Tomáš Akvinský v dnešnej dobe

„Sv. Tomáš Akvinský bol jedným z veľkých osloboditeľov ľudského ducha tým, že zmieril rozum a náboženstvo. Náboženstvu otvoril cesty vedeckého experimentovania, zmyslovým vnímaniam zase vrátil ich dôstojnosť okien duše a rozumu, jeho Božské právo sýtiť sa overenými faktami. Sv. Tomáš si dovolil viere pripodobniť najcelistvejšie a najlepšie jadro podstaty antických filozofií." (G. K. Chesterton)

Aj napriek nášmu postmodernému obdobiu môžeme smelo povedať, že učenie anjelského doktora ovplyvnilo a v mnohom ovplyvňuje myslenie nielen Katolíckej cirkvi, ale dovolím si povedať, že aj myslenie Európy, aspoň do takej miery, ako si ona sama svoje korene uvedomuje a na nich buduje. Lenže práve tu tkvie jeden z problémov dnešnej doby.

Na jednej strane stojí oficiálne stanovisko Cirkvi, ktoré prisúdilo sv. Tomášovi titul učiteľa cirkvi (1567) a jeho dielo a myšlienky boli v roku 1879 pápežom Levom XIII. povýšené na základné učenie všetkých katolíckych škôl (encyklika Aeterni Patris) a s neskoršou podporou Pia X. takto dodnes určujú smer učenia rímsko-katolíckej Cirkvi. Toto stanovisko bolo ďalej podčiarknuté aj II. vatikánskym koncilom, ktorý výslovne odporučil sv.Tomáša ako takého učiteľa, podľa ktorého učenia sa má orientovať teologické a filozofické štúdium budúcich kňazov (Optatam totius). Nakoniec aj encyklika sv. Otca Jána-Pavla II. Fides et Ratio a aj nový Kódex Cirkevného práva toto odporúčanie len potvrdili¹.

Na druhej strane stojí dosť silná opozícia voči Tomášovmu dielu, a to ako v čase jeho života², tak hlavne po jeho smrti a nakoniec aj dnešná mysliaca spoločnosť, ktorá toto učenie skoro vôbec nereflektuje. Skúsme si priblížiť túto teologickú revolúciu stredoveku, ktorá sa odohrala s intelektuálnym prebudením sa západnej Európy. Mocná akademická obec parížskej univerzity, ktorá už v dobe pôsobenia sv. Tomáša viedla silnú opozíciu proti znovuzavádzaniu myšlienok gréckych mysliteľov, hlavne Aristotela, do teológie (môžeme ich zjednodušene pomenovať konzervatívni neo-augustiniáni, kam patrili aj také kapacity ako sv. Bonaventúra³, alebo aj extrémni aristotelisti, ktorí brojili proti takej syntéze Aristotela s kresťanstvom, akú prednášal sv. Tomáš) to doviedla až do takej miery, že parížsky biskup Etienne Tempier tri roky po Tomášovej smrti, 7. marca 1277, jeho teológiu na parížskej univerzite zakázal⁴.

Nechcem sa tu venovať jednotlivým filozofickým a teologickým prúdom, ktoré stoja blízko seba, ďaleko od seba, alebo dokonca proti sebe, či už stoja na platonizme, augustinianizme a pod. Zaujímavý je však značný nezáujem o sv. Tomáša na mnohých, aj katolíckych školách a univerzitách v Európe, ba dokonca akési pohŕdanie jeho učením ako anachronizmom, teda maximálne ako istým historickým stupňom európskeho myslenia. Z toho potom vyplýva aj úplná neznalosť jeho myšlienok a dovolím si povedať aj zmätok v novodobom európskom myslení⁵. A to už nehovorím o zástupcoch iných teologických a filozofických smerov, ktorí dokonca s nenávisťou, alebo, povedzme to jemnejšie, s hlasitým nesúhlasom komentovali prednášky v zmysle Tomášovej filozofie, a dokonca s protestom opustili našu teologickú fakultu Univerzity Palackého v Olomouci, kde sme vtedy študovali, aby ich nemuseli počúvať.

