Lepšie veľa humoru jako trocha tumoru?

Určite je mnoho vecí veľmi nepríjemných, ale oveľa nepríjemnejšie je s niekým sa o nich hádať. Pokiaľ sa tomu dá nejakým spôsobom vyhnúť - či už útokom, útekom, alebo dajakým šikovným prehodením výhybky, je to veľmi dobré a v udržiavaní dobrých medziľudských vzťahov možno aj záslužné. Je veľa dôvodov byť nespokojný, oveľa viac ako dôvodov k spokojnosti, ale predsa je oveľa lepšie byť spokojný. Podľa všetkého je oveľa viac dôvodov neveriť v Boha, ako v neho veriť, ale veriť je omnoho radostnejšie. Neomylní evidentne nemôžeme byť, ale radostní áno, radšej teda budeme viac omylní, ale o to viac radostní...

Znie to síce ponižujúco vzhľadom k tomu, že týmto dávame určitý knokaut ľudskému rozumu, ale nepresvedčuje nás história ľudstva a ešte viac naša vlastná história, že väčšinou je cit a pocit dôležitejší pre život a často nakoniec aj racionálnejší ako zúfalé pokusy niečo odôvodniť a dokázať pomocou našej neskutočnej geniality? Ktorú samozrejme dosť často, niekedy aj nevedomky a bez viny, považujeme za skutočnú?

„V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A to svetlo svieti vo tmách, ale tmy ho neprijali." (Jn 1,4). Život, jeho existencia, jeho zvláštnosť, jeho nepravdepodobnosť, sú tak obrovské, že celý ostatný vesmír je pre nás menej záhadný ako samotný fakt, že žijeme a vnímame.

Sú základné dva druhy nespokojných ľudí a každý určitou mierou k obom z nich patríme. Niekto je veľmi nespokojný s tým, čo od neho nezávisí. On sám sa cíti dobrým a pohodovým, ale stále mu niekto hádže polená pod nohy - či už počasie, choroby, hlúpe náhody a tak podobne. A toto ho dokáže neskutočne rozčúliť a úplne rozhodiť.

Druhý typ je nespokojný iným spôsobom. Tie hore vymenované veci a iné záležitosti, ktoré od neho nezávisia, ho nechávajú pokojným. Ale neskutočne ho dokáže rozčúliť, znepokojiť a taktiež úplne rozhodiť to, ak zistí, že niečo mohol urobiť, že to od neho záviselo a on to neurobil, alebo to urobil zle. Tento pocit nespokojnosti je možno ešte viac mučivý ako predošlý, vedie k veľkým úzkostiam, pocitom viny a občas sa od neho uteká do náboženského fanatizmu. Môže byť ale zároveň veľkým zdrojom nádeje, ak sa človeku podarí pomerne presne rozlíšiť, čo dokáže a čo nedokáže, čo od neho závisí a čo od neho nezávisí.

Ako môžeme mať veľkú zodpovednosť za mnohých iných, keď sme nezodpovední sami k sebe tým, že nedokážeme byť spokojní sami so sebou a sme tým pádom zdrojom často obrovského nepokoja pre druhých? Skrátka a ľudovo povedané, nerozumieme žiadnej srande? Ako môžeme poučovať iných o ich nedostatkoch, keď nedokážeme poznať, priznať, odhaliť a definovať tie svoje? A navyše sa nedokážeme nad tými svojimi nedokonalosťami a „kiksami" ani pousmiať? Hlavný rozdiel medzi nami a počítačmi je ten, že my rozumieme humoru preto, že sme ho prežili, kým ony ho prežiť nemohli, keďže sú neživé. V nás je teda život a ten život by mal byť svetlom vo tmách. A mal by v nás byť aj humor, ktorý značí aj výraz šťava. Súvisí aj so slovom humus, zem a teda s podobným termínom, ako je biblický Adam, teda „hlina". Lenže tá „zemitosť" má byť aj zavlažená, lebo ináč je suchá a mŕtva. Chápme teda svoje nedostatky, buďme pokorní, ale nie sebabičujúci a zakomplexovaní. Lebo len keď sa dokážeme sami nad sebou a svojimi nedostatkami pousmiať, môžeme byť zdrojom radosti pre iných. A čo je už na tomto Božom svete dôležitejšie, ako byť radostný a spokojný? Buďme teda niekedy radšej úmyselne hlúpejší ako naozaj sme, pretože ako hovorí Kaz 1,18: „Lebo kde je mnoho múdrosti, je i mnoho trápenia a čím viac máme vedomostí, tým viac zažívame bolestí." Čím viac trpíme my (či už fyzicky alebo psychicky), tým by mali iní trpieť menej, ináč naše trápenie nemá veľký zmysel. Znie to pre mnohých ako irónia, že naše trápenie a bolesti môžu byť aj vykúpením a zdrojom humoru a optimizmu, ale je fakt, že často to funguje a práve ten čierny humor je často najväčším zdrojom svetla v tom našom často racionálne nevysvetliteľnom a definične neuchopiteľnom živote.

Ten nadpis úvahy je trochu drastický a isteže sa nechce vysmievať chorým na rakovinu. Tumor je totiž jedným z jej najbeznádejnejších druhov. Ale hádam ešte beznádejnejšie je prežiť celý tento svoj ťažko pochopiteľný život bez štipky úsmevu a pochopenia. Myslím, že určujúcim pre správne pochopenie Boha a aj pre rozlíšenie správneho náboženstva je práve to, koľko radosti a humoru dokáže prinášať tým druhým, takisto a občas aj viac trpiacim a „beznádejným", ako sme my sami.