Francúzsky
časopis „Vagues d'Esperances" (Vlny nádeje) uverejnil v
decembrovom čísle v roku 2009 list egyptského jezuitu Henriho
Boulada, ktorý napísal pápežovi v roku 2007. List hovorí
jasnou rečou. Henri Boulad patrí vo Francúzsku a v nemecky
hovoriacich krajinách medzi uznávané osobnosti. Narodil sa v roku
1931 v Alexandrii, teológiu študoval v Libanone, filozofiu vo
Francúzsku, psychológiu v USA. V roku 1950 vstúpil do jezuitskej
rehole.
Svätý otče,
dovoľujem
si Vám napísať tento list, pretože mi krváca srdce pri pohľade
na to, ako cirkev upadá do bezvýznamnosti. Dúfam, že moju
detinskosť ospravedlníte. Tá moja detinskosť je na jednej strane
výrazom skutočnosti, že my všetci sme "deti Božie", na
druhej strane je však prejavom náruživej lásky k cirkvi. Dúfam,
že mi tiež prepáčite alarmujúci tón tohto listu, pretože si
myslím, že je už "o päť minút dvanásť" a situácia
nedovoľuje žiadne dlhé vyčkávanie.
Dovoľte,
aby som sa Vám najskôr predstavil: Som egyptsko-libanonský jezuita
melchitského rítu a čoskoro budem mať 76 rokov. Tri roky som
rektorom jezuitského kolégia v Káhire, predtým som pôsobil v
týchto úradoch: predstavený jezuitov v Alexandrii, regionálny
predstavený jezuitov v Egypte, profesor teológie v Káhire,
riaditeľ Caritas Internationalis pre Blízky východ a Severnú
Afriku. Poznám veľmi dobre katolícku hierarchiu v Egypte, pretože
som sa viacero rokov pravidelne zúčastňoval na ich schôdzach ako
najvyšší predstavený reholí v Egypte. Mám veľmi osobné vzťahy
ku každému členovi hierarchie, niektorí z nich sú moji bývalí
žiaci. Okrem iného poznám dôverne pápeža Schenuda III. a dosť
často sa s nim stretávam. Čo sa týka katolíckej hierarchie v
Európe, mal som veľakrát možnosť osobne sa s niektorými
stretnúť: kardinálom Königom, Schönbornom, Daneelsom,
arcibiskupom Kothgaserom, diecéznymi biskupmi Kapellarim a Küngom,
ako i inými rakúskymi či európskymi biskupmi. K stretnutiam
s nimi došlo počas mojich niekoľkoročných prednáškových ciest
po Európe - Rakúsku, Nemecku, Švajčiarsku, Maďarsku,
Francúzsku, Belgicku a inde... Počas týchto ciest oslovujem
rôznorodé publikum ako i spektrum médií - novín, rádií,
televízií. To konám koniec koncov i v Egypte a na Blízkom
východe. Navštívil som 50 krajín na štyroch kontinentoch, vydal
som 30 publikácií v 15 jazykoch, hlavne vo francúzštine,
arabčine, nemčine a maďarčine. Z mojich 13 kníh ste možno
čítali „Boží synovia, božie dcéry", ktorú Vám osobne
odovzdal Váš priateľ P. Erich Fink z Bavorska. Toto teraz nepíšem
preto, aby som sa pred Vašim zrakom urobil dôležitým, ale preto
aby som naznačil, že moje slová vyvierajú s poznania problematiky
univerzálnej cirkvi a jej situácie dnes v roku 2007.
Pristúpim
k dôvodu môjho listu, chcem byť stručný, jasný a objektívny.
Najskôr začnem zoznamom faktov, ktorých číslo nie je zďaleka
definitívne:
1.
Náboženská prax je v permanentnom úpadku. Kostoly Európy a
Kanady navštevujú čoraz menšie skupiny ľudí tretieho veku.