Samozrejme, musíme z druhej strany uznať, že nie všetko učenie, čo sa nazýva tomizmom má so sv. Tomášom veľa spoločného. Po smrti sv. Tomáša totiž zostalo mnoho nedopovedaných otázok v jeho teologických myšlienkach a viacerí jeho nasledovatelia rozvinuli jeho učenie do takého scholastického smeru, ktorý nutne potreboval odstup, ba dokonca východisko z istej slepej uličky myslenia, ktoré akoby uviazlo v slovných hračkách a špekuláciach ďaleko odtrhnutých od života a spoločnosti s jej problémami⁶. Tomášovo učenie totiž nie je úplne uceleným systémom, skôr nám pomáha pri rozvoji myslenia ako takého⁷.

Sv. Tomáš sa nezatvára do systému, z ktorého bombarduje ostatných, jeho veľkosť je hlavne v otváraní horizontov a kladení otázok. Preto aj dnes platí, že nie každý, kto sa zaoberá sv. Tomášom a tomizmom nám naozaj pomôže odhaliť a osvojiť si jeho myslenie, ba dokonca niektorí tzv. tomisti, ako aj neotomisti ako fanúšikovia skôr odvedú našu pozornosť od ideí sv. Tomáša, a naopak, iní filozofi a teológovia, ktorí jeho myšlienky nekladú do popredia dokážu oveľa viac myslieť v línii sv. Tomáša⁸.

Totiž, aby sme veľmi neodbočili od zmyslu témy: filozofovať a následne teologizovať je dosť náročná záležitosť, vyžadujúca veľa cvičenia, a to nie samoúčelného, ale s úmyslom odkrývať pravdu, teda skrytý zmysel vecí. Pravdu, ktorú nikdy neodkryjeme celú, ale ktorej odkrývanie nás učí, ako hovorí sv. Katarína Sienská, jednoducho milovať⁹.

Toto odkrývanie pravdy priviedlo sv. Tomáša, po skúsenosti s mladou žobravou rehoľou kazateľov na kráľovskej univerzite v Neapoli, za člena dominikánskej rehole. Táto univerzita sa tešila výnimočnej slobode bádania, náuky a myslenia, ktorou neoplývala dokonca ani parížska univerzita¹⁰. Proti vtedajšiemu mocnému učeniu Cirkvi tu bolo dovolené študovať aj pohanských mysliteľov. Toto štúdium bolo začiatkom nového štýlu myslenia, kde platila sila argumentu, a nie pôvodu, a ako sv. Tomáš pripomína, aj omyl hral dôležitú úlohu svojou poznávacou funkciou, keďže nám ukazuje, že touto cestou už nemusíme ísť¹¹.

Čo sa odkrývania pravdy týka, na tomto mieste je načim spomenúť, že pre sv. Tomáša byť pravdivý znamená proste byť¹². A v jeho chápaní hľadanie pravdy musí jednoznačne korešpondovať s realitou. Tou realitou je pre neho v prvom rade Boh a viera v neho (splendor veritatis)¹³. Teológia je podľa neho najvyššie poznanie, porozumenie všetkých vecí, počínajúc najvyšším rozumom až po posledný cieľ, teda počínajúc od Boha¹⁴. Tak ako filozofovanie nie je pravé bez schopnosti žasnúť nad stvoreným svetom, tak ani teologizovanie neostane v správnej rovine bez túžby po poznávaní toho, kto je počiatkom všetkého¹⁵. A toto všetko musí mať aj praktickú líniu, prenesenú do života spoločnosti, politiky, rodiny a pod. známu u sv. Tomáša ako Contemplata aliis tradere¹⁶.

