvetľuje: „To však neznamená, že nemáme bojovať proti Turkom (....) ale, že máme najprv napraviť svoje cesty a pôsobiť na Boha, aby bol milostivý voči nám.“ Už tu sa ukazuje, že u Luthera teologická a politická rovina veľmi tesne súvisia jedna s druhou.

Turci vnímaní ako ‚nástroj Božieho hnevu‘ znamená, že Boh pomocou Turkov trestá ľud, ktorý je neverný Kristovej zvesti. Tento svoj názor, ktorý má korene už v roku 1518, Luther nikdy neopustil a opakovane ho zdôrazňoval vo všetkých svojich dôležitých dielach. Aj keď Turci neboli iba hrozbou pre štáty a ľudí, ale ohrozovali aj kresťanstvo, kresťanov to malo priviesť k vytrvalejším modlitbám, aby si uvedomili, že sami ten problém nemôžu vyriešiť, ale sa musia obrátiť k Bohu. Cirkev by nemala bojovať s mečom v ruke. Luther tvrdil, že bitka pri Moháči (1526) bola prehratá práve preto, že kráľ priviedol na bojisko biskupov. Kresťania majú svoj boj začať s pokáním, následne musí pokračovať modlitba a zmena našich životov. Ak kresťania vnímajú Turkov ako Boží trest pre svoje hriechy, tak správnou reakciou sú pokánie, slzy a modlitba.

Lenže, predtým než budeme hodnotiť Lutherov výroky o Turkoch, musíme odpovedať na otázku, či Luther vedel vôbec, čo islam je. Odborníci (Bornkmann, Henrich a Boyce) sa zhodujú, že Luther bol časovo a priestorovo príliš vzdialený od islamu, aby mohol mať celkový obraz života a charakteru tohto náboženstva, a že spisy o Turkoch‘ a ‚Mohamedovom náboženstve‘ odhaľujú jeho obmedzenú perspektívu, pretože väčšina Lutherových znalostí o moslimskom náboženstve a zvykoch pochádzala z druhej ruky. Uznáva to i sám Luther v úvode do Traktátu o náboženstve a zvykoch Turkov (Libellus de ritu et moribus Turcorum) z roku 1530: „Aj keď som istý čas veľmi túžil naučiť sa o náboženstve a zvykoch Mohamedánov, nič mi nebolo dostupné.“ Luther chcel vedieť viacej o islame, dokonca sa zaoberal i myšlienkou preložiť ho do nemčiny. To sa nikdy nestalo, ale preto sa pričinil o vydanie latinského prekladu (1543). Luther presvedčil mestskú radu v Bazileji, aby vydala preklad Koránu, aj keď to už predtým boli zamietli, a sám napísal úvod. Prečo to Luther urobil? Lutherovo úsilie o preklad Koránu nebolo vedené sympatiami voči islamu, bol motivovaný skôr túžbou poprieť ich idey.

Keď sa Luther zamýšľal nad tým, či vydanie Koránu nebude mať negatívny dopad a neodradí ľudí od nasledovania Krista, hovorí, že je lepšie zverejniť nerozumnosť a absurditu iného náboženstva, než ho skrývať pred kresťanmi. Luther píše: „Už keď je raz Mohamedova kniha zverejnená a všetky jej časti preštudované, všetci zbožní ľudia ľahšie pochopia šialenstvo a diablovo chytráctvo a budú to môcť ľahšie zavrhnúť. Toto je dôvod, pre ktorý som chcel vydať túto knihu.“ Ak by kresťanstvo poznalo islam, na jednej strane to môže odhaliť jeho perverzitu a následne upevniť ich vieru; na druhej strane môže zahanbiť kresťanskú vieru pred ‚skvostom tureckého náboženstva‘ a ich náboženskej praxe. Aj napriek nedostatku overených informácií, Luther mal veľmi dobré vedomosti o islamskom učení a ich praktikách. Spozoroval mnoho podobností medzi židovstvom a islamom, a tiež aj veci, ktoré si islam požičal z kresťanstva. Lutherova religionistická teória o vzniku islamu znie: islam je „zliatinou židovských, kresťanských a pohanských prvkov.“ Venujme sa teraz Lutherovmu teologickému hodnoteniu islamu a jeho znakom.