Čoskoro však i tieto vymiznú. Nezostane žiadne iné
riešenie než tie kostoly zavrieť či prebudovať na múzeá,
kluby, mešity, koncertné sály či mestské knižnice čo sa už
dnes deje. To čo ma však udivuje je fakt, že mnohé z týchto
kostolov sa renovujú a modernizujú za drahé peniaze v snahe
prilákať nových veriacich. Toto však exodus ľudí z cirkvi
nezastaví.
2.
Kňazské semináre a noviciáty sa vyprázdňujú rovnakým tempom a
povolania k duchovnému zameraniu klesajú. Budúcnosť je
očividne pochmúrna, naskytuje sa otázka, kto preberie úlohu
"klasických duchovných povolaní". Európske fary sú čoraz
častejšie obsadzované kňazmi z Ázie a z Afriky.
3.
Mnoho kňazov opúšťa úrad a malý počet tých, čo ho ešte
vykonávajú - často za hranicou dôchodkového veku - tak
konajú v neustálom zhone a s čoraz väčším zameraním na
úradnícku byrokratickú činnosť. Mnohí z nich tak ako v
Európe, tak i v tzv. treťom svete, žijú v konkubináte pred očami
veriacich, ktorí proti tomu nemajú námietky, ako i pred zrakom
svojho biskupa ktorý nič proti tomu nemôže konať lebo mu chýba
kňazský personál.
4. Reč
cirkvi je staromódna, anachronická, nudná, neustále sa opakujúca,
moralizujúca a časovo neadekvátna. V žiadnom prípade nejde o to
plávať s prúdom či skončiť v demagógii, pretože
Evanjeliové posolstvo musí byť predstavované v jeho celej a
vyzývavej nákazlivosti. Čo je však omnoho dôležitejšie,
je „nová evanjelizácia", ku ktorej nás vyzval Ján Pavol II.
Táto stojí však často v protiklade voči tomu, čo si mnohí
myslia. keď hovoria o návrate k starému jazyku. Oveľa
potrebnejšie je predstaviť vieru v Boha pre ľudí dnes v novom
svetle a s novou silou.
5. Toto
sa môže uskutočniť len prostredníctvom hlbokej obnovy teológie
a katechézy, ktoré musia byť od základu na novo premyslené a
re-formulované. Jeden nemecký kňaz, ktorého som už niekoľkokrát
stretol pri mojich opakovaných cestách do Nemecka mi povedal, že
slovo „mystika" sa nenachádza v novom katechizme ani jeden
jediný krát. Bol som z toho šokovaný. Musíme konštatovať, že
naša viera - viera dnes - je až príliš rozumová, abstraktná,
dogmatická a málo, skoro vôbec neoslovuje srdce a telo.
6. Ako
konsekvencia vyššie uvedeného sa utiekajú mnohí veriaci k
náboženstvám Ázie, k sektám, New Age, evanjelikálným cirkvám,
okultizmu atď. Tento fenomén nech nás neprekvapuje. Ľudia hľadajú
pokrm inde, lebo u nás ho nenachádzajú. Majú totiž pocit, že im
namiesto chleba podávame kamene. Kresťanská viera ktorá kedysi
dávala ľuďom zmysel života, sa stala pre ľudí dnes záhadou,
prebytkom, nadbytočnou vecou dnes už zanikajúcej minulosti.
7. Na
úrovni morálky a etiky - všetky publikácie Učiteľského úradu
cirkvi, či k téme toľko opakovaného manželstva,
antikoncepcie, potratu, eutanázie, homosexuality, kňazských
manželstiev, znovuzosobášenia rozvedených, atď. už nikoho
neoslovujú a vyvolávajú tak maximálne unavený úsmev na tvári,
či indiferentnosť. Všetky tieto morálne a pastorálne problémy
vyžadujú oveľa viacej, než len „neomylné" vysvetlenia.