Pri všetkých týchto úvahách však nesmieme zabudnúť na jednu dôležitú vec, a to na schopnosť viesť dialóg s myslením a myšlienkami, za ktorými stoja konkrétni ľudia (dokonca aj ako protivníci, ktorým je treba rozumieť)¹⁷. Akokoľvek banálne znie táto veta, práve to je na myslení to najťažšie. V tomto kontexte znova vynikne význam ideí sv. Tomáša. Hlavne v rozsiahlom diele Summa contra gentiles, napísanom ako teologická príručka pre misionárov¹⁸, pôsobiacich medzi židmi a moslimami, ovládajúcimi aristotelovskú náuku, musel sv. Tomáš argumentovať filozoficky a dokonca bez možnosti použitia vierouky Cirkvi¹⁹. To sa mu brilantne podarilo a význam tohto diela je hlavne v tom, že sa nepriklonil k tónu, obvyklému pre apologetikov²⁰.

Tu niekde sa otvára význam Tomášovho učenia pre dnešný svet. Schopnosť viesť dialóg s vtedajším svetom, dokonca aj s nepriateľmi alebo pohanmi, je vlastnosť, ktorá presahuje stredovek, a potvrdená líniami II. vatikánskeho koncilu a príkladom života zosnulého pápeža Jána-Pavla II. sa vynára ako moderná vlastnosť mysliaceho kresťana tretieho tisícročia.

Znie to krásne jednoducho, ale vieme, že skutočnosť je zložitejšia. Každý z nás, dokonca aj veľkí myslitelia majú tendenciu znásobujúcu sa vekom, úradom, alebo mocou z neho vyplývajúcou, uzatvárať sa do svojich myšlienkových línií, kde sa cítia doma a bezpečne pred neistotou, vyplývajúcou z potreby pochopenia inak mysliacich, iných ideí. V mnohom to pripomína známe biblické adorovanie zlatého teľaťa, ktoré si sami vieme zostrojiť, ako počúvať a načúvať Boha, ktorý sa nenechá celkom a všetkým rovnako odhaliť.

Pri hodnotení najväčšieho diela sv. Tomáša Summa theologicae si dovolím použiť citát popredného profesora oxfordskej univerzity Anthony Kennyho:

„ Ak pozorujeme toto Tomášovo dielo vcelku, tak vidíme, že je v porovnaní s Aristotelom- a to aj z čisto filozofického hľadiska- veľkým krokom dopredu. Toto dielo nebolo až doposiaľ prekonané žiadnym iným kresťanským spisovateľom a udržuje si mnoho zo svojej zaujímavosti a platnosti aj v dnešnej, sekulárnej, pokresťanskej dobe²¹".

Prof. Pöltner²² dodáva, že práve sv. Tomáš posunul význam gréckeho myslenia, ktoré akoby sa točilo okolo svojej osi, k väčšej hĺbke nazerania na veci v pozadí toho, čo vnímame. A prof. Muck zdôrazňuje, že u sv. Tomáša ide predovšetkým o vysvetlenie presvedčenia, že úsilím vierou osvieteného rozumu, je možné objasniť pochopenie zjavenia, na ktoré pomocou filozofického premýšľania svet skúsenosti môže nadviazať pri výslovnom poukázaní ako na prvú príčinu, ktorá nábožensky sa dá nazvať Bohom²³.

V následnom hodnotení prínosu sv. Tomáša pre teologické myslenie je dôležité neopomenúť jeho výklad transsubstanciácie v pojednaní o eucharistii, ktorý mal veľký vplyv na vývoj teologického myslenia a obsahuje takisto najvyzrelejšiu podobu jeho náuky o substancii a o substanciálnej zmene²⁴.

Samozrejme, nie vždy názory sv.Tomáša sú tak jasné, a stáva sa, že si aj protirečia. Okrem faktu, že aj jeho názory zasiahol istý vývoj (niektorí autori dokonca hodnotia niektoré pasáže učenia sv. Tomáša podľa jeho veku a možno aj skúseností nadobudnutých v dišputách), je to hlavne z toho dôvodu, že pred nami stojí hlboko veriaci kresťan neustále v nazeraní a kontemplácii Stvoriteľa, tak ako mu uveril. Preto na jednej strane rozvíja dialóg dôležitý pre poznávanie a vynáranie sa pravdy²⁵, na druhej strane uverenie tejto pravde ho často uvádza do nekompromisného postoja voči všetkému ostatnému, čo vyjadruje názorom: „pravda zaväzuje"²⁶, alebo „pravda sa presadzuje"²⁷.