Prvý znak sa týka falošného systému ospravedlnenia. Podľa Luthera, Islamskú vieru môžeme vyjadriť slovami, „ak si zbožný a spravodlivý a ak konáš dobré skutky, si spasený.“ V moslimskom učení sa človek stáva spravodlivý pomocou vlastných skutkov a Luther tu jasne vidí podobnosť so židovským prístupom, zvlášť s pápežencami. U všetkých Luther nachádza len ľudské spoliehanie sa na seba a svojhlavosť, ktorá trvá na jednaní s Bohom na základe ľudských ideí a nechce sa s Ním stretnúť na mieste, ktoré On určil. V islame je zastúpená tzv. teológia rebríku, na vrchu rebríka sa nachádza nebeský Boh, ktorého si musíme získať pokorou, pôstom, almužnami a dobrými skutkami. Zavrhujú Krista ako mediátora, a budujú si vlastný rebrík do neba, so základmi vo vlastnej snahe. Je to náboženstvo skutkov. Názorom, že človek nie je ospravedlnený milosťou, ale skutkami, islam narazil na jeden z hlavných pilierov Lutherovej zbožnosti a jeho osobného vzťahu s Bohom. Islam po tejto stránke musel byť zavrhnutý, pretože ponúkal falošný systém ospravedlnenia.

Druhý znak je ten, že Luther stotožnil Alaha s diablom. Luther uznáva absolútny monoteizmus v islame, ale je to monoteizmus diabla. S tým, že stotožnil Alaha a diabla, Luther sa veľmi vzdialil od stredovekej tradície, ostatní kresťanskí učenci totiž uznávali, že kresťan, žid a moslim zdieľajú podobnú predstavu Boha. Vo svojom diele Výzva pre modlitbu proti Turkom (1541), Luther pápeža a Turkov dokonca stotožňuje s poslednými dvomi pliagami zo Zjavenia Jánovho (Zjav 15,1nn), ktorými sa dovršuje Boží hnev. Turkov tiež vysvetľoval aj ako naplnenie Danielovho proroctva (Dan 7,20), kde malý roh, ktorý vyrástol, stotožnil s islamom a preto bojom proti Turkom, bojujeme proti zástupom diablov, „pretože turecká armáda je vskutku diablovou armádou.“ Preto z toho dôvodu vo svojom diele Luther vyzýval ľudí, aby sa nespoliehali na zbrane, pretože sú neschopné proti diablovi. Nemožno zvíťaziť nad Turkami, ak nezvíťazíme nad ich pánom - diablom. A jeho možno poraziť len našimi modlitbami a pokorou.

Ďalším z ústredných rozdielov medzi kresťanstvom a islamom je otázka kristologická. Luther videl, že kristologia je popretá Koránom a Mohamedom. Nielen to, ale islam popiera takmer všetky vyjadrenia druhého článku Viery všeobecnej kresťanskej: inkarnáciu, smrť a vzkriesenie Kristovo. „Lebo Mohamed popiera, že Kristus je Syn Boží, popiera že umrel za naše hriechy, popiera že bol vzkriesený pre náš život, popiera že vierou v Neho sú nám odpustené hriechy a že sme ospravedlnení, popiera že ako sudca príde súdiť živých i mŕtvych (aj keď verí vo vzkriesenie mŕtvych a súdny deň), popiera Ducha Svätého a dary Ducha,“ tvrdí Luther. To je diablova stratégia – poprieť Krista a tým zavrhnúť i všeobecnosť a jedinečnosť kresťanstva. Chápanie Krista ako Božieho Syna je kameňom úrazu pre moslimov. Z Lutherovho hľadiska, oni nemôžu poznať Boha preto, lebo sa Ho pokúšajú nájsť bez Krista. Korán na jednej strane chváli Krista ako jediného, ktorý bol bez hriechu, ale predsa o ňom neveria nič viacej, než že je obyčajný svätý prorok, ako boli napr. Jeremiáš alebo Jonáš. Luther považoval Nestória za pôvodcu moslimov, pretože moslimovia učili, že Ježiš bol len syn Márie a nie aj Božím synom. Na druhej strane, Mohamed sám seba veľmi vysoko hodnotil a chválil sa, ako sa rozprával s Bohom a anjelmi. Kristus nie je teda taký významný ako je Mohamed. V tomto ponižovaní Krista a vyvyšovaní Mohameda, Luther vidí „hlavnú doktrínu tureckého učenia, v ktorom všetky sprostosti, chyby a diabli sú zhromaždení na jednu hromadu.