Vyžadujú oveľa dôkladnejší, citlivejší a humánnejší
prístup pastorálnej teológie, sociológie, psychológie... avšak
spôsobom, ktorý je oveľa viacej než je tomu dnes podobný
línii Evanjelia.
8.
Katolícka cirkev, ktorá bola dlhé stáročia veľkou
vychovávateľkou Európy, zdá sa, že si neuvedomila, že tá
Európa už dozrela, dospela k zrelosti a výrečnosti, schopnosti
samostatného myslenia a artikulácie. Naša Európa už odmieta, aby
sa s ňou zaobchádzalo ako s neplnoletým dieťaťom.
Paternalistický štýl cirkvi „Mater et Magistra" je už
definitívne za nami a dnes nikomu nič nehovorí. Kresťania sa dnes
naučili myslieť vlastnou hlavou a už nie sú viacej ochotní
čokoľvek len tak jednoducho prehltnúť.
9.
Katolícke krajiny niekdajšieho sveta - Francúzsko - „najstaršia
dcéra cirkvi" - ultrakatolícka francúzska časť Kanady urobili
obrat o 180 stupňov a dnes podľahli ateizmu, antiklerikalismu,
agnosticizmu a indiferencii. V iných európskych krajinách je tento
proces v pohybe. Je evidentné, že čím viacej boli nejaké
krajiny v minulosti „pomaterčené cirkvou", tým väčšia
averzia prevláda voči cirkvi v týchto krajinách.
Dialóg
s inými cirkvami a náboženstvami utrpel dnes veľkú porážku.
Zdá sa, že pokrok, ktorý bol dosiahnutý na tomto poli zhruba pred
pol storočím, utrpel dnes silnú ranu a je otázne, či a akým
smerom dialóg vôbec bude pokračovať.
Tvárou v tvár týmto faktom je však reakcia cirkvi nejednotná,
dvojakého druhu.
- Vážnosť situácie sa snaží minimalizovať a utešuje sa tým,
že na poli jej arcitradicionálneho krídla, ako i v krajinách
tretieho sveta dochádza neustále k obnove.
- Spolieha sa na Božiu pomoc, ktorá ju počas 20 storočí vždy
„podržala" a ktorá má i dnes popri všetkých tých
krízach a ťažkostiach ktoré cirkev prežíva, moc ju zachovať
pri živote. Koniec koncov - či nedostala cirkev prísľub k
večnému životu? (brány pekelné ju nepremôžu).
- Modernu - toto obdobie nemožno obísť ako keby neexistovalo.
Pretože sa to však cirkev nenaučila, musí dnes prežívať to čo
prežíva. 2. Vatikánsky koncil sa snažil 400 ročnú zaostalosť
napraviť. Dnes je však čoraz viacej evidentný duch, ktorý
„pootvorené dvere" znovu zatvára a cirkev sa vracia do
obdobia Tridentského a 1. Vatikánskeho koncilu. Len sa
rozpamätajme na toľkokrát opakovaný výrok Jána Pavla II:
„Žiadna alternatíva k 2. Vatikánskemu koncilu."
- Ako dlho bude ešte pokračovať v ceste „pštrosej perspektívy"
a strkať hlavu do piesku? Ako dlho bude zotrvávať v odpore pozrieť
sa faktom do očí? Ako dlho sa budeme ešte snažiť zachrániť
fasádu? Tú fasádu, ktorou sa dnes už nikto nedá obalamutiť. Ako
dlho ešte budeme tvrdošijne zotrvávať a odmietať každú
kritiku, namiesto toho, aby sme v nej videli šancu k obnove? Ako
dlho budeme odmietať tú naliehavú reformu, ktorá sa ponúka a my
sme ju vždy odhodili nabok - na sviatok sv. NIKOHO - aby sme sa
ňou nemuseli zaoberať?