Nuž vráťme sa záverom našej úvahy k otázke, ktorú sme si položili na začiatku, a to: nakoľko potrebujeme Tomášovo učenie dnes? Myslím si, že práve dnes, tak ako v Tomášovej dobe, sme my kresťania v pokušení uzatvárať sa do seba, nejako unikať pred dialógom s dnešným svetom. Nehovorím, že nie vždy právom, najmä po častom úplnom vyčerpaní v konfrontácii so svetom, ktorý nechce vidieť svoj pôvod a hodnotu. Nemáme už síce mocnú ochranu svetskej moci, ale predsa je pre nás mnohokrát pohodlnejšie vytýčiť múry našej kultúry a nábožnosti a zabudnúť, že Boh stvoril nielen nás, ale aj svet, a všetko stvorené je z podstaty dobré²⁸. Teda aj u ľudí, ktorí s kresťanstvom nemajú nič spoločné, alebo dokonca proti nemu bojujú, je mnoho fragmentov pravdy Toho, ktorý nás na tento svet priviedol a s nami zotrváva²⁹. Možno práve takto sa nás pokúša náš Stvoriteľ naučiť pochopiť, že nemáme nárok všetkému úplne rozumieť a budeme musieť byť pripravení na stále nové a nové konflikty pri zaraďovaní nových poznatkov do celkového obrazu sveta - a to aj v teológii.

Preto mi dovoľte túto krátku úvahu o aktuálnosti a rozvíjaní učenia sv. Tomáša ukončiť slovami dnes už zosnulého prof. Piepera:

Tento postoj, ktorý nám nedovolí ľahkomyseľne odhodiť už nájdené poznanie³⁰, ale ani upadnúť do lživého definitívneho kľudu, nie je jednoduché uskutočniť. Je to veľmi náročné. Ale možno je to to najlepšie z mnohého, čomu sa dá naučiť od „všeobecného učiteľa" kresťanstva.³¹

1 http://de.wikipedia.org/wiki/Thomas_von_Aquin

2 Zaujímavé sú aj rozbroje medzi svetským klérom a tzv. žobravými rehoľníkmi na parížskej univerzite, ktoré vyústili do stráženia dominikánskeho kláštora vojskom a až zásahom pápeža dosiahol sv. Tomáš nerušenú inauguráciu za vedúceho katedry teológie na jar 1256, viz. A.Kenny, Tomáš Akvinský, ed. Oikomene, Praha, 1993, s. 16.

3 Spomeňme tu brilantnú analýzu sv. Bonaventúru od dnešného sv. Otca Benedikta XVI., J.Ratzinger, La theologie de l´histoire de saint Bonaventure, Paris 1988. P.E. Sigmund dodáva, že nová etika založená na Aristotelovi prišla práve v dobe, kedy Cirkev veľmi potrebovala metodológiu pre riešenie problémov doby. Táto metóda bola v kontraste s augustiniánskym pesimizmom, ktorý nedával šancu ľudskému rozumu spoznať dobro, ani vôli človeka toto dobro uskutočniť, P.E. Sigmund, „ Thomisme. La réflexion morale dans la tradition thomiste" in: Dictionaire de l´éthique et de la philosophie morale, PUF, Paris, 1996, s. 1527.

4 J.P.Torell,OP, Initiation à saint Thomas d'Aquin, CERF, 1993, s.437. Tento zákaz trval až do 14.  februára 1325, kedy ho parížsky biskup Etienne Bourret, 2 roky po kanonizácii sv.Tomáša anuloval. Naproti tomu rovnaký zákaz jeho učenia na oxfordskej univerzite nebol, podľa A. Kennyho, odvolaný dodnes, por. A. Kenny, ibid., s. 36. Známy americký biblista, jezuita John McKenzie hovorí, že spomienka na poslušnosť ľudí ako sv. Tomáš Akvinský bude v Cirkvi dlho žiť, kým tí, ktorí s nimi, mierne povedané, nespolupracovali, ak sa vôbec uchovajú v pamäti, tak jedine v spojitosti s týmito vodcami: „Odporcovia vedy zaujmú v histórii miesto, v ktorom sa našiel Etienne Tempier...Cirkev má oveľa viac takých ako Tempier, než takých, ako Tomáš Akvinský; a keby neboli ľudia typu Tempiera, bolo by oveľa viac ľudí typu Tomáša Akvinského." J.L.McKenzie: Authority in the Church, Sheed and Ward Inc., 1966, slov. nie celkom vydarený preklad s použitím poľského prekladu Wladza v Kosciele, Pax 1972: Moc v Cirkvi, Vyd. M. Vaška, Prešov 2003, s. 96.