Za ďalšiu veľkú chýbu islamského učenia Luther považoval nahradenie evanjelia s novou Bibliou – Koránom. Keďže islam popieral Ježišovu božskosť, Luther ho nazýval náboženstvom rozumu. Koránu neprikladal žiadnu dôležitosť, lebo obsahoval len ľudský rozum bez Božieho slova a ducha. Luther si nevážil Korán ani napriek tomu, že obsahuje veľa starozákonných a novozákonných prvkov v sebe. Základné články kresťanstva sú v kontraste so základnými článkami islamu, pretože presahujú ľudský intelekt a ľudský rozum. Korán ako prameň teologického poznania bude vždy falošným prameňom, práve pre falošne vykonštruovaný systém spasenia skutkami, ktorý je v ňom obsiahnutý a vysvetlený. Luther sa práve preto aj zastával vydania prekladu Koránu – aby odhalil všetky zvrhlosti obsiahnuté v ňom. Na rozdiel od kresťanskej Biblie, Korán nemá žiadnu autoritu a vierohodnosť.

Luther ale aj pozitívne hodnotí islam. Keď v roku 1530 písal úvod do knihy Traktát o náboženstve a zvykoch Turkov, Luther chváli autora (autor je pravdepodobne dominikánsky kňaz Georg von Muelbach a dátum vzniku rok 1481), že sa nesústredil len na negatívnu kritiku islamu, ale zdôrazňuje i pozitívne veci. Slová autora nie sú plné nenávisti a zloby, ale v nich vidieť lásku a túžbu po pravde. Tí, ktorí prezentujú len zlé veci a zamlčia dobré, robia svojim dielom viacej škody než osohu. Ľahko je odsúdiť zlú stránku, ale čo s tým, čo sa zdá byť dobré a poctivé? Luther nachádza veľa pozitívnych prvkov v islame: „Hovorí sa, že medzi sebou sú Turci verní, priateľskí a hovoria pravdu. Verím tomu, a myslím si, že v sebe majú ešte viacej cností, než sú tieto.“ Luther tiež chváli ich náboženskú prax: „Vidíme, že náboženstvo Turkov alebo Mohameda je oveľa vznešenejšie v ceremóniách (....) než naše, aj keď do toho zahrnieme všetkých klerikov. Skromnosť a jednoduchosť ich jedla, odevu, stánkov a všetkého ostatného, ako sú pôsty, modlitby a ich obyčajné zhromažďovania (....) nemôžeme vidieť nikde medzi nami.“ Islamská prevaha nad kresťanstvom v otázke náboženskej praxe, je dôvodom pre častú konverziu kresťanov na islam. Ale kresťanské náboženstvo je niečo úplne iné a oveľa vznešenejšie než nápadné ceremónie, tonzúry, kapucne, (....) pôsty, sviatky, kanonické hodiny. V týchto praktických veciach sú moslimovia superiórnejší, ale kresťanstvo je niečo omnoho väčšie a nádhernejšie. Je to niečo úplne iné ako náboženská prax a dobré skutky, založené je na osobnom vzťahu s Bohom. Na tomto argumentačnom základe Luther nebojoval len proti islamu, ale i proti pápežencom.

Záverom je možné povedať, že Lutherovo vnímanie islamu musíme chápať v rámci stredovekého názoru a tureckého ohrozenia. Chýbali mu informácie z prvej ruky, Luther zdedil určitý názor na islam a v mnohých veciach mu zostal verným. Lutherovo hodnotenie islamu sa môže zdať v dnešnej dobre veľmi nerozumné, nesprávne, až urážajúce. Ale predsa jeho vyjadrenia o islame nie sú o nič kritickejšie, než jeho výroky ohľadom Rímskej cirkvi, pápeža alebo židov. Luther bol v hľadaní odpovedí a túžbe poznať islam oveľa ďalej, než boli všetci jeho predchodcovia a súčasníci. Keby mal všetky potrebné informácie, literatúru a lingvistické schopnosti, Luther by istotne urobil všetko čo bolo v jeho moci, aby podporil kresťansko-moslimský dialóg, aj napriek jeho predsudkom a monokultúrnemu pohľadu. Možno by založil tento dialóg na učení o Deus absconditus a Deus revelatus, čili na ľudskej skúsenosť skrytého Boha. Luther sa pokúšal pochopiť islam pomocou ich terminológie. Nech táto zásada platí i pre nás. Nesmieme podľahnúť zdedeným predsudkom, ktoré sú ešte zveličené politickým strachom. Dnes máme oveľa viac možností získať informácie o islame, ktoré nám môžu pomôcť lepšie pochopiť našich „moslimských susedov“.