- Len v jasnom pohľade vpred a nie naspäť môže cirkev splniť
jej úlohu: byť svetlom sveta, soľou zeme, kvasom... Namiesto toho
však musíme konštatovať, že cirkev, ktorá bola po stáročia
pionierkou, za dnešnou dobou už len pokrivkáva a nestačí jej.
- Opakujem, čo som napísal na začiatku tohto listu: „Je päť
minút pred dvanástou" (na tomto mieste píše P. Henri v nemčine,
aby nemecký pápež pochopil, čo chce povedať) Dejiny nečakajú,
zvlášť dnes nie v tak rýchlo bežiacej dnešnej a zároveň
stále sa zrýchľujúcej dobe.
- Každý podnik, ktorý
konštatuje deficit či disfunkčnosť, sa okamžite postaví
zoči-voči otázke čo treba robiť: pozve
si expertov a snaží sa znovupostaviť na vlastné nohy mobilizujúc
všetky sily na prekonanie krízy. Prečo to nerobí podobným
spôsobom cirkev? Prečo nemobilizuje všetky živé sily pre
radikálne aggiornamento? Prečo?
- Lenivosť, zbabelosť, pýcha,
nedostatok fantázie a kreativity, vyčítavý quietismus v nádeji,
že Pán to predsa len napraví, nedopustí krach, tak ako sa to už
mnohokrát stalo v minulosti.
- V Evanjeliu nás varuje Kristus:
„Synovia tmy sú oveľa chytrejší pri svojich obchodoch než
synovia svetla..."
Čo je treba spraviť?
Cirkev dnes stojí pred naliehavou
potrebou reformy.
1. Teologickú a katechetickú reformu
za účelom nového pohľadu na vieru a túto koherentne reformulovať
súčasným ľuďom. Viera, ktorá nič neznamená a ktorá ľudskému
životu nevie dať zmysel, je len zbytočná okrasa, neužitočná
superštruktúra, ktorá sa sama od seba zrúti ako dom postavený z
papierových karát. A to sa dnes už deje!
2. Pastorálnu reformu za účelom
vytvorenia úplne novej koncepcie odbúraním zdedených štruktúr.
3. Špirituálnu reformu za účelom
znovuoživenia mystiky a nového pochopenia zmyslu sviatostí. Je
potrebné vrátiť sakramentom ich existenciálny zmysel a znovu ich
integrovať do života. K tejto téme mám toho povedať veľa.
Cirkev je dnes príliš formálna a
formalistická. Človek má dojem, že inštitúcia zabíja charizmu
a že v konečnom dôsledku má význam len stabilita navonok,
naleštený povrch, fasáda. Nevystavujeme sa nebezpečenstvu, že
raz budeme Kristom ohodnotení ako „obielené hroby"? Mt 23, 27.
Na záver by som chcel navrhnúť
zvolanie generálnej synody na úrovni celosvetovej cirkvi, ktorej by
sa mali zúčastniť všetci kresťania - katolíci, ale i iní -
v odvahe, úprimnosti a jasnou rečou diskutovať o nadnesených
témach. Táto synoda by mala trvať 3 roky, ukončená by mala byť
generálnym zhromaždením - vyhnime sa slovu koncil - ktoré by
nielen zhrnulo všetky diskutované témy, ale zároveň formulovalo
záväzné uzávery.
Svoj list končím s prosbou, Svätý
otče, aby ste odpustili moju úprimnosť a smelosť, ktorou sa na
Vás obraciam a zároveň mi udelili Vaše otcovské požehnanie.
Dovoľte mi ešte pripomenúť, že tieto dni prežívam s Vami vďaka
Vašej výnimočnej knihe „Ježiš z Nazareta", ktorá ma
práve sprevádza ako predmet mojej duchovnej lektúry a každodennej
meditácie.
V úprimnej odovzdanosti v Pánovi
Graz, 18. júla 2007
P. Henri Boulad
Z časopisu Imprimatur 43 (únor 2010), str. 49-52 přeložil
Peter Žaloudek
Poslední komentáře