5 Tento zmätok naposledy spomenul známy rakúsky kresťanský filozof prof. Pöltner v rámci svojej prednášky „Evolucionizmus alebo kreacionizmus ?" z príležitosti akadémie sv. Tomáša vo viedenskom dominikánskom kláštore 28.1. 2006, kde zdôraznil, že otázky o Bohu v žiadnom prípade nepatria do oblasti prírodných vied.

6 Sem patria aj už klasicky slávne otázky: koľko anjelov sa zmestí na hrot ihly, alebo či anjel pri prechode z bodu A do bodu B musí prejsť istým bodom C, por. Kenny, s. 27.

7 P. Marie-Dominique dokonca hovorí, že sv. Tomáš výslovne učí, že všetko naše poznanie, aj poznanie teológa má fragmentálny charakter. Tvrdí, že Tomáš nie je žiadny klasik systematického myslenia, práve naopak, že je možné preukázať jeho krajnú nedôveru k systémom; Marie-Dominique Chenu,OP, Introduction à l'étude de St. Thomas d'Aquin, Paris-Montréal, 1950, s. 158.

8 V pamäti mi zostávajú rozhovory s mnohými tomistami, ktorí zložito skladali v hlave každú vetu, keď sa chceli vyjadriť k čo len jednoduchému problému spoločnosti, pretože boli takto schématicky naučení myslieť. Na druhej strane sv. Tomáš, napriek nejasnostiam v niektorých častiach jeho Summy theologicae, nikdy neskĺzol do rétorických cvičení, A. Kenny, ibid. s. 26.

9 A sv. Tomáš dodáva, že nazeranie na Boha nám dáva prístup k pripodobneniu sa mu. Takéto pripodobenie sa je pôvodom lásky, a preto nás štúdium spája s Bohom priateľstvom, por. Horst, s. 22.

10 Por., U. Horst,OP, Thomas von Aquin. Der Wahrheit verpflichtet, Kath.Kirchenstiftung St. Kajetan, München, 1999. Autor dodáva, že dnes tomu možno ani nerozumieme, ale pre stredovek to bol naozaj problém, či kresťan môže študovať a nechať sa inšpirovať pohanmi. Analógiu s dneškom nebudem veľmi rozvíjať. Horst cituje sv. Tomáša: „ Všetko pravdivé, nech to hovorí ktokoľvek, je od Ducha svätého, ktorý tu vlieva prirodzené svetlo.", ibid., s.7. Ako náhodne tento výrok pripomína učenie II.vatikánskeho koncilu (preberajúc Rahnerovo myslenie) o tých, ktorí ak hľadajú pravdu, idú vlastne za Kristom, aj keď ho nepoznajú (LG 16).

11 Ibid., p. 8. D. Berger na http://www.vernunftwelt.de/universe095.htm vyzdvihuje Tomášovu zásluhu na tom, že teológia dostala charakter vedy. Protirečenia doby sa mu podarilo rozriešiť tak, že dokázal, že obe učenia, ktoré vtedy stáli v opozícii, si vlastne neprotirečia. Teda ani zástancovia sv. Augustína, ktorý zdôrazňoval princíp ľudskej viery, ani Aristotela, ktorý vychádzal zo sveta skúsenosti a na ňom vybudovanom poznaní si vlastne neoponujú, ale sa dopĺňajú. Teda niečo sa dá objasniť len pomocou viery a zjavenia, a iné aj, alebo len pomocou rozumu.

12 A. Kenny, ibid., s. 18.

13 Ako zdôraznil známy francúzsky filozof Etienne Gilson, pri sv. Tomášovi sa nedá oddeliť filozof od veriaceho kresťana, E. Gilson, Le thomisme, L´introduction à la philosophie de saint Thomas d´Aquin, Vrin, Paris, 1989, s. 35. Túto istú myšlienku pri hodnotení protestantského prístupu ku sv. Tomášovi prezentuje aj O. H. Pesch, Thomas d´Aquin. Grandeur et limites de la théologie médiévale, Cerf, Paris, 1994, s. 23. Pesch hovorí, že inak skĺzneme do sterilnej neo-školastiky. Takisto nesprávne by bolo ho považovať za veľkého filozofa a zabudnúť, že sám by toto oddelenie od teológa nikdy neuznal, ibid., s. 25. Na dovŕšenie P. A. Lobato, OP, prezident pápežskej akadémie sv. Tomáša, dodáva, že okrem metafyziky a teológie sa nachádza u sv. Tomáša aj podstatná antropológia nadčasovej hodnoty, por., A.Lobato,OP, Thomas von Aquin-Lehrer für das dritte Jahrtausend, http://www.doctor-angelicus.de/lobdt.htm, s. 4.

14 To, čo sv. Tomáš spoločne so sv. Augustínom, a predtým Aristotelom nazýva múdrosťou (sapientia), je pozemská forma spásy, rovnako ako videnie Boha bez zrkadla a bez paraboly zakladá podstatu a fundament eschatologického zavŕšenia, teda večnej blaženosti, q. I, 1,6, por. Pesch, ibid., s. 52.

15 Rozumní tvorovia, podľa sv. Tomáša, dospievajú k naplneniu uvažovaním a nazeraním na Boha, III. kniha Summa contra gentiles, kap. 50-63. Človek nenachádza šťastie v zmyslových pôžitkoch, ani v rozvíjaní zručnosti, alebo mravných cností. Ani nenájde blaženosť poznávaním Boha na základe ľudských názorov, tradícií alebo argumentov, ale nazeraním Božej esencie pomocou Božského osvietenia. V prítomnom živote je, podľa sv. Tomáša, tomuto typu osvietenia najbližšie filozofické uvažovanie, ibid., s. 22.

16 Prvý náčrt mojej doktorskej práce sa zaoberal práve porovnaním náuky sv. Tomáša o kontemplatívnom a aktívnom živote s myšlienkami H.Arendtovej. Jednou zo zaujímavostí bol aj spor, dokonca zákaz kontemplácie v istých cirkevných kruhoch v 17. storočí, A. Solignac, čl. „Vie active, contemplative, mixte" in Dictionnaire de Spiritualité, Beauchesne, Paris, 1994, vol. XVI, s. 592- 623. Horst však zdôrazňuje myšlienku sv. Tomáša, že vyučovanie je časť stvoriteľského diela Božieho- vychádza z kontemplácie a vedie k akcii, ibid., s. 11.

17 Náboženstvo je, vo svojej podstate, vzťah medzi Bohom a človekom. Modlitba vyjadruje tento vzťah cestou dialógu. Zjavenie, čiže vzťah, ktorý Boh zo svojej vlastnej iniciatívy nadviazal s ľudstvom, môže byť vyjadrený ako dialóg, v ktorom Božie Slovo sa prihovára vo Vtelení a následne v Evanjeliu, Pavol VI., encyklika Ecclesiam Suam, 72, zdroj: www.kbs.sk, Oficiálna stránka katolíckej Cirkvi na Slovensku, preklad Stanislav Košč, 1994.

18 V tomto smere sa niektorí komentátori rozchádzajú, a nakoniec hodnotia zmysel tohto diela ako myslené pre neveriacich, ale napísané pre kresťanov, ktorí s nimi prídu do kontaktu (Patfoort, van Steenberghen), poz. http://www.bautz.de/bbkl/t/thomas_v_aq.shtml , s. 4.

19 Vrcholná školastika, ako špička stredovekého myslenia dokázala viesť odborné polemiky ako s arabským (Averroes, Avicenna), tak aj so židovským svetom (Avicebron, Moses Maimonides), O. Muck, Philosophische Gotteslehre, Parmos Verlag, Düsseldorf, 1983, s. 32. H.Arendtová s uznaním dodáva, že aj keď argumentácia sa opierala hlavne o autoritu a suverenitu Božieho slova, každý z citovaných autorov akejkoľvek viery bol považovaný za autoritu hodnú polemiky, H. Arendt, La vie de l´esprit. Le vouloir, PUF, Paris, 1983, s.134.

20 A. Kenny, ibid., s.19.

21 Op.cit., s. 34. A prof. Muck dodáva, že práve systematické spojenie kresťanskej interpretácie Aristotelovho myslenia, pripravené už Tomášovým učiteľom sv. Albertom Veľkým, spolu s dedičstvom augustiniánsky ovplyvnenej teológie školastiky, vytvára základ pre silné pokračovanie syntézy sv.Tomáša práve vo filozofii, ibid., s. 32. Židovská filozofka H. Arendtová skladá poklonu sv. Tomášovi tvrdiac, že nevidí žiadny neskorší systém, ktorý by mohol konkurovať s touto kodifikáciou uchopených právd tak súvisle zosumarizovaných. Ako píše, každý systém filozofický sa snaží otvoriť priestor, kde by sa myslenie mohlo zabývať (niekde bezpečne u seba doma pre nepokojného ducha), avšak žiadny nepoznal taký úspech, a podľa jej názoru, žiadnemu sa nepodarilo natoľko sa vyhnúť protirečeniam ako systému sv. Tomáša, ibid., s. 135.

22 Ibid.

23 O. Muck, ibid., s. 35.

24 A. Kenny, ibid., s. 35.

25 Piper píše, že sv. Tomáš vo svojej „živelnej túžbe" hlásať pravdu ide pevne za cieľom, ktorým je ju hlásať tak, aby sa ukázala protivníkovi priamo, sama a zo seba, J. Pieper, Tomáš Akvinský. Život a dílo., Vyšehrad, 1997, s. 34.

26 Horst, ibid., s. 20. Aj v samotnom liste sv. Tomáša bratovi Jánovi, ohľadne spôsobu štúdia (ktorý sa nachádza preložený v nemeckom breviári) radí sv. Tomáš veci, ktoré sám inak konal a písal. Napr. „nemiešaj sa do rečí a skutkov svetských ľudí.", Lektionar, Heft 4, s.294. Prof. Schockenhoff dodáva, že aj keď centrom Tomášovej teológie viery je slobodné vyvolenie si Pravdy Božej človekom (súčasne ho nazýva predchodcom moderného antropocentrizmu: E. Schockenhoff, Wie Gewiss ist das Gewissen? Eine ethische Orientierung, Herder, 2003, s.111), teologicky predsa len rozlišuje medzi slobodou toho, ktorý vieru môže prijať, a povinnosťou zotrvať na už raz prijatej pravde viery, ktorá môže byť Cirkvou od svojich veriacich vyžadovaná aj pomocou donucovacích prostriedkov (ST II-II 10,8, ad 3), ibid., s.18.

27 H. Arendtová, ibid., s. 136.

28 Pesch parafrázuje sv. Tomáša hovoriac: „ Viera si je istá milosti Božej a jeho lásky k svetu a k človeku. Predsa však chce rozumieť až do posledného detailu, a nakoľko je to len človeku možné, vykonať to, čo Boh urobil pre tento svet", ibid., s. 52.

29 R. Detsch na http://www.cpw-online.de/lemmata/thomismus.htm zdôrazňuje význam tomistickej etiky, ktorá vykresľuje človeka s prirodzeným sklonom k rozumnosti, čo sa reflektuje konaním dobra.

30 Tu si dovolím poznamenať- aj prežívanú, alebo zdedenú vieru, pozn. autora.

31 J. Pieper, ibid., s.